Montevideo

Loď Nuestra Señora de Lencina priviezla prvých osadníkov z Kanárskych ostrovov.

Medzi rokmi 1680 a 1683 založili Portugalci mesto, ktoré nazvali Colonia do Sacramento, v regióne zálivu La Plata oproti mesta Buenos Aires[11]. Nové mesto sa nestretlo so žiadnym odporom zo strany Španielov až do roku 1723, kedy títo začali stavať opevnenia na pahorkoch okolo zátoky Montevideo. 22. novembra 1723 portugalský poľný maršal Manuel de Freitas da Fonseca postavil pevnosť Montevieu[12]. Z Buenos Aires bola vyslaná expedícia, ktorú zorganizoval španielsky guvernér Bruno Mauricio de Zabala[13]. 22. januára 1724 prinútili Španieli Portugalcov opustiť danú oblasť a začali osídľovať miesto, kde dnes stojí Montevideo, najprv so šiestimi rodinami, ktoré prišli z Buenos Aires. No už čoskoro potom prišli rodiny z Kanárskych ostrovov, ktorých miestni nazývali "guanches", "guanchos" alebo "canarios". V tej dobe bol na mieste aj prvý taliansky osadník Jorge Burgues[14].

V roku 1724 bolo vykonané sčítanie obyvateľstva, ktoré žilo v meste. Následne bol spísaný plán, ktorý vymedzil nové mesto a pomenoval ho San Felipe y Santiago de Montevideo, čo bolo neskôr skrátené na Montevideo. Sčítanie napočítalo spolu 50 rodín pôvodom z Galície a Kanárskych ostrovov a viac ako 1 000 pôvodných obyvateľov a množstvo Afričanov ako otrokov[8].

Mesto na konci 18. storočia.

Niekoľko rokov po založení sa mesto stalo hlavným sídlom v regióne severne od ústia La Plata a východne od rieky Uruguaj, pričom bolo schopné súťažiť s Buenos Aires o dominanciu nad námorným obchodom. Dôležitosť Montevidea ako hlavného prístavu Vicekráľovstva Río de la Plata ho priviedol do konfrontácie s Buenos Aires pri rôznych príležitostiach, vrátane niekoľkých prípadov, keď bolo použité ako základňa na obranu východných provincií Vicekráľovstva Río de la Plata pred nájazdmi Portugalcov[15]. V roku 1776 ustanovilo Španielsko Montevideo ako svoju hlavnú námornú základňu (Real Apostadero de Marina) pre južnú časť Atlantického oceánu s vládou nad pobrežím súčasnej Argentíny, Falklandskými ostrovmi a ostrovom Bioko v Afrike. Do konca 18. storočia zostalo Montevideo opevnenou oblasťou, ktorá je v súčasnosti známa ako Ciudad Vieja[16].

Generál Elio bol guvernérom Montevidea a posledným vicekráľom Vicekráľovstva Río de la Plata.

Vo februári roku 1807 sa uskutočnila Bitka o Montevideo, v ktorej Briti porazili miestne španielske oddiely a obsadili Montevideo. Španieli však už v septembri toho istého roku Britov z mesta vytlačili[17]. Po úspešnej bitke sa guvernér Montevidea Francisco Javier de Elío rozhodol postaviť voči novému vicekráľovi Santiagovi de Liniers a vytvoril novú vojenskú vládu (chuntu) hneď po tom, ako v Španielsku začala vojna o nezávislosť. Po tom, čo bol Santiago de Liniers vymenený novým vicekráľom Baltasarom Hidalgo de Cisneros, rozhodol sa Francisco Javier de Elío zrušiť miestnu vojenskú vládu[18].

Počas májovej revolúcie v roku 1810 a následnom povstaní obyvateľov provincií La Platy sa španielska koloniálna vláda presunula z Buenos Aires do Montevidea[19]. Ešte v ten istý a nasledujúci rok sa uruguajský revolucionár José Gervasio Artigas spojil s revolucionármi z Buenos Aires proti Španielom. V roku 1811 sa vylodili vojenské oddiely Spojených provincií La Platy spolu s pastiermi z celého regiónu nazývanými Gaučo neďaleko mesta a začalo sa obliehanie Montevidea. Títo však odmietli poslúchnuť príkazy novej vlády, ktorá vzišla po úspešnej Májovej revolúcií a tak sa obliehanie mesta skončilo už nasledujúci rok. K odchodu vojska prispela aj zhoršujúca sa situácia v regióne Horného Peru[20].

Španielsky guvernér opustil Montevideo v roku 1814. V roku 1816 napadli oslobodené územie Portugalci. V roku 1821 bolo toto územie obsadené vojenskými oddielmi z Brazílie nazývanými Banda Oriental[21]. Nezávislosť regiónu obnovil Juan Antonio Lavalleja v roku 1825 spolu so svojimi vojenskými oddielmi nazvanými Treinta y Tres Orientales, teda Tridsaťtri Orientálcov[22]. V roku 1828 bol vytvorený nový nezávislý štát s názvom Uruguaj, pričom Montevideo sa stalo jeho hlavným mestom. V roku 1829 začala demolácia mestských opevnení a boli vytvorené plány na rozšírenie mesta za pôvodne opevnené mesto Ciudad Vieja. Nová časť sa mala nazývať "Ciudad Nueva", teda nové mesto. Rozširovanie mesta však prebiehalo veľmi pomaly z dôvodu udalostí, ktoré mali nastať v ďalšom období[23].

Mesto z pohľadu kotviska lodí pred miestnym prístavom (1820).

30. roky 19. storočia boli v Uruguaji v znamení konfrontácie medzi dvoma revolucionármi Manuelom Oribem a Fructuosom Riverom. Títo pred tým bojovali proti Brazílskemu cisárstvu a po bojoch sa stali tzv. caudillo, teda de facto vládcami svojich frakcií. Politika krajiny bola rozdelená medzi Blancos (Bieli) vedených Oribem, ktorých reprezentovala politická strana Partido Nacional a Colorados (Červení), ktorých zas reprezentovala strana Partido Colorado. V roku 1838 bol Oribe donútený rezignovať z postu prezidenta, následne vytvoril povstaleckú armádu, čím sa začala dlhá občianska vojna, ktorá skončila až v roku 1851[24].

Montevideo bolo v tomto období sužované dlhým obliehaním, ktoré trvalo od roku 1843 až do roku 1851, teda do samotného konca občianskej vojny. Mesto bolo počas tejto doby zásobované iba po mori Britmi a Francúzmi. Oribeho podporoval konzervatívny guvernér Buenos Aires Juan Manuel de Rosas. Vďaka tomu sa Oribemu podarilo obkľúčiť stúpencov strany Colorado v Montevideu, kde boli na druhej strane títo podporovaní légiami z Francúzska, Talianska, Baskicka a jednotkami z Brazílie. Až v roku 1851, keď obkľúčeným oddielom pomohli opozičné jednotky z Argentíny, ktoré bojovali proti de Rosasovi, sa obliehanie mesta skončilo a Oribe bol porazený[25]. Avšak boje pokračovali v roku 1855, keď Blancos znova získali silu. V krajine sa tak bojovalo až do roku 1865. Potom už strana Colorado získala znova moc, ktorú si udržala až do polovice 20. storočia[26].

Po ukončení bojov nastalo obdobie rastu a konečne začalo dlho plánované rozšírenie mesta. Už v roku 1853 bola zriadená pravidelná dostavníková linka, ktorá spájala Montevideo s vtedajším mestom Unión (toto je v súčasnosti už štvrťou samotného Montevidea), zároveň bolo vytvorené prvé pouličné osvetlenie v meste. Medzi rokmi 1854 a 1861 bola vybudovaná prvá verejná kanalizácia[27]. V roku 1856 bolo postavené divadlo Teatro Solís. V roku 1861 boli k mestu pripojené osady Aguada a Cordón. V roku 1866 bola zriadená telegrafná linka spájajúca Montevideo s Buenos Aires. V roku 1867 bola postavená tzv. socha mieru La Paz na námestí Plaza Cagancha a most Paso Molino[28].

V roku 1868 bola otvorená konská dráha (predchodca električky ťahaná koňmi), ktorá spájala Montevideo s mestom Unión, plážovým rezortom Capurro a priemyselnou osadou Villa del Cerro, vtedy nazývanou Cosmopolis. V tom istom roku bol otvorený aj prístavný trh Mercado del Puerto. V roku 1869 bola spustená železničná trať spájajúca štvrť Bella Vista s mestom Las Piedras. Súčasne boli v tom istom roku vytvorené nové štvrte Colón Sudeste, Nuevo París a La Comercial. Verejná vodáreň bola postavená v roku 1871, v roku 1878 bol otvorený bulvár Circunvalación, ktorý išiel skoro cez celé mesto. V roku 1885 dostal svoje súčasné meno bulvár Artigas. V roku 1881 bola pripojená ďalšia oblasť, Los Pocitos[29].

Prvé telefónne linky boli zapojené v roku 1882 a elektrikou napájané verejné osvetlenie vystriedalo plynové v roku 1886. O dva roky neskôr bola otvorená aj dostihová dráha Hipódromo de Maroñas. O ďalší rok neskôr boli vytvorené ďalšie tri nové štvrte mesta. V roku 1891 bola vytvorená štvrť Peñarol[30]. V nasledujúcom roku boli vytvorené štyri nové štvrte. V roku 1894 bol otvorený nový väčší prístav a v roku 1897 bola otvorená nová hlavná železničná stanica Estación Central General Artigas[31].

Palacio Salvo, jeden zo symbolov rastu mesta zo začiatku 20. storočia.

Na začiatku 20. storočia imigroval do mesta veľký počet nových prisťahovalcov. Títo prichádzali predovšetkým zo Španielska a Talianska, no desaťtisíce ich prichádzali aj zo strednej Európy. V roku 1908 bolo až 30% z vtedajšej populácie mesta (ktorú tvorilo 300 000 obyvateľov) narodená v zahraničí. V tejto dekáde sa mesto rýchlo rozširovalo do všetkých strán, boli vytvorené ďalšie nové štvrte a viaceré osady a mestečká, ktoré boli vtedy samostatné, boli pohltené rozširujúcim sa Montevideom[9].

Počas prvých dekád 20. storočia prechádzal Uruguaj rozsiahlymi sociálnymi zmenami, ktoré mali vplyv predovšetkým na mestské prostredie. Spolu s týmito zmenami sa v roku 1907 uzákonilo právo na rozvod a v roku 1932 volebné právo pre ženy[32].

V roku 1910 sa začalo so stavbou tzv. Rambla de Montevideo, čo je najdlhší chodník na svete, ktorý meria až 22,2 kilometra. Rambla de Montevideo prechádza po celý čas popri pobreží mesta[33]. V tomto období boli spustené elektrikou poháňané električky. V rovnakom roku prebehol aj veľký štrajk vodičov električiek, pracovníkov bánk a prístavných robotníkov. Zároveň sa zaviedol inštitút intendancie, čo je pomenovanie pre departmenty v krajine. Na ich čele stojí intendant departmentu. Intendanti sú volení občanmi. Veľmi dôležitým bolo tiež otvorenie nového prístavu v meste[34].

V roku 1913 dosahovali hranice mesta už okraj celého miestneho zálivu. V priebehu 20. rokov bola postavená budova uruguajského parlamentu Palacio Legislativo[35], v meste pristálo prvé lietadlo - hydroplán zo Španielska a bol položený základný kameň štadióna Estadio Centenario, kde uruguajská reprezentácia, ako aj miestne kluby získali najväčšie úspechy. Počas druhej svetovej vojny sa stal neďaleko Montevidea známy incident, keď priplával nemecký ťažký krížnik Admiral Graf Spee do 200 kilometrov vzdialeného plážového mestečka Punta del Este. Tam sa odohrala námorná bitka s britskými loďami, po ktorej musel poškodený nemecký krížnik odplávať do prístavu v Montevideu, keďže Uruguaj bol neutrálna krajina. Aby nemecký kapitán zabránil strate posádky v bitke, o ktorej bol presvedčený, že ju prehrá, rozhodol sa potopiť vlastnú loď. Vrak lode leží do súčasnosti v blízkosti Montevidea, niektoré jeho časti však už boli vyzdvihnuté a nachádzajú sa na rôznych miestach v Montevideu[36].

V polovici 50. rokov sa Uruguaj dostal do ekonomických problémov. Pokles zaznamenalo aj Montevideo. Situácia sa zhoršila v roku 1968, kedy bol zlý stav v krajine ešte viac negatívne ovplyvnený sociálnymi a politickými násilnosťami. Krajinu sužovali incidenty ľavicovej organizácie Tupamaros[37] a neskôr v 70. a 80. rokoch vláda vojenskej chunty. Od 60. rokov do konca vlády vojenskej chunty v roku 1985 boli vládou zavraždené stovky ľudí, prípadne stovky iných zmizli. Od roku 1974 zmizli ďalšie stovky Uruguajčanov v susednej Argentíne, kde sa k moci dostala taktiež vojenská chunta[38]. V roku 1980 prisľúbila chunta prijatie novej ústavy. Tieto zmeny však záviseli od výsledkom referenda, ktoré však nedopadlo podľa predstáv chunty, čo ju začalo postupne oslabovať, až kým sa nezrútila, čo viedlo k návratu k demokracií. V 80. rokoch navštívil Montevideo dvakrát pápež Ján Pavol II.[9]

V roku 2002 Montevideo negatívne ovplyvnila banková kríza. Po fámach o možnej insolvencii niektorých bánk nastala panika medzi občanmi Uruguaja, ktorí si začali hromadne vyberať svoje vklady. Tým vznikla hrozna krachu bánk a kolapsu celého bankového systému, na čo reagovala vláda a zmrazila všetky bankové operácie v krajine. Kríza vznikla z dôvodu veľkej závislosti ekonomiky Uruguaja na susednej Argentíne, ktorá sa sama dostala do ekonomickej krízy v roku 2001. Až 33% všetkých vkladov v krajine bolo vybraných z finančného systému. Z tohto dôvodu zostalo päť bankových inštitúcií insolventných[39]. Montevideo, ale aj celá krajina, sa však postupne z krízy dostali, v roku 2017 mesto zaznamenalo 15 rokov nepretržitého ekonomického rastu, čím sa Montevideo stalo konzistentne mestom s najvyššou kvalitou života v celej Latinskej Amerike, keď bolo takto hodnotené desať rokov po sebe[4][40].

• 
  World Trade Center Montevideo
• 
  Pohľad na modernú časť mesta z prístavu
• 
  Torre de las Telecomunicaciones meria 157 metrov a je tak najvyššia budova v krajine

Montevideo je situované na severovýchodnej strane zálivu La Plata, čo je v podstate výbežok Atlantického oceána, ktorý oddeľuje južné pobrežie Uruguaja od severného pobrežia Argentíny. Buenos Aires leží 230 kilometrov západne na argentínskej strane. Rieka Santa Lucía vytvára prírodnú hranicu medzi Montevideom a departmentom San José na západe. Na severe a východe mesta sa rozprestiera department Canelones s potokom Carrasco, ktorý tvorí východnú hranicu mesta. Morské pobrežie vytvára južnú hranicu mesta a je pokryté kamennými výčnelkami a piesočnatými plážami[41]. Záliv Montevideo tvorí prírodný prístav, najväčší v Uruguaji a jeden z najväčších a najlepších v Južnej Amerike. Mesto križujú viaceré potoky a menšie vodné toky, ktoré sa vlievajú do Zálivu Montevideo. Všetky vodné toky sú však veľmi znečistené.

Celkový pohľad na metropolitnú oblasť Montevideo (2011).

Montevideo sa nachádza v miernom vlhkom subtropickom podnebí. V meste sú studené zimy (od júna do septembra), teplé letá (od decembra do marca) a nestála jar (od októbra do novembra), kedy je veľa búrok, no žiadne cyklóny. Dažďové zrážky sú pravidelne počas celého roka. Zimy sú vo všeobecnosti mokré, veterné a oblačné, sneženie je vzácne, kým letá sú horúce, vlhké a mierne veterné[42]. Priemerná ročná teplota je 16,7 °C. Najnižšia zaznamenaná teplota bola −5,6 °C, kým najvyššia bola 42,8 °C[43].

V roku 1860 malo Montevideo 57 913 obyvateľov vrátane bývalých otrokov pôvodom z Afriky. V roku 1880 sa populácia mesta zvýšila štvornásobne vďaka migrácií z Európy. V roku 1908 už populácia narástla na 309 331 obyvateľov. V priebehu 20. storočia pokračovalo mesto v prijímaní masívneho počtu európskych prisťahovalcov. Posledná prisťahovalecká vlna prebehla medzi rokmi 1945 a 1955[9].

Na základe sčítania obyvateľov z roku 2011 má Montevideo 1 319 108 obyvateľov, pričom celková populácia Uruguaja má iba tesne viac ako 3 milióny obyvateľov. Ženy tvoria 53,4% a muži 46,6% obyvateľstva. Posledné desaťročia dochádza k miernemu úbytku obyvateľstva. Príčinou je nižšia pôrodnosť a menší stupeň prisťahovalectva[54].

Prisťahovalci sa začali do mesta masívnejšie sťahovať už v polovici 19. storočia. Práve vďaka nim niekoľkonásobne narástol počet obyvateľov mesta už pri konci tohto storočia. V prvých desaťročiach 20. storočia začala veľká imigračná vlna z Európy, predovšetkým zo Španielska a Talianska. Po týchto krajinách nasledovali prisťahovalci z Francúzska, Nemecka, Holandska, Anglicka, Írska, Poľska, Maďarska, Grécka, Ruska, Chorvátska či Libanonu. Do mesta prišli tiež veľké počty Arménov a Židov[55]. Posledná väčšia prisťahovalecká vlna prebehla po skončený druhej svetovej vojny[56].

Štát je oficiálne oddelený od cirkví od roku 1916. Najväčšie zastúpenie v Montevideu má rímskokatolícka cirkev, pričom tomu tak je od založenia mesta. Rímskokatolícka arcidiecéza Montevideo bola založená v roku 1830 ako apoštolský vikariát. Na riadnu diecézu bol vikariát povýšený v roku 1878. Na metropolitnú arcidiecézu ju povýšil pápež Lev XIII. v roku 1897. Jedná sa o jedinú arcidiecézu v Uruguaji. Na jej čele stojí prímas katolíckej cirkvi v krajine. Hlavným chrámom diecézy je Metropolitná katedrála Montevideo[57]. Ostatné náboženstvá, ktoré majú v meste väčšie zastúpenie sú rôzne protestantské cirkvi, Umbanda a Judaizmus. V súčasnosti sú však mnohí obyvatelia mesta aj ateisti a agnostici[58].

• 
  Metropolitná katedrála je hlavný katolícky kostol v meste
• 
  Sinagoga de la Comunidad Israelita Sefaradí
• 
  Katedrála miestnej Arménskej apoštolskej cirkvi
• 
  Kostol patriaci miestnej Ruskej pravoslávnej cirkvi

Miestny prístav sa nachádza v severnej časti štvrti Ciudad Vieja. Je to jeden z hlavných prístavov v Južnej Amerike a má veľmi dôležité miesto v ekonomike mesta[61]. Najväčší rozvoj zaznamenal prístav medzi rokmi 1870 a 1930. Súčasťou prístavu je aj rafinéria La Teja. V druhej polovici 20. storočia nastali negatívne zmeny a určitá degradácia oblasti v dôsledku ekonomickej stagnácie Uruguaja. Následne však vláda začala so zmenami, boli vybudované rôzny typy priemyslu v oblasti prístavu, ktoré sa viažu hlavne na import a export. Aj z tohto dôvodu je voda v prístave dlhodobo veľmi znečistená. Obchod v prístave však rastie aj naďalej a to stabilne každoročne o 14% vďaka rastu zahraničného obchodu. V poslednom období sa vláda snaží prístav modernizovať, vďaka čomu by sa zvýšila jeho veľkosť a efektivita[62].

Bankovníctvo je tradične jedno z najsilnejších ekonomických sektorov krajiny. Uruguaj sa niekedy nazýva "Švajčiarsko Ameriky", predovšetkým pre svoju stabilitu. Táto však bola v 21. storočí narušená ekonomickou krízou[39]. Najväčšia banka je uruguajská banka Banco Republica. V krajine však sídli ďalších 20 privátnych bánk, pričom mnohé z nich sú zahraničné. V Montevideu sa nachádza viac ako 50 hotelov. V meste bolo postavených množstvo nových budov, vďaka tomu sa stalo centrom realitného obchodu[63].

Pohľad na prístav Montevideo

V meste sa nachádza viacero parkov. Medzi najvýznamnejšie mestské parky patria "Parque Batlle", ktorý bol vytvorený v roku 1907[86], ďalej "Parque Prado", ktorý bol otvorený už v roku 1873 a nachádzajú sa v ňom japonské záhrady[87], či park japonského typu "Jardín Japonés de Montevideo", ktorý bol otvorený v roku 2001 a jeho stavba bola sponzorovaná priamo Japonskom[88].

• 
  Park Prado
• 
  Súsošie La Carreta v parku Batlle
• 
  Park Rodó
• 
  Park Lecocq slúži ako rezervácia pre zvieratá

Hlavným letiskom v meste, ale i celej krajine je Medzinárodné letisko Carrasco (Aeropuerto Internacional de Carrasco)[93]. Meno dostalo po štvrti Carrasco v ktorej sa nachádza. Je vzdialené 19 kilometrov od centra mesta. Je hodnotené ako jedno z najefektívnejších a pre pasažierov najprijateľnejších letísk Latinskej Ameriky. Ročne obslúži viac ako 1 600 000 pasažierov. Slúži ako uzlové letisko (hub) pre leteckú spoločnosť Amaszonas Uruguay, no je využívané množstvom ďalších leteckých spoločností[94]. Ďalším letiskom v blízkosti mesta je Aeropuerto Internacional Ángel S. Adami, ktoré slúži hlavne pre všeobecné letectvo. Je vzdialené asi 10 kilometrov od centra mesta[95].

Národné riaditeľstvo pre dopravu (súčasť ministerstva dopravy a verejných prác) je zodpovedné za organizáciu a rozvoj dopravnej infraštruktúry v Montevideu. Autobusová doprava pokrýva celé územie mesta. V centre mesta sa nachádza veľká medzinárodná autobusová stanica Tres Cruces Bus Terminal a pri prístave druhá veľká autobusová stanica Baltazar Brum Bus Terminal[96].

• 
  Medzinárodné letisko Carrasco
• 
  Estación Central General Artigas
• 
  Prístav Montevideo
• 
  Tres Cruces Bus Terminal
• 
  Mestská doprava v Montevideu

Montevideo je súčasť Ibero-Amerických hlavných miest od 12. októbra 1982 a vďaka tomu sa vytvorili blízke vzťahy s nasledujúcimi mestami: