Jazyk (jazykoveda)

O delení jazyka na spisovný, nárečový, slangový a podobne pozri pod útvar národného jazyka.

Jazyk v antike je úplne analogický s vlastnosťami; jazyk je akoby prírodný jav a nástroj nemenného, univerzálneho ľudského rozumu.[1]

Jazyk v analytickej filozofii je to, čo nám nevyhnutne sprostredkuváva všetko naše poznanie a vedenie; jazyk je to, čím je pre nás vždy artikulovaný svet.[1]

Názor antickej filozofie na jazyk je: Problém jazyka a rozumenia, filozofická otázka pôvodu a podstaty reči je taká stará ako otázka pôvodu a zmyslu bytia. Antická filozofia vychádza z princípu jednoty myslenia a bytia, slova a skutočnosti. Nadväzuje tak na základnú predstavu mýtického myslenia, že slovo je súčasťou bytia a že teda svet vecí a svet ich pomenovaní tvorí jednotu.[1]

Jazyk podľa J. G. Hamanna je aktívny a centrálny prvok v procese konštituovania a utvárania rozumu. Jazyk je sila, ktorá odkrýva svet, prostriedok rozumu, a to tak vo vzťahu k vonkajšej skutočnosti, ako aj vo vzťahu k druhému. Elementárny jazykový charakter samého rozumu je práve taký nepochybný ako súvislosť rozumu s dejinami a kultúrou, ktorá prebieha len v jazyku a prostredníctvom jazyka.[1]

Podľa J. G. Herdera je jazyk aktívny a centrálny prvok v procese konštituovania a utvárania rozumu. Jazyk je sila, ktorá odkrýva svet, prostriedok rozumu, a to tak vo vzťahu k vonkajšej skutočnosti, ako aj vo vzťahu k druhému. Elementárny jazykový charakter samého rozumu je práve taký nepochybný ako súvislosť rozumu s dejinami a kultúrou, ktorá prebieha len v jazyku a prostredníctvom jazyka.[1]

Podľa Humboldta je jazyk aktívny a centrálny prvok v procese konštituovania a utvárania rozumu. Jazyk je sila, ktorá odkrýva svet, prostriedok rozumu, a to tak vo vzťahu k vonkajšej skutočnosti, ako aj vo vzťahu k druhému. Elementárny jazykový charakter samého rozumu je práve taký nepochybný ako súvislosť rozumu s dejinami a kultúrou, ktorá prebieha len v jazyku a prostredníctvom jazyka.[1]

Jazyk podľa R. O. Jakobsona obsahuje vždy niekoľko súbežných štruktúr, z ktorých každá je charakterizovaná inou funkciou.[1]

Jazyk podľa Saussura je systém sociálnych noriem a systém znakov (znakový systém) odlišný od aktuálneho hovorenia. Pravidelnosti v jazyku sa zakladajú na systéme sociálnych konvencií. Jazyk je fundamentom hovorenia (parole) ako priamo pozrovateľného správania sa. Jazyk je formou a nie substanciou. Jazyk osebe a pre seba je jediným a pravým predmetom lingvistiky. Jazyk treba podľa Saussura študovať najprv z hľadiska jeho stavu a fungovania v určitom časovom okamihu, t. j. synchrónne, aby sa mohli skúmať zmeny tohto stavu, t. j. aby sa jazyk mohol skúmať diachrónne.[1]

Podľa L. Wittgensteina sa význam výrazov jazyka nedá oddeliť od použitia týchto výrazov v živej reči. Sám osebe sa každý znak zdá byť mŕtvym. Čo mu dodáva život? Žije v používaní. Čo určitý výraz znamená, závisí od toho, ako sa v určitom jazyku používa. Ideálny jazyk neexistuje. Musíme sa vrátiť k bežnej reči. Ako sa výraz v jazyku používa, ukazuje gramatika tohto jazyka. Tá obsahuje pravidlá hry jazyka. Prirovnanie jazyka k hre sa stáva ústrednou myšlienkou. Wittgenstein hovorí o jazykovej hre. Jazyková hra sa normálne skladá z radu jazykových vyjadrení a k tomu ešte patrí určitá vonkajšia situácia a väčšinou aj iné konania. Jazykovými hrami sú napríklad rozkazovanie a konanie podľa rozkazu, opis predmetu podľa toho, ako vyzerá, alebo podľa jeho rozmerov, vymýšľanie príbehu, žartovanie atď.[1]

Jazyk podľa Šafárika je najdôležitejší a najnevyhnutnejší ústroj ducha, ba duch sám v najvyššom svojom vtelení, v najčistejšom svojom zjavení. Duch netvorí jazyk, ale tvorí sa v jazyku a s jazykom; oba sú ako telo a duša v posledných a najhlbších základoch svojho zjednotenie nevystihnuteľní, možno nad nimi ako nad najväčším zo všetkých zázrakov len žasnúť. Jazyk je však vedomím národa, je čarovne mocný zväzok, ktorý viaže dieťa k matke, brata k bratovi, rodinu k rodine, a ich všetkých spája do národa, t. j. do ľudskej spoločnosti.[1]