Španielska občianska vojna (1936)

Príčiny a počiatky tohto konfliktu možno hľadať v dlhodobej spoločenskej a ekonomickej kríze, ktorá postihla Španielsko po prvej svetovej vojne a viedla k takej radikalizácii spoločnosti, že tá svoje problémy už nebola schopná riešiť inak ako vojnou. Španielsko bolo už dlhodobo politicky nestabilné, nepriateľstvo rástlo veľmi dlho a obyvatelia sa celý čas akoby „pripravovali“ na vojnu.

V prvých všeobecných voľbách v Španielsku 19. novembra 1933 zvíťazili pravicové strany, ktoré utvorili stredno-pravicovú koalíciu (Lerroux). Do tejto koalície vstúpila v októbri 1934 po prehratých komunálnych voľbách katolícka strana CEDA, čo zvýšilo vtedajšie napätie. Vnútorné rozpory vládnych strán viedli k obmedzenej schopnosti podniknúť akciu alebo urobiť rozhodnutie. Koncom roku vyzvali ľavicové strany na generálny štrajk, z ktorej vzišla banícka vzbura, ktorá bola na rozkaz ministra obrany Diega Hidalga vojensky potlačená generálom Lópezom Ochoaom a legionármi, ktorým velil podplukovník Juan Yagüe.

V rokoch 1934-1936 došlo k výraznej radikalizácii vidieka a dochádzalo k značnému množstvu štrajkov. Pri týchto akciách bežne dochádzalo k násilnostiam a úmrtiam. Po niekoľkých vládnych krízach boli na 16. februára 1936 vypísané voľby, ktoré priniesli veľký úspech ľavici združenej do Ľudového frontu. Vládu zostavil vodca ľavého krídla republikánskej strany Manuel Azaña. Táto vláda však bola nestabilná a bola terčom kritiky ako extrémnej pravice, tak ľavice. Manuel Azaña sa rozhodol napätému stavu čeliť ráznym vystupovaním proti fašistickým, národne syndikalistickým a konzervatívnym organizáciám a nechal zatknúť vyše tisíc ľudí, medzi nimi aj vysokých dôstojníkov. Dňa 14. marca 1936 bola zakázaná Falanga a v nasledujúcich dňoch zatknutých aj jej vedenie vrátane Josého Antonia Primo de Riveru.[2] Táto akcia však násilnosti v uliciach skôr zvýšila. Do tejto situácie sa parlament ovládaný pravicou rozhodol odvolať prezidenta Niceta Alcalá-Zamoraho. Ten sa pokúsil rozpustiť parlament, ale keďže jeho pokus bol chápaný ako zneužitie právomocí, bol 7. apríla odvolaný. Prezidentské voľby boli vypísané na 26. apríla, ale pravica v nich na protest proti vláde nepostavila svojho kandidáta.

Počas tohto obdobia stúpalo napätie a podľa oficiálnych zdrojov bolo 330 ľudí zavraždených a 1511 zranených v rámci politického násilia. Došlo ku 113 generálnym štrajkom a zničeniu 160 kostolov a kláštorov. Boli vraždení kňazi a rehoľné sestry. Dňa 12. júla bol zavraždený nadporučík „útočných stráží“ a člen Socialistickej strany José Castillo. Nasledujúci deň skupina dôstojníkov „útočných stráží“ v rámci odvety zavraždila vodcu monarchistov Josého Calva Soteloho.

Postup fronty v období od júla 1936 do októbra 1937

Dňa 17. júla 1936 vypuklo v Španielskom Maroku povstanie, ktoré je považované za začiatok tejto občianskej vojny. Do čela povstania sa postavili generáli Manuel Goded y Llopis, Francisco Franco, Emilio Mola, Gonzalo Queipo de Llano a José Sanjurjo y Sacanell. Hlavným vodcom vzbury bol generál Sanjurjo. Povstalci obsadili strategické miesta v španielskom Maroku, potlačili štrajk robotníkov a 18. júla sa povstanie rozšírilo do Španielska. Povstalci sa mohli oprieť o veľkú civilnú podporu, preto dúfali, že sa im čoskoro podarí získať kontrolu nad ekonomicky dôležitými oblasťami (20. júla už kontrolovali Kanárske ostrovy, Baleáry a 23 významných miest ako je Pamplona, Cádiz, Córdoba a Zaragoza).

Vláda Santiaga Casares Quiroga na túto situáciu nebola schopná reagovať a 19. júla odstúpila. Ešte v ten istý deň zostavil vládu Diego Martinez Barrio, ktorý ale odmietol dať zbrane demonštrujúcim robotníkom. Túto požiadavku splnila 20. júla nová vláda, ktorú viedol republikán José Giral y Pereira. Ten vyzbrojil robotnícke milície a rozpustil armádu, a tak nastal jeden z prvých obratov v tejto vojne. Tohto dňa tiež zahynul pri leteckej nehode vodca nacionalistov Sanjurjo.

Bombardovanie Barcelony v roku 1938 (záber z talianskeho lietadla)

Hneď na začiatku vojny dochádzalo na oboch stranách k absolútnemu ignorovaniu akýchkoľvek konvencií, prakticky hneď na začiatku vojny bolo podľa odhadov povraždených vyše 50 000 ľudí. Spravidla sa jednalo o civilistov, ktorí boli na „zlej strane“. Počty popravených boli pravdepodobne porovnateľné na oboch stranách. Tieto popravy boli nazývané paseos (paseo = „prechádzka“) a prebiehali tak, že za mesto boli odvezení ľudia, ktorých potom ozbrojení príslušníci postrieľali. Medzi prípady takéhoto vraždenia patrí napr. zastrelenie básnika a dramatika Federica García Lorcaeho frankistami. Republikáni (anarchistické a komunistické skupiny) zas vraždili katolíckych duchovných (Pedro Poveda, seminaristi z Barbastra - „Mučeníci z Barbastra“), rehoľné sestry, katolíckych laikov. V červenom terore bolo zavraždených viac než 6832 zasvätených osôb. Z toho 13 biskupov, 4172 kňazov, 2364 mníchov a 283 rehoľných sestier. Počet katolíckych laikov nie je známy. Počet zavraždených cirkevných predstaviteľov môže byť vyšší.

Rozdanie zbraní sa ukázalo ako rozhodujúci krok ako čeliť povstaniu. Hlavným problémom povstalcov bola nemožnosť prepravy vojska zo španielskeho Maroka do Španielska (námorné sily zostali lojálne voči republike). Tento problém im pomohlo vyriešiť Nemecko a Taliansko, keď 30. júla letecky prepravili vojsko a cudzineckú légiu z Tetuánu do Španielska. Povstalci tiež nachádzali podporu v susednom Portugalsku, kde bol pri moci režim Antónia Salazara. Pomoc frankistom bola vykonávaná tajne, avšak tieto dodávky zbraní sa nepodarilo utajiť zvlášť po tom, čo nemecké bojové lietadlá pristáli na území ovládanom republikánskou vládou. Táto vláda požiadala 20. júla 1936 o dodávky zbraní z Francúzska, s ktorým malo Španielsko uzavreté zmluvu. Francúzsky socialistický premiér León Blum najprv pomoc sľúbil, avšak na nátlak francúzskych pravicových strán a na nátlak Spojeného kráľovstva túto pomoc odvolal. Namiesto toho sa snažil dotlačiť Nemecko a Taliansko k podpisu zmluvy, ktorá zakazovala dodávky zbraní do Španielska. Aj napriek podpisu týchto zmlúv však pokračovali aj naďalej dodávky nemeckých a talianskych zbraní povstalcom. 24. júla vytvorili nacionalisti "vládu v Burgose", ktorá začala nový útok. Úspešný postup týchto vojsk vyvolal dňa 4. septembra pád Giralovej republikánskej vlády, ktorú nahradila vláda Ľudového frontu, zložená predovšetkým zo socialistov a komunistov (premiér Francisco Largo Caballero). Fungovanie tejto vlády bolo veľmi problematické, pretože vo vnútri vlády neexistovala zhoda na ďalšom postupe. Napriek tomu sa táto vláda nakoniec odhodlala k razantným krokom - 1. októbra poskytla autonómiu Baskicku, 7. októbra vyvlastnila pôdu veľkostatkárom a začala ju rozdávať malým roľníkom a konečne 10. októbra spojila republikánsku armádu s milíciami.

Dňa 14. septembra dobyla armáda povstalcov San Sebastián a na hlavnom fronte potom 27. septembra dobyli Francovi falangisti Toledo, pričom oslobodili aj obrancov Toledského Alcázaru, ktorí sa neskôr stali jednou z legiend frankistického režimu. Týmto krokom si fašisti otvorili cestu na Madrid, ktorý v novembri 1936 obkľúčili.

Na rozdiel od Ľudového frontu sa frankisti politicky stabilizovali a dňa 29. septembra prijal Francisco Franco moc od Výboru národnej obrany v Salamanke a o dva dni neskôr dostal titul generalissimus, čím sa stal faktickým vládcom povstalcami kontrolovaných území a najvyšším vojenským veliteľom.

Neutralita a zbrojné embargo už v tejto dobe boli porušované úplne bežne. V Španielsku operovala nemecká Légia Condor a talianske jednotky Corpo Truppe Volontarie (CTV) bojujúce na strane generála Franca. 6. októbra vydal Sovietsky zväz protest proti porušovaniu embarga na dovoz zbraní španielskym frankistickým povstalcom a od 12. októbra začal dodávať republikánskej vláde zbrane, ktoré boli platené zlatom zo španielskych zlatých rezerv. Na strane republikánov bojovali tzv. interbrigády​​, čo boli antifašistickí ľavicoví dobrovoľníci zo 17 štátov.

Ruiny Guernice zbombardovanej nemeckým letectvom

Dňa 7. novembra sa Francove oddiely priblížili k Madridu. Republikáni preložili sídlo vlády do Valencie. 20. novembra popravili republikáni Josého Antonis Primo de Riveru.[3] Pri obrane Madridu sa najviac vyznamenali interbrigadisti, predovšetkým vďaka ich odhodlaniu skončilo toto obliehaní neúspešne a 15. januára 1937 sa frankistické oddiely museli stiahnuť. O ďalšiu (opäť neúspešnú) ofenzívu na Madrid sa Franco pokúsil vo februári.

Dňa 8. februára dobyli po veľkej bitke frankisti Malagu. V priebehu marca zahájili ofenzívu severne od Madridu, tá však nepreniesla boje k Madridu. V apríli vyvinuli frankisti vyššiu aktivitu v Baskicku, kde 28. apríla dobyli Guernicu, ktorá bola dva dni pred tým zbombardovaná nemeckými lietadlami.

Vo svete medzitým nadobudol účinnosť zákaz Spoločnosti národov miešať sa do konfliktu a poskytovať Španielsku dobrovoľníkov. Od tohto okamihu Spoločnosť národov vyvíjala veľmi silný tlak na odchod dobrovoľníkov. Tento krok by viac postihol republikánov, lebo v ich radoch (podľa odhadov) bojovalo asi 35 000 interbrigadistov, na strane druhej to bolo minimálne 20 000 mužov. V tomto období vydal pápež Pius XI. dve veľmi dôležité encykliky, a to Mit brennender Sorge (14. marca), ktorou odsúdil nacizmus, a Divini Redemptoris (21. marca), v ktorej odsúdil komunizmus a výslovne upozornil na kruté prenasledovanie a vraždenie katolíkov a duchovných španielskymi republikánmi. Tieto udalosti nepriamo ovplyvnili španielske politické zmýšľanie.

Československá Gottwaldova delostrelecká batéria

V máji sa situácia ešte skomplikovala vnútrorepublikánskymi stretmi. Ich najväčšiu gradáciu predstavovali májové nepokoje v Barcelone, ktoré sa začali tým, že sa prevažne komunistické oddiely pokúsili násilím obsadiť dôležité stanovište anarchistov a POUM, čo vyústilo do niekoľkých ozbrojených stretov. Socialisti a komunisti akciu označili za anarchistický puč a reagovali odchodom z vlády, ktorá týmto krokom padla 15. mája. Republikáni zostavili novú vládu, ktorú viedol socialista Juan Negrín. Táto vláda sa pokúsila o zásadné kroky, ktoré mali posilniť ekonomickú situáciu republikánov, ďalej sa pokúsila o niektoré zmeny v armáde (do týchto zmien výrazne zasahovali sovietski poradcovia). Dňa 18. mája republikáni porazili frankistov v Bitke pri Guadalajare. Po tejto bitke si Franco uvedomil, že nie je schopný ani dobyť Madrid, ani prerušiť jeho spojenie s Valenciou, a preto zaútočil na severe.

Republikáni víťazstvo pri Guadalajare nedokázali nijako významnejšie využiť a úplne prosovietsky J. Negrín nastolil diktatúru sovietskeho typu a začal čistky. Dňa 14. júla boli pozatýkaní členovia vedenia POUM, v júli sa republikáni ešte pokúsili o silnú protiofenzívu, ktorá však nakoniec stroskotala.

Franco zatiaľ na severe dobyl Bilbao (19. júna) a 15. augusta zahájil ofenzívu. 25. augusta dobyl Santander, ale už 27. augusta bol odrazený pri Aragóne. Republikánska protiofenzíva však nepriniesla žiadne výsledky a po dobytí Gijónu (21. októbra) sa republikánsky severný front úplne zrútil, potom sa (30. októbra) republikánska vláda presunula do Barcelony.

Tieto úspechy, spolu s krutým prenasledovaním katolíkov a masovým vraždením duchovných na veľkej časti republikánskeho územia, viedli k tomu, že 28. augusta Vatikán uznal Franca ako legitímneho predstaviteľa Španielska.

Dokument, ktorý ukončil španielsku občiansku vojnu. Text hovorí: „Dnes, červené vojsko (t.j. republikáni) bolo zajaté a odzbrojené, národné jednotky dosiahli svoje posledné vojenské ciele. Vojna sa skončila.“ ... Generalissimo Franco ... Burgos, 1. apríla 1939

Po dobytí Gijónu došlo na oboch stranách k preskupovaniu síl, ale už 5. decembra začali republikánske vojská protiofenzívu, na ktorú frankisti bojovo výrazne nereagovali a ustúpili. Dňa 21. decembra republikáni dobyli Teruel (Aragónsko). Toto dôležité mesto však stratili už 15. februára 1938 v Bitke o Teruel. Táto bitka mala mimoriadny vplyv, pretože frankisti sa priblížili svojmu cieľu rozdeliť republikánske územie na dve časti. V čase relatívneho pokoja vytvoril v Burgose 1. februára generál Franco vojensko-civilnú vládu. Ďalším úspechom frankistov bolo bombardovanie Barcelony, ku ktorému došlo 16. marca. Pri ďalšom postupe prenikli frankisti až k rieke Ebro, čím sa im podarilo dostať k Stredozemnému moru, vďaka čomu rozdelili republikánskej územia na dve časti. Republikánska vláda sa pokúsila v máji dojednať mier, ale keďže Franco požadoval bezpodmienečnú kapituláciu, nezostalo republikánom nič iné, než sa sústrediť na Bitku o Ebro. Republikáni a ZSSR sa pokúsili 13. mája predniesť Rade Spoločnosti národov návrh na ukončenie politiky nezasahovania, tento návrh bol odmietnutý a 28. júla bol dohodnutý odchod interbrigád zo Španielska.

Od 24. júla do 26. novembra sa republikáni pokúšali udržať stav na rieke Ebro, príp. dobyť stratené územia. Po vojenskej stránke si viedli viacmenej úspešne, ale po podpísaní Mníchovskej dohody stratili posledné zvyšky nádeje na vytvorenie antifašistickej koalície a ich morálka sa definitívne zrútila. Keďže si však uvedomovali nutnosť udržať túto rieku, bola bránená zo všetkých síl. Dňa 23. decembra zahájili frankisti mohutnú inváziu do Katalánska, ktoré dobyli v priebehu dvoch mesiacov: Tarragona (14. január), Barcelona (26. január), Girona (5. február). 10. februára bol zlomený posledný odpor v Katalánsku. Následkom toho 27. februára vlády Spojeného kráľovstva a Francúzska uznali Frankov režim. Republikánom zostal len Madrid a niekoľko pevností, 28. februára sa vzdala Valencia. Posledný odpor bol zlomený 1. apríla 1939.