Esperantský klub
Esperantský klub alebo klub esperantistov (v esperante Esperanto-klubo, Esperantista klubo) je spolok hovoriacich v jazyku esperanto (tzv. esperantistov). Na rozdiel od celoštátneho esperantského zväzu alebo medzinárodnej esperantskej organizácie svoju činnosť esperantský klub zvyčajne geograficky obmedzuje na určitú obec alebo územný celok. Esperantské kluby tvoria už od vzniku esperanta základ esperantského hnutia, aj keď v poslednej dobe sa táto situácia začala meniť vďaka možnosti okamžitej a bezprostrednej komunikácie ponúkanej sieťou internet.
Charakteristika
Esperantské kluby sa vzájomne odlišujú radom vlastností:
- stále priestory pre schôdze;
- pravidelnosť a rozmanitosť aktivít;
- pevná členská základňa (a výber členských poplatkov);
- zameranie na určitú úroveň znalostí esperanta;
- špecifickejšie zameranie mimo esperanto samotné (napr. klub esperantských učiteľov, študentský klub, esperantský klub zdravotníkov, klub pri dome vedy a pod.);
- vzťah k celoštátnemu esperantskému zväzu;
- pravidelné organizovanie kurzov esperanta.
Najstaršie esperantské kluby
Najstarší esperantský klub bol založený v Norimbergu 18. februára 1885, teda ešte pred zverejnením jazyka esperanto (1887) - pôvodne bol totiž založený ako klub priaznivcov jazyka volapük, než jeho valné zhromaždenie v roku 1888 pod vplyvom Leopolda Einsteina jednohlasne rozhodlo k prechodu na esperanto. Norimberský klub začal tiež v októbri 1889 vydávať vôbec prvý esperantský časopis La Esperantisto.
Zoznam najstarších esperantských klubov
Nasledujúci zoznam uvádza esperantské kluby založené v rokoch 1887 – 1895, teda v prvých deviatich rokoch existencie esperanta (v zátvorkách mená zakladateľov):[1]
- 1888
- Norimberg (Christian Schmidt)
- 1889
- 1890
- Schalke (Trompeter)
- Ivanovo-Voznjesensk (Antoni Grabowski)
- 1891
- 1892
- Malaga
- Göteborg (G. Backman)
- Osterby (Ossian Holmquist)
- Erlangen (Fr. v. Brtesen)
- Schweinfurt (P. Kramer, Kirschner, Brand)
- Vilnius (A. Naumann)
- 1893
- Varšava (Al. Blumental, Rubin, J. Wasniewski)
- 1894
- 1895
- Vladimír (V. Solodiĥin)
Na konci roku 1904 však existovali už len tri z týchto klubov, a síce kluby v Uppsale, Petrohrade a Odese. Iné z nich sa dočkali niekedy aj len niekoľkých mesiacov trvania, ako tomu bolo napríklad pri skupine v Reims, ktorú utvorili mladí žiaci miestneho lýcea.
Referencie
- Zakrzweski, Adam: Historia de Esperanto. 1913, 144 s.
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Esperantský klub na českej Wikipédii.