Eugène Ionesco

Hrob Eugène Ionesca

Mnoho zdrojov uvádza ako rok jeho narodenia 1912, čo údajne zapríčinil samotný Ionesco, ktorý chcel mať rok narodenia zhodný s rokom úmrtia svojho vzoru, dramatika Iona Lucu Caragialeho.

Jeho otec, rumunský právnik sa volal rovnako. Matka Thérèse Ipcar bola dcérou francúzskeho protestantského inžiniera, ktorý pôsobil pracovne v Rumunsku. Keď sa vzali, Thérèse konvertovala na ortodoxnú vieru. Eugène bol pokrstený a ostal pravoslávnym kresťanom celý život, napriek tomu, že prešiel dlhým obdobím metafyzických pochybností.

Krátko po jeho narodení sa rodina presťahovala do Francúzska, kde jeho otec pokračoval v štúdiu, na parížskej právnickej univerzite získal doktorát. 11. februára 1911 sa narodila Eugènova sestra Marilina a o rok neskôr brat Mircea, ktorý však zomrel na meningitídu vo veku 18 mesiacov.

Eugène strávil väčšinu detstva vo Francúzsku, avšak v roku 1925 sa jeho rodičia rozviedli a presťahoval sa s otcom do rodného Rumunska. Študoval v rokoch 1928 - 1933 francúzsku literatúru na univerzite a pôsobil ako učiteľ tohto jazyka. Počas štúdia sa zoznámil s Emilom Ciornaom a Mirceom Eiladem, ktorí sa stali jeho dlhoročnými priateľmi.

V roku 1936 sa oženil s Rodicou Burileanu. Mali spolu dcérku, pre ktorú písal nekonvenčné detské rozprávky. V roku 1938 sa mladá rodina presunula do Francúzska, kde si doplnil doktorandské štúdium, podobne ako kedysi jeho otec. Počas druhej svetovej vojny žil v Marseille, do Paríža sa vrátil až po jeho oslobodení spod nemeckej okupácie v roku 1944.

V roku 1970 sa stal členom Francúzskej Akadémie.

V časoch komunistickej diktatúry Nicolae Ceausescu jeho hry zakázal, potom ako Ionesco verejne pranieroval jeho režim.

Eugène Ionesco zomrel 28. marca 1994 vo veku 84 rokov a je pochovaný na parížskom Cimetière du Montparnarnasse.

• Filmová cena festivalu v Tours, 1959
• Talianska cena, 1963
• Society of Authors Theatre Prize, 1966
• Grand Prix National for theatre, 1969
• Monacká Veľká cena, 1969
• Rakúska štátna cena za európsku literatúru, 1970
• Jeruzalemská cena, 1973
• Čestné doktoráty z univerzít v New Yorku, Leuvene, Warwicku a Tel Avive.

Na jeho prvých dielach je zjavný vplyv dadaizmu, keď bojuje proti logike sveta a reči. Neskôr dospel k názoru, že svet je plný utrpenia a fanatizmu, preto sa v jeho hrách objavuje tragická a bezradná vízia sveta. Ten sa pre neho stal akýmsi gigantickým strojom, ktorý ničí človeka a z tohto stavu je jediným východiskom humor. To ho viedlo k tvorbe tzv. „antihier“ a absurdnej dráme. Tieto diela je potrebné chápať ako memento proti osamelosti, ale i politickej zlovôli.

• Plešivá speváčka - 1948, premiéra 1950. Inšpiráciou mu bola učebnica angličtiny. Jej nezmyselný text, absurdné rozhovory a nesúvisiace vety sú znakom tzv. tragédie reči. Herci tu hovoria podľa tejto učebnice, nevedie sa tu žiadna zmysluplná konverzácia. Hra býva uvádzaná ako komédia, občas i ako fraška, autor však tvrdí, že pôvodný pocit, ktorý ho viedol jej napísaniu bol skôr tragický ako komický.
• Budúcnosť je vo vajciach čiže Všetko je treba k stvoreniu sveta - 1951
• Lekcia - 1951
• Stoličky - 1952 V tejto hre je javisko zaplnené prázdnymi stoličkami, na nich sa postupne usadzujú neviditeľné osoby. Jediní viditeľní, Starenka a Starček, s nimi vedú rozhovor. Hru uzatvára príchod Rečníka, ktorého úlohou má byť odovzdanie Starčekovho posolstva o zmysle života.
• Amédée alebo Ako sa ho zbaviť - 1954
• Jakub alebo Podrobenie - 1954
• Nový nájomník - 1955
• Improvizácia Almy alebo Pastierov chameleón - 1958
• Nenajatý vrah - 1959
• Nosorožec - 1960
• Kráľ umiera - 1962
• Jeux de Massacre - 1970

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Eugène Ionesco

• Bibliografia (po francúzsky)