Ernest Hemingway

Narodil sa v rodinnom dome číslo 439 North Oak Park Avenue (v súčasnosti 339 N. Oak Park Avenue), ktorý postavil jeho starý otec Ernest Hall. Hemingway mal ďalších päť súrodencov; štyri sestry a jedného brata. Ernest dostal svoje meno po starom otcovi z matkinej strany Ernestovi Hallovi a ujovi Millerovi Hallovi. Oak Park bolo Protestantské mesto na okraji Chicaga,  kde žila prevažne vyššia stredná vrstva. Lesy v okolí Michiganského jazera boli miestom kde otec mladého Ernesta učil loviť a chytať ryby. Rodina taktiež vlastnila letný dom, Windemere, pri jazere Walloon kde sa  príroda stala pre Hemingwaya veľmi dôležitou. Aj keď počas svojho života musel žiť vo väčších mestách ako Chicago, Toronto alebo Paríž, nakoniec sa vždy usadil na tichých a izolovaných miestach. Príkladom nám môže byť Key West, San Francisco de Paula, Kuba alebo Ketchum, Idaho. Počas jeho dospievania mala na Ernesta veľký vplyv aj jeho matka Grace. V Oak Parku bola známa najmä ako učiteľka spevu pre miestne deti. Je nutné spomenúť, že mladého Hemingwaya spievanie v zbore a hra na violončelo nikdy nepriťahovala. Hemingway navštevoval základnú aj strednú školu vo svojom rodnom meste. V rokoch 1913 – 1917 navštevoval strednú školu Oak Park and River Forest High School v Oak Park, Illinois a bol členom futbalového, plaveckého a basketbalového tímu. Svoje stredoškolské časy si tiež vyplnil prispievaním do školského časopisu kde napísal svoje prvé články. Na jar 1917 Hemingway zmaturoval a napriek prianiu jeho rodičov začal pracovať ako reportér pre Kansas City Star.[1]

Počas toho ako sa Hemingway pripravoval na maturitu, v Európe zúrila prvá svetová vojna. Napriek snahám prezidenta Woodrowa Wilsona nezapájať sa do vojny, Spojené štáty podporili vojská Dohody. Keď Hemingway dovŕšil osemnásť rokov, zapísal sa do armády. Problém s jeho ľavým okom bol faktor, ktorý mu zabránil zúčastniť sa bojov na frontoch. V decembri 1917 ho prijal Červený kríž ako šoféra sanitky, aby následne v apríli 1918 podal výpoveď a v máji odcestoval do Európy. Po príchode do Európy sa presunul cez Paríž do Milána, kde prvýkrát okúsil hrôzy vojny. V deň príchodu do Milána explodoval sklad s muníciou a Hemingway bol nútený voziť zranených a mŕtvych vojakov do márnice. O dva dni neskôr bol prevelený do mesta Schio, kde jazdil na sanitke. 8. júla 1918 bol vážne zranený črepinami z mínometu a bol tak prvým zraneným Američanom na talianskom fronte.[2]

Toto zranenie a následná hospitalizácia ovplyvnila Hemingwaya a jeho tvorbu vo veľkej miere. Autobiografický román Zbohom zbraniam zachytáva toto obdobie jeho života, ako aj jeho vzťah so zdravotnou sestrou Agnes von Kurowsky. Ernest sa vrátil do svojho rodného mesta v januári 1919, ale zmenený zážitkami z vojny to už pre neho nebolo to isté mesto. Devätnásťročný Ernest znovu žil so svojimi rodičmi, no tentoraz to bolo omnoho ťažšie. Po niekoľkých týždňoch ho rodičia znovu tlačili do štúdia. Navzdory ich snahám dostať svojho syna znovu na štúdiá si Ernest užíval 1 000 dolárov z jeho poistky.             

Ďalší rok svojho života strávil vo svojom rodičovskom dome. Počas tohto času Hemingway pôsobil ako rozprávač vojnových príbehov. Jeho posledné vystúpenie bolo v meste Petoskey v štáte Michigan. V obecenstve sedela Harriet Connable, ktorej syn bol taktiež vojnovým veteránom. Hemingwayovi ponúkla prácu tútora pre svojho syna, kým ona a jej muž nie sú doma. Ernest túto prácu zobral najmä kvôli času, ktorý mu ostával na písanie. Harrietin muž Ralph predstavil Hemingwaya editorovi Toronto Star Weekly. Do uvedeného týždenníka prispieval aj po tom, čo sa v roku 1920 presťahoval do Chicaga a žil v dome svojho priateľa.  Počas tohto pobytu sa stretol s Hadley Richardsonovou a zaľúbili sa do seba. V septembri 1921 sa zobrali a už v novembri Hemingway prijal ponuku od Toronto Daily Star na ich Európskeho dopisovateľa. Kroky mladej dvojice zamierili do Paríža, vtedajšieho centra literatúry.[3]

22. decembra 1921 sa Hemingway so svojou ženou nasťahovali do bytu na 74 rue Cardinal Lemoine. Tento byt bol vo veľmi zlom stave a nebola v ňom tečúca voda ani toaleta. V Paríži mal možnosť nadviazať mnohé priateľstvá s ľuďmi ako Ezra Pound, Sylvia Beach, Gertrude Stein, James Joyce, Max Eastman, Lincoln Steffens a mnohými ďalšími. Do roku 1923 si Ernest Hemingway urobil veľmi dobré meno nielen v Paríži. Ešte v tom istom roku sa spolu so svojou tehotnou ženou odsťahovali späť do Toronta, kde čakali na narodenie ich prvého syna. Jeho prvorodený syn John Hadley Nicanor Hemingway sa narodil 10. októbra 1923. Mladá rodina bola už v januári späť v Paríži a Ernest pokračoval vo svojej snahe preraziť ako reportér a začínajúci spisovateľ. S odporúčaním od Ezra Pounda sa stal editorom literárneho magazínu Transatlantic Review. V magazíne boli publikované aj Hemingwayove prvotiny ako napríklad Indian Camp alebo Cross Country Snow. Po tom, čo v roku 1925 magazín zanikol, začalo sa pre Hemingwaya veľmi úspešné obdobie, v ktorom vznikli najlepšie diela 20. storočia. Už v roku 1925 vydal zbierku príbehov V našich časoch nasledovaná svetoznámym románom Slnko aj vychádza v roku 1926. Hemingway pokračoval vo svojej tvorbe a už v roku 1927 bola publikovaná ďalšia kniha s názvom Muži bez žien. Ďalším významným míľnikom v jeho tvorbe bola bezpochyby kniha Zbohom zbraniam v roku 1929. Ako sa darilo Ernestovi na poli literárnom, tak je nutné priznať, že jeho osobný život nebol ani zďaleka taký úspešný. Už v roku 1927 sa rozviedol so svojou prvou ženou Hadley, aby sa ešte v ten istý rok znovu oženil. Jeho druhou ženou sa stala príležitostná reportérka Pauline Pfeifferová, s ktorou sa spoločne presťahovali na Key West, Florida. Spoločne tam strávili takmer dvanásť rokov. V tom istom roku Clarence Hemingway, Ernestov otec, spáchal samovraždu. Clarence časom upadol do depresií, ktoré boli spôsobené hneď niekoľkými faktormi. Prvým z faktorov bolo jeho zdravie. Časom sa mu k veľkým bolestiam hlavy pridala aj cukrovka. Ďalším faktorom bola jeho finančná situácia, ktorá sa rapídne zhoršila po tom, čo sa jeho investície do nehnuteľností na Floride nevyplatili. Clarence Hemingway spáchal samovraždu strelou do hlavy a Ernest okamžite odcestoval do Oak Park zariadiť pohreb.[4]

Manželia Hemingwayovci počuli o Key Weste od ich priateľa Johna Dos Passosa. Na ich ceste z Paríža sa zastavili na Floride a podľahli čaru tohto miesta. Po niekoľkých rokoch v podnájmoch si kúpili dom na 907 Whitehead Street. Ďalším významným dátumom v Hemingwayovom živote bol 28. jún 1928, keď sa narodil Patrick, jeho druhorodený syn. V decembri toho istého roku zasiahla Ernesta správa o úmrtí jeho otca. Napriek všetkým týmto udalostiam neprestal písať a už v januári 1929 dokončil román Zbohom zbraniam, ktorý bol vydaný 27. septembra 1929. Posledné z Hemingwayových detí a zároveň druhé s manželkou Pauline, sa narodilo v roku 1931, bol to syn Gregory. Ďalší rok pracoval na svojej dizertačnej práci nazvanej Smrť popoludní.                                                                                  

Z roku 1933 pochádza zbierka krátkych poviedok Víťaz nič nezíska, ktorá sa aj napriek podpriemernej kritike predávala veľmi dobre. V lete 1933 sa Hemingway a jeho priateľ Charles Thompson, aj vďaka finančnej pomoci Paulininho strýka, vydali do Afriky na safari. Počas tejto trojmesačnej expedície sa nevenoval iba lovu, ale zároveň zbieral materiál na jeho novú knihu. Jeho zážitky z výpravy do Afriky spísal v knihe Zelené kopce Afriky, ktorá však nebola prijatá kritikmi. Naproti tomu z tej istej výpravy sú skúsenosti, ktoré zobrazuje vo svojich krátkych príbehoch Snehy Kilimandžára a Krátky šťastný život Francisca Macombera. V marci 1937 vycestoval do Španielska ako reportér pre North American Newspaper Alliance. Ešte pred vycestovaním do Španielska sa Hemingway zoznámil s mladou spisovateľkou Marthou Gellhornovou, s ktorou mali pomer, a v roku 1940 sa zosobášili. Zážitky zo španielskej občianskej vojny následne zobrazil v románe Komu zvonia do hrobu a v divadelnej hre Piata kolóna.[2]

Po návrate zo Španielska a rozvode s Pauline sa Hemingway a Martha presťahovali do veľkého domu mimo Havany na Kube. V roku 1939 začal pracovať na Komu zvonia do hrobu a v roku 1940 toto dielo dokončil. Z pohľadu kritikov, ale aj komerčne to bol veľký úspech. Čo je zvláštne, kniha bola porotou Pulitzerovej ceny jednomyseľne zvolená za najlepší román roka, ale bol z politických dôvodov vetovaný konzervatívnym prezidentom Kolumbijskej univerzity a v tom roku sa neudeľovala žiadna cena. Počas 6 mesiacov sa predalo viac ako 500,000 výtlačkov tejto knihy a predáva sa dodnes. Ďalších 10 rokov bolo pre Hemingwaya kreatívne chabých. V 40. rokoch 20. storočia pracoval na románoch Ostrovy v prúde a Rajská záhrada, ktoré vyšli po jeho smrti. Počas toho sa zúčastnil Druhej svetovej vojny, rozviedol sa so svojou treťou ženou Marthou a oženil sa so svojou štvrtou ženou Mary Welshovou.

Po jeho diele zahŕňajúcom Španielsku občiansku vojnu a jeho nasledujúcej práci na románe Komu zvonia do hrobu sa pustil do ďalšieho projektu o čínsko-japonskej vojne z roku 1941. Cestoval so svojou manželkou Marthou a písal depeše z vojny. Bola to únavná cesta a Hemingway sa rád vrátil na Kubu pre zaslúžený oddych. Ale nezostal dlho. Do roku 1942 sa Hemingway zúčastnil tajnej operácie na dostihnutie nemeckých ponoriek v Atlantickom oceáne blízko pobrežia Kuby.  Hemingway zhromaždil svojich priateľov, rovnako ako aj niekoľkých odborných pracovníkov, potom vybavil svoju loď Pilar rádio-zariadením, extra palivovými nádržami a slušným množstvom výzbroje dúfajúc, že ak by sa mu podarilo lokalizovať nemeckú ponorku, mohol by sa dostať dostatočne blízko a vhodiť bombu cez nakladacie dvierka. Z ich lovu na ponorky nevzišlo nič okrem spoločnej rybačky a popíjania. To dráždilo Marthu, ktorá si myslela, že Hemingway sa vyhýba svojej zodpovednosti veľkého spisovateľa, ktorý má zachytiť skutočnú vojnu zúriacu v Európe.[5]

Na jar roku 1944 sa Hemingway konečne rozhodol ísť do Európy, aby robil záznamy o vojne. Namieril si to do Londýna, kde napísal články o Kráľovskom letectve a o vplyvoch vojny na Anglicko. Zranil sa počas automobilovej nehody. Utrpel silný náraz do hlavy a taktiež tržné rany, čo si vyžiadalo viac ako 50 stehov. Martha ho navštívila v nemocnici a podcenila jeho zranenia, keď ho skritizovala za to, že bol súčasťou nehody spôsobenej alkoholom. Hemingway bol skutočne vážne zranený a Marthina reakcia spustila začiatok konca ich manželstva. Keď bol Hemingway v Londýne, spoznal Mary Welshovú, opak Marthy. Mary bola starostlivá, zbožňovala ho a zahŕňala komplimentmi, zatiaľ čo Martha sa oňho vôbec nestarala, stratila oňho akýkoľvek záujem a často ho urážala. Pre Hemingwaya bolo ľahké rozhodnúť sa medzi nimi dvomi a tak ako aj v iných vojnách, zamiloval sa do novej ženy. Hemingway a Mary otvorene randili v Londýne a potom vo Francúzsku po invázii spojencov v Normandii a nasledujúcom oslobodení Paríža. Hemingwayovo tretie manželstvo sa skončilo a začalo jeho štvrté a zároveň posledné s Mary.

Ku koncu augusta v roku 1944 Hemingway a jeho skupina vojakov prišli do Paríža. Hemingway sa vždy rád chválil, že bol prvý, kto vstúpil do Paríža počas cesty k oslobodeniu, ale ten príbeh je vymyslený. Aj keď sa dá povedať, že oslobodil svoj obľúbený bar a hotel. Založil si tábor v hoteli Ritz a strávil týždeň pitím, hýrením a oslavovaním svojho návratu do mesta, ktoré vtedy pre neho ako mladého muža veľa znamenalo.

Ďalej Hemingway cestoval na sever Francúzska, aby sa pridal k svojmu priateľovi Generálovi Buckovi Lanhamovi počas toho, ako spojenci tiahli proti Nemecku. S Lanhamom strávil mesiac – dosť dlho na to, aby pozoroval americké vojsko vstúpiť do Nemecka. Táto bitka bola jedna z najkrvavejších na západnom fronte a bola nepriamo Hemingwayom zaznamenaná v Cez rieku a pod stromy.

V marci 1946 sa Hemigway vrátil do Ameriky plný plánov napísať skvelý román o vojne, ale tie sa nikdy neuskutočnili. Jediná kniha o vojne, ktorú napísal, bola Cez rieku a pod stromy. Rozpráva horkosladký príbeh Richarda Cantwella, bývalého brigádneho generála, ktorý bol degradovaný na plukovníka po katastrofálnom boji, z ktorého ho vinili. Starnúci Cantwell, s chorým srdcom, ktoré ho môže kedykoľvek zabiť, sa zamiluje do mladej talianskej grófky Renaty. Majú spolu románik a skrz ich rozhovory a monológy sa dozvedáme dôvod Cantwellovej zatrpknutosti. Dozvedáme sa o absurdnej armáde, ktorá nevie oceniť jeho danosti a dáva mu rozkazy, ktoré nie je možné splniť, čím sa snaží dosiahnuť jeho zlyhanie a potupu. Tiež o jeho exmanželke (jej postava je založená na postave Marthy Gellhornovej), ktorá využíva svoj vzťah s Cantwellom, aby získala prístup k armádnym informáciám dôležitým pre jej kariéru novinárky a tiež sa dočítame o všeobecnej nechuti k modernému svetu.

Všeobecne je dielo Cez rieku a pod stromy kritikmi považované za sentimentálne, neuhladené až grobianske a tiež za chabé maskovanie svojho vlastného vzťahu s mladou Taliankou Adrianou Ivancichovou. Ale kniha je považovaná za jedno z najlepších Hemingwayových diel, najmä jej úvodné kapitoly. Kritici očakávali niečo na úrovni Komu zvonia do hrobu a boli sklamaní krátkym románom a jeho jednotvárnym príbehom.[3]

Zaskočený prijatím kritikov, Hemingway sa odhodlal získať späť svoj pôvodný status svetovo uznávaného románopisca. Stále očarený Adrianou Ivancichovou začal pracovať na diele o starom mužovi a veľkej rybe. Bol to príbeh, ktorý rezonoval v Hemingwayovom podvedomí už nejaký čas, dokonca napísal podobný príbeh v jednom z čísel jeho Esquire časopisu. Max Perkins sa ho opakovane pokúšal presvedčiť, aby príbeh napísal, ale Hemingway cítil, že ešte nebol pripravený napísať niečo, čo by jeho žena Mary mohla nazývať poéziou v próze.

Hemingway často opisoval konkurenciu medzi spisovateľmi boxerskou terminológiou. Cítil, že kritici ho spacifikovali za Cez rieku a pod stromy, ale akoby sa šetril pre ďalšiu príležitosť. Veril, že rybí príbeh mu pomôže opäť získať pozíciu šampióna.

V septembri roku 1952 sa Starec a more objavil v časopise Life a bleskovo sa predalo 5 miliónov kópií. Kniha bola obrovským úspechom a po prvýkrát od Komu zvonia do hrobu v roku 1940 bol Hemingway opäť na literárnom vrchole a zarábal majetok. Hoci už predtým zažil obrovský úspech, ešte nikdy nemal tú česť dostať veľké literárne ocenenie. Kniha Starec a more to zmenila – v roku 1953 získal Pulitzerovu cenu za beletriu.

S prívalom peňazí z knihy Starec a more sa Hemingway rozhodol realizovať svoju záľubu v cestovaní. Vrátil sa do Európy, kde sledoval býčie zápasy v Španielsku a v to isté leto cestoval s manželkou Mary na safari do Afriky. V januári roku 1954 Hemingway a Mary nastúpili na palubu malého lietadla a urobili si výlet po niektorých východoafrických jazerách a vodopádoch. Pilot sa počas letu pokúšal vyhnúť kŕdľu vtákov a narazil do telegrafického drôtu. Lietadlo bolo ťažko poškodené a museli núdzovo pristáť. Zranenia posádky boli nepatrné, hoci Mary mala zlomených niekoľko rebier. Po plavbe cez jazero Victoria sa rozhodli opäť letieť do Ugandy, no lietadlo sa sotva vznieslo zo zeme a začalo horieť. Mary a dvaja piloti sa dostali von cez únikový východ, Hemingway použil svoju hlavu ako baranidlo a vyšiel prednými dverami. Tento náraz ho zranil viac ako si ostatní mysleli. Podľa jeho biografie od Jeffreyho Meyera mal prasknutú lebku a dve platničky, mal vykĺbené obe ramená, jeho pečeň, pravá oblička a slezina boli roztrhnuté, jeho ruky, tvár a hlava boli spálené od plameňov, zhoršil sa mu zrak aj sluch. Hoci prežil tieto havárie, zranenia mu bolestivým spôsobom skracovali život.

Napriek jeho zdravotným ťažkostiam, on a Mary naposledy cestovali do Benátok a potom späť na Kubu. 28. októbra 1954 Hemingway získal Nobelovu cenu za literatúru, ale kvôli svojim zraneniam sa nemohol zúčastniť ceremónií vo Švédsku.[6]

Po roku 1954 Hemingway bojoval s podlomeným zdravím, ktoré mu často nedovolilo pracovať a keď aj pracoval, cítil, že to nebolo ono. Napísal 200,000 slov ako objasnenie svojho safari výletu, ale nemyslel si, že je vhodné to vydať a nemal ani energiu na to, aby to dôsledne dotiahol do konca. V dohľade neboli ani žiadne poviedky a tie, ktoré napísal, aj tak odložil bokom, sklamaný svojím úsilím. Kreatívne trpel rovnako ako fyzicky a aby uspokojil svoje písavé nutkanie, vrátil sa k témam, ktoré dobre poznal a s ktorých písaním sa trápil o niečo menej.

V roku 1959 uzavrel zmluvu s časopisom Life, ktorý ho požiadal, aby napísal článok o býčích zápasoch. Hemingway strávil leto toho roku cestovaním po Španielsku spolu s dvoma najznámejšími toreadormi, aby získal informácie pre svoj článok. Nakoniec napísal viac ako sa predpokladalo a aj po skrátení musel byť tento článok vydaný v troch pokračovaniach. Toto bola posledná Hemingwayova publikovaná práca, ktorú vo svojom živote videl.

Okrem toho, že mal problémy s písaním prózy, vo veku 60 rokov sa uňho začínalo prejavovať aj poškodenie psychiky. Fotky ukazujú 60-ročného Hemingwaya, ktorý však vyzerá skôr ako 80-ročný. Býval melancholický, mal časté zmeny nálad, veľa pil a toto všetko sa na ňom podpísalo.

V tom čase pracoval na svojich pamätiach, ktoré neskôr vyšli pod názvom Pohyblivý sviatok, ale Hemingway sa nedožil toho, aby zažil úspech, ktorý táto kniha zožala. Kritici ju chvália kvôli jej jemnosti, kráse a zriedkavému pohľadu na Paríž 20. rokov.

V júli 1960 Hemingway odišiel z Kuby do amerického štátu Idaho, kde si s Mary kúpili dom. Žili v malom meste Ketchum, ktoré mu pripomínalo Španielsko a v ktorom sa mohol skryť pred svojou slávou.

Ale ani krása krajiny Idaho nedokázala zakryť fakt, že sa s Hemingwayom dialo niečo vážne. Na jeseň 1960 bol hospitalizovaný s vysokým krvným tlakom, no v skutočnosti išlo o jeho hlbokú depresiu, s ktorou si Mary už nevedela sama poradiť. Po tom, čo Hemingway začal rozprávať o samovražde, doktori súhlasili s Mary, že by mali vyhľadať odbornú pomoc. Dostával liečbu elektrošokmi, ktoré skôr len urýchľovali jeho skon. Jedným z vedľajších efektov elektrošokovej terapie bola strata pamäti, čo u Hemingwaya znamenalo koniec jeho umeleckej činnosti.

Prvú polovicu roku 1961 strávil bojom s depresiou a paranojou a čoraz častejšie hrozil samovraždou. Ráno 2. júla toho roku vstal Hemingway skoro ráno, vzal si brokovnicu, vyšiel hore schodmi na miesto blízko vchodu a strelil sa do hlavy. Bolo to niečo vyše dvoch týždňov do jeho 62. narodenín.[7]

Ernest Hemingway v uniforme počas prvej svetovej vojny

• 1926 – Slnko aj vychádza (The Sun Also Rises), román vyjadrujúci sklamanie intelektuálov po 1. svetovej vojne (v Spojenom kráľovstve vyšiel tiež pod názvom Fiesta)
• 1926 – Jarné riavy (The Torrents of Spring), román vyjadrujúci sklamanie intelektuálov po 1. svetovej vojne
• 1929 – Zbohom zbraniam (A Farewell to Arms), príbeh lásky medzi zraneným americkým vojakom a jeho mladou anglickou ošetrovateľkou v talianskej nemocnici
• 1937 – Mať a nemať (To Have and Have Not)
• 1940 – Komu zvonia do hrobu (For Whom the Bell Tolls)
• 1950 – Cez rieku a do tieňa stromov (Across the River and Into the Trees)
• 1970 – Ostrovy v prúde (Islands in the Stream), zo života maliara Thomasa Hudsona
• 1986 – Rajská záhrada (kniha) (The Garden of Eden)
• 1999 – Posledné safari (True at First Light)
• 2005 – Pod Kilimandžárom (Under Kilimanjaro)

• 1923 – Tri poviedky a desať básní (Three Stories and Ten Poems), Hemingwayova prvotina (vyšla v Paríži)
• 1925 – V našich časoch (In Our Time)
• 1927 – Muži bez žien (Men Without Women)
• 1933 – Víťaz nič nezíska (Winner Take Nothing)
• 1936 – Snehy Kilimandžára (The Snows of Kilimanjaro)
• 1936 – Krátky šťastný život Francisa Macombera (The Short Happy Life of Francis Macomber)
• 1938 – Piata kolóna a prvých 49 poviedok (The Fifth Column and the First Forty-Nine Stories)
• 1969 – The Fifth Column and Four Stories of the Spanish Civil War
• 1972 – The Nick Adams Stories

• 1952 – Starec a more (The Old Man and the Sea), starý kubánsky rybár Santiago sa po mnohých neúspešných lovoch s malým chlapcom vydáva na more sám. Uloví obrovskú rybu, s ktorou zápasí dva dni, než ju zdolá. Boj s rybou ho však príliš vysilí, a tak premýšľa, čo s tou rybou urobí a ako sa bude mať, no mŕtvu rybu zacítia žraloky, a tak sa napokon domov vracia len s jej kostrou. Novela vyzdvihuje nie beznádej starého rybára, ktorý prišiel o možnosť splniť si svoje sny, ale jeho silu urobiť všetko pre to, aby dosiahol svoje vysnívané ciele. Táto novela je posledným dielom, ktoré Hemingway napísal.

• 1942 – Muži vo vojne (Men at War)

• 1932 – Smrť popoludní (Death in the Afternoon) – o býčích zápasoch v Španielsku
• 1935 – Zelené kopce Afriky (Green Hills of Africa), kniha o love v Afrike
• 1962 – Hemingway, The Wild Years
• 1964 – Pohyblivý sviatok (A Moveable Feast), spomienky na 20. roky v Paríži

• 1967 – By-Line: Ernest Hemingway
• 1970 – Ernest Hemingway: Cub Reporter
• 1981 – Ernest Hemingway Selected Letters
• 1985 – The Dangerous Summer
• 1985 – Dateline: Toronto
• 1962 – Leicester Hemingway: My Brother, Ernest Hemingway (Môj brat Ernest Hemingway)
• 1966 – Aaron Edward Hotchner: Papa Hemingway (Papá Hemingway)
• 1968 – Carlos Baker: Ernest Hemingway: A Life Story (Ernest Hemingway: Životný príbeh)
• 1974 – Čestmír Sládek: Hemingwayova Afrika
• 1980 – Drahosla Machala a Ivan Machala: Reportér Hemingway. To pravé miesto
• Boris Gribanov: Hemingway
• Jurij Paporov: Hemingway na Kubě
• 1998  – celovečerný dokumentárny film Reportér Hemingway vyrobila Slovenská televízia Bratislava a Národné literárne centrum /scenár Drahoslav Machala, réžia Fedor Bartko/.
• 2018 - Michael Katakis: Ernest Hemingway: Artefakty zo života, Slovenský spisovateľ 2019, ISBN 978-80-220-2151-7

• 1932 – A Farewell to Arms (v hlavnej úlohe Gary Cooper)
• 1943 – For Whom the Bell Tolls (v hlavnej úlohe Gary Cooper a Ingrid Bergmanová)
• 1944 – To Have and Have Not (v hlavnej úlohe Humphrey Bogart a Lauren Bacall)
• 1946 – The Killers (v hlavnej úlohe Burt Lancaster)
• 1947 – The Macomber Affair (v hlavnej úlohe Gregory Peck a Joan Bennettová)
• 1950 – The Breaking Point
• 1952 – The Snows of Kilimanjaro (v hlavnej úlohe Gregory Peck)
• 1957 – A Farewell to Arms (v hlavnej úlohe Rock Hudson)
• 1957 – The Sun Also Rises (v hlavnej úlohe Tyrone Power)
• 1958 – The Old Man and the Sea (v hlavnej úlohe Spencer Tracy)
• 1962 – Hemingway's Adventures of a Young Man
• 1964 – The Killers (v hlavnej úlohe Lee Marvin)
• 1965 – For Whom the Bell Tolls
• 1977 – Islands in the Stream (v hlavnej úlohe George C. Scott)
• 1984 – The Sun Also Rises
• 1990 – The Old Man and the Sea (v hlavnej úlohe Anthony Quinn)
• 1996 – In Love and War (v hlavnej úlohe Chris O'Donnell)
• 1999 – The Old Man and the Sea (krátky animovaný film)