Marcus Annaeus Seneca
Lucius alebo Marcus Annaeus Seneca, známy tiež ako Seneca Starší (asi 54 pred Kr. – asi 39) bol rímsky rečník a spisovateľ pochádzajú zo zámožnej jazdeckej rodiny z Cordoby z Hispánie. Jeho praenomen je nejasné. Meno Marcus použil, ako sa zdá bez patričného dôvodu, humanista Rafaello Maffei.
Život
Počas dvoch dlhých pobytov v Ríme Seneca navštevoval prednášky najznámejších rečníkov v rámci svojej prípravy na politickú kariéru. Jeho ideálom zostával Cicero a jeho jednoduchý štýl reči. O rečníkoch vlastnej doby a ich pompéznom, ornamentálnom štýle mal preto Seneca len nízku mienku.
Za občianskej vojny stál pravdepodobne na strane Pompeia, tak ako väčšina obyvateľov Hispánie a jeho syn i vnuk. So svojou manželkou Helviou mal troch synov: Lucia Annaea Novata, ktorého adoptoval Senecov priateľ, rečník Iunius Gallio (podľa neho sa neskôr volal Lucius Iunius Gallio), Lucia Annaea Senecu, budúceho veľkého filozofa označovaného aj ako Seneca Mladší a Annaea Melu, otca budúceho básnika Marca Annaea Lucana.
Seneca zomrel predtým, ako bol jeho syn Seneca Mladší poslaný do vyhnanstva na Korziku (41). Keďže posledné zmienky v jeho diele možno datovať do obdobia po smrti cisára Tiberia, zomrel pravdepodobne okolo roku 39.
Dielo
Seneca je významným predstaviteľom nového typu rečníka, ktorý sa vyvinul v cisárstve. S úpadkom republiky a republikánskej demokracie nebolo prípustné, aby sa rečník na fóre vyjadroval otvorene a kritizoval režim či jeho predstaviteľov alebo útočil na súde proti cisárovým príbuzným či chránencom. Od Senecových čias preto možno badať úpadok rečníctva, z ktorého sa stáva voľnočasová aktivita a školská disciplína. Stále častejšie je cieľom rečníkov vytvoriť pôsobivú reč, samozrejme na „bezpečnú“ tému, v ktorej môžu dokázať svoje rečnícke a literárne majstrovstvo. Tento nový typ rečí (declamationes) sa zaoberá fiktívnymi právnymi prípadmi, často z gréckej histórie alebo mytológie, a malichernými filozofickými témami, rastie do kvetnatosti a pompéznosti, kým faktická hodnota sa stráca v nekonečných pokusoch obhájiť svoje stanovisko, nezávisle na tom, či je opodstatné alebo nie.
Dve Senecove diela, Controversiae a Suasoriae, zodpovedajú dvoma najbežnejším typom rečí, ktoré vznikli v úpadkovom období rétoriky. V oboch prípadoch ide o školské cvičenia, pri ktorých žiaci rečníctva zastávali protikladné postoje a museli zápasiť medzi sebou v svojej rečníckej zdatnosti. Controversiae predstavujú fiktívne súdne spory, kde jedna strana predstavuje žalobcu a druhá obhajcu. Suasoriae vychádzajú naopak z politického rečníctva a zaoberajú sa historickými alebo mytologickými prípadmi. Od rečníka sa vyžaduje, aby bol schopný historickú osobnosť presvedčiť o nutnosti nejakého činu alebo ju naopak odradiť (napríklad odradiť Caesara od prekročenia Rubikonu).
Controversiae
Na žiadosť svojich synov počas posledných rokov svojho života vypracoval Seneca zbierku Controversiae, ktorá v desiatich knihách pojednávala o 74 obvyklých prípadoch, pričom ku každej sa vybraní rečníci vyjadrujú z viacerých uhlov pohľadu a rozdeľujú ju podľa rétorickeho spôsobu na čiastkové podotázky (divisio). Z týchto kníh sa dochovalo v celku iba päť (knihy I, II, VII, IX a X). Chýbajúce pasáže však možno pomerne spoľahlivo doplniť na základe výťahu (epitome) vytvoreného v 4. alebo 5. storočí.
Každá z kníh bola uvedená živou charakteristikou rečníkov, ktorí sa v nej objavovali. Tieto úvody tvorili akúsi prehľadnú históriu rečníctva od jeho počiatkov až po úpadok, ktorý Seneca zaznamenáva a pričíta ho morálnemu úpadku celej rímskej spoločnosti.
Významnou súčasťou Senekových controversii sú tzv. colores, teda odtiene, ktoré boli obvyklým prvkom úpadkového rečníctva. Išlo o také obraty a rečnícke prostriedky, ktoré umožňovali akúkoľvek situáciu alebo stav predstaviť z uhlu pohľadu, ktorý úplne prevrátil ich význam alebo hodnotu. Práve o použitie týchto foriem, ktoré mali dokázať skutočné majstrovstvo rečníka schopného obhájiť akýkoľvek prípad, sa úpadkové rečníctvo opieralo.
Suasoriae
Kratšie dielo Suasoriae, ktoré naväzovalo na Controversiae, obsahovalo celkom sedem rečí typu suasoria.
Nedochované dielo
Podľa zmienok v práci Senecu Mladšieho jeho otec napísal i jedno historické dielo, ktoré sa zaoberalo dejinami Ríma od začiatku občianskej vojny až po jeho smrť a ktoré Seneca Mladší sám vydal. Okrem zmienok však o tomto diele nič nevieme.
Počas stredoveku boli tiež Senecovi Staršiemu neprávom pripisované niektoré práce jeho syna.
Literatúra
- CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.