Hannibal Barkas

Druhá púnska vojna sa začala dobytím mesta Saguntum v Hispánii. Rimania nechceli bojovať na domácej pôde a Hannibal to urobil práve naopak. Preniesol vojnu až k bránam Ríma. Uskutočnil výpravu, ktorá mu priniesla viac slávy ako všetky víťazné bitky. Bol to pochod s takmer 80-tisíc pešiakmi, 12-tisíc jazdcami a s 37 bojovými slonmi, s ktorými prešiel z Pyrenejského polostrova cez Pyreneje a Alpy až do severného Talianska. Za 33 dní stratil 33 000 mužov. Keď chcel prinútiť slony prejsť cez rieku, poranil najdivšieho slona a všetky ostatné ho nasledovali. Rimania zostali prekvapení, pretože Alpy považovali za bezpečnú hranicu svojej ríše. Koncom roku 218 pred Kr. sa brat konzula Publia Cornelia Scipia Gnaeus snažil Hannibalovu armádu zastaviť na rieke Ticine. Utrpel porážku, ale znovu napadol Hannibala spolu s légiami konzula Tibéria Sempronia Longa na rieke Trebii a opäť bol porazený. Na to sa Hannibal pustil na pochod zo severu na juh. Šikovne sa vyhol rímskym vojenským táborom cez močaristé údolie rieky Arny. Počas štvordňového pochodu stratil viac vojakov ako v oboch doterajších bitkách s Rimanmi. Sám prišiel kvôli infekcii o oko, zostal mu len jeden bojový slon s menom Cyperčan.

Bitka pri Ticine bola prvou bitkou, ktorú zviedli v roku 218 pred Kr. Hannibalovi vojaci a rímske vojsko na pôde Itálie počas druhej púnskej vojny.

Keď Hannibal prekročil rieku Rhônu (lat. Rhodanus) a prekonal Alpy, jeho vojsko vstúpilo na pôdu Itálie. Rímsky konzul a vojvodca Publius Cornelius Scipio nestihol zabrániť Hannibalovmu postupu a až pri rieke Ticine, ktorá sa vlieva do rieky Pád, dostihol kartáginské vojsko. Aby sa Rimania dostali k nepriateľovi na dosah, museli vybudovať cez riečku Ticino drevený most, chránený obrannou vežou. Hannibal medzitým získaval do svojho vojska príslušníkov domorodých kmeňov, ktorým sľuboval udelenie občianskych práv v Kartágu, iným sľuboval peniaze, otrokom slobodu.

K boju došlo viacmenej náhodou, keď Hannibal aj Scipio sprevádzaní jazdeckými oddielmi, narazili na seba pri prieskume okolitej krajiny. Scipio postavil dopredu vrhačov kopijí a gallských jazdcov, Hannibal v strede umiestnil hispánsku jazdu a na krídlach rozmiestnil numídske oddiely. Bitku začali vrhači kopijí, ktorí znepokojovali jazdecké jednotky. Potom sa zapojili do boja jazdecké a pešie jednotky. Napokon Hannibal vrhol do útoku svoju zálohu numídskych bojovníkov.

Rimania náhle začali ustupovať, pretože ich veliteľ, konzul P. Cornelius Scipio bol zranený a obávali sa o jeho osud. Zachránil ho jeho syn, budúci víťaz nad Hannibalom. Spolu s jazdcami, ktorí veliteľa chránili vlastnými telami, ustúpili z bojiska a stiahli sa do svojho tábora.

Bitka pri Trebii bola druhou zrážkou medzi Hannibalovým vojskom a Rimanmi na pôde Itálie v čase druhej púnskej vojny (odohrala sa v roku 218 pred Kr.).

Keď Hannibal zvíťazil v bitke pri Ticine a Rimania sa zachránili vo svojom tábore, rímsky veliteľ a konzul Publius Cornelius Scipio v noci prikázal, aby sa všetci vojaci stiahli po drevenom moste cez rieku Pád na druhý breh a utáborili sa v meste Placentia.

Hannibal sa neskoro dozvedel o rímskom ústupe. Musel hľadať vhodný brod cez Pád, aby prepravil všetky svoje oddiely na druhý breh. Údajne zo slonov vytvoril v rieke akúsi hrádzu, takže ostatné jednotky bez problémov prekročili rieku. Iné jednotky sa vraj prepravili cez rieku na nafúkaných mechoch. O niekoľko dní pritiahlo aj jeho vojsko k Placentii.

V noci pomocné galské oddiely napadli rímske stráže, otvorili si brány mesta a prebehli k Hannibalovi. Scipio sa obával, že by mohli napadnúť celé jeho vojsko, preto nadránom odtiahol z Placentie, prekročil riečku Trebiu a usadil sa s vojskom v novom tábore na jej brehu. Kým Hannibal prepravil všetko svoje vojsko cez Pád a pritiahol k Scipionovmu táboru, zo Sicílie prišiel na pomoc druhý konzul Tiberius Sempronius, ktorému už predtým rímsky senát prikázal plaviť sa pozdĺž východného brehu Itálie. Scipio váhal s bojom, pretože sám bol ranený. Náhodou však jeden menší oddiel prekvapil potulujúci sa oddiel numídskych bojovníkov a rozohnal ich, čo Scipio pokladal za dobré znamenie.

Medzitým Hannibal pripravil so svojím bratom Magonom pre Rimanov pascu. Časť numídskych bojovníkov vyprovokovala rímskych vojakov, ktorí ich prenasledovali cez rieku na druhý breh. Rímski vojaci sa unavili, boli premočení, pretože až po prsia sa brodili studenou vodou rieky.

Hannibal v pokoji rozmiestnil svojich vojakov: v strede postavil baleárskych prakovníkov a kopijníkov, na krídlach jazdu a úplne na kraji boli rozmiestnené vojenské slony. Rímska jazda, ktorá útočila stredom, sa čoskoro dostala do problémov. Jazdcov zrážali kopije, ktoré hádzali Baleárčania, kone sa plašili, pretože cítili neznámy pach slonov. Boj peších jednotiek bol spočiatku vyrovnaný, ale postupne získavali Púni prevahu.

Počas boja pršalo a padal sneh, rímski vojaci boli po celonočnom pochode a prechode cez Trebiu zmrznutí a unavení. Napriek tomu sa im podarilo splašiť bojové slony, takže Hannibal ich musel presunúť proti gallským spojencom Rimanov, kde im spôsobili veľké straty. Rímska jazda sa horko ťažko prebila cez stred kartáginskej zostavy a stiahla sa do Placentie, postupne ich nasledovali aj pešiaci, pričom mnohí zahynuli vo vodách rieky Trebie.

Hannibal dosiahol už druhé víťazstvo nad Rímom v druhej púnskej vojne na území Itálie.

Bitka pri Trasimenskom jazere bola jednou z významných bitiek medzi Hannibalom a Rímom počas druhej púnskej vojny.

Trasimenské jazero (tal. Lago di Trasimeno) leží v strednej Etrúrii asi 16 km západne od Perugie (antická Perusia). Na jar roku 217 pred Kr. Hannibal opustil svoj zimný tábor a podarilo sa mu prejsť močaristým údolím rieky Arno (lat. Arnus). V ťažkých podmienkach previedol Hannibal svoje vojsko na suchú zem, ale pritom oslepol na jedno oko. Stratil veľa vojakov, z bojových slonov mu zostal len jeden.

Rímske vojsko, rozmiestnené v Ariminiu (dn. Rimini) a v Arretiu (dn. Arrezzo) mu nedokázalo v prechode zabrániť. Naopak, keď pod velením konzula Gaia Flaminia postupovalo pozdĺž severného brehu Trasimenského jazera, Hannibal obsadil okolité kopce Cortonského pohoria, ktoré sa takmer priblížilo k brehom jazera. Časť vojska umiestnil na brehu jazera, časť jazdy tajne ukryl, takže mohla zaútočiť od chrbta na Rimanov alebo zo svahov okolitých vŕškov.

Rimania sa chystali rozvinúť svoje šíky, keď na nich Hannibalovi vojaci zaútočili. Rímske vojsko malo nevýhodu aj v tom, že ráno sa z Trasimenského jazera zdvihla hmla, takže Hannibalovým útokom bolo úplne prekvapené a dezorientované.

Napriek tomu sa Rimania udatne bránili viac ako tri hodiny. Potom v boji zahynul konzul Gaius Flaminius a zvyšok rímskeho vojska sa dal na ústup, dokonca na útek. Niektorí vojaci sa snažili zachrániť vo vodách jazera, ale pod váhou ťažkej výzbroje sa utopili.

Asi 6000 vojakov sa zachránilo, ale potom sa vzdalo púnskemu vodcovi Maharbalovi, ktorý ich uvrhol do pút.

V boji padlo 15 000 Rimanov, 15 000 ich padlo do zajatia. Asi 10 000 ďalších vojakov sa jednotlivo alebo v malých skupinkách dostalo z obkľúčenia a postupne sa vrátili do Ríma. Kartáginci stratili asi 25 000 mužov, ďalší zahynuli v dôsledku ťažkých rán.

Po víťazstve pri Trasimenskom jazere zamieril Hannibal na juhovýchod Itálie do Umbrie, kde porazil asi 4000 jazdcov, ktorým velil proprétor Gaius Centenius. V Ríme prepukala panika, preto senát nariadil, aby bol menovaný diktátor Quintus Fabius Maximus a veliteľ jazdy (lat. magister equitum) Marcus Minucius Rufus.

Schyľovalo sa k najťažšej bitke v druhej púnskej vojne, k bitke pri Kannách