Marcus Fabius Quintilianus

• De causis corruptae eloquentiae (O príčinách úpadku rečníctva), nedochované pojednanie
• De arte rhetorica (O rečníckom umení), študentské skriptá, ktoré vytvorili Quintilianovi žiaci na základe jeho prednášok
• Declamationes maiores (Veľké deklamácie), Quintilianovo autorstvo vyvrátené, súbor rečníckych deklamácii, ktorého vznik spadá až do 4. storočia
• Declamationes minores (Malé deklamácie), 145 rečníckych deklamácii, ktorých pôvod a doba vzniku nie je istá, v prípade niektorých mohlo ísť o Quintilianovo dielo, prípadne o prácu niektorého z okruhu jeho študentov

Gestikulácia rečníka podľa Quintiliana v diele Chirologia Johna Bulwera, 1644

Institutio Oratoria (Základy rétoriky), 12-dielna učebnica rečníctva, je jediným dochovaným Quintilianovým dielom. Je významná nielen ako pojednanie o teórií a praxi rečníctva, ale i ako zdroj informácii o rímskom vyššom vzdelaní a nárokoch, ktoré sa po všetkých stránkach kládli na pripravujúceho sa rečníka.

V Quintilianovej dobe sa prehlboval úpadok rečníctva, ktoré od nastolenia principátu stratilo svoju pôvodnú, republikánsku slobodu a so silnejúcim absolutizmom panovníka stále viac skĺzavalo k prázdnemu pochlebovaniu cisárskej moci alebo okrasnému prednesu bez faktického obsahu. Obzvlášť v neskorších rokoch Domitianovej vlády dochádzalo v rímskom štáte k tvrdým represiám. Aj najslabšie podozrenie opozície mohlo byť označené za zločin proti cisárskemu majestátu a potrestané smrťou (Domitianova tyrania viedla nakoniec k jeho zavraždeniu roku 96). Napriek tomu, či snáď práve z týchto dôvodov, si Quintilianus vzal za svoj vzor rečníctvo záverečných období republiky a predovšetkým osobu Marca Tullia Cicerona, nielen ako model slobodného rečníckeho prejavu, ktorý kladie dôraz na tradičné morálne hodnoty rímskeho človeka, ale i ako jazykový vzor. Ciceronov jednoduchý, čistý a vecný štýl (aticizmus) bol významným odklonom od stále ozdobnejšieho a pompéznejšieho, ale prázdneho rečnenia Quintilianových súčasníkov (aziatizmus). Tento pokus o návrat ku koreňom čiastočne súvisí i so zmenou politickej klímy po páde Nerona (68), v období Quintilianovho vrcholu, kedy sa nová dynastia Flaviovcov odklonila od honosnosti cisárskeho života svojich predchodcov a obhajovala jednoduchosť a praktickosť.

Pri tvorbe svojho diela sa Quintilianus opieral o početné pramene už existujúce v rímskej literatúre. Jeho učebnica má byť viac kompilácia týchto starších pojednaní než originálnou prácou. Rétorika má v jeho podaní mať praktický, nielen teoretický dopad. Quintilianus tiež odmietal zhrnutie teoretickej alebo praktickej prípravy rečníka do niekoľkých poučiek. Naopak, trval na uchopení látky v kontexte. I vďaka tomu má jeho učebnica úctyhodných 12 kníh.

Pretože hovorový prejav úzko súvisiaci s rečníctvom bol významnou súčasťou latinského jazyka a dokladal zmeny, ku ktorým v ňom dochádzalo, poskytuje Quintilianus dôležité informácie i o vývoji jazyka Rimanov a reflexii týchto zmien v rímskom povedomí. Uvedomuje si napríklad silnejúce prenikanie metaforického jazyka do rečníctva, ale nevníma ho ako smrteľnú chorobu, ktorá by nakoniec pripravila rečníctvo o jeho vyjadrovací účel. Podľa jeho mienky nemusí estetizácia znamenať umŕtvenie, pokiaľ popri nej bude jestvovať i pôvodná funkčná účelovosť. Podobne sa zasadzuje za sprehľadnenie rečníckeho prejavu, v ktorom vety často narastali do obludných rozmerov, košateli sa početnými, neprehľadnými metaforami, takže zmysel celého výroku zostával ťažko uchopiteľný.

Institutio je venované Quintilianovmu priateľov, rečníkovi Victorovi Marcellovi. Po úvodnom liste vydavateľovi obsahujúcom pokyny pre publikáciu, nasleduje 12 kníh nasledovného obsahu:

• knihy I-II: didaktika a výchova rečníka
• knihy III-IX: technika rečníctva, preberajú jendotlivé časti rečníckej prípravy a prednesu a literárne trópy a figúry (knihy VIII a IX)
• kniha X: získanie výrazovej obratnosti (facilitias), kniha X obsahuje dôležitú odbočku o gréckej a rímskej literatúre, v ktorej sú z rečníckeho hľadiska hodnotení mnohí významní autori (slúži ako prameň poznatkov o gréckej a rímskej literatúre i starovekej literárnej kritike)
• kniha XI: cvičenie pamäti a mnemotechnické pomôcky pre rečníkov
• kniha XII: kultúrne a mravné požiadavky na rečníka

V hlavnej časti diela Quintilianus stanovuje päť častí rečníckeho prejavu, ktoré sa stanú vzorom pre rétoriku vo všetkých ďalších obdobiach:

• inventio (výber látky a vytvorenie argumentácie)
• dispositio (usporiadanie argumentov)
• elocutio (doplnenie štylistických prostriedkov)
• memoria (memorizácia)
• pronuntiatio (samotný prednes)

Z Quintilianovho uhlu pohľadu nie je rečníctvo iba jedným z oborov, ktorým sa môže rímsky občan venovať, ale základom jeho výchovy a spôsobu života, podobne ako bola v tejto istej pozícii vnímaná počas republiky slobodná politické činnosť alebo v gréckom prostredí filozofia. Práve vo vzdelávaní vidí Quintilianus spôsob, ako zabrzdiť morálny a spoločenský úpadok, v dôsledku ktorého, podľa jeho mienky, došlo k úpadku rečníctva i celej rímskej spoločnosti. Prvá kniha Institutio sa tak stáva príručkou nie tak rečníka, ako pedagóga, ktorý sa má postarať o výchovu dobrého občana práve skrz rétoriku. Ide o ojedinelý príklad pedagogickej literatúry, ktorý nemá v rímskej literatúre obdobu.

Quintilianove požiadavky na vychovávateľov dieťaťa sú neobvykle široké, počínajúc od opatrovateľky, ktorá by „podľa Chrysippovho ideálu mala byť filozofkou“[1], až po vhodný výber autorov na čítanie, ktorých jazyk je dostatočne čistý a nepoznačený zhubnými vplyvmi. Quintilianus tiež prichádza s niektorými prekvapivo modernými závermi: výchova by mala byť pre dieťa príjemná až zábavná[2] a mala by sa vyhnúť tomu, aby vzbudzovala v dieťati strach. Zaoberá sa aj kladmi a zápormi verejného školstva v porovnaní s domácimi učiteľmi a dochádza k záveru, že je verejná výučba pre dieťa prínosnejšia kvôli spoločenským kompetenciám, ktoré nadobúda dieťa súčasne s vzdelaním. Quintilianus tiež obhajuje malý počet žiakov jedného učiteľa a prístup, ktorý uprednostňuje osobný prístup učiteľa a priateľský vzťah so žiakmi[3].

Dvanásta kniha Základov rečníctva sa zaoberá jednou zo zásadných otázok rečníctva počas cisárstva, a to vzťahu rečníka k vládcovi. Quintilianus sa snaží prísť s kompromisom, ktorý by vylučoval jednak opozičné rečníctvo vystupujúce proti cisárskej zvrchovanosti, jednak prázdne pochlebovanie režimu, kedy by rečník slúžil ako púha trúba režimu. Tak ako mnohí jeho súčasníci, Quintilianus si uvedomuje nereálnosť predstavy, že by bolo možno obnoviť republiku, a nespochybňuje autoritu cisára. Zároveň ale celým svojim programom usiluje nastoliť model rečníka, ktorý si zachováva svoju morálnu svojbytnosť a ktorému je ponechaný priestor, hoci obmedzený autoritou panovníka, na vyjadrenie vlastného názoru. Práve týmto spôsobom možno zastaviť úpadok, ktorý Quintilianus vidí v servilnosti cisárskych rečníkov.