Ľudovít Napoleon Bonaparte

Keď mal Ľudovít Napoleon pätnásť rokov, Hortense sa presťahovala do Ríma, kde mali vilu Bonapartes. Trávil svoj čas učením sa taliančiny, skúmaním starodávnych ruín a učením umenia zvádzania a romantických záležitostí, ktoré často používal vo svojom neskoršom živote. Stal sa priateľom francúzskeho veľvyslanca Françoisa-Reného de Chateaubrianda, otca romantizmu vo francúzskej literatúre, s ktorým zostal mnoho rokov v kontakte. Zišiel sa so svojím starším bratom Napoleonom Ľudovítom a spoločne sa zapojili do karbonárskych tajných revolučných spoločností bojujúcich proti rakúskej nadvláde nad severným Talianskom. Na jar roku 1831, keď mal dvadsaťtri rokov, začala rakúska a pápežská vláda ofenzívu proti karbonárom a dvaja bratia, hľadaní policajtmi, boli nútení utiecť. Počas ich úteku Napoleon Ľudovít dostal osýpky a 17. marca 1831 zomrel v náručí svojho brata. Hortense sa pripojila k svojmu synovi a spoločne sa skrývali pred políciou a rakúskou armádou až sa nakoniec dostali k francúzskym hraniciam.

Hortense a Ľudovít Napoleon cestovali inkognito do Paríža, kde starý režim kráľa Karola X. práve padol a bol nahradený liberálnejším režimom kráľa Ľudovíta Filipa I. Do Paríža prišli 23. apríla 1831 a rezervovali si miesto pod menom „Hamilton“ v hoteli du Holland na Place Vendôme. Hortense napísala výzvu kráľovi so žiadosťou o pobyt vo Francúzsku a Ľudovít Napoleon sa ponúkol na dobrovoľnú prácu ako obyčajný vojak vo francúzskej armáde. Nový kráľ súhlasil, že sa tajne stretne s Hortense; Ľudovít Napoleon mal horúčku a nepripojil sa k nim. Kráľ nakoniec súhlasil, že Hortense a Ľudovít Napoleon môžu zostať v Paríži, pokiaľ by bol ich pobyt krátky a inkognito. Ľudovítovi Napoleonovi bolo povedané, že sa môže pripojiť k francúzskej armáde, ak by si jednoducho zmenil svoje meno, čo rozhorčene odmietol urobiť. Hortense a Ľudovít Napoleon zostali v Paríži až do 5. mája, do desiateho výročia smrti Napoleona Bonaparteho. Prítomnosť Hortense a Ľudovíta Napoleona v hoteli sa stala známou a na námestí Vendôme pred hotelom sa uskutočnila verejná demonštrácia smútku za cisárom. V ten istý deň dostali príkaz opustiť Paríž. Na chvíľu išli do Británie a potom späť do vyhnanstva vo Švajčiarsku.

Už od pádu Napoleona v roku 1815 existovalo vo Francúzsku bonapartistické hnutie, ktoré dúfalo, že sa Bonaparte vráti na trón. Podľa zákona o dedení, ktorý ustanovil Napoleon I. prešiel nárok najprv na jeho vlastného syna. Tento dedič, známy ako Napoleon II., žil vo virtuálnom väzení na viedenskom dvore pod titulom vojvoda z Reichstadtu. Ďalším v rade bol najstarší brat Napoleona I. Jozef Bonaparte (1768 – 1844), za ktorým nasledoval Ľudovít Bonaparte (1778 – 1846), no ani Jozef, ani Ľudovít nemali záujem o opätovný vstup do verejného života. Keď vojvoda z Reichstadtu zomrel v roku 1832, Ľudovít Napoleon sa stal de facto dedičom dynastie.

V exile so svojou matkou vo Švajčiarsku sa zapísal do švajčiarskej armády, trénoval sa na to, aby sa stal dôstojníkom a napísal príručku delostrelectva (jeho strýko Napoleon Bonaparte sa preslávil ako dôstojník delostrelectva). Ľudovít Napoleon tiež začal písať o svojej politickej filozofii – pretože, ako navrhol Herbert Albert Laurens Fisher, „program cisárstva nebol improvizáciou vulgárneho dobrodruha“, ale výsledkom hlbokej reflexie napoleonskej politickej filozofie a jej prispôsobenia zmenili domácu a medzinárodnú scénu.[1] Svoje Rêveries politiques alebo „politické sny“ publikoval v roku 1833 vo veku 25 rokov, v roku 1834 nasledovali Considérations politiques et militaires sur la Suisse („Politické a vojenské úvahy o Švajčiarsku“), v roku 1839 nasledovalo Les Idées napoléoniennes („Napoleonove myšlienky “), prehľad jeho politických ideí, ktorý bol publikovaný v troch vydaniach a nakoniec preložený do šiestich jazykov. Svoju doktrínu založil na dvoch myšlienkach: všeobecné volebné právo a primát národného záujmu. Vyzval na „monarchiu, ktorá získa výhody republiky bez nepríjemností“, režim „silný bez despotizmu, slobodný bez anarchie, nezávislý bez dobývania“.

Ľudovít Napoleon v čase jeho neúspešného prevratu v roku 1836.

„Verím,“ napísal Louis Napoleon, „že čas od času sú stvorení muži, ktorých nazývam dobrovoľníkmi prozreteľnosti, v ktorých rukách sú osudy ich krajín. Verím, že som jedným z tých mužov. Ak sa mýlim, zbytočne zahyniem. Ak mám pravdu, prozreteľnosť ma postaví do pozície, aby som mohol plniť svoje poslanie.“ Keď bol v Paríži, videl populárne nadšenie pre Napoleona Bonaparta a bol presvedčený, že ak by pochodoval do Paríža, ako to Napoleon Bonaparte urobil v roku 1815 počas Sto dní, Francúzsko by vstalo a pripojilo sa k nemu. Začal plánovať puč proti kráľovi Ľudovítovi Filipovi.

Ľudovít Napoleon zahájil svoj neúspešný prevrat v Štrasburgu v roku 1836.

Plánoval začatie povstania v Štrasburgu. Plukovník pluku bol získaný pre túto vec. 29. októbra 1836 prišiel Ľudovít Napoleon do Štrasburgu v uniforme delostreleckého dôstojníka a získal zhromaždený pluk na svoju stranu. Prefektúra bola obsadená a prefekt bol zatknutý. Bohužiaľ pre Ľudovíta Napoleona generál veliaci posádke utiekol a povolal lojálny pluk, ktorý obkľúčil vzbúrencov. Vzbúrenci sa vzdali a Ľudovít Napoleon utiekol späť do Švajčiarska.

Kráľ Ľudovít Filip požadoval, aby ho švajčiarska vláda vrátila do Francúzska, no Švajčiari zdôraznili, že je švajčiarskym vojakom a občanom a preto ho odmietali odovzdať. Ľudovít Filip odpovedal vyslaním armády na švajčiarske hranice. Ľudovít Napoleon poďakoval svojim švajčiarskym hostiteľom a dobrovoľne opustil krajinu. Ostatní vzbúrenci boli súdení v Alsasku a všetci boli oslobodení.

Ľudovít Napoleon cestoval najprv do Londýna, potom do Brazílie a potom do New Yorku. Presťahoval sa do hotela, kde stretol elitu newyorskej spoločnosti a spisovateľa Washingtona Irvinga. Keď cestoval, aby si viac prezrel Spojené štáty, dostal hlásenie, že jeho matka je veľmi chorá. Ponáhľal sa čo najrýchlejšie späť do Švajčiarska. Do Arenenbergu dorazil včas, aby bol so svojou matkou 5. októbra 1837, kedy zomrela. 11. januára 1838 bola nakoniec pochovaná v Reuile vo Francúzsku vedľa svojej matky, no Ľudovít Napoleon sa nemohol zúčastniť, pretože nemal povolenie na vstup do Francúzska.

Ľudovít Napoleon sa vrátil do Londýna na nové obdobie vyhnanstva v októbri 1838. Po svojej matke zdedil veľké bohatstvo a ubytovall sa v dome so sedemnástimi zamestnancami s niekoľkými svojimi starými priateľmi a sprisahancami. Bol prijatý londýnskou spoločnosťou a stretol sa s vtedajšími politickými a vedeckými vodcami vrátane Benjamina Disraeliho a Michaela Faradaya. Robil tiež rozsiahly výskum ekonomiky Británie. Prechádzal sa v Hyde Parku, ktorý neskôr použil ako model, keď v Paríži založil Bois de Boulogne.

Keď žil v pohodlí Londýna, nevzdal sa sna vrátiť sa do Francúzska, aby sa zmocnil vlády. V lete roku 1840 kúpil zbrane a uniformy a nechal vytlačiť vyhlásenia, zhromaždil kontingent asi šesťdesiatich ozbrojených mužov, prenajal loď s názvom Edinburgh-Castle a 6. augusta 1840 sa plavil cez Lamanšský prieliv do prístavu Boulogne-sur-Mer. Pokus o prevrat sa zmenil na ešte väčšie fiasko ako štrasburská vzbura. Vzbúrencov sa podarilo zastaviť, vojaci posádky sa odmietli pripojiť, obvinení boli obkľúčení na pláži, jeden bol zabitý a ostatní zatknutí. Britská a francúzska tlač si začala robiť posmech z Ľudovíta Napoleona a jeho nedávnej vzbury. Noviny Le Journal des Débats napísali: „toto prekonalo komédiu. Jeden nezabije šialených ľudí, len ich uzamkne.“ Bol postavený pred súd, kde bol napriek výrečnej obhajobe jeho veci odsúdený na doživotie v pevnosti Ham v severnom Francúzsku.

Register pevnosti Ham zo 7. októbra 1840 obsahoval stručný opis nového väzňa: "Vek: tridsaťdva rokov. Výška: 166 centimetrov. Vlasy a obočie: gaštanové. Oči: sivé a malé. Nos: veľký. Ústa: obyčajné. Briadka: hnedá. Fúzy: blond. Brada: špicatá. Tvár: oválna. Pleť: bledá. Hlava: zapadnutá v pleciach a veľké plecia. Chrbát: ohnutý. Pery: tučné.“ Mal tam milenku menom Éléonore Vergeotová. Bola to mladá žena z neďalekého mesta, ktorá mu porodila dve deti.

Počas väzenia písal básne, politické eseje a články o rôznych témach. Prispel článkami do regionálnych novín a časopisov v mestách po celom Francúzsku a stal sa pomerne dobre známym ako spisovateľ. Jeho najslávnejšou knihou bola L'extinction du pauperisme (1844), štúdia príčin chudoby vo francúzskej priemyselnej robotníckej triede, s návrhmi na jej elimináciu. Jeho záver: „Robotnícka trieda nemá nič, treba im dať vlastníctvo. Nemajú iné bohatstvo ako svoju vlastnú prácu, je potrebné im dať prácu, z ktorej budú mať úžitok všetci .... sú bez organizácie a bez spojenia, bez práv a bez budúcnosti; je potrebné im dať práva a budúcnosť a vyzdvihnúť ich na vlastné oči združením, vzdelávaním a disciplínou. Navrhol rôzne praktické vylepšenia na vytvorenie bankového a sporiaceho systému, ktorý by poskytoval kredit robotníckej triede a na založenie poľnohospodárskych kolónií podobných kibucom neskôr založeným v Izraeli. Táto kniha bola vo Francúzsku široko tlačená a distribuovaná a zohrala dôležitú úlohu v jeho budúcom volebnom úspechu.

Vo väzení bol zaneprázdnený, ale tiež nešťastný a netrpezlivý. Uvedomoval si, že popularita Napoleona Bonaparteho sa vo Francúzsku neustále zvyšuje; cisár bol predmetom hrdinských básní, kníh a hier. Obrovské davy sa zišli v Paríži dňa 15. decembra 1840, keď boli ostatky Napoleona Bonaparteho vrátené s veľkou slávnosťou do Paríža a odovzdané starému nepriateľovi Ľudovíta Napoleona kráľovi Ľudovítovi Filipovi, zatiaľ čo Ľudovít Napoleon o tom mohol čítať iba vo väzení. Dňa 25. mája 1846 sa za pomoci svojho lekára a ďalších priateľov zvonka prestrojil za robotníka, ktorý nesie drevo, a vyšiel z väzenia. Jeho nepriatelia ho neskôr posmešne volali „Badinguet“, čo bolo meno robotníka, ktorého totožnosť prevzal. Čakal, že ho vezmú na pobrežie a potom loďou do Anglicka. Mesiac po jeho úteku zomrel jeho otec Ľudovít, vďaka čomu bol Ľudovít Napoleon jasným dedičom dynastie Bonapartovcov.

Rýchlo si obnovil svoje postavenie v britskej spoločnosti. Žil na Kráľovskej ulici v St. James's v Londýne, chodil do divadla a lovil, obnovoval svoju známosť s Benjaminom Disraelim a stretol sa s Charlesom Dickensom. Vrátil sa k štúdiu v Britskom múzeu. Počas jeho pobytu v Británii mal pomer s herečkou Rachel, najslávnejšou francúzskou herečkou toho obdobia. Dôležitejšie pre jeho budúcu kariéru bolo, že mal vzťah s bohatou dedičkou Harriet Howardovou (1823 – 1865). Stretli sa v roku 1846 krátko po jeho návrate do Británie. Začali spolu žiť, vzala si jeho dve nelegitímne deti a vychovávala ich so svojím vlastným synom a financovala jeho politické plány tak, aby sa mohol v momente, keď to bude vhodné, vrátiť do Francúzska.

Pokus Ľudovíta Napoleona z roku 1840 viesť povstanie proti Ľudovítovi Filipovi skončil fiaskom a zosmiešňovaním. Bol odsúdený na doživotie v pevnosti Ham v severnom Francúzsku. Neskôr často hovoril o tom, čo sa naučil na „Univerzite Ham“. Po úteku z väzenia sa počas svojho pobytu v Londýne stretol s Rachel (1823 – 1858), najslávnejšou francúzskou herečkou tej doby.

Ľudovít Napoleon sa stretol s bohatou dedičkou Harriet Howardovou v roku 1846. Stala sa jeho milenkou a pomohla financovať jeho návrat do Francúzska.

• 
  Pokus Ľudovíta Napoleona z roku 1840 viesť povstanie proti Ľudovítovi Filipovi skončil fiaskom a zosmiešňovaním. Bol odsúdený na doživotie v pevnosti Ham v severnom Francúzsku.
• 
  Miestnosť v pevnosti Ham, kde Ľudovít Napoleon študoval, písal a uskutočňoval vedecké experimenty. Neskôr často hovoril o tom, čo sa naučil na „Univerzite v Hame“.
• 
  Po úteku z väzenia sa počas jeho londýnskeho pobytu stretol s Rachel (1823 – 1858), najslávnejšou francúzskou herečkou tej doby.
• 
  Ľudovít Napoleon sa stretol s bohatou dedičkou Harriet Howardovou v roku 1846. Stala sa jeho milenkou a pomohla financovať jeho návrat do Francúzska.

Vo februári 1848 sa Ľudovít Napoleon dozvedel, že vypukla francúzska revolúcia a že Ľudovít Filip, ktorý čelil opozícii v rámci svojej vlády a armády, abdikoval. Veriac, že jeho čas konečne prišiel, sa vydal 27. februára do Paríža a odišiel z Anglicka v ten istý deň, kedy Ľudovít Filip odišiel z Francúzska do exilu v Anglicku. Keď prišiel do Paríža, zistil, že bola vyhlásená druhá republika na čele s dočasnou vládou na čele s Komisiou vedenou Alphonsom de Lamartinom a že rôzne frakcie republikánov, od konzervatívcov po ľavicu, bojujú o moc. Lamartine napísal oznámenie o svojom príchode a uviedol, že „nemal som inú ambíciu, ako slúžiť mojej krajine“. Lamartine zdvorilo, ale stroho napísal žiadosť a požiadal Ľudovíta Napoleona, aby opustil Paríž „dovtedy, kým nebude mesto pokojnejšie, a nie pred voľbami do Národného zhromaždenia“. Jeho blízki poradcovia naňho naliehali, aby zostal a pokúsil sa prevziať moc, avšak chcel ukázať svoju obozretnosť a lojalitu k republike; zatiaľ čo jeho poradcovia zostali v Paríži, on sa 2. marca 1848 vrátil do Londýna a odtiaľ sledoval udalosti.

Nezúčastnil sa prvých volieb do Národného zhromaždenia, ktoré sa konali v apríli 1848, kedy ale boli zvolení traja členovia rodiny Bonapartovcov: Jérôme Napoléon Bonaparte, Pierre Napoléon Bonaparte a Lucien Murat; meno Bonaparte malo teda stále politickú moc. V nasledujúcich voľbách, 4. júna, v ktorých mohli kandidáti kandidovať na viac obvodov, bol zvolený do štyroch rôznych obvodov; v Paríži patril medzi päť najlepších kandidátov hneď po konzervatívnom vodcovi Adolphem Thiersovi a Victorovi Hugovi. Jeho nasledovníci boli väčšinou vľavo, od roľníckej a robotníckej triedy. Jeho brožúra o „zániku pauperizmu“ bola v obehu v Paríži a jeho meno bolo spojené so socialistickými kandidátmi Barbèsom a Ľudovítom Blancom.

Umiernení republikánski vodcovia dočasnej vlády, Lamartine a Cavaignac, ho uväznili ako nebezpečného revolucionára, ale opäť sa z toho vymanil. Napísal prezidentovi dočasnej vlády: „Verím, že by som sa mal dočkať, až sa vrátim do srdca svojej krajiny, aby moja prítomnosť vo Francúzsku nebola zámienkou pre nepriateľov republiky.“

V júni 1848 vypuklo v Paríži júnové povstanie proti ľavicovej konzervatívnej väčšine v Národnom zhromaždení. V robotníckych štvrtiach sa objavili stovky barikád. Generál Cavaignac, veliteľ armády, najskôr stiahol svojich vojakov z Paríža, aby povstalcom umožnil obsadiť ich barikády, a potom sa vrátil s drvivou silou, aby zničil povstanie; od 24. do 26. júna sa v uliciach robotníckych štvrtí v Paríži konali boje. Odhaduje sa, že na barikádach bolo zabitých päťtisíc povstalcov, pätnásťtisíc bolo zatknutých a štyri tisíce deportovaných.

Jeho (Ľudovíta Napoleona)neprítomnosť v Paríži znamenala, že nebol spojený ani s povstaním, ani s brutálnou represiou, ktorá nasledovala. Bol stále v Londýne v dňoch 17. – 18. septembra, kedy sa konali voľby do Národného zhromaždenia, no bol kandidátom v trinástich útvaroch Bol zvolený do piatich; v Paríži získal 110 000 hlasov z 247 000 odovzdaných hlasov, čo bol najvyšší počet hlasov ktoréhokoľvek kandidáta. 24. septembra sa vrátil do Paríža a tentoraz sa ujal svojho miesta v Národnom zhromaždení. Za sedem mesiacov sa dostal z politického exilu v Londýne na viditeľné miesto v Národnom zhromaždení, keď vláda dokončila novú ústavu a pripravovala sa na prvé voľby prezidenta Francúzskej republiky.

Nová ústava druhej republiky, ktorú vypracovala komisia vrátane Alexisa de Tocqueville, vyzvala na silnú exekutívu a prezidenta voleného ľudovým hlasovaním na základe všeobecného hlasovania mužov, a nie na výbere Národného zhromaždenia. Voľby boli naplánované na 10. – 11. decembra 1848. Ľudovít Napoleon okamžite oznámil svoju kandidatúru. Na túto funkciu kandidovali štyria kandidáti: generál Cavaignac, ktorý viedol potlačenie júnových povstaní v Paríži; Lamartine, básnický filozof a vodca dočasnej vlády; Alexandre Auguste Ledru-Rollin, vodca socialistov; a Raspail, vodca krajne ľavicového krídla socialistov.

Ľudovít Napoleon založil svoju rezidenciu a sídlo svojej kampane v hoteli du Rhin na námestí Vendôme. Sprevádzala ho jeho spoločníčka Harriet Howardová, ktorá mu poskytla veľkú pôžičku na financovanie jeho kampane. Zriedka chodil na zasadnutia Národného zhromaždenia a zriedka hlasoval. Nebol nadaným rečníkom; hovoril pomaly, monotónne, s miernym nemeckým prízvukom ešte zo švajčiarskeho vzdelávania. Jeho oponenti ho niekedy zosmiešňovali, jeden ho porovnával s „moriakom, ktorý verí, že je orol“.

Jeho kampaň oslovila ľavicu aj pravicu. Jeho volebný manifest vyhlásil, že podporuje „náboženstvo, rodinu, majetok, večný základ celého spoločenského poriadku“. Zároveň však oznámil svoj zámer „dať prácu nezamestnaným; dávať si pozor na starobu pracovníkov; zaviesť do priemyselných zákonov tie zlepšenia, ktoré neničia bohatých, ale prinášajú blahobyt každého z nich pre prosperitu všetkých “.

Jeho agenti kampane, mnohí z nich veteráni z armády Napoleona Bonaparteho, ho podporovali po celej krajine. Ľudovít Napoleon získal neochotnú podporu konzervatívneho vodcu Adolpha Thiersa, ktorý sa domnieval, že by mohol byť najľahšie ovládateľný; Thiers ho nazval „zo všetkých kandidátov, najmenej zlý“.Jeho hlavný oponent, generál Cavaignac, očakával, že prvý bude Ľudovít Napoleon, avšak že dostane menej ako päťdesiat percent hlasov, čo by znamenalo, že voľby by šli do Národného zhromaždenia, kde by Cavaignac určite zvíťazil.

Voľby sa konali 10. – 11. decembra. Výsledky boli oznámené 20. decembra. Očakávalo sa, že Ľudovít Napoleon vyhrá, ale veľkosť jeho víťazstva prekvapila takmer každého. Získal 5 572 834 hlasov, čo bolo 74,2% odovzdaných hlasov, naproti tomu Cavaignac získal 1 469 156 hlasov. Socialista Ledru-Rollin získal 376 834; extrémny ľavicový kandidát Raspail 37 106 a básnik Lamartine iba 17 000 hlasov. Ľudovít Napoleon získal podporu všetkých častí populácie: u roľníkov nespokojných s rastúcimi cenami; u nezamestnaných ľudí; u drobných podnikateľov, ktorí chceli prosperitu a poriadok; a u intelektuálov ako bol Victor Hugo. Získal 55,6 percent hlasov všetkých registrovaných voličov a vyhral vo všetkých okrem štyroch francúzskych departmentov.

• 
  Prezidentská kampaň v roku 1848 postavila Ľudovíta Napoleona proti generálovi Cavaignacovi, ministrovi obrany dočasnej vlády a vodcovi socialistov.
• 
  Esej Ľudovíta Napoleona „Ukončenie pauperizmu“, ktorá obhajuje reformy na pomoc robotníckej triede, bola počas predvolebnej kampane v roku 1848 široko šírená.

Adolphe Thiers (1797 – 1877), vodca konzervatívnych republikánov v Národnom zhromaždení, zdráhavo podporoval Ľudovíta Napoleona vo voľbách v roku 1848 a počas druhej republiky sa stal jeho horkým oponentom.

François-Vincent Raspail, vodca ľavicového krídla socialistických poslancov v druhej republike, ktorý v marci 1849 viedol pokus o zvrhnutie vlády Ľudovíta Napoleona.

Dagerotypia Napoleona III. (cca 1850 – 1855)

Koncom decembra 1848 presťahoval Ľudovít Napoleon svoju rezidenciu do Elyzejského paláca a okamžite si v budoári zavesil portrét svojej matky a vo veľkolepom salóne portrét Napoléona Bonaparteho v korunovačných šatách. Adolphe Thiers mu odporúčal nosiť oblečenie „demokratickej jednoduchosti“, ale podľa vzoru svojho strýka si namiesto toho vybral uniformu generálneho šéfa národnej gardy a zvolil titul „princ-prezident“

Svoju prvú vec ako prezident venoval zahraničnej politike v Taliansku, kde sa ako mladík zapojil do vlasteneckého povstania proti Rakúšanom. Predchádzajúca vláda vyslala do Ríma expedičné sily, aby pomohla obnoviť dočasnú autoritu pápeža Pia IX., ktorého ohrozovali jednotky talianskych republikánov Mazziniho a Garibaldiho. Francúzske jednotky padli pod paľbou Garibaldiových vojakov. Princ-prezident bez porady so svojimi ministrami nariadil svojim vojakom bojovať v prípade potreby na podporu pápeža. Toto bolo veľmi obľúbené u francúzskych katolíkov, avšak pobúrilo to republikánov, ktorí podporovali Garibaldiho. Aby uspokojil radikálnych republikánov, požiadal pápeža, aby v pápežskom štáte zaviedol liberálne reformy a Napoleonov zákon. Aby získal podporu katolíkov, schválil Loi Falloux v roku 1851, ktorý obnovil väčšiu úlohu katolíckej cirkvi vo francúzskom vzdelávacom systéme.[2]

Voľby do Národného zhromaždenia sa konali 13. – 14. mája 1849, len pár mesiacov po tom, čo sa stal Ľudovít Napoleon prezidentom, a s veľkým náskokom v nich zvíťazila koalícia konzervatívnych republikánov, ktorých katolíci a monarchisti nazvali „Strana poriadku“ – vedená Adolphom Thiersom. Socialisti a „červení“ republikáni, ktorých viedli Ledru-Rollin a Raspail, si tiež viedli dobre, keď získali dvesto kresiel. Umiernení republikáni uprostred robili veľmi zle a obsadili len 70 až 80 kresiel. Strana poriadku mala jasnú väčšinu, dosť na zablokovanie akýchkoľvek iniciatív Ľudovíta Napoleona.

11. júna 1849 sa socialisti a radikálni republikáni pokúsili zmocniť vlády – Francúzska demonštrácia (15. máj 1848). Ledru-Rollin zo svojho ústredia na Konzervatóriu umení a remesiel vyhlásil, že Ľudovít Napoleon už nie je prezidentom, a vyzval na všeobecné povstanie. V parížskych robotníckych štvrtiach sa objavilo niekoľko barikád. Ľudovít Napoleon konal rýchlo a povstanie bolo krátkodobé. Paríž bol vyhlásený za obliehaný, ústredie povstania bolo obklopené a vodcovia boli zatknutí. Ledru-Rollin utiekol do Anglicka, Raspail bol zatknutý a poslaný do väzenia, republikánske kluby boli zatvorené a ich noviny zatvorené.

Národné zhromaždenie, ktoré je teraz bez ľavicových republikánov a je odhodlané ho navždy udržať, navrhlo nový volebný zákon, ktorý obmedzuje všeobecné volebné právo mužov a ukladá požiadavku trojročného pobytu. Tento nový zákon vylúčil 3,5 z 9 miliónov francúzskych voličov. Tento nový volebný zákon bol schválený v máji 1850 väčšinou, 433 k 241, čím sa národné zhromaždenie postavilo na priamy kolízny kurz s princom-prezidentom.[3] Louis Napoleon sa rozišiel so Zhromaždením a konzervatívnymi ministrami, ktorí nesúhlasili s jeho projektmi v prospech vyvrhnutých. Zabezpečil podporu armády, cestoval po krajine s populistickými prejavmi, ktoré odsúdili Zhromaždenie, a predstavil sa ako ochranca všeobecného volebného práva pre mužov. Požadoval zmenu zákona, ale jeho návrh v zhromaždení neuspel, keď hlasovanie bolo 355 k 348.

Podľa ústavy z roku 1848 musel na konci svojho funkčného obdobia odstúpiť, takže Ľudovít Napoleon hľadal zmenu ústavy, ktorá by mu umožnila uspieť, pričom argumentoval tým, že štyri roky nestačia na úplné vykonanie jeho politického a hospodárskeho programu. Precestoval krajinu a získal podporu od mnohých regionálnych vlád a od mnohých v zhromaždení. Hlasovanie v júli 1851 bolo 446 k 278 za zmenu zákona a umožnenie jeho opätovného vládnutia, toto však nebolo dvojtretinovou väčšinou potrebnou na zmenu a doplnenie ústavy.[4]

Ľudovít Napoleon veril, že ho ľudia podporovali, a rozhodol sa zachovať si moc iným spôsobom. Jeho nevlastný brat Morny a niekoľko blízkych poradcov v tichosti začali organizovať štátny prevrat. Prišli za generálnym veliteľom Jacquesom Leroyom de Saint Arnaudom, bývalým kapitánov francúzskej zahraničnej légie a veliteľom francúzskych síl v Alžírsku a ďalším dôstojníkom francúzskej armády v severnej Afrike, aby poskytli vojenskú podporu prevratu. Dátum prevratu bol 2. decembra, čo bolo výročie bitky pri Slavkove a výročie korunovácie jeho strýka Napoleona I. V noci z 1. na 2. decembra vojaci svätého Arnauda pokojne obsadili národnú tlačiarenskú kanceláriu, Palais Bourbon, tlačové kancelárie a strategické miesta v meste. Ráno Parížania našli okolo mesta plagáty oznamujúce rozpustenie Národného zhromaždenia, obnovenie všeobecných volieb, nové voľby a obliehanie v Paríži a okolitých departementoch. Vo svojich domovoch bolo zatknutých šestnásť členov Národného zhromaždenia. Keď sa na radnici 10. obvodného zhromaždenia zhromaždilo okolo 220 poslancov mierneho práva, boli tiež zatknutí. Dňa 3. decembra sa spisovateľ Victor Hugo a niekoľko ďalších republikánov pokúsili zorganizovať opozíciu proti prevratu. Objavilo sa niekoľko barikád a na uliciach vyšlo asi 1 000 povstalcov, avšak armáda sa pohybovala v platnosti s 30 000 jednotkami a povstania boli rýchlo rozdrvené, pričom podľa odhadov zahynulo 300 až 400 oponentov prevratu. Malé povstania sa vyskytli aj v militantnejších červených republikánskych mestách na juhu a v strede Francúzska, všetky však boli potlačené do 10. decembra.

Ľudovít Napoleon nasledoval svoj vlastný prevrat obdobím potlačenia svojich protivníkov, ktoré bolo zamerané hlavne na červených republikánov. Zatknutých bolo asi 26 000 ľudí, vrátane 4 000 v samotnom Paríži. 239 väzňov, ktorí boli súdení najzávažnejšie, bolo poslaných do trestaneckej kolónie v Cayenne. Do Francúzskeho Alžírska bolo poslaných 9 530 sledovateľov, 1 500 bolo vylúčených z Francúzska a ďalších 3 000 bolo nútených zdržiavať sa mimo svojich domovov. Čoskoro potom prepustila komisia pre revíziu 3 500 odsúdených. V roku 1859 bolo amnestovaných zvyšných 1800 väzňov a vyhnancov, s výnimkou republikánskeho vodcu Ledru-Rollina, ktorý bol prepustený z väzenia, ale musel opustiť krajinu.

Prísna cenzúra tlače bola uzákonená vyhláškou zo 17. februára 1852. Bez súhlasu vlády nebolo možné vydávať noviny zaoberajúce sa politickými alebo sociálnymi otázkami, zvýšili sa pokuty a rozšíril sa zoznam trestných činov týkajúcich sa tlače. Po troch varovaniach mohli byť noviny alebo časopisy pozastavené alebo dokonca natrvalo zatvorené.

Ľudovít Napoleon chcel demonštrovať, že jeho nová vláda mala široký ľudový mandát, takže 20. až 21. decembra sa konalo národné hlasovanie s otázkou, či voliči súhlasili s prevratom. Starostovia v mnohých regiónoch hrozili zverejnením mien všetkých voličov, ktorí odmietli hlasovať. Na otázku, či súhlasili s prevratom odpovedalo 7 439 216 voličov že áno, 641 737 hlasovalo proti a 1,7 milióna voličov sa zdržalo hlasovania. Spravodlivosť a zákonnosť referenda bola okamžite spochybnená kritikmi Ľudovíta Napoleona, avšak on bol presvedčený, že dostal verejný mandát na vládnutie.

Hugo, ktorý pôvodne podporoval Ľudovíta Napoleona, bol však rozzúrený štátnym prevratom, a preto odcestoval 11. decembra 1851 z Paríža do Bruselu. Stal sa najhorším kritikom Ľudovíta Napoleona, odmietol mu ponúknutú amnestiu a do Francúzska sa nevrátil dvadsať rokov.

• 
  Počas Napoleonovho prevratu v roku 1851 hliadkovalo v Paríži D'Allonvilleho jazdectvo. Po pouličnom prevrate zahynulo pri pouličných bojoch tri až štyri stovky ľudí.
• 
  Karikatúra Victora Huga z júla 1849. Hugo podporoval Ľudovíta Napoleona vo voľbách do funkcie prezidenta, ale po štátnom prevrate odišiel do exilu a stal sa jeho najhorším a najvýraznejším nepriateľom.

Cieľom Ľudovíta Napoleona bolo prejsť od despotizmu k parlamentnej vláde bez revolúcie, avšak namiesto toho však bol stále viac medzi kráľovskými a radikálnymi extrémami.[5] Referendum z roku 1851 mu tiež dalo mandát na zmenu a doplnenie ústavy. Práce na novom dokumente sa začali v roku 1852. Oficiálne ho pripravil výbor osemdesiatich expertov, ale v skutočnosti ho navrhla malá skupina z vnútorného kruhu princa-prezidenta. Podľa novej ústavy bol Ľudovít Napoleon automaticky zvolený za prezidenta. Podľa článku 2 by teraz mohol prezident vykonávať neobmedzený počet desaťročných funkčných období. Iba on dostal oprávnenie vyhlasovať vojnu, podpisovať zmluvy, vytvárať aliancie a iniciovať zákony. Ústava obnovila všeobecné volebné právo pre mužov a zároveň si ponechala národné zhromaždenie, ale so zníženou autoritou.

Vláda Ľudovíta Napoleona zaviedla nové autoritárske opatrenia na kontrolu nesúhlasu a zníženie moci opozície. Jedným z jeho prvých činov bolo urovnať nezhody so svojím starým nepriateľom, kráľom Ľudovítom Filipom, ktorý ho poslal na doživotie a ktorý zomrel v roku 1850. Dekrét z 23. januára 1852 zakazoval rodine zosnulého kráľa vlastniť majetok vo Francúzsku a zrušil dedičstvo, ktoré dal svojim deťom predtým, ako sa stal kráľom.

Národná garda, ktorej členovia sa niekedy pripojili k protivládnym demonštráciám, bola reorganizovaná a do veľkej miery sa používala iba pri prehliadkach. Vládni úradníci boli povinní nosiť uniformy pri oficiálnych formálnych príležitostiach. Minister školstva bol oprávnený prepustiť profesorov na univerzitách a prehodnotiť obsah ich kurzov. Študentom univerzít bolo zakázané nosiť brady, ktoré sa považovali za symbol republikánstva.

29. februára 1852 sa konali voľby do nového národného zhromaždenia a všetky fondy vlády sa použili v mene kandidátov na podporu princa-prezidenta. Z ôsmich miliónov oprávnených voličov bolo oficiálnym kandidátom pridelených 5 200 000 hlasov a opozičným kandidátom 800 000 hlasov. Asi tretina oprávnených voličov sa zdržala hlasovania. Nové zhromaždenie zahŕňalo malý počet odporcov Ľudovíta Napoleona, vrátane 17 monarchistov, 18 konzervatívcov, dvoch liberálnych demokratov, troch republikánov a 72 nezávislých.

Ľudovít Napoleon napriek tomu, že v súčasnosti držal všetku vládnúcu moc v štáte, nebol spokojný s autoritárskym prezidentom. Keď sa pustil do cisárstva, atrament sotva uschol na novej prísne autoritárskej ústave. Po voľbách išiel princ-prezident na víťazné národné turné. V Marseille položil základný kameň novej katedrály, novej burzy cenných papierov a obchodnej komory. V Bordeaux dňa 9. októbra 1852 predniesol svoj hlavný prejav:

,,Niektorí ľudia hovoria, že cisárstvo je vojna. Ja hovorím, že cisárstvo je mier. Rovnako ako cisár mám veľa výbojov... Rovnako ako on si želám... pritiahnuť do potoka veľkej ľudovej rieky tie nepriateľské vedľajšie prúdy, ktoré sa stratia bez zisku pre kohokoľvek. Máme obrovské kultivované nezorané územia; cesty, ktoré sa majú otvoriť; prístavy na kopanie; rieky, ktoré majú byť splavné; dokončiť kanály, dokončiť železničnú sieť. Pred Marseille máme obrovské kráľovstvo, ktoré sa môže asimilovať do Francúzska. Máme všetky veľké prístavy na západe, ktoré sa dajú spojiť s americkým kontinentom pomocou moderných komunikácií, ktoré nám stále chýbajú. Máme opraviť zrúcaniny, zbúrať falošných bohov, pravdy, ktoré musíme triumfovať. Takto vidím cisárstvo, keď je cisárstvo obnovené. Toto sú dobývania, ktoré zvažujem, a vy okolo seba, ktorí rovnako ako ja chcete dobro našej krajiny, ste moji vojaci. “

Drouyn de Lhuys, dvakrát minister zahraničných vecí, neskôr uviedol, že „cisár má obrovské túžby a obmedzené schopnosti. Chce robiť neobvyklé veci, ale dokáže robiť iba extravagancie.“[6]

Keď sa Napoleon vrátil do Paríža, mesto bolo zdobené veľkými oblúkmi a nápismi „Napoleon III, cisár“. V reakcii na oficiálne inšpirované žiadosti o návrat cisárstva, naplánoval Senát ďalšie referendum na 21. – 22. novembra 1852 o tom, či urobiť Napoleona cisárom. Neuveriteľných 97 percent hlasovalo za (7 824 129 hlasov za a 253 159 proti, s dvoma miliónmi, ktorí sa zdržali), 2. decembra 1852 – presne rok po štátnom prevrate – bola druhá republika oficiálne ukončená a nahradená druhým francúzskym cisárstvom.[7] Princ-prezident Ľudovít Napoleon Bonaparte sa stal Napoleonom III., cisárom Francúzska. Ústava z roku 1852 bola zachovaná; sústredil toľko moci vo svojich rukách, že jedinou podstatnou zmenou bolo nahradiť slovo „prezident“ slovom „cisár“.

Železničné stanice Gare de Lyon a Gare du Nord v Paríži postavil Napoleon III. Počas jeho vlády sa železničná sieť Francúzska rozšírila z 3 500 kilometrov na 20 000 kilometrov.

Medzi komerčné inovácie, ktoré podporoval Napoleon III., boli prvé obchodné domy. Bon Marché bol otvorený v roku 1852, ktorý nasledoval Au Printemps v roku 1865.

Jednou z prvých priorít Napoleona III. bola modernizácia francúzskeho hospodárstva, ktoré výrazne zaostávalo za Spojeným kráľovstvom a niektorými nemeckými štátmi. Politická ekonómia bola dlho cisárovou vášňou. V Británii navštevoval továrne a železničné stanice a vo väzení študoval a písal o cukrovarníckom priemysle a politikách na zníženie chudoby. Chcel, aby vláda zohrávala aktívnu, nie pasívnu úlohu v ekonomike. V roku 1839 napísal: „Vláda nie je nevyhnutným zlom, ako tvrdia niektorí ľudia; namiesto toho je to zhovievavý motor celého sociálneho organizmu.“Nebol zástancom toho, aby sa vláda priamo zapojila do priemyslu. Namiesto toho vláda zohrala veľmi aktívnu úlohu pri budovaní infraštruktúry pre hospodársky rast; stimulovanie akciového trhu a investičných bánk, aby poskytovali úvery; výstavba železníc, prístavov, kanálov a ciest; a poskytovanie odbornej prípravy a vzdelávania. Otvoril tiež francúzske trhy pre zahraničný tovar, napríklad železničné trate z Anglicka, čo prinútilo francúzsky priemysel stať sa efektívnejším a konkurencieschopnejším.

Toto obdobie bolo priaznivé pre priemyselnú expanziu. Zlatá horúčka v Kalifornii a Austrálii zvýšilo európsku dodávku peňazí. V prvých rokoch cisárstva bola ekonomika prospešná aj pre príchod veku tých, ktorí sa narodili v období rozmachu v období obnovy. Stabilný rast cien spôsobený zvyšovaním peňažnej zásoby podporoval propagáciu spoločnosti a investovanie hlavného mesta.

Začiatkom roku 1852 podporoval Napoleon III. vytváranie nových bánk, napríklad Crédit Mobilier, ktoré predávali akcie verejnosti a poskytovali pôžičky súkromnému priemyslu a vláde. Crédit Lyonnais bola založená v roku 1863 a Société Générale v roku 1864. Tieto banky poskytli finančné prostriedky na hlavné projekty Napoleona III., od železníc a kanálov po prestavbu Paríža.

V roku 1851 malo Francúzsko iba 3 500 kilometrov železnice, v porovnaní s 10 000 km v Anglicku a 800 km v Belgicku, čo je krajina, ktorá je dvadsať krát menšia ako Francúzsko. Do niekoľkých dní od štátneho prevratu v roku 1851 spustil minister verejných prác Napoleona III. projekt výstavby železničnej trate okolo Paríža, spájajúcej rôzne nezávislé trate prichádzajúce do Paríža z celej krajiny. Vláda poskytla záruky na pôžičky na výstavbu nových tratí a vyzvala železničné spoločnosti, aby sa konsolidovali. V roku 1848 bolo 18 železničných spoločností a na konci cisárstva šesť. Do roku 1870 malo Francúzsko prepojených 20 000 kilometrov železnice s francúzskymi prístavmi a so systémami železníc v susedných krajinách, ktoré prepravovali ročne viac ako 100 miliónov cestujúcich a prepravovali produkty nových francúzskych oceliarní, baní a tovární.

V Marseille a Le Havre boli vybudované nové námorné linky a prístavy, ktoré spojili Francúzsko po mori so Spojenými štátmi, Latinskou Amerikou, severnou Afrikou a Ďalekým východom. Počas cisárstva sa počet parníkov strojnásobil a roku 1870 vlastnilo Francúzsko po Anglicku druhú najväčšiu námornú flotilu na svete.Napoleon III. podporil najväčší námorný projekt tej doby, výstavbu Suezského prieplavu v rokoch 1859 až 1869. Projekt kanála bol financovaný akciami na parížskom akciovom trhu a viedol ho bývalý francúzsky diplomat Ferdinand de Lesseps. Otvorila ho cisárovná Eugénie predstavením Verdiho opery Aida.

Prestavba centra Paríža podporila aj obchodné rozšírenie a inovácie. Prvý obchodný dom, Bon Marché, bol otvorený v Paríži v roku 1852 v skromnej budove a rýchlo sa rozširoval, jeho príjem sa zvýšil zo 450 000 frankov ročne na 20 miliónov. Jej zakladateľ, Aristide Boucicaut, dal do prevádzky novú budovu zo skla a železa, ktorú navrhli Ľudovít Charles Boileau a Gustave Eiffel a ktorá sa otvorila v roku 1869 a stala sa vzorom moderného obchodného domu. Ďalšie obchodné domy sa rýchlo objavili: Au Printemps v roku 1865 a La Samaritaine v roku 1870. Čoskoro boli napodobňované po celom svete.

Program Napoleona III. tiež zahŕňal rekultiváciu poľnohospodárskej pôdy a zalesňovanie. Jeden taký projekt v departemente Gironde vyčerpal a zalesnil 10 000 štvorcových kilometrov rašelinísk, čím sa vytvoril les Landes, najväčší prímorský borovicový les v Európe.

Centrum Paríža zrekonštruovalo obrovské množstvo verejných prác. Tu pokračuje práca na rozšírení Rue de Rivoli v noci elektrickým svetlom (1854).

Avenue de l'Opéra, jeden z nových bulvárov, ktoré vytvoril Napoleon III. Nové budovy na bulvároch museli mať rovnakú výšku a rovnaký základný vzhľad fasády a všetky boli postavené do smotanovo sfarbeného kameňa, čo dodalo mestu výraznú harmóniu.

Napoleon III. začal svoj režim spustením série obrovských projektov v oblasti verejných prác v Paríži, kde najal desiatky tisíc pracovníkov na zlepšenie hygieny, zásobovania vody a premávky v meste. Na účel tejto úlohy vymenoval nového prefekta departmentu Seiny Georgesa Eugèna Haussmanna a dal mu mimoriadnu právomoc na prestavbu centra mesta. Nakreslil veľkú mapu Paríža do centrálnej polohy vo svojej kancelárii a on a Haussmann naplánovali nový Paríž.

Obyvateľstvo Paríža sa od roku 1815 zdvojnásobilo, pričom sa nezvýšila jeho rozloha ani rozvoj jeho štruktúry veľmi úzkych stredovekých ulíc a uličiek.

V snahe vyhovieť rastúcej populácii a tým, ktorí by boli nútení z centra výstavbou nových bulvárov a námestí odísť, vydal Napoleon III. v roku 1860 dekrét o pripojení jedenástich obcí na okraji Paríža a zvýšení počtu obvodov z dvanástich na dvadsať. Paríž sa tak rozšíril na svoje moderné hranice s výnimkou dvoch veľkých mestských parkov (Bois de Boulogne a Bois de Vincennes), ktoré sa stali súčasťou francúzskeho hlavného mesta až v roku 1920.

Počas vlády Napoleona III. a dekádu potom bola väčšina Paríža obrovským staveniskom. Jeho hlavný hydraulický inžinier Eugène Belgrand postavil nový akvadukt, ktorý priviedol čistú vodu z rieky Vanne v regióne Champagne a nový obrovský rezervoár v blízkosti budúceho parku Montsouris. Tieto dve práce zvýšili dodávku vody do Paríža z 87 000 na 400 000 metrov kubických vody denne. Stovky kilometrov potrubí distribuovali vodu po celom meste a druhá sieť, ktorá používala menej čistú vodu z Ourcqu a Seiny, umyla ulice a napojila nový park a záhrady. Úplne prestaval parížske kanalizácie a nainštaloval kilometre potrubí na distribúciu plynu pre tisíce nových pouličných lámp pozdĺž parížskych ulíc.

Začiatkom roku 1854 v centre mesta Haussmannovi robotníci zničili stovky starých budov a postavili nové cesty, aby spojili centrálne body mesta. Budovy pozdĺž týchto trás mali byť v rovnakej výške, postavené v podobnom architektonickom štýle a museli byť postavené do smotanovo sfarbeného kameňa, aby sa vytvoril výrazný vzhľad parížskych bulvárov.

Napoleon III. postavil dve nové železničné stanice: Gare de Lyon (1855) a Gare du Nord (1865). V centre mesta dokončil Les Halles, veľký pavilón s výrobkami z liatiny a skla, a postavil novú obecnú nemocnicu Hôtel-Dieu, na mieste rozpadajúcich sa stredovekých budov na Ile de la Cité. Najväčšou architektonickou pamiatkouke Parížska opera, najväčšie divadlo na svete, ktoré navrhol Charles Garnier na korunovanie centra nového Paríža Napoleona III.

Napoleon III. chcel tiež vybudovať nové parky a záhrady na rekreáciu a relaxáciu Parížanov, najmä tých v nových štvrtiach rozširujúceho sa mesta.[8]

Nové parky Napoleona III. boli inšpirované jeho spomienkami na parky v Londýne, najmä Hyde Park, kde sa počas exilu prechádzal a promenoval v kočiari; avšak chcel ich stavať na oveľa väčšom meradle. V spolupráci s Haussmannom a Jeanom Charlesom Alphandom, inžinierom, ktorý viedol novú Službu promenád a plantáží, stanovil plán pre štyri veľké parky na hlavných miestach kompasu v okolí mesta. Tisíce pracovníkov a záhradníkov začali kopať jazerá, stavali kaskády, vysádzali trávniky, kvetinové záhony a stromy a stavali chaty a jaskyne. Napoleon III. transformoval Bois de Boulogne na park (1852 – 1858) na západ od Paríža. Na východe vytvoril Bois de Vincennes (1860 – 1865) a na severe Parc des Buttes-Chaumont (1865 – 1867). Na juh bol vytvorený Parc Montsouris (1865 – 1878).[8]

Okrem vybudovania štyroch veľkých parkov mal Napoleon zrekonštruovať a opätovne vysadiť aj staršie parky mesta, vrátane Parc Monceau, predtým vo vlastníctve rodiny Orléansovcov, a Luxemburských záhrad. Vytvoril tiež asi dvadsať malých parkov a záhrad v susedných mestách ako miniatúrne verzie svojich veľkých parkov. Alphand označil tieto malé parky za „zelené a kvitnúce salóny“. Zámerom Napoleonovho plánu bolo mať jeden park v každej z osemdesiatich „štvrtí“ Paríža, aby nikto nebol viac ako desať minút chôdze od takého parku. Parky boli okamžitým úspechom vo všetkých triedach Parížanov.[9]

• 
  Georges Eugène Haussmann a Napoleon III. oficiálne anektujú jedenásť obcí okolo Paríža s mestom. Anexia zväčšila veľkosť mesta z dvanástich na súčasných dvadsať obvodov.
• 
  Parížska opera bola ústredným bodom nového Paríža Napoleona III. Architekt, Charles Garnier, opísal štýl jednoducho ako „Napoleon tretí“.
• 
  Bois de Boulogne, transformovaná Napoleonom III. medzi rokmi 1852 a 1858, bola navrhnutá tak, aby poskytovala miesto na oddych a rekreáciu všetkým triedam v Paríži.

Cisárovná Eugénie v roku 1853 po jej zasnúbení s Napoleonom III. (obraz od Franza Xavera Winterhaltera).

Eugénie a jej syn v roku 1862.

Chvíľu po tom, ako sa stal Napoleon III. cisárom, začal hľadať pre seba manželku, ktorá by mu dala dediča. Stále bol pripútaný k svojej spoločníčke Harriete Howardovej, ktorá sa zúčastnila osláv v Elyzejskom paláci a cestovala s ním po Francúzsku. V tichosti poslal diplomatickú delegáciu, aby pristúpila za rodinou princezny Karoly Vasa-Holstein-Gottorpskej, čo bola vnučka zosadeného švédskeho kráľa Gustáva IV. Adolfa. Oni to však odmietli kvôli jeho katolíckemu náboženstvu a politickej neistote o jeho budúcnosti, rovnako ako rodina princezny Adléty z Hohenlohe-Langenburgu, čo bola neter kráľovnej Viktórie.

Ľudovít Napoleon nakoniec oznámil, že našiel tú pravú ženu: Španielku menom Eugénie du Derje de Montijo. V tom čase mala 23 rokov. Väčšinu svojho vzdelania získala v Paríži. Jej krása Ľudovíta Napoleona pritiahla, ktorý sa, ako to bolo zvykom, ju snažil zviesť, avšak Eugénie mu povedala, aby počkal na manželstvo. Občiansky obrad sa konal 22. januára 1853 v Palais des Tuileries a o niekoľko dní neskôr sa v katedrále Notre Dame de Paris konal oveľa väčší obrad. V roku 1856 Eugénie porodila syna a jeho dediča, Napoléona.

Keď bol dedič trónu zabezpečený, Napoleon III. pokračoval vo svojom „drobnom rozptýlení“ s ostatnými ženami. Eugénie verne vykonávala povinnosti cisárovnej, bavila hostí a sprevádzala cisára na plesy, opery a divadlo. Cestovala do Egypta, aby otvorila Suezský prieplav a oficiálne ho zastupovala vždy, keď cestoval mimo Francúzska. Hoci bola horúcou katolíčkou a konzervatíčkou v mnohých ďalších otázkach, dôrazne sa zasadzovala za rovnosť žien. Nútila ministerstvo národného školstva, aby dalo ženám prvý maturitný diplom a neúspešne sa pokúsila prinútiť francúzsku akadémiu, aby si ako svojho prvého ženského člena zvolila spisovateľku George Sandovú.

Napoleon III. v prejave v Bordeaux krátko po tom, ako sa stal cisárom, vyhlásil, že „Cisárstvo znamená mier“ („L'Empire, c'est la paix“), upokojujúc zahraničné vlády, že za účelom rozšírenia moci nebude francúzske cisárstvo útočiť na iné európske mocnosti. Bol však odhodlaný riadiť sa silnou zahraničnou politikou s cieľom rozšíriť vplyv Francúzska a varoval, že nebude len tak stáť a nedovolí inej európskej mocnosti ohroziť jeho suseda.

Na začiatku svojej vlády bol zástancom nového „princípu národnosti“ (princippe des nationalités), ktorý podporoval vytváranie nových štátov založených na štátnej príslušnosti, ako napríklad Taliansko, namiesto starých mnohonárodných ríš, ako sú napr. Habsburská monarchia (alebo Rakúske cisárstvo, známe od roku 1867 ako Rakúsko-Uhorsko). V tomto bol ovplyvnený politikou jeho strýka opísanou v Mémorial de Sainte-Hélène. Vo všetkých svojich programoch v oblasti zahraničnej politiky kladol záujmy Francúzska na prvé miesto. Napoleon III. si myslel, že nové štáty vytvorené na základe národnej identity sa stanú prirodzenými spojencami a partnermi Francúzska.[13]

Napoleon III. a Abd al-Kádir, alžírsky vojenský vodca, ktorý viedol boj proti francúzskej invázii do Alžírska.

Lord Palmerston ako britský minister zahraničných vecí a predseda vlády mal úzke osobné vzťahy s poprednými francúzskymi štátnikmi, najmä samotným Napoleonom III. Cieľom Palmerstona bolo zabezpečiť mierové vzťahy s Francúzskom s cieľom oslobodiť britskú diplomatickú ruku inde na svete.[14] Napoleon mal spočiatku pro-britskú zahraničnú politiku a netrpezlivo znepokojil britskú vládu, ktorej priateľstvo považoval za dôležité pre Francúzsko. Po krátkom ohrození invázie do Británie v roku 1851 Francúzsko a Británia v 50-tých rokoch 20. storočia spolupracovali v spojení v krymskej vojne a hlavnou obchodnou zmluvou v roku 1860.[15]

Tlač však napriek tomu dôsledne rozpracovala strach z vojny. John Delane, redaktor The Times, navštívil Francúzsko v januári 1853 a bol ohromený ich vojenskou pripravenosťou. Vyjadril presvedčenie, že „Ľudovít Napoleon bol rozhodnutý o budúcej zahraničnej politike“.[16] Napoleon III. bol v skutočnosti odhodlaný zvýšiť námornú moc krajiny. Prvá účelová bojová loď poháňaná parou (znepokojivo krstená po Napoleonovi I.) bola zahájená v roku 1850 a bolo posilnené Cherbourgské opevnenie. To viedlo k rozšíreniu vlnolamu Alderney a výstavbe pevnosti Clonque.

Francúzske zajatie ruských pozícií okolo Sevastopoľu prinieslo koniec krymskej vojny.

Od začiatku cisárstva hľadal Napoleon III, spojenectvo s Britániou. Žil tam v exile a videl Britániu ako prirodzeného partnera v projektoch, ktoré chcel uskutočniť. Čoskoro sa naskytla príležitosť: Začiatkom roku 1853 vyvinul cár Mikuláš I. z Ruska tlak na slabú osmanskú vládu a požadoval, aby dala Osmanská ríša Rusku protektorát nad kresťanskými krajinami Balkánu a kontrolu nad Konštantínopolom a Dardanely. Osmanská ríša podporovaná Britániou a Francúzskom odmietla požiadavky Ruska a na podporu Osmanskej ríše bola vyslaná spoločná britsko-francúzska flotila. Keď Rusko odmietlo opustiť rumunské územia, Británia a Francúzsko mu vyhlásili dňa 27. marca 1854 vojnu.

Francúzsku a Veľkej Británii to trvalo šesť mesiacov, dokým sa rozsiahle vojská dostali ku Čiernemu moru. Anglo-francúzska flotila pristála 14. septembra na Kryme s tridsať tisíc francúzskymi a dvadsať tisíc britskými vojakov a začala obliehať hlavný ruský prístav Sevastopoľ. Keď sa obliehanie natiahlo, francúzske a britské armády posilnili jednotky zo Sardínskeho kráľovstva, ktoré malo celkom 140 000 vojakov, avšak strašne trpeli epidémiami týfusu, úplavice a cholery. Počas 332 dní obliehania Francúzi stratili 95 000 vojakov, vrátane 75 000 z dôvodu choroby. Utrpenie armády na Kryme bolo starostlivo ukryté pred francúzskou verejnosťou cenzúrou tlače.

Bitka pri Malakoffe (8. september 1855).

Smrť cára Mikuláša I. dňa 2. marca 1855 a jeho nahradenie Alexandrom II. zmenilo politickú rovnicu. V septembri po masívnom bombardovaní zaútočila anglo-francúzska armáda s 50 000 mužmi na ruské pozície a Rusi boli nútení evakuovať Sevastopoľ. Alexander II. hľadal politické riešenie a v Paríži sa v Quai d'Orsay od 25. februára do 8. apríla 1856 konali rokovania v novej budove francúzskeho ministerstva zahraničných vecí.

Krymská vojna vniesla do Paríža ďalšie tri nové názvy miest: Pont de l’Alma, pomenovaná pre prvé francúzske víťazstvo na rieke s týmto menom; Boulevard de Sébastopol; a Malakoff, pomenovaný podľa veže v strede ruskej línie, ktorú zajali Francúzi. Vojna mala dva dôležité diplomatické následky: Alexander II. sa stal spojencom Francúzska a Spojené kráľovstvo a Francúzsko sa zmierili. V apríli 1855 išli Napoleon III. a Eugénie do Anglicka, kde ich kráľovná prijala; Viktória a princ Albert zase navštívili Paríž. Viktória bola prvá britská panovníčka, ktorá tak urobila po stáročiach.

Porážka Ruska a spojenectvo s Britániou dali Francúzsku zvýšenú autoritu a prestíž v Európe. Bola to prvá vojna medzi európskymi mocnosťami od ukončenia napoleonských vojen a Viedenského kongresu, ktorá znamenala rozpad spojeneckého systému, ktorý udržiaval mier takmer pol storočia. Vojna tiež účinne ukončila koncert veľmocí a alianciu štyroch alebo „Koalíciu Waterloo“, ktorú založili ďalšie štyri mocnosti (Rusko, Prusko, Rakúsko a Veľká Británia). Mierová konferencia v Paríži v roku 1856 predstavovala pre Napoleonov režim v oblasti zahraničných vecí značnú vodnú hladinu.

Večer 14. januára 1858 unikli Napoleon a cisárovná neúspešnému pokusu o atentát. Skupina sprisahačov hodila tri bomby na kráľovský kočiar, keď mal namierené do opery. Osem členov eskorty a okoloidúcich bolo zabitých a zranených bolo vyše sto ľudí. Vinníci boli rýchlo zatknutí. Ich vodcom bol taliansky nacionalista Felice Orsini, ktorému pomáhal francúzsky chirurg Simon Bernard. Verili, že ak by bol Napoleon III. zabitý, okamžite by nasledovala republikánska vzbura vo Francúzsku a nová republikánska vláda by pomohla všetkým talianskym štátom získať nezávislosť od Rakúska a dosiahnuť národné zjednotenie. Bernard bol v tom čase v Londýne. Keďže bol politickým emigrantom, britská vláda ho odmietla vydať, avšak Orsini bol 13. marca 1858 súdený, odsúdený a popravený. Tento pokus o atentát zameral pozornosť Francúzska a najmä Napoleona III. na otázku talianskeho nacionalizmu.

Časť Talianska, najmä kráľovstvo Piemont-Sardínia (oficiálne „Sardínske kráľovstvo“), bola nezávislá, ale strednému Taliansku stále vládol pápež (v tomto období pápež Pius IX.), zatiaľ čo Benátkam, Lombardii a veľa z nich na severe vládlo Rakúsko. Ostatné štáty boli de iure nezávislé (napr. Vojvodstvo Parma alebo Toskánske veľkovojvodstvo), ale de facto boli úplne pod rakúskym vplyvom. Napoleon III. bojoval s talianskymi vlastencami proti Rakúšanom, keď bol mladý, a jeho sympatie boli s nimi, ale cisárovná, väčšina jeho vlády a katolícka cirkev vo Francúzsku podporovali pápeža a existujúce vlády. Britská vláda bola tiež nepriateľská voči myšlienke podpory nacionalizmu v Taliansku. Napriek opozícii vo svojej vláde a vo vlastnom paláci urobil Napoleon III všetko, čo mohol, aby podporil prípad Piemont-Sardínia. Kráľ Piedmontu-Sardinia, Viktor Emanuel II., bol pozvaný do Paríža v novembri 1855 a dostal rovnaké kráľovské zaobchádzanie ako kráľovná Viktória.

Camillo Benso, predseda vlády Piemonte-Sardínie, prišiel do Paríža s kráľom a v snahe získať podporu Napoleona III. zamestnal neobvyklého vyslanca: jeho krásnu mladú sesternicu, Virginiu Oldoini, grófku z Castiglione (1837 – 1899). Ako Benso dúfal, získala ho a stala sa jeho milenkou. V rokoch 1855 až 1857 využila túto príležitosť na odovzdávanie správ a obhajovanie talianskeho prípadu.

V júli 1858 usporiadal Napoleon tajnú návštevu k Bensovi. Dohodli sa, že spoja svoje sily a vytlačia Rakúšanov z Talianska. Na oplátku požiadal Napoleon III. o Savojsko (pôvodnú krajinu kráľa Piemonta-Sardínia) a potom dvojjazyčnú župu Nice, ktorá bola po páde Napoleona v roku 1815 prevzatá z Francúzska a daná do Piemontu-Sardínie. Benso protestoval, že Nice je talianske, ale Napoleon odpovedal, že „to sú sekundárne otázky. Neskôr bude o tom čas diskutovať.“

Camillo Benso, ktorý bol podporený Napoleonom III., začal pripravovať armádu Sardínskeho kráľovstva na vojnu proti Rakúsku. Napoleon III. hľadal diplomatickú podporu. Obrátil sa na lorda Derbyho, britského predsedu vlády a britskú vládu; Británia bola proti vojne, ale súhlasila, že zostane neutrálna. Napoleon III., ktorý stále čelil silnej opozícii v rámci svojej vlastnej vlády, ponúkol na jar 1858 rokovania s diplomatickým riešením s dvadsaťosem ročným cisárom Františkom Jozefom I. z Rakúska. Rakúšania najprv požadovali odzbrojenie v Piemonte-Sardínii a poslali flotilu s tridsiatimi tisícmi vojakov, aby posilnili svoje posádky v Taliansku. Napoleon III. odpovedal 26. januára 1859 podpísaním zmluvy o spolupráci s Piemont-Sardínia. Napoleon sľúbil vyslať dvesto tisíc vojakov, aby pomohli stovke tisíc vojakov z Piemont-Sardínie vytlačiť Rakúšanov zo severného Talianska; na oplátku by Francúzsko dostalo kraj Nice a Savojsko za predpokladu, že ich obyvateľstvo bude v referende súhlasiť.

Vojnu nakoniec rozpútal cisár František Jozef, ktorý bol už netrpezlivý. 23. apríla 1859 poslal ultimátum vláde Piemonte-Sardínia, v ktorom žiadal, aby zastavili svoje vojenské prípravy a rozpustili svoju armádu. 26. apríla Benso žiadosti zamietol a 27. apríla rakúska armáda vtrhla do Piemontu.

Napoleon III. s francúzskymi vojskami v bitke pri Solferine, ktorá zabezpečila rakúske stiahnutie z Talianska. Výška obetí ho však zdesila a vojnu ukončil krátko po tejto bitke.

Napoleon III., hoci mal len veľmi malé vojenské skúsenosti, sa rozhodol viesť francúzsku armádu v Taliansku sám. Časť francúzskej armády prešla cez Alpy, zatiaľ čo druhá časť s cisárom prišla 18. mája 1859 do Janova. Našťastie pre Napoleona a Piemontu nebol rakúsky veliteľ, generál Giulay, príliš agresívny. Jeho vojsko značne prevýšilo piemontskú armádu v Turíne, avšak váhal a umožnil Francúzom a Piemontanom spojiť ich sily.

Napoleon III. múdro prenechal boje na svojich profesionálnych generálov. Prvá veľká vojna sa odohrala v meste Magenta dňa 4. júna 1859. Bola to dlhá a krvavá bitka, francúzske vojsko bolo vyčerpané a takmer porazené, avšak bitku nakoniec vyhral včasný útok vojakov generála MacMahona na rakúske krídlo. Rakúšania zabili sedemtisíc mužov a päťtisíc zajali, zatiaľ čo francúzske vojská zabili štyritisíc mužov.

Zvyšku rakúskej armády sa podarilo utiecť, zatiaľ čo Napoleon III. a kráľ Viktor Emanuel prišli triumfálne dňa 10. júna do Milána, ktorému v minulosti vládli Rakúšania. Uvítali ich obrovské a milé davy mávajúce talianskymi a francúzskymi vlajkami.

Rakúšania boli vyhnaní z Lombardie, avšak armáda generála Giulaya zostala v oblasti Benátok. Jeho armáda bola posilnená a mala 130 000 mužov, zhruba rovnako ako Francúzi a Piemonte, hoci Rakúšania boli v delostreleckej kategórii vynikajúci. 24. júna sa v Solferine uskutočnila druhá a rozhodujúca bitka. Táto bitka bola ešte dlhšia a krvavejšia ako pri Magente. V zmätených a často nesprávne zameraných bojoch došlo k štyridsiatim tisícom obetiam vrátane 11 500 Francúzov. Napoleon III. bol zhrozený tisíckami mŕtvych a zranených na bojisku. Rakúšanom navrhol prímerie, ktoré bolo prijaté 8. júla. 11. júla 1859 bola podpísaná formálna zmluva o ukončení vojny.

Camillo Benso a Piemonťania boli veľmi sklamaní náhlym koncom vojny. Lombardia bola oslobodená, ale Benátsko (oblasť Benátok) bolo stále ovládané Rakúšanmi a pápež bol stále vládcom Ríma a stredného Talianska. Benso nahnevane odstúpil z funkcie. Napoleon III. sa 17. júla vrátil do Paríža a 14. augusta sa pred veľkým stĺpom Vendôme, symbolom slávy Napoleona I., konala veľý sprievod a oslavy. Tento deň oslávil udelením všeobecnej amnestie politickým väzňom a vyhnancom, ktorých prenasledoval z Francúzska. V Taliansku, dokonca aj bez francúzskej armády, začal proces zjednotenia Talianska, ktorý spustili Benso a Napoleon III., sám od seba. V strednom Taliansku a pápežskom štáte došlo k povstaniam a talianski vlastenci pod vedením Garibaldiho napadli a prevzali Sicíliu, čo viedlo k rozpadu kráľovstva oboch Sicílií. Napoleon III. napísal pápežovi list, kde mu navrhol, aby „obetoval svoje provincie a zveril ich Viktorovi Emanuelovi“. Nahnevaný pápež potom na verejnosti vyhlásil, že Napoleon III. je „klamár a podvádzač“. Rím a región Latium zostali v pápežských rukách, vďaka čomu sa nestal okamžite hlavným mestom novovytvoreného Talianskeho kráľovstva, a Benátsko bolo stále okupované Rakúšanmi, avšak zvyšok Talianska sa dostal pod vládu Viktora Emanuela.

Ako Benso sľúbil, Savojsko a grófstvo Nice boli v roku 1860 pripojené k Francúzsku po referendách, hoci je sporné, ako boli spravodlivé. V Nice hlasovalo 25 734 poslancov za spojenie s Francúzskom, a iba 260 bolo proti, ale Taliani ho stále požadovali dostať naspäť až do začiatku 20. storočia. 18. februára 1861 sa v Turíne stretol prvý taliansky parlament a 23. marca bol vyhlásený za talianskeho kráľa Viktor Emanuel. Camillo Benso o niekoľko týždňov neskôr zomrel a vyhlásil, že „Taliansko je dokonané“.[17]

Napoleonova podpora talianskych vlastencov a jeho konfrontácia s pápežom Piusom IX. o tom, kto by vládol Rímu, ho stvárnila nepopulárnym u vrúcnych francúzskych katolíkov a dokonca aj u cisárovnej Eugénie, ktorá bola vrúcnou katolíčkou. Aby ukľudnil francúzskych katolíkov a jeho manželku, tak súhlasil s tým, že zaručí, že Rím zostane pod pápežom a bude nezávislý od zvyšku Talianska, a súhlasil, aby tam zostali francúzske vojská. Hlavným mestom Talianska sa stal Turín (v roku 1861), a potom Florencia (v roku 1865), Rím nie. V roku 1862 Garibaldi zhromaždil armádu, ktorá pochodovala do Ríma pod heslom „Rím alebo smrť“. Aby sa predišlo konfrontácii medzi Garibaldim a francúzskymi vojakmi, talianska vláda poslala svojich vlastných vojakov, aby mu čelili, a nakoniec Garibaldiho zatkli a uväznili. Napoleon III. hľadal diplomatické riešenie (avšak nenašiel), ktoré by mu umožnilo stiahnuť francúzske jednotky z Ríma a zároveň zaručiť, že mesto zostane pod pápežskou kontrolou.

Garibaldi spravil ďalší pokus o získanie Ríma v novembri 1867, ale 3. novembra 1867 ho porazili francúzske a pápežské vojská neďaleko mesta Mentana.

Cousin-Montauban vedúci francúzske vojská počas anglo-francúzskej výpravy do Číny.

Príchod maršala Randona do Alžíru v roku 1857.

Posádka ôsmich tisíc francúzskych vojakov zostala v Ríme až do augusta 1870, kedy boli odvolaní na začiatku francúzsko-pruskej vojny. V septembri 1870 vojaci Garibaldiho nakoniec vstúpili do Ríma a urobili z neho hlavné mesto Talianska.

Po úspešnom ukončení talianskej kampane a anexii Savojska a Nice na územie Francúzska vstúpila do pokojnejšieho obdobia kontinentálna zahraničná politika Napoleona III. Expedície do vzdialených kútov sveta a expanzia ríše nahradili hlavné zmeny na mape Európy. Cisárovo zdravie sa zhoršovalo; priberal na váhe, začal si farbiť vlasy, aby zakryl šedinu, pomaly chodil kvôli dne a v roku 1864 vo vojenskom tábore Châlons-en-Champagne utrpel prvú zdravotnú krízu, kvôli jeho žlčníkovým kameňom, z choroby, ktorá ho zabila o deväť rokov neskôr. Menej sa venoval riadeniu a menej sa zameriaval na detaily, ale stále hľadal príležitosti na zvýšenie francúzskeho obchodu a prestíži na celom svete

V roku 1862 vyslal Napoleon III. vojská do Mexika v snahe vybudovať spojeneckú monarchiu v Amerike, pričom rakúsky arcivojvoda Ferdinand Maximilián získal titul cisár Maximilián I. Druhá mexická ríša však čelila odporu republikánskej vlády prezidenta Benita Juáreza. Po víťazstve v americkej občianskej vojne v roku 1865 Spojené štáty objasnili, že Francúzsko bude musieť odísť. Vyslali 50 000 vojakov pod vedením generála Filipa H. Sheridana na americko-mexickú hranicu a pomohli Juárezovi znovu zásobiť. Napoleonova armáda stála na veľmi tenkom ľade; 40 000 vojakov mal v Mexiku, 20 000 v Ríme na ochranu pápeža pred Talianmi a ďalších 80 000 v pokojnom Alžírsku. Okrem toho Prusko, ktoré práve porazilo Rakúsko v prusko-rakúskej vojne v roku 1866, bolo bezprostrednou hrozbou. Napoleon si uvedomil jeho ťažkosti a v roku 1866 stiahol svoje jednotky z Mexika. Maximilián bol zvrhnutý a popravený.

V juhovýchodnej Ázii bol Napoleon III. úspešnejší pri vytváraní kontroly s jednou obmedzenou vojenskou operáciou naraz. V kampani Cochinchina získal v roku 1862 Cochinchinu (najjužnejšiu časť moderného Vietnamu vrátane Saigonu) a v roku 1863 založil protektorát nad Kambodžou. Okrem toho malo Francúzsko v 19. a začiatkom 20. storočia v južnej Číne sféru vplyvu vrátane námornej základne v zálive Kuangchow (Guangzhouwan).[18]

Napoleon III. mal v umení konzervatívny a tradičný vkus: jeho obľúbenými maliarmi boli Alexandre Cabanel a Franz Xaver Winterhalter, ktorí dostali významné provízie a ktorých práca bola zakúpená pre štátne múzeá. Zároveň sledoval verejnú mienku a významne prispel do francúzskej avantgardy. V roku 1863 porota parížskeho salónu, slávnej každoročnej prehliadky francúzskej maľby, ktorej predsedal ultrakonzervatívny riaditeľ Akadémie výtvarných umení gróf Émilien de Nieuwerkerke, odmietla všetky príspevky avantgardných umelcov vrátane tých, ktoré napísal Édouard Manet, Camille Pissarro a Johan Jongkind. Umelci a ich priatelia sa sťažovali a sťažnosti sa dostali k Napoleonovi III. Jeho úrad vydal vyhlásenie: „Cisár prišiel s mnohými sťažnosťami na umelecké diela, ktoré porota výstavy odmietla. Jeho Veličenstvo, ktoré chce nechať verejnosť posúdiť legitimitu týchto sťažností, rozhodol, že zamietnuté umelecké diela by sa mali vystaviť v inej časti Palais de l'Industrie.“[22]

Na základe napoleonského dekrétu sa v inej časti Palais de l'Industrie, kde sa konal salón, konala výstava odmietnutých obrazov s názvom Salon des Refusés. Viac ako tisíc návštevníkov denne prišlo navštíviť dnes známe obrazy, ako napríklad Déjeuner sur l'herbe od Édouarda Maneta a Symfónia v Bielej, číslo 1: Biela dievča od Jamesa McNeilla Whistlera.[23] Novinár Émile Zola informoval, že návštevníci sa snažili dostať do preplnených galérií, kde boli zavesené odmietnuté maľby, a izby boli plné výsmechu a falošných komentárov mnohých divákov. Kým boli maľby zosmiešňované mnohými kritikmi a návštevníkmi, diela avantgardy sa prvýkrát stali známymi francúzskej verejnosti a zaujali jej miesto popri tradičnejšom štýle maľby.[24]

Napoleon III. poveril Eugena Violleta-le-Duca, aby v roku 1853 obnovil stredoveké mesto Carcassonne.

Napoleon III tiež začal alebo dokončoval reštaurovanie niekoľkých významných historických pamiatok, ktoré pre neho vykonal Eugène Viollet-le-Duc. Obnovil vežu katedrály Notre-Dame de Paris, ktorá bola čiastočne zničená a znesvätená počas francúzskej revolúcie. V roku 1855 dokončil reštaurovanie farebných sklenených okien Sainte-Chapelle, ktoré sa začalo v roku 1845, a v roku 1862 to vyhlásil za národnú historickú pamiatku. V roku 1853 schválil a poskytol finančné prostriedky Violletovi-le-Ducnovi obnovenie stredovekého mesta Carcassonne. Podporil tiež reštaurovanie zámku Château de Vincennes a zámku Château de Pierrefonds, ktoré uskutočnil Viollet-le-Duc. V roku 1862 zatvori väznice, ktoré od Francúzskej revolúcie okupovalo opátstvo Mont-Saint-Michel.

Od začiatku svojej vlády začal Napoleon III. sériu sociálnych reforiem zameraných na zlepšenie života robotníckej triedy. Začal s malými projektmi, ako je otvorenie dvoch kliník v Paríži pre chorých a zranených pracovníkov, program právnej pomoci osobám, ktoré si to nemôžu dovoliť, a dotácie spoločnostiam, ktoré pre svojich pracovníkov postavili lacné bývanie. Zakázal nezákonnosť toho, že zamestnávatelia vlastnili alebo robili v pracovnom dokumente pripomienky, ktoré musel každý zamestnanec niesť; negatívne komentáre znamenali, že pracovníci neboli schopní získať iné zamestnanie. V roku 1866 podporoval vytvorenie štátneho poisťovacieho fondu, ktorý by pomáhal pracovníkom alebo roľníkom, ktorí sa stali zdravotne postihnutými, a pomáhal ich vdovám a rodinám.

Jeho najdôležitejšou sociálnou reformou bol zákon z roku 1864, ktorý dal francúzskym pracovníkom právo na štrajk, ktorý bol zakázaný od roku 1810. V roku 1866 k tomu pridal „edikt tolerancie“, ktorý dal robotníkom právo zhromažďovať sa. Vydal dekrét, ktorým sa upravuje zaobchádzanie s učňami, obmedzený pracovný čas v nedeľu a sviatky, a z napoleonského zákonníka odstránil neslávny článok 1781, v ktorom sa uvádza, že vyhláseniu zamestnávateľa, a to aj bez dôkazu, bude súd prikladať väčšiu váhu ako slovo zamestnanca.

V roku 1861 sa priamym zásahom cisára a cisárovnej Eugénie stala Julie-Victoire Daubié prvou ženou, ktorá získala diplom baccalauréat .

Victor Duruy, minister verejného školstva Napoléona III. v rokoch 1863 – 1869, vytvoril dievčenské školy v každej francúzskej komunite a ženy boli prvýkrát prijaté na lekársku fakultu a do Sorbonny.

Napoleon III. a cisárovná Eugénie pracovali na tom, aby dievčatá a ženy mali lepší prístup k verejnému vzdelávaniu. V roku 1861 sa priamym zásahom cisára a cisárovnej stala Julie-Victoire Daubié prvou ženou vo Francúzsku, ktorá získala diplom baccalauréat.[25] V roku 1862 bola otvorená prvá odborná škola pre mladé ženy a Madeleine Brès sa stala prvou ženou zapísanou na Lekársku fakultu Parížskej univerzity.

V roku 1863 urobil z Victora Duruyho, syna továrenského pracovníka a váženého historika, svojho nového ministra pre verejné vzdelávanie. Duruy zrýchlil tempo reforiem, často prichádzajúcich do konfliktu s katolíckou cirkvou, ktorá chcela vedúcu úlohu vo vzdelávaní. Napriek opozícii cirkvi otvoril Duruy školy pre dievčatá v každej komunite s viac ako päťsto študentkami. Celkovo otvoril osemsto nových škôl.

V rokoch 1863 až 1869 vytvoril Duruy akademické knižnice pre pätnásťtisíc škôl a požadoval, aby základné školy ponúkali kurzy histórie a geografie. Stredné školy začali učiť filozofiu, ktorú predchádzajúci režim na žiadosť katolíckej cirkvi zakázal. Verejné školy vo Francúzsku prvýkrát začali vyučovať súčasnú históriu, moderné jazyky, umenie, gymnastiku a hudbu. Výsledky školských reforiem boli dramatické: v roku 1852 viac ako 40 percent vojakov vo Francúzsku nebolo schopných čítať ani písať, ale do roku 1869 ich počet klesol na 25 percent. Miera negramotnosti medzi dievčatami a chlapcami klesla na 32 percent.

Na univerzitnej úrovni založil Napoleon III. nové fakulty v Marseille, Douai, Nancy, Clermont-Ferrand a Poitiers a založil sieť výskumných ústavov vyššieho stupňa vedy, histórie a ekonómie. Toto bolo tiež kritizované katolíckou cirkvou. Monseigneur Bonnechose, kardinál-arcibiskup z Rouenu, napísal: „Pravá veda je náboženská, zatiaľ čo falošná veda je márna a hrdá; pretože kto nemôže vysvetliť Boha, ten sa proti nemu búri."

Jedným z ústredných bodov ekonomickej politiky Napoleona III. bolo zníženie ciel a otvorenie francúzskych trhov pre dovážaný tovar. Bol v Británii v roku 1846, keď predseda vlády Robert Peel znížil clá na dovážané obilie a videl výhody pre britských spotrebiteľov a britské hospodárstvo. Čelil však veľkému odporu mnohých francúzskych priemyselníkov a poľnohospodárov, ktorí sa obávali britskej konkurencie. Keď bol presvedčený, že má pravdu, poslal svojho hlavného ekonomického poradcu Michela Chevaliera do Londýna, aby začal rokovania, a tajne rokoval o novej obchodnej dohode s Britániou, v ktorej vyzval na postupné znižovanie ciel v oboch krajinách. Dňa 23. januára 1860 podpísal zmluvu bez konzultácie so Zhromaždením. Štyristo popredných priemyselníkov vo Francúzsku prišli na protest do Paríža, ale odmietol sa vzdať. Priemyselné clá na také výrobky, ako sú oceľové koľajnice pre železnice, sa najprv znížili; clá na obilniny sa znížili až od júna 1861. O podobných dohodách sa rokovalo s Holandskom, Talianskom a ostatnými susedmi Francúzska. Francúzske priemyselné odvetvia boli nútené modernizovať sa a zefektívniť ich súťaženie s Britmi, ako to Napoleon III. plánoval. Obchod medzi krajinami prudko vzrástol.

V šesťdesiatych rokoch 19. storočia obrovské štátne investície do železníc, infraštruktúry a fiškálna politika Napoleona III. priniesli dramatické zmeny vo francúzskom hospodárstve a vo francúzskej spoločnosti. Francúzi cestovali vo väčšom počte, častejšie a ďalej, ako kedykoľvek predtým. Otvorenie prvých verejných školských knižníc Napoleonom III. a otvorenie prvých kníhkupectiev Louisa Hachetteho v nových napoleonských vlakových staniciach viedlo k rozšíreniu obehu kníh po celom Francúzsku.

Počas cisárstva sa priemyselná produkcia zvýšila o 73 percent, dvakrát rýchlejšie ako produkcia v Spojenom kráľovstve, hoci jej celková produkcia zostala nižšia. Od roku 1850 do roku 1857 francúzske hospodárstvo rástlo tempom päť percent ročne a vývoz medzi rokmi 1855 a 1869 vzrástol o šesťdesiat percent.

Francúzska poľnohospodárska výroba vzrástla o šesťdesiat percent, podporovaná novými poľnohospodárskymi technikami vyučovanými na poľnohospodárskych školách, ktoré začali v každom departmente Napoleona III., a nové trhy sa otvorili železničnou dopravou. Hrozba hladu, ktorá po stáročia prenasledovala francúzsky vidiek, ustúpila. Posledný zaznamenaný hladomor vo Francúzsku bol v roku 1855.

Počas cisárstva sa zvýšila migrácia vidieckeho obyvateľstva do miest. Podiel populácie aktívnej v poľnohospodárstve klesol zo 61 percent v roku 1851 na 54 percent v roku 1870.

Priemerný plat francúzskych pracovníkov vzrástol počas druhého cisárstva o 45 percent, avšak držal krok s infláciou cien. Na druhej strane viac Francúzov ako kedykoľvek predtým dokázalo ušetriť peniaze; počet bankových účtov vzrástol z 742 889 v roku 1852 na 2 079 141 v roku 1870.

Napriek ekonomickému pokroku, ktorý krajina dosiahla, domáca opozícia voči Napoleonovi III. pomaly rástla, najmä v parlamente. Republikáni vľavo boli vždy proti nemu a verili, že si uchvátil moc a potlačil republiku. Konzervatívni katolíci boli čoraz viac nešťastní, pretože opustil pápeža v jeho boji o udržanie politickej kontroly nad pápežskom štátom a vybudoval verejný vzdelávací systém, ktorý bol rivalom katolíckeho systému. Mnoho podnikateľov, najmä v metalurgickom a textilnom priemysle, nebolo spokojných, pretože znížil clá na britské výrobky, čím britské výrobky priamo konkuroval svojim vlastným. Poslanci parlamentu boli obzvlášť nespokojní s tým, že sa s nimi radil, len keď potreboval peniaze. Keď liberalizoval obchod s Anglickom, ani s nimi nekonzultoval.

Napoleon III. v roku 1865.

Napoleonov rozsiahly program verejných prác a jeho drahá zahraničná politika vytvorili rýchlo rastúce vládne dlhy; ročný deficit bol približne 100 miliónov frankov a kumulatívny dlh dosiahol takmer 1 miliardu frankov (cca. 950 miliónov € v súčasnosti). Cisár potreboval obnoviť dôveru v obchodný svet a zapojiť zákonodarný zbor a mať spoločnú zodpovednosť.

Napoleon III. vydal 24. decembra 1861 proti opozícii svojich ministrov dekrét, v ktorom sa uvádza, že zákonodarca bude mať väčšie právomoci. Senát a Zhromaždenie mohli po prvýkrát dať odpoveď na program cisára, ministri boli povinní hájiť svoje programy pred zhromaždením a rozšírilo sa právo poslancov na zmenu programov. 1. februára 1861 boli vyhlásené ďalšie reformy: Poslanci mohli hovoriť z tribúny, nielen zo svojich miest, a z každej schôdze sa vyhotovil a zverejnil stenografický záznam. Ďalšia ešte dôležitejšia reforma bola oznámená 31. decembra 1861: o rozpočte každého ministerstva by sa hlasovalo po častiach, nie v jednom bloku, a vláda by už nemohla utrácať peniaze na základe osobitného dekrétu, keď zákonodarca nezasadal. Ponechal si právo zmeniť oddiely týkajúce sa odhadov rozpočtu.

Poslanci rýchlo využili svoje nové práva; talianska cisárska politika bola v parlamente trpko odsúdená a protivládne pozmeňujúce a doplňujúce návrhy katolíckych poslancov boli porazené hlasmi 158 ku 91 poslancov v zbore législatif a 79 ku 61 poslancov v senáte.

V parlamentných voľbách 31. mája 1863 dostali pro-vládni kandidáti 5 308 000 hlasov, zatiaľ čo opozícia 1 954 000 hlasov, čo je trikrát viac ako v predchádzajúcich voľbách. Vidiecke departementy stále hlasovali za kandidátov Napoleona III., ale v Paríži 63 percent hlasov smerovalo k protivládnym republikánskym kandidátom, s podobným počtom vo všetkých veľkých mestách. Nové zhromaždenie obsahovalo veľký opozičný blok od katolíkov rozhorčených pápežskou politikou po legitimistov, orléanistov, ochrancov a republikánov, vyzbrojených novými právomocami, ktoré im dal samotný cisár.[26]

Napoleonová minca (1855)

Napriek opozícii v zákonodarnom zbore zostali reformy Napoleona III. vo zvyšku krajiny populárne. V roku 1870 sa konalo nové hlasovanie o tomto texte: „Ľudia schvaľujú liberálne reformy pridané do ústavy od roku 1860 cisárom so súhlasom zákonodarných orgánov a ratifikovaným Senátom dňa 20. apríla 1870.“ Napoleon III to videl ako referendum o jeho vláde ako cisára: „Hlasovaním áno,“ napísal, „odstránite hrozbu revolúcie; postavíte národ na pevný základ poriadku a slobody a urobíte ľahšie, keď odovzdám korunu môjmu synovi.“ Keď sa sčítavali hlasy, Napoleon III. prišiel o Paríž a ďalšie veľké mestá, ale rozhodne vyhral medzi zvyškom krajiny. Konečné hlasovanie bolo 7 336 434 hlasov za áno, 1 570 709 hlasov za nie a 1 900 000 sa zdržalo hlasovania. Líder republikánskej opozície Léon Gambetta napísal v zúfalstve: „Boli sme rozdrvení. Cisár je obľúbenejší ako kedykoľvek predtým.“

V priebehu šesťdesiatych rokov 19. storočia sa zdravie cisára neustále zhoršovalo. Poškodilo ho šesť rokov vo väzení v Ham; mal chronické bolesti v nohách a chodidlách, najmä keď bolo chladno, a preto vždy žil a pracoval v prehriatych miestnostiach a kanceláriách. Veľa fajčil. Nedôveroval lekárom, ignoroval lekársku pomoc a problémy pripisoval jednoducho „reumatizmu“, pre ktorý pravidelne navštevoval horúce pramene vo Vichy a ďalších kúpeľoch. Bolo pre neho ťažké jazdiť na koni a musel chodiť pomaly, často s paličkou. Od roku 1869 boli jeho bolesti močových ciest liečené ópiom, vďaka čomu sa javil ako letargický a apatický. Jeho písmo sa ťažko čítalo a jeho hlas bol slabý. Na jar roku 1870 ho navštívil starý priateľ z Anglicka Lord Malmesbury. Malmesbury ho našiel „veľmi zmeneného a veľmi chorého“.

Vláda utajovala zdravotné problémy cisára, ktorý sa obával, že ak sa jeho stav stane verejným, opozícia bude požadovať jeho abdikáciu. Noviny, Courrier de la Vienne, boli varované cenzúrou, aby prestali vydávať články, ktoré mali „jasný a zlomyseľný úmysel šíriť v rozpore s pravdou poplašné správy o zdraví cisára“.

Koncom júna 1870 bol nakoniec vyzvaný špecialista na problémy s močovými cestami, Germain Sée, aby ho vyšetril. Sée informoval, že cisár trpel na žlčník. 2. júla ho vyšetrili štyria významní francúzski lekári Nélaton, Ricord, Fauvel a Corvisart a potvrdili túto diagnózu. Zdráhali sa však operovať kvôli vysokému riziku (vyberanie žlčníkových kameňov sa stalo relatívne bezpečné až od 80. rokov 19. storočia) a kvôli cisárovej slabosti. Predtým, ako sa dalo niečo robiť, však bolo Francúzsko uprostred diplomatickej krízy.

V šesťdesiatych rokoch 19. storočia sa na obzore objavilo Prusko ako nový rival francúzskej moci v Európe. Jeho kancelár, Otto von Bismarck, mal ambície, aby Prusko bolo zjednotené s Nemeckom. V máji 1862 prišiel Bismarck do Paríža na diplomatickú misiu a prvýkrát sa stretol s Napoleonom III. Mali srdečné vzťahy. Dňa 30. septembra 1862 však Bismarck v Mníchove vyhlásil vo svojej slávnej reči: „Veľkú otázku našej doby vyriešime, ako sa verilo v roku 1848, nielen prejavmi a hlasovaním väčšiny, ale železom a v krvou." Bismarck považoval Rakúsko a Francúzsko za hlavné prekážky svojich ambícií a rozhodol sa ich rozdeliť a poraziť.

V zime a na jar roku 1864, keď Severonemecký spolok (a juhonemeckí spojenci) napadli a okupovali nemecky hovoriace provincie Dánska (Šlezvicko a Holštajnsko), uznal Napoleon III. hrozbu, ktorú pre Francúzsko predstavuje zjednotené Nemecko, a hľadal spojencov, ktorí by sa sním postavili proti Nemecku.

Britská vláda bola podozrievavá, že Napoleon chcel získať Belgicko a Luxembursko, cítiť sa v bezpečí so svojím mocným námorníctvom a nechcel na európskom kontinente na francúzskej strane robiť žiadne vojenské záväzky.

Ruská vláda mala podozrenie aj na Napoleona, o ktorom sa domnievali, že v roku 186 povzbudil poľských nacionalistov, aby sa vzbúrili proti ruskej vláde. Bismarck a Prusko naopak ponúkli Rusku pomoc, aby pomohli rozdrviť poľských vlastencov.

V októbri 1865 sa Napoleon stretol s Bismarckom v Biarritzi. Diskutovali o Benátsku, zvyšnej rakúskej provincii v Taliansku. Bismarck povedal Napoleonovi, že Nemecko nemalo tajné dojednanie o poskytnutí Benátska Taliansku, a Napoleon ho zase ubezpečil, že Francúzsko nemá tajné porozumenie s Rakúskom. Bismarck vágne naznačil, že v prípade vojny medzi Rakúskom a Pruskom by bola francúzska neutralita odmenená nejakým územím ako kompenzácia. Napoleon III. mal v mysli ale Luxembursko.

V roku 1866 sa vzťahy medzi Rakúskom a Pruskom zhoršili a Bismarck požadoval vyhostenie Rakúska z Nemeckého spolku. Napoleon a jeho minister zahraničných vecí Drouyn de Lhuys očakávali dlhé vojny a prípadné rakúske víťazstvo. Napoleon III cítil, že by mohol dostať odmenu zo strany Pruska aj Rakúska za francúzsku neutralitu v ich bojoch. Dňa 12. júna 1866 Francúzsko podpísalo tajnú zmluvu s Rakúskom, ktorá zaručovala francúzsku neutralitu v prusko-rakúskej vojne. Výmenou za to by v prípade rakúskeho víťazstva dalo Rakúsko Benátsko Francúzsku a vytvoril by sa na Rýne nový nezávislý nemecký štát, ktorý by sa stal spojencom Francúzska. Napoleon zároveň navrhol s Bismarckom tajnú zmluvu, ktorá sľubuje, že Francúzsko zostane vo vojne medzi Rakúskom a Pruskom neutrálne. V prípade pruského víťazstva by Francúzsko uznalo pruské anexie menších nemeckých štátov a Francúzsko by výmenou získalo časť nemeckého územia, oblasť Falcka severne od Alsaska. Bismarck, ktorý je presvedčený o úspechu vďaka modernizácii pruskej armády, napoleonovu ponuku rýchlo zamietol.

15. júna napadla pruská armáda Sasko, rakúskeho spojenca. Rakúsko 2. júla požiadalo Napoleona o usporiadanie prímeria medzi Talianskom, ktoré sa spojilo s Pruskom, a Rakúsko by výmenou za toto dalo Francúzsku Benátsko. Avšak 3. júla pruská armáda zničila rakúsku armádu v bitke pri Hradci Králové v Čechách. Cesta do Viedne bola pre Prusov otvorená pre a Rakúsko požiadalo o prímerie. Prímerie bolo podpísané 22. júla; Prusko anektovalo Hanoverské kráľovstvo, voličstvo Hesensko-Kassel, Nasavsko a slobodné mesto Frankfurt nad Mohanom s počtom obyvateľov štyri milióny.

Po rakúskej porážke nasledovala nová kríza v zdraví Napoleona III. Maršal Canrobert, ktorý ho videl 28. júla, napísal, že cisára „je žalostné vidieť. Sotva si mohol sadnúť do kresla a jeho kreslená tvár vyjadrovala súčasne morálnu úzkosť a fyzickú bolesť.“

Napoleon III. stále dúfal, že počas vojny dostane od Pruska určitú kompenzáciu za francúzsku neutralitu. Jeho minister zahraničných vecí Drouyn požiadal Bismarcka o oblasť Falcka na Rýne, ktorá patrila Bavorsku, a o demilitarizáciu Luxemburska, ktoré bolo v súlade s medzinárodnými zmluvami miestom mohutnej pevnosti, ktorú obsadila silná pruská posádka. Vyšší poradca Napoleona Eugène Rouher zvýšil požiadavky a požiadal Prusko, aby prijalo anexiu Francúzskom územia Belgicka a Luxemburska.

Luxembursko znovu získalo nezávislosť de iure v roku 1815 ako veľkovojvodstvo. Išlo však o osobný zväzok s Holandskom. Holandský kráľ Villiam III., ktorý bol tiež Luxemburským veľkovojvodom, zúfalo potreboval peniaze a bol pripravený predať Veľkovojvodstvo Francúzsku. Francúzsko bolo prinútené vzdať sa akýchkoľvek nárokov voči Luxembursku v Londýnskej zmluve (1867). Napoleon III. nezískal nič za svoje úsilie, avšak demilitarizoval luxemburské opevnenie.

Napriek jeho zhoršenému zdraviu videl, že pruská armáda v kombinácii s armádami Bavorska a ďalších nemeckých štátov bude veľkým nepriateľom. V roku 1866 bolo v Prusku s 22 miliónmi obyvateľov možné zmobilizovať armádu 700 000 mužov, zatiaľ čo vo Francúzsku s 26 miliónmi obyvateľov mala armáda len 385 000 mužov, z ktorých 140 000 bolo v Alžírsku v Mexiku, a Ríme.

Na jeseň roku 1867 navrhol Napoleon III. formu univerzálnej vojenskej služby podobnej pruskému systému, aby sa podľa potreby zvýšila veľkosť francúzskej armády na 1 milión. Jeho návrhu oponovali mnohí francúzski dôstojníci, napríklad maršal Randon, ktorý uprednostňoval menšiu profesionálnejšiu armádu, keď povedal: „Tento návrh nám poskytne len nábor; potrebujeme vojakov.“ Silne proti tomu bola aj republikánska opozícia vo francúzskom parlamente, ktorá návrh odsúdila ako militarizáciu francúzskej spoločnosti. Zástupca republikánov, Émile Ollivier, ktorý sa neskôr stal Napoleonovým premiérom, vyhlásil: „Francúzske armády, ktoré som vždy považoval za príliš veľké, sa teraz zvýšia na prehnanú veľkosť. Prečo? Aká je nevyhnutnosť? Kde je nebezpečenstvo? Kto nás ohrozuje? ...Keby sa Francúzsko malo odzbrojiť, Nemci by vedeli presvedčiť svoje vlády, aby urobili to isté." Napoleon III., ktorý čelil takmer určitej porážke v parlamente, návrh stiahol. V januári 1868 bol nahradený oveľa skromnejším projektom na vytvorenie garde mobile alebo rezervnej sily na podporu armády.[27]

Napoleon III. bol presvedčený o svojej vojenskej sile a išiel do vojny, aj keď nenašiel spojencov, ktorí by podporili vojnu s cieľom zastaviť nemecké zjednotenie.[28]

Po porážke Rakúska pokračoval Napoleon v hľadaní spojencov proti Prusku. V apríli 1867 navrhol spojenectvo, obranné a útočné, s Rakúskom. Ak sa Rakúsko pripojí k Francúzsku vo víťaznej vojne proti Prusku, Napoleon sľúbil, že Rakúsko môže vytvoriť nové spoločenstvo s južnými štátmi Nemecka a môže si pripojiť Sliezsko, zatiaľ čo Francúzsko si zoberie ľavý breh rieky Rýn. Načasovanie ponuky Napoleona však nebolo správne zvolené; Rakúsko prešlo veľkou vnútornou reformou a vytvorilo novú štruktúru dvojitej monarchie s dvoma národmi, z ktorých jedna bola Rakúske cisárstvo a druhá Uhorské kráľovstvo.

Napoleonov pokus o dosadenie arcivojvodu Maximiliána, brata rakúskeho cisára, v Mexiku sa práve blížilo ku katastrofálnemu záveru; francúzske vojská boli práve stiahnuté z Mexika vo februári 1867 a nešťastný Maximilián bude 19. júna zajatý, odsúdený a zastrelený. Napoleon III. predložil tieto ponuky znova v auguste 1867 pri návšteve, aby vyjadril sústrasť smrti Maximiliána, avšak tento návrh nebol prijatý s nadšením.

Portrét Napoleona III. z roku 1868 od Adolpha Yvona.

Napoleon III. sa tiež pokúsil presvedčiť Taliansko, aby bolo jeho spojencom proti Prusku. Taliansky kráľ Viktor Emanuel bol osobne priaznivý pre lepšie vzťahy s Francúzskom, pripomínajúc úlohu, ktorú zohral Napoleon III. pri dosahovaní zjednotenia Talianska, avšak talianska verejná mienka bola voči Francúzsku do značnej miery nepriateľská; 3. novembra 1867 francúzski a pápežskí vojaci strieľali na talianskych patriotov Garibaldiho, keď sa pokúsil zajať Rím. Napoleon predstavil navrhovanú zmluvu o spojenectve 4. júna 1869, pri výročí spoločného francúzsko-talianskeho víťazstva pri Magente. Taliani odpovedali a požiadali Francúzsko, aby stiahlo svoje vojsko, ktoré chránilo pápeža v Ríme. Podľa názoru vrúcnych francúzskych katolíkov to bola podmienka, ktorú Napoleon III. nemohol akceptovať.

Zatiaľ čo Napoleon III. nemal úspech pri hľadaní spojencov, Bismarck podpísal tajné vojenské zmluvy s juhonemeckými štátmi, ktoré sľúbili poskytnúť vosjká v prípade vojny medzi Pruskom a Francúzskom. V roku 1868 podpísal Bismarck dohodu s Ruskom, ktoré mu poskytlo slobodu konania na Balkáne výmenou za neutralitu v prípade vojny medzi Francúzskom a Pruskom. Táto zmluva vytvára ďalší tlak na Rakúsko, ktoré malo tiež záujmy na Balkáne, aby sa nepridalo k Francúzsku.

Najdôležitejšie však je, že Prusko sľúbilo podporu Rusku pri odstraňovaní obmedzení Parížskeho kongresu z roku 1856. „Bismarck kúpil spoluvinu cára Alexandra II. tým, že sľúbil, že pomôže obnoviť jeho námorný prístup k Čiernemu moru a Stredomoriu (prerušený zmluvami o ukončení krymskej vojny), ostatné sily boli menej cenovo dostupné“.[29] Bismarck tiež oslovil liberálnu vládu Williama Gladstona v Londýne a ponúkol ochranu neutrality Belgicka pred francúzskou hrozbou. Britské ministerstvo zahraničných vecí pod vedením lorda Clarendona zmobilizovalo britskú flotilu s cieľom odradiť Francúzsko od akýchkoľvek agresívnych krokov proti Belgicku. V akejkoľvek vojne medzi Francúzskom a Pruskom by bolo Francúzsko úplne samo.

Bismarck si myslel, že francúzska márnosť povedie k vojne; využil túto márnosť v Emžskú depešu v júli 1870. Francúzsko sa nechalo nachytať a vyhlásilo Prusku vojnu.[30]

V roku 1867 francúzsky politik Adolphe Thiers (ktorý sa stal v roku 1871 prezidentom Francúzskej republiky) obvinil Napoleona III. z chybnej zahraničnej politiky: „Neexistuje žiadna chyba, ktorá sa môže urobiť“. Napoleon III. a Francúzsko v lete roku 1870 však urobili vážnu chybu, keď Francúzsko vyhlásilo Prusku vojnu. To umožnilo Bismarckovi a Prusku prezentovať svetu ako vojnu, kde sa bránia, hoci Prusko a Bismarck mali agresívne plány a čoskoro sa stali známymi v súvislosti s anexiou francúzskych provincií Alsasko a Lotrinsko.

Vo svojich spomienkach napísaných dlho po vojne napísal Bismarck: „Vždy som uvažoval, že vojna s Francúzskom bude samozrejme nasledovať vojnu proti Rakúsku... Bol som presvedčený, že priepasť, ktorá sa vytvorila v čase medzi severom a juhom Nemecka, nemohla byť lepšie prekonaná národnou vojnou proti susedným ľuďom, ktorí boli voči nám agresívni. Nepochyboval som o tom, že pred uskutočnením všeobecnej reorganizácie Nemecka je potrebné uskutočniť francúzsko-nemeckú vojnu.“Ako sa blížilo leto roku 1870, na Bismarcka sa vyvíjal tlak na čo najrýchlejšiu vojnu s Francúzskom. V Bavorsku, najväčšom z juhonemeckých štátov, sa proti zjednoteniu s (väčšinou protestantským) Prusom postavila vlastenecká strana, ktorá uprednostňovala konfederáciu (katolíckeho) Bavorska s (katolíckym) Rakúskom. Nemecká protestantská verejná mienka bola na strane zjednotenia s Pruskom.

Vo Francúzsku narastal taktiež vlastenecký sentiment. Dňa 8. mája 1870 francúzski voliči drvivou väčšinou podporili program Napoleona III. v národnom ľudovom hlasovaní, pričom 7 358 000 hlasov bola za áno proti 1 582 000 hlasov za nie, čo predstavuje zvýšenie podpory o dva milióny hlasov od parlamentných volieb v roku 1869. Cisár bol menej populárny v Paríži a vo veľkých mestách, ale veľmi obľúbený na francúzskom vidieku. Napoleon vymenoval nového ministra zahraničných vecí, Antoina Agenora, vojvodu z Gramonta, ktorý bol voči Bismarckovi nepriateľský. Cisár bol slabý a chorý, ale extrémnejší bonapartisti boli pripravení ukázať svoju silu proti republikánom a monarchistom v parlamente.

Leopold, princ z Hohenzollernu

V júli roku 1870 našiel Bismarck príčinu vojny v starom dynastickom spore. V septembri 1868 bola španielska kráľovná Izabela II. zvrhnutá a vyhostená do Francúzska. Nová španielska vláda zvažovala niekoľko kandidátov vrátane Leopolda, princa z Hohenzollern, bratranca kráľa Viliama I. z Pruska. Na konci roku 1869 dal Napoleon III. pruskému kráľovi a jeho kancelárovi Bismarckovi vedieť, že Hohenzollernský princ na španielskom tróne nebude pre Francúzsko prijateľný. Kráľ Viliam nemal túžbu vstúpiť do vojny proti Napoleonovi III. a touto témou sa už ďalej nezaoberal. Koncom mája však Bismarck napísal otcovi Leopolda a požiadal ho, aby vyvinul tlak na jeho syna, aby prijal kandidatúru na španielskeho kráľa. Leopold, požiadaný tak jeho otcom, ako aj Bismarckom, súhlasil.

Správa o Leopoldovej kandidatúre, uverejnená 2. júla 1870, vzbudila vo francúzskom parlamente a tlači zúrivosť. Na vládu zaútočili republikáni aj monarchistická opozícia a aj ultra Bonapartisti za ich slabosť voči Prusku. Napoleon III. usporiadal 6. júla stretnutie svojich ministrov na zámku Saint-Cloud a povedal im, že Prusko musí stiahnuť kandidatúru Hohenzollerna, inak dôjde k vojne. Spýtal sa maršala Leboeufa, šéfa štábu francúzskej armády, či by bola armáda pripravená na vojnu proti Prusku. Leboeuf odpovedal, že francúzski vojaci majú pušku nadradenú pruskej puške, a že francúzskemu delostrelectvu velí elitný zbor dôstojníkov. Uisťoval cisára, že francúzska armáda môže mať na Rýne štyristotisíc mužov za menej ako pätnásť dní.

Kráľ Viliam I. nechcel byť videný ako podnecovateľ vojny; dostal správy, ktoré požadovali zdržanlivosť od cisára Alexandra II., kráľovnej Viktórie a kráľa Belgičanov. Dňa 10. júla oznámil Leopoldovému otcovi, že kandidatúra jeho syna by sa mala stiahnuť. Leopold sa bránil tejto myšlienke, ale nakoniec súhlasil a 11. júla stiahol kandidatúru a 12. júla to bolo vyhlásené, čo sa teda bralo ako diplomatické víťazstvo Napoleona. Večer 12. júla po stretnutí s cisárovnou a so svojím ministrom zahraničných vecí Gramontom sa rozhodol posunúť svoj úspech o niečo ďalej; požiadal kráľa Viliama, aby zaručil, že pruská vláda už nikdy nebude požadovať španielsky trón.

Francúzsky veľvyslanec v Prusku gróf Vincent Benedetti bol poslaný do nemeckého kúpeľného strediska Bad Ems, kde býval pruský kráľ. Benedetti sa stretol s kráľom 13. júla v parku na zámku. Kráľ mu s úctou povedal, že plne súhlasí so stiahnutím kandidatúry Hohenzollerna, ale že nemôže v mene vlády robiť sľuby do budúcnosti. Usúdil, že záležitosť bola uzavretá. Ako mu Gramont dal pokyn, Benedetti požiadal o ďalšie stretnutie s kráľom, aby žiadosť zopakoval, ale kráľ zdvorilo, ale rázne odmietol. Benedetti sa vrátil do Paríža a situácia sa zdala byť ukončená. Bismarck však upravil oficiálne odoslanie stretnutia, aby sa zdalo, že obe strany boli nepriateľské: „Jeho veličenstvo kráľ,“ čítalo sa v depeší, „sa odmietol znovu stretnúť s francúzskym veľvyslancom a prostredníctvom pomocného tábora mu dal vedieť, že jeho veličenstvo už nemá viac čo povedať veľvyslancovi.“ Táto verzia bola oznámená vládam a nasledujúci deň bola vo francúzskej tlači.

Emžská depeša mala presne taký účinok, aký zamýšľal Bismarck. Opäť bola zapálená verejná mienka vo Francúzsku. „Tento text vyvolal účinok červenej zástery na galského býka,“ napísal neskôr Bismarck. Francúzsky minister zahraničných vecí Gramont vyhlásil, že má pocit, že „dostal facku“. Vodca konzervatívcov v parlamente Thiers hovoril s mierou a tvrdil, že Francúzsko zvíťazilo v diplomatickej bitke a že neexistoval dôvod na vojnu, avšak za toto dostal vykričané, že je zradcom a že sa spojil s Pruskom. Nový napoleonský premiér Émile Ollivier vyhlásil, že Francúzsko urobilo všetko, čo je v jej silách, aby ľudsky a čestne pomohlo predchádzať vojne, a že zodpovednosť prevzalo „s ľahkým srdcom“. Ulicami Paríža pochodoval dav 15 – 20 000 osôb, nesúci vlajky a vlastenecké transparenty, ktorý požadoval vojnu. 19. júla 1870 bolo pruskej vláde zaslané vojnové vyhlásenie.

Na vypuknutí vojny sa na námestí Place de la Bastille zhromaždili zástupy a skandovali „Do Berlína!“

Keď Francúzsko vstúpilo do vojny, v uliciach Paríža sa konali vlastenecké demonštrácie, kde davy spievali La Marseillaise a skandovali „Do Berlína! Do Berlína!“. Avšak Napoleon bol melancholický. Povedal generálovi Lepicovi, že očakáva, že vojna bude „dlhá a náročná“ a pýtal sa: „Kto vie, či sa vrátime?“ Maršalovi Randonovi povedal, že sa na vojenskú kampaň cíti príliš starý. Napriek jeho zlému zdravotnému stavu sa Napoleon rozhodol ísť s armádou na front ako hlavný veliteľ, ako to urobil počas úspešnej talianskej kampane. 28. júla opustil Saint-Cloud vlakom z frontu. Sprevádzal ho jeho štrnásťročný syn v uniforme armády, jeho vojenský štáb a veľký kontingent kuchárov a sluhov. Bol bledý a mal viditeľné bolesti. Cisárovná zostala v Paríži ako regent, ako to urobila pri iných príležitostiach, keď bol cisár mimo krajiny.

Mobilizácia francúzskej armády bola chaotická. Dvadsaťtisíc vojakov sa stretlo na nemeckej hranici pozdĺž 250 kilometrového frontu. Dôstojníci nemohli nájsť svoje jednotky a jednotky nemohli nájsť svojich dôstojníkov. Generál Moltke a nemecká armáda so skúsenosťami s mobilizáciou vo vojne proti Rakúsku dokázali účinne presunúť tri armády 518 000 mužov na koncentrovanejšiu frontu len 120 kilometrov. Okrem toho boli nemeckí vojaci podporovaní významnou rezervou Landwehru (Teritoriálna obrana) s 340 000 mužmi a ďalšou rezervou 400 000 územných hliadok. Francúzska armáda prišla na hranicu vybavenú mapami Nemecka, ale bez máp Francúzska – kde sa odohrali skutočné boje – a bez konkrétneho plánu toho, čo urobí.

2. augusta Napoleon a jeho syn sprevádzali armádu, keď urobili predbežný prechod nemeckej hranice smerom na mesto Saarbrücken. Francúzi zvíťazili v menšej bitke a postupovali ďalej. Napoleon III, veľmi chorý, nemohol jazdiť na koni a musel sa oprieť o strom. Medzitým Nemci zostavili omnoho väčšiu armádu v Alsasku a Lotrínsku, ako Francúzi očakávali alebo o nich vedeli. 4. augusta 1870 Nemci zaútočili drvivou silou proti francúzskej divízii v Alsasku v bitke pri Wissembourgu (nemecky: Weissenburg), čo Francúzov prinútilo ustúpiť. Nemci 5. augusta porazili ďalšiu francúzsku armádu v bitke pri Spicherene v Lotrinsku.

6. augusta zaútočilo 140 000 Nemcov na 35 000 francúzskych vojakov v bitke pri Wörthe; Francúzi prišli o 19 200 zabitých, zranených a zajatých vojakov a boli nútení ustúpiť. Francúzski vojaci statočne bojovali a francúzska jazda a pechota opakovane útočili na nemecké línie, ale Nemci mali vynikajúcu logistiku, komunikáciu a vodcovstvo. Nemci mali nový poľný kanón, ktorý mal dlhší dolet, mal vyššiu rýchlosť streľby a bol presnejší ako francúzske kanóny. Tento kanón spôsobil vo francúzskych radoch obrovské straty.

Keď sa správy o francúzskych porážkach dostali 7. augusta do Paríža, uvítali ich s nedôverou a zdesením. Predseda vlády Ollivier a šéf štábu armády maršal Edmond Le Boeuf rezignovali. Cisárovná Eugénie sa chopila seba ako regent, aby vymenovala novú vládu. Za nového predsedu vlády si vybrala generála Cousina-Montaubana, známeho ako gróf z Palikao, sedemdesiatštyri ročný, bývalý veliteľ francúzskych expedičných síl v Číne. Gróf z Palikao vymenoval za nového vojenského veliteľa maršala Françoisa Achilla Bazaina, veliteľa francúzskych síl v Lotrínsku. Napoleon III navrhol návrat do Paríža, uvedomujúc si, že nemá pre armádu nič dobré. Cisárovná, zodpovedná za vládu, odpovedala telegraficky: „Nemysli na návrat, pokiaľ nechceš spustiť hroznú revolúciu. Povedia, že si opustil armádu, aby si unikol nebezpečenstvu.“ Cisár súhlasil, že zostane s armádou. S cisárovnou riadiacou krajinu a Bazaínom veliacemu armáde už nemal cisár žiadnu skutočnú úlohu. Na fronte povedal cisár maršalovi Leboeufovi: „obaja sme boli prepustení.“

18. augusta 1870 sa v Lotrínsku medzi Nemcami a armádou maršala Bazaineho odohrala bitka pri Gravelotte, čo bola najväčšia vojnovej bitke. Nemci utrpeli 20 000 obetí a Francúzi 12 000. Nemci sa však skončili ako víťazi, pretože armáda maršala Bazaína so 175 000 vojakmi, šiestimi divíziami kavalérie a piatimi stovkami kanónov bola uväznená vo vnútri opevnenia Méty, kde sa nemohli pohnúť.

Napoleon bol v Châlons-sur-Marne s armádou maršala Patrice de Mac Mahona. Mac Mahon, maršal Bazaine a gróf Palikao spolu s cisárovnou v Paríži mali rôzne predstavy o tom, čo by mala armáda urobiť ďalej, a cisár medzi nimi musel pôsobiť ako rozhodca. Cisár a Mac Mahon navrhli presunúť svoju armádu bližšie k Parížu, aby chránili mesto, ale 17. augusta Bazaine telegrafoval cisárovi: „Žiadam vás, aby ste sa vzdali tejto myšlienky, ktorá akoby opustila armádu v Métx... Nemôžete urobiť silnú odklon k pruským zborom, ktoré sú už vyčerpané toľkými bitkami? Cisárovná zdieľa môj názor.“ Napoleon III. napísal: „Súhlasím s tvojím názorom.“ Cisár poslal jeho syna späť do Paríža kvôli jeho bezpečnosti a odišiel s unavenou armádou smerom na Méty. Z cisára, ktorý jazdil v otvorenom kočiari, boli demoralizovanými vojaci šokovaní, prísažní a urazení.

Smer pohybu Mac Mahonovej armády mal byť tajný, ale bol uverejnený vo francúzskej tlači, a tak bol rýchlo známy nemeckým generálnym štábom. Nemecký veliteľ Moltke nariadil, aby dve pruské armády pochodovali smerom k Parížu, aby sa otočili k Mac Mahonovej armáde. 30. augusta boli Nemci v Beaumonte napadnutí jedným zborom Mac Mahonovej armády a prišli o päťsto mužov a štyridsať kanónov. Mac Mahon veriac, že je pred Nemcami, sa rozhodol zastaviť a reorganizovať svoje vojsko v opevnenom meste Sedan v Ardenách neďaleko belgických hraníc.

Bismarck s Napoleonom III. po jeho kapitulácii.

Bitka pri Sedane bola pre Francúzov totálnou katastrofou – armáda sa vzdala a Napoleon sa sám stal vojnovým zajatcom. Mac Mahon dorazil do Sedanu so stotisíc vojakmi, nevediac, že dve nemecké armády sa uzatvárajú v meste (jedna od západu a druhá od východu), blokujúc akýkoľvek únik. Nemci dorazili 31. augusta a 1. septembra obsadili hory okolo Sedanu, umiestnili delostrelecké zbrane a začali strieľať francúzske pozície nižšie. 1. septembra o piatej hodine Nemci vážne zranili Mac Mahona do bedra. Sedan sa čoskoro dostal pod bombardovanie siedmimi stovkami nemeckých zbraní. Zástupca generála Mac Mahona, generál Wimpffen, spustil sériu odvážnych útokov na jazdu, aby sa pokúsil prelomiť nemecké obkľúčenie, avšak bez úspechu. Počas bitky a bombardovania stratili Francúzi sedemnásť tisíc zabitých alebo zranených a dvadsaťjeden tisíc zajatých vojakov.

Keď nemecké vojská vkročili na francúzske pozície, Napoleon III. sa bezcieľne potuloval po francúzskych pozíciách. Jeden dôstojník jeho vojenského sprievodu bol zabitý a ďalší dvaja dostali zranení. Doktor, ktorý ho sprevádzal, napísal do svojho zápisníka: „Ak sa sem tento muž neprišiel zabiť, neviem, čo robil. Nevidel som ho rozkazovať celé ráno.“

Nakoniec sa o jedenástej hodine popoludní Napoleon vynoril zo svojho snenia a nariadil, aby nad citadelu bola zdvihnutá biela vlajka. Potom dostal správu od pruského kráľovi, ktorý bol v Sedane so svojou armádou: „Monsieur, môj brat, ktorý nie je schopný zomrieť v čele svojich jednotiek, pre mňa nezostáva nič iné, len vložiť môj meč do rúk tvojho Veličenstva."

2. septembra o šiestej hodine ráno, v uniforme generála a sprevádzaného štyrmi generálmi z jeho personálu, bol Napoleon prevezený do nemeckého sídla v Donchery. Očakával, že sa stretne s kráľom Viliamom, ale namiesto toho sa stretol s Bismarckom a nemeckým veliteľom, generálom von Moltkem. Diktovali podmienky kapitulácie Napoleona. Napoleon požiadal o odzbrojenie jeho armády a povolenie na prechod do Belgicka, avšak Bismarck to odmietol. Požiadali tiež Napoleona, aby podpísal predbežné dokumenty mierovej zmluvy, ale Napoleon to odmietol a povedal im, že francúzska vláda na čele s regentom, cisárovnou Eugénie, bude musieť rokovať o akejkoľvek mierovej dohode. Cisár bol potom prevezený na zámok v Bellevue neďaleko Frénois (Ardennes), kde ho navštívil pruský kráľ. Napoleon kráľovi povedal, že nechcel vojnu, ale verejná mienka ho do toho prinútila. Pruský kráľ zdvorilo súhlasil. V ten večer napísal Napoleon cisárovnej Eugénie zo zámku:

Nie je možné povedať, čo som si pretrpel a čo trpím teraz...Uprednostnil by som smrť pred tak katastrofálnou kapituláciou, a predsa za súčasných okolností to bol jediný spôsob, ako sa vyhnúť porážke šesťdesiattisíc ľudí. Bodaj by sa tu koncentrovali iba na moje trápenia! Myslím na teba, nášho syna a našu nešťastnú krajinu.

Správa o kapitulácii sa dostala do Paríža 3. septembra, čo potvrdilo zvesti, ktoré už v meste kolovali. Keď cisárovná a armáda dostali správu o tom, že cisár a armáda boli väzňami, reagovala krikom na cisárovho osobného poradcu: „Nie! Cisár nekapituloval! Je mŕtvy!...Snažia sa to predo mnou skryť. Prečo sa nezabil? Nevie o tom, že sa zneuctil?!“. Neskôr, keď sa v blízkosti paláca vytvorili nepriateľské davy a personál začal utekať, cisárovná vykĺzla s jedným zo svojich sprievodov a hľadala útočisko u svojho amerického zubára, ktorý ju vzal do Deauville. Odtiaľ 7. septembra vzala jachtu britského úradníka a išla do Anglicka. 4. septembra sa v Hôtel de Ville v Paríži zišla skupina republikánskych poslancov na čele s Léonom Gambettom a vyhlásila návrat republiky a vytvorenie vlády národnej obrany. Druhé cisárstvo sa skončilo.

Od 5. septembra 1870 do 19. marca 1871 sa Napoleon III. a jeho sprievod trinástich pomocníkov nachádzali v kľudnom zajatí v zámku vo Wilhelmshöhe neďaleko mesta Kassel. Eugénie odcestoval v tichosti do Nemecka na návštevu Napoleona.

Napoleon III. po smrti.

Generál Bazaine, obliehaný veľkou časťou zvyšnej francúzskej armády pri opevnení Méty, 23. septembra tajne rokoval s vyslancami Bismarcka. Zámerom bolo, aby Bazaine vytvoril vo Francúzsku konzervatívny režim pre seba alebo pre Napoleonovho syna. Bazaineov vyslanec, ktorý 14. októbra hovoril s Bismarckom vo Versailles, vyhlásil, že armáda v Métach bola stále verná Napoleonovi. Bazaine bol ochotný prevziať moc vo Francúzsku po tom, čo Nemci porazili republiku v Paríži. Z dôvodu celkového oslabenia francúzskej pozície stratil Bismarck záujem o túto možnosť.

Posledná fotografia Napoleona III. (1872)

Napoleon zložil 27. novembra memorandum pre Bismarcka, v ktorom sa zvýšila možnosť, že pruský kráľ by mohol vyzvať Francúzov, aby ho po podpísaní mierovej zmluvy a vzdaní sa Paríža vyhlásili za cisára. Ale v tom čase už Méty padli a Napoleon zostal bez pomoci. Bismarck nevidel veľkú šancu na obnovenie cisárstva, pretože Napoleon by u Francúzov vyzeral ako figúrka nepriateľa. Posledná iniciatíva Eugénie zlyhala v januári kvôli oneskorenému príchodu jej vyslanca z Londýna. Bismarck odmietol uznať bývalú cisárovnú, pretože to spôsobilo hnev Británie a Ruska. Krátko nato Nemci podpísali prímerie s francúzskou vládou.

Napoleon pokračoval v písaní politických stôp a listov a sníval o návrate k moci. Bonapartistickí kandidáti sa zúčastnili prvých volieb do Národného zhromaždenia 8. februára, získali však iba päť kresiel. 1. marca novozvolené zhromaždenie oficiálne vyhlásilo odvolanie cisára z trónu a priamo mu prisúdilo vinu za francúzsku porážku. Keď bol medzi Francúzskom a Nemeckom dohodnutý mier, Bismarck prepustil Napoleona. Rozhodol sa ísť do exilu v Anglicku. Napoleon mal obmedzené finančné prostriedky; predal nehnuteľnosti a šperky a prišiel do Anglicka 20. marca 1871.

Hrobka Napoleona III.

Napoleon, Eugénie, ich syn a ich sprievod, vrátane amerického plukovníka Zebulona Howella Bentona, sa usadili v Camden Place vo veľkom trojposchodovom vidieckom dome v dedinke Chislehurst (Kent), pol hodiny vlakom od Londýna. Prijala ho kráľovná Viktória, ktorá ho tiež navštívila v Chislehurste. Ľudovít Napoleon mal dlhoročné spojenie s Chislehurstom a Camden Place: pred rokmi, keď bol vyhostený do Anglicka, často navštevoval Emily Rowlesovú, ktorej otec vlastnil Camden Place v 30. rokoch 19. storočia. V roku 1846 mu pomohla pri úteku z francúzskeho väzenia.

Napoleon strávil čas písaním a navrhovaním kachlí, ktoré by boli energeticky účinnejšie. V lete roku 1872 sa jeho zdravie začalo zhoršovať. Lekári odporúčali chirurgický zákrok na odstránenie jeho žlčníkových kameňov. Po dvoch operáciách sa stal veľmi vážne chorým. Jeho posledné slová boli: „Nie je pravda, že sme v Sedane neboli zbabelci?“ Dostal posledné obrady a zomrel 9. januára 1873.

Napoleon bol pôvodne pochovaný v katolíckom kostole sv. Márie v Chislehurste. Po tom, ako jeho syn, dôstojník britskej armády, zomrel v roku 1879 v boji proti Zuluskému štátu v Južnej Afrike, Eugénie sa rozhodla postaviť kláštor a kaplnku pre pozostatky Napoleona III. a ich syna. V roku 1888 boli telá premiestnené do cisárskej krypty v opatrovníctve sv. Michala do Farnborough (Anglicko).

S Prosperom Mériméem sa Napoleon III. naďalej usiloval o zachovanie početných stredovekých budov vo Francúzsku, ktoré boli zanedbávané od Veľkej francúzskej revolúcie. Projekt Mérimée sa začal počas júlovej monarchie. Keďže Eugène Viollet-le-Duc pôsobil ako hlavný architekt, zachránili sa mnohé budovy vrátane niektorých z najznámejších vo Francúzsku: katedrála Notre Dame, Mont Saint-Michel, Carcassonne, opátstvo Vézelay, Pierrefonds a hrad Roquetaillade.

Napoleon III. tiež usmerňoval budovanie francúzskej železničnej siete, ktorá prispela k rozvoju ťažby uhlia a ocele vo Francúzsku. Tento pokrok radikálne zmenil charakter francúzskej ekonomiky, ktorá vstúpila do moderného veku rozsiahleho kapitalizmu. Francúzske hospodárstvo, druhé najväčšie v tom čase (za britským hospodárstvom), za vlády Napoleona III. zaznamenalo veľmi silný rast. Mená ako oceliarsky magnát Eugène Schneider a bankový magnát James de Rothschild sú symbolmi tohto obdobia. Počas tohto obdobia boli založené dve z najväčších francúzskych bánk, Société Générale a Crédit Lyonnais, ktoré stále existujú. Mimoriadne sa rozšíril aj francúzsky akciový trh, keď mnoho spoločností ťažby uhlia a ocele vydávalo akcie. Historici pripisujú Napoleonovi predovšetkým podporu železníc, ale inak nie budovanie ekonomiky.

Napoleonov vojenský tlak a ruské chyby, ktoré vyvrcholili krymskou vojnou, zasiahli Koncert veľmocí smrteľnou ranou. Zakladalo sa na stabilite a rovnováhe síl, zatiaľ čo Napoleon sa pokúsil usporiadať mapu sveta tak, aby vyhovovala Francúzsku, aj keď išlo o radikálne a potenciálne revolučné zmeny v politike. Dvanásťliborvý kanón navrhnutý Francúzskom sa na jeho počesť bežne označuje ako „napoleonské delo“ alebo „dvanásťlibrový Napoleon“.

Historická reputácia Napoleona III. je hlboko pod reputáciou jeho strýka. Victor Hugo ho vykreslil ako „Napoleona malého“ (Napoléon le Petit), obyčajnú priemernosť, na rozdiel od Napoleona I. „Veľkého“, predstavovaného ako vojenského a administratívneho génia. Vo Francúzsku takáto obojstranná opozícia od stredovekej literárnej osobnosti, ktorej útoky na Napoleona III. boli obsedantné a silné, znemožňovala veľmi dlho objektívne hodnotiť jeho vládu. Karl Marx v Osemnástom brumaire Ľudovíta Napoleona slávne zosmiešňoval Napoleona III tým, že povedal: „Hegel niekde poznamenáva, že všetky veľké svetové historické fakty a osobnosti sa objavujú, takpovediac, dvakrát. Zabudol dodať: prvýkrát ako tragédia, druhýkrát ako fraška.“ Napoleon III. sa často považoval za autoritárskeho, ale neúčinného vodcu, ktorý priviedol Francúzsko do pochybných a nakoniec katastrofálnych zahraničných vojenských dobrodružstiev.

Historici 20. storočia v 30. rokoch videli druhé cisárstvo ako predchodcu fašizmu, ale v 50. rokoch ho označovali ako hlavný príklad modernizačného režimu. Historici však vo všeobecnosti podali Napoleonovi negatívne hodnotenia jeho zahraničnej politiky a o niečo pozitívnejšie hodnotenia jeho domácich politík, najmä po liberalizácii jeho vlády po roku 1858. Jeho najväčšie úspechy priniesli materiálne zlepšenia vo forme veľkej železničnej siete, ktorá uľahčila obchod, zviazala národ a sústredila ho na Paríž. Za prestavbu Paríža získal vysoké kredity s rozsiahlymi bulvármi, nápadnými verejnými budovami a veľmi atraktívnymi obytnými štvrťami pre luxusných Parížanov. Podporoval francúzsky obchod a vývoz. V medzinárodnej politike sa pokúsil napodobniť svojho strýka, s mnohými cisárskymi vlastníctvami po celom svete, ako aj s vojnami v Európe. Zle zvládol hrozbu Pruska a čelil obrovskej sile bez spojencov.

Historici tiež ocenili jeho pozornosť k osudu robotníckych tried a chudobných ľudí. Jeho kniha Extinction du paupérisme ("Zánik pauperizmu"), ktorú napísal počas väzenia v Hame v roku 1844, prispela k jeho popularite medzi robotníckymi triedami, a teda k jeho zvoleniu v roku 1848. Cisár sa počas svojej vlády snažil zmierniť utrpenie chudobných, pričom občas porušil hospodársku ortodoxiu slobody a laissez-faire 19. storočia a využíval štátne prostriedky alebo zasahoval do trhu. Cisár okrem iného udelil právo na štrajk francúzskym robotníkom v roku 1864.