Škvrnitý týfus

Riketsie sú baktérie, ktoré sa môžu rozmnožovať len vo vnútri živého organizmu. Sú prenášané blchami, všami a roztočmi. Ochorenie sa dobre šíri v znečistených a stiesnených podmienkach. Epidémie tejto choroby často nasledovali v priebehu alebo po skončení vojen alebo prírodných katastrof, kedy si vyžiadali veľké množstvo obetí. Riketsie žijú v tráviacom trakte, najmä črevách hostiteľského organizmu a do okolitého prostredia sa dostávajú ich trusom. Do tela človeka baktérie prenikajú cez rany vznikajúce uhryznutím vší alebo bĺch, ktoré svrbia a postihnutí ľudia si ich často intenzívne škriabu. Baktérie R. prowazekii môžu zostať životaschopné a infikované vo výkaloch hostiteľov po mnoho dní aj po ich vyschnutí. Týfus nakoniec spôsobí aj smrť hostiteľa, choroba však zostane životaschopná po mnoho týždňov aj v mŕtvom tele.

Príznakmi škvrnitého týfusu sú silná bolesť hlavy, pretrvávajúca vysoká horúčka, kašeľ, vyrážky, silné bolesti svalov, triaška, klesajúci krvný tlak, strnulosť, citlivosť na svetlo a v niektorých prípadoch aj delírium. Vyrážky sa začínajú tvoriť najprv na hrudníku asi štyri až päť dní potom, čo sa objaví horúčka, a šíria sa ďalej na trup a končatiny. Príznakom spoločným pre všetky formy týfusu je horúčka, ktorá môže dosiahnuť viac než 39 °C.

Bakteriálna infekcia môže spôsobiť rôzne komplikácie vrátane encefalitídy, ktorá môže spôsobiť ohluchnutie. Známe sú tiež prípady napadnutia srdcového svalu, ktoré môžu spôsobovať smrť.

Po prekonaní choroby človek získava obranyschopnosť. Ak choroba po desiatkach rokov prepukne opäť, označuje sa ako Brill-Zinsserova choroba, ktorá má miernejší priebeh. Prvýkrát bola opísaná Nathanom Brillom v roku 1913 v Mount Sinai Hospital v New Yorku. Vracia sa u pacientov po dlhom období latencie (podobný vzťah aký je medzi ovčími kiahňami a pásovým oparom). Toto opakovanie sa často vyskytuje v obdobiach relatívnej imunosupresie (poklesu obranyschopnosti organizmu), ktorá často súvisí s podvýživou a inými chorobami. Nedostatočná hygiena vedie k väčšej frekvencii výskytu vší, čo je častou príčinou, prečo sú epidémie škvrnitého týfusu časté v dobách sociálneho chaosu a nepokojov.

Infekcia sa lieči antibiotikami. Niekedy je potrebný pre stabilizáciu pacienta príjem intravenóznych tekutín a kyslíka. Úmrtnosť pacientov neliečených antibiotikami sa pohybuje od 10 do 50 %[2] a môže nadobudnúť katastrofické epidemické rozmery. V prípade liečby antibiotikami úmrtnosť nepresahuje 10 %; ak sú podávané intracelulárne antibiotiká ako tetracyklín, blíži sa k nule. Infekcii sa dá predchádzať očkovaním.

Prvý opis škvrnitého týfusu bol pravdepodobne uvedený v 1083 v kronike kláštora blízko Salerna v Taliansku. V roku 1546 florentský lekár Girolamo Fracastoro opísal týfus vo svojom známom opise o vírusoch a chorobách De contagione et Contagiosis Morbis.

Predtým, než bolo počas druhej svetovej vojny zavedené očkovanie proti tejto chorobe, mal škvrnitý týfus zničujúce dôsledky a bol zodpovedný za sériu epidémií v rôznych obdobiach.

Ako prvý určil pôvodcu vírusu v roku 1916 Henrique da Rocha Lima. Baktériu Rickettsia prowazekii pomenoval podľa lekárov H. T. Rickettsa a S. Provázka, ktorí pri výskume pôvodcov infekcie podľahli tejto chorobe. Po objavení baktérie prišiel v roku 1930 Rudolf Weigl s metódou na tvorbu vakcíny pomocou spracovania vnútorností infikovaných vší. Táto metóda však bola nebezpečná pre zložitú prípravu a možnosť nákazy tých, ktorí na nej pracovali.

Bezpečnejší spôsob prípravy z vaječného žĺtka vyvinul Herald R. Cox v roku 1938. Táto vakcína bola široko dostupná a používaná od roku 1943. Napriek tomu bol počas druhej svetovej vojny škvrnitý týfus zodpovedný za smrť stoviek tisíc ľudí. Vyskytoval sa najmä v táboroch pre vojnových zajatcov a koncentračných táboroch. Škvrnitý týfus bol v nacistických koncentračných táboroch bežný a nemeckí lekári vyvíjali iba minimálne úsilie na ochranu väzňov pred týmto ochorením.[3] Väčšina väzňov bola vyhladovaná, unavená prácou a žila vo všami zamorených priestoroch bez vhodných hygienických zariadení, čistého oblečenia, mydla a vody. Epidémie sa šírili veľmi rýchlo aj pre nedbanlivosť vedenia, ľahostajnosť, prehliadanie faktov a teror na väzňoch. Opatrenia proti šíreniu tejto choroby boli prijímané zvyčajne iba čiastočne, boli neúčinné, obťažujúce alebo smrtiace (popravy alebo ponechanie nakazených v oddelených priestoroch bez pomoci). Viaceré fakty naznačujú, že nemecké úrady týfus v táboroch zámerne podporovali, pretože smrť v dôsledku epidémií bola lacnejšia ako popravy.[3]

Známe sú hlavne epidémie medzi sovietskymi vojnovými zajatcami na východnom fronte na jeseň 1941 alebo po bitke pri Stalingrade, kde v dôsledku podvýživy úmrtnosť medzi nemeckými zajatcami presahovala 50%. Katastrofické podmienky tiež vládli v nacistických koncentračných táboroch na konci vojny (napr. Bergen-Belsen), kedy sa v nich nachádzali veľké množstvá transportom a hladom vyčerpaných väzňov.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Epidemic typhus na anglickej Wikipédii.