Zvrchovanosť ľudu

Zvrchovanosť ľudu znamená, že moc pochádza od ovládaných, nie od vládcov. Zvrchovanosť ľudu vychádza z idey, že všetká zákonitá moc pochádza od ľudí ktorým sa vládne, a nie z nejakého božského či iného externého zdroja. Idea zvrchovanosti ľudu má úzku súvislosť s ideou spoločenskej zmluvy medzi ľuďmi a ich vládou, ako ju sformovali osvietenskí filozofi Thomas Hobbes, John Locke a Jean-Jacques Rousseau. Jej podstatou je, že ľudia sa podradia moci výmenou za ochranu osobnej bezpečnosti, slobody a majetku, ktorú im poskytnú vládcovia. Ak vládcovia zneužijú svoju moc, ľud má právo povstať proti nim. Teoreticky je v súlade so zvrchovanosťou ľudu akákoľvek forma vládnutia, v ktorej vládca alebo vládnuca elita spravujú štát v záujme ľudu a s jeho súhlasom. Dokonca-tiež teoreticky-v prospech ľudu môže vládnuť aj absolútna diktatúra. Svojho času sa to nazývalo osvietenský absolutizmus, prípadne blahovoľná diktatúra. Dnes sa však myšlienka zvrchovanosti ľudu pevne spája najmä s pojmami zastupiteľská demokracia a ústavná vláda-práve ony sú zárukou podpory ľudí predstaviteľom, ktorých si sami zvolili.

Väčšina novodobých vlád tvrdí, že zdrojom ich legitimity je podpora ľudu, dokonca aj vtedy, ak nie je k dispozícií nijaká procedúra, ktorá by ľudom zabezpečovala účinnú kontrolu nad tými, čo im vládnu. V 20. storočí napríklad mnohí latinskoamerickí diktátori (podobne aj aj novodobá vojenská diktatúra v Mjanmarsku) dokazovali, že ich spôsob vlády bol v súlade s najlepšími záujmami občanov a v ich mene.[1]