Karol III. (Francúzsko)

Otec: západofranský kráľ Ľudovít II. Koktavý (877-879), matka: Adelaida, dcéra grófa Adalharda, druhá manželka Ľudovíta II. Súrodenci (nevlastní): Ľudovít III., západofranský kráľ (879-882); Karolman II., západofranský kráľ (879-884). Manželky: 1. Frederuna, saská šľachtičná; 2. Eadgifu/Otgiva z Wessexu, dcéra kráľa Eduarda I. Deti: z prvého manželstva dcéry Irmintrud, Frederuna, Adelaida, Gisela, Rotrud, Hildegarda; z druhého manželstva syn Ľudovít IV., západofranský kráľ (936-954).

• 28. 1. 893: Karol zvolený kráľom, korunovácia v Remeši.
• január 898: všeobecné uznanie v západofranskej ríši.
• 911: Karol udeľuje ako léno Rollovým Normanom územie, ktoré od toho dňa nesie názov Normandia.
• 7. 11. 921: zmluva s východofranským kráľom Henrichom I. pri Bonne.
• 922: boje zo šľachtou.
• 29. 6. 922: Róbert I. (Francúzsko) zvolený za kráľa veľmožmi v Remeši.
• 15. 6. 923: bitka pri Soissons, Karol III. porazený, smrť Roberta I.
• 13. 7. 923: Rudolf Burgundský, ako Raoul I. zvolený kráľom.
• koniec 923: zajatie Karola III. Heribertom II. z Vermandois, uväznený v Chateau-Thierry, útek manželky a syna do Anglicka.
• 7. 10. 929: umiera v Péronne, pochovaný v St. Fursy/Péronne.

Karol sa narodil až päť mesiacov po smrti svojho otca Ľudovíta II. O nástupníctve po Ľudovítovi II. mali rozhodnúť dve šľachtické strany, ktoré za jeho vlády dosiahli veľký vplyv: západofranskí Welfovia vedení Hugom Opátom a Rorgonovci na čele s Gauzlinom. Podľa nástupníckeho práva merovejských a karolovských kráľov sa ríša delila medzi všetkých legitímnych a vládyschopných synov. Nástupníctvo však komplikovali najmä dve Ľudovítove manželstvá.

Ľudovít svoju prvú manželku Ansgardu, s ktorou mal synov Ľudovíta a Karolmana, na otcov príkaz zapudil a v 70. rokoch 9. storočia si vzal za manželku Karolovu matku Adelaidu. Tento sobáš bol uzavretý ešte počas života prvej manželky. Podľa cirkevného práva však mohlo byť platné len jedno manželstvo a iba deti z tohto manželstva boli legitímne.

Západofranská šľachta chcela riešiť problém dvomi spôsobmi: Gauzlin sa snažil o kontakt s východofranskými Karolovcami, zatiaľ čo Hugo Opát presadzoval nástupníctvo Ľudovítových synov z prvého manželstva. V septembri 879 Hugo nakoniec dosadil oboch Ľudovítových synov z prvého manželstva na trón. O Karolovi ako nástupcovi neuvažovala ani jedna strana.

Karol bol vynechaný z nástupníctva aj po smrti oboch nevlastných bratov Ľudovíta († 882) a Karolmana († 884). Vtedy západofranská šľachta ponúkla vládu v zemi východofranskému panovníkovi Karolovi III. Tlstému. Po zosadení Karola III. Tlstého jeho synovcom Arnulfom Korutánskym si západofranská šľachta zvolila roku 888 za kráľa muža zo svojich radov, parížskeho grófa Oda. O kandidatúre Karola opäť nebola reč. Karol sa v tomto čase zdržiaval na dvore grófa Ramnulfa II. z Poitiers, ktorý sa musel kráľovi Odovi zaručiť, že mu zo strany Karola nič nehrozí.

Rozširovanie róbertovských majetkov, posilňovanie kráľovského postavenia kráľom Odom, viedli k vytvoreniu šľachtickej opozície, vedenej remešským arcibiskupom Fulkom a Heribertom I. z Vermandois Títo nakoniec Karola na synode v Remeši 28. januára 893 zvolili za kráľa.

Medzi oboma kráľmi sa začala vojna, avšak jednoznačné rozhodnutie nepriniesla. Arcibiskup Fulko sa snažil diplomatickými prostriedkami získať podporu pre Karola u pápeža Formoza, ale najmä u východofranského panovníka Arnulfa Korutánskeho. Aj keď Arnulf uznal Karola ako západofranského panovníka, neskôr akceptoval aj Oda.

Karol našiel oporu v Lotrinsku, kmeňovom území Karolovcov, kde vládol ako vicekráľ Zwentibold, Arnulfov syn. Zatiaľ však v západofranskej ríši strácal postupne podporu. Roku 897 nakoniec uzavreli obaja súperi dohodu, ktorou sa uznala Odova nadradenosť a Karol dostal územie okolo Laonu a prísľub získania kráľovskej hodnosti po Odovej smrti. Karol tiež musel rešpektovať zdedenie obrovských róbertovských majetkov Róbertom z Neustrie, Odovým bratom.

Po Odovej smrti dosiahol Karol na dvorskom sneme v Remeši začiatkom roka 898 všeobecné uznanie v celej západofranskej ríši. Kontinuitu vlády zabezpečil prijatím Odovho kancelára Herivea do svojich služieb. Jeho skutočná moc však bola zúžená na Franciu, územie medzi Loirou a Seinou. V jednotlivých regiónoch (nazývaných regna) ako Neustria, Burgundsko, Akvitánsko, či neskôr Lotrinsko, vládli šľachtici označovaní ako markgrófi (marchiones).

Ihneď po uznaní sa roku 898 Karol pokúsil o expanziu do Lotrinska, avšak bez úspechu. Väčší úspech jeho vláde priniesol rok 911. 20. júna 911 porazili Róbert z Neustrie, Richard Burgundský a chartreský biskup Normanov. Normanský zväz vedený Rollom vtedy uzavrel zmluvu, na základe ktorej dostal územie okolo Rouenu a na pravom dolnom toku Seiny. To viedlo k postupnému ukončeniu dlhého obdobia nájazdov Normanov na západofranskú ríšu.

Ďalším úspechom bolo získanie Lotrinska, ktorého šľachta ho povolala za kráľa po smrti východofranského panovníka Ľudovíta IV. († 24. september 911). Od tejto doby začal v listinách používať titul rex Francorum a vir illuster, ktorý používali prví Karolovci, čím chcel zdôvodniť svoj nárok na Lotrinsko ako aj svoju nadradenosť voči iným panovníkom na území bývalej Franskej ríše. V rokoch 912/913 ubránil Lotrinsko pred útokmi východofranského panovníka Konráda I.

Konsolidácia moci úspešne prebiehala až do roku 920. V tomto roku sa na dvorskom sneme v Soissons prejavila opozícia, ktorá žiadala kráľa, aby sa zbavil svojho dôverníka Hagana, ktorý bol nižšieho pôvodu ako veľmoži. Medzitým ako sa tento konflikt prehĺbil, stihol Karol roku 920 uskutočniť vojenské ťaženie proti novému východofranskému panovníkovi Henrichovi I., avšak bez úspechu. 7. novembra 921 musel napokon uzavrieť s Henrichom v Bonne zmluvu o priateľstve.

Bonnskou zmluvou si Karol poistil východné hranice a mohol začať boj so šľachtickou opozíciou. Keď zbavil svoju tetu Rothildu opátstva v Chelles a preniesol ho na Hagana, považovali to Róbertovci za provokáciu. Rothildina dcéra Judita bola totiž manželkou Huga Veľkého, syna Róberta z Neustrie. V apríli 922 začal Hugo v spojenectve s Rudolfom Budrgundským, Heribertom II. z Vermandois boj proti kráľovi. 29. júna 922 sa potom šľachtická opozícia stretla v Remeši, kde zvolila za kráľa Róberta z Neustrie.

Karol sa vyhýbal priamej konfrontácii útekom do Lotrinska, ale 15. júna 923 sa stretol s opozíciou v bitke pri Soissons. V bitke síce zahynul Róbert I., ale Karol musel ujsť do Lotrinska. Šľachta si zatiaľ zvolila 13. júla 923 za nového kráľa Rudolfa Burgundského. Karola zakrátko Heribert II. vlákal do pasce, zajal ho a zavrel do väzenia v Château-Thierry. Karolovej manželke Eadgifu sa spolu so synom Ľudovítom podarilo ujsť do rodného Wessexu, kde potom žili na dvore kráľa Athelstana.

Uväzneného Karola potom využil Heribert II. pri svojich sporoch s kráľom Rudolfom Burgundským v rokoch 927/928, keď Karola na chvíľu prepustil na slobodu, zložil mu hold a doviedol ho do Remeša. Po zmierení Heriberta II. s kráľom Rudolfom sa Karol ocitol vo väzení opäť a definitívne. V ňom zomrel 7. októbra 929. Pochovaný bol v St.Fursy/Péronne.

• Joachim Ehlers, Heribert Müller, Berns Schneidmüller: Francouzští králové v období středověku. Praha, Argo 2003. ISBN 80-7203-465-0

• Karl III. der Einfältige