Druhé francúzske cisárstvo

Druhé francúzske cisárstvo (franc. Second Empire), oficiálne Francúzske cisárstvo (franc. Empire français) bol režim Napoleona III. od roku 1852 do roku 1870 medzi druhou francúzskou republikou a treťou francúzskou republikou.

Francúzske cisárstvo
Empire français
↓ 1852 – 1870 ↓

vlajka
znak
Hymna: Partant pour la Syrie
"Odchod do Sýrie"
Motto: Liberté, égalité, fraternité
"Sloboda, rovnosť, bratstvo"
Geografia

Druhé francúzske cisárstvo v roku 1862
Obyvateľstvo
Štátny útvar
Predchádzajúce štáty:
Druhá francúzska republika
Sardínske kráľovstvo
 Nástupnícke štáty:
Tretia francúzska republika
Nemecké cisárstvo
Oficiálne vyhlásenie druhého cisárstva v Hôtel de Ville v Paríži dňa 2. decembra 1852

Historici v 30. a 40. rokoch 20. storočia často označovali druhé cisárstvo ako predchodcu fašizmu.[1] Toto tvrdenie sa už nepoužíva a koncom 20. storočia ho označovali ako hlavný príklad modernizačného režimu.[2][3] Historici všeobecne hodnotia cisárstvo negatívne v oblasti zahraničnej politiky a o niečo pozitívnejšie v oblasti domácej politiky, najmä po tom, ako Napoleon III. liberalizoval jeho vládu po roku 1858. Podporoval francúzsky obchod a vývoz. Najväčšie úspechy priniesli materiálne zlepšenia vo forme veľkej železničnej siete, ktorá uľahčila obchod, zviazala národ a sústredila ho na Paríž. Účinkom bola stimulácia hospodárskeho rastu a dosiahnutie prosperity vo väčšine regiónov krajiny. Druhé cisárstvo získalo vysoké uznanie za prestavbu Paríža so širokými bulvármi, nápadnými verejnými budovami a veľmi atraktívnymi obytnými štvrťami pre luxusných Parížanov. V medzinárodnej politike sa Napoleon III. pokúsil napodobniť svojho strýka, zapojiť sa do mnohých cisárskych vecí po celom svete a do niekoľkých vojen v Európe. Použitím veľmi tvrdých metód vybudoval francúzke cisárstvo v severnej Afrike a v juhovýchodnej Ázii. Napoleon III. sa tiež snažil modernizovať mexickú ekonomiku a priviesť ju na francúzsku obežnú dráhu, avšak to skončilo fiaskom. Zle zvládol hrozbu Pruska a na konci svojej vlády sa Napoleon III. ocitol bez spojencov tvárou v tvár ohromnej nemeckej sile.[4]

Dejiny

Štátny prevrat v roku 1851

2. decembra 1851 usporiadal Ľudovít Napoléon Bonaparte, ktorý bol zvolený za prezidenta republiky, štátny prevrat rozpustením Národného zhromaždenia bez ústavného práva, aby tak mohol urobiť. Stal sa tak jediným vládcom Francúzska a obnovil všeobecné volebné právo, ktoré predtým Zhromaždenie zrušilo. Jeho rozhodnutia boli populárne schválené referendom koncom tohto mesiaca, ktoré priťahovalo nesmiernu podporu až 92 percent obyvateľov.[5]

V tom istom referende bola schválená nová ústava. Nový dokument, ktorý bol formálne prijatý v januári 1852, držal Ľudovíta Napoleona pri moci na 10 rokov bez obmedzenia opätovného zvolenia. Koncentroval prakticky všetku vládnu moc vo svojich rukách. Ľudovít sa však neuspokojil s tým, že je len autoritárskym prezidentom. Hneď ako podpísal nový zákon, začal obnovovať cisárstvo. V reakcii na oficiálne inšpirované žiadosti o návrat cisárstva naplánoval Senát v novembri druhé referendum, ktoré prešlo s 97% podporou.

Cisárstvo bolo formálne obnovené 2. decembra 1852 a princ-prezident sa stal „Napoleonom III., Francúzskym cisárom“. Ústava už vo svojich rukách sústredila toľko moci, že jedinými zásadnými zmenami bolo nahradiť slovo „prezident“ slovom „cisár“ a urobiť post dedičným. Populárne referendum sa stalo zreteľným znakom bonapartizmu, ktorý Charles de Gaulle neskôr tiež použil.[6]

Začiatky vlády

Napoleon III. s takmer diktátorskými právomocami urobil z budovania dobrého železničného systému vysokú prioritu. Paríž dramaticky rástol z hľadiska počtu obyvateľov, priemyslu, financií, obchodnej činnosti a cestovného ruchu. V spolupráci s Georgesom Eugènom Haussmannom vytvoril Napoleon III. bohatú prestavbu Paríža na svetovej úrovni.[7] Hoci Francúzsko začalo neskoro, do roku 1870 malo vynikajúci železničný systém podporovaný aj dobrými cestami, kanálmi a prístavmi.[8]

Napoleon sa s cieľom obnoviť prestíž cisárstva ešte pred novým prebudením nepriateľstva verejnosti pokúsil získať podporu ľavice, ktorú stratil sprava. Po návrate z Talianska znamenala všeobecná amnestia zo 16. augusta 1859 vývoj absolutistického alebo autoritárskeho cisárstva smerom k liberálnemu a neskôr parlamentnému cisárstvu, ktoré malo trvať desať rokov.

Náboženstvo

Myšlienka zjednotenia Talianska - založená na vylúčení dočasnej moci pápežov - pobúrila francúzskych katolíkov, ktorí boli hlavnými podporovateľmi ríše.

Ultramontanský katolicizmus zdôrazňoval nevyhnutnosť úzkych väzieb na pápeža vo Vatikáne v demokratizácii kultúry. Kampaň na pamflety vedená Mgr. Gastonom de Ségurom na vrchole talianskej otázky vo februári 1860 naplno využila slobodu prejavu, ktorú využívala katolícka cirkev vo Francúzsku. Cieľom bolo zmobilizovať katolícke názory a povzbudiť vládu, aby bola pre pápeža priaznivejšia. Hlavným výsledkom ultramontánnej kampane bolo spustenie reforiem v kultúrnej sfére a poskytnutie slobôd ich politickým nepriateľom: republikánom a slobodomurárom.[9]

Druhé cisárstvo dôrazne uprednostňovala katolicizmus, ako oficiálne štátne náboženstvo. Tolerovalo však protestantov a Židov a nedochádzalo k prenasledovaniu ani pogromom. Štát sa zaoberal malou protestantskou komunitou kalvinistických a luteránskych cirkví, medzi ktorých členov patrili mnohí významní podnikatelia, ktorí režim podporovali. Cisársky dekrétny zákon z 26. marca 1852 viedol k väčšiemu zasahovaniu vlády do protestantských cirkví, čím sa znížila samoregulácia. Katolícki byrokrati nepochopili protestantskú doktrínu a boli proti nej zaujatí. Správa ich politík ovplyvnila nielen vzťahy cirkvi a štátu, ale aj vnútorný život protestantských komunít.[10]

Polícia

Napoleon III. zmanipuloval celý rad politizovaných policajných právomocí, aby cenzuroval médiá a potlačil opozíciu. Z právneho hľadiska mal široké právomoci, ale v praxi ho obmedzovali právne, zvyčajné a morálne odstrašujúce opatrenia. Od roku 1851 mala politická polícia centralizovanú administratívnu hierarchiu a bola do značnej miery imúnna voči verejnej kontrole. Druhé cisárstvo pokračovalo v systéme; úradníci zastavili navrhované inovácie. Politické úlohy boli zvyčajne súčasťou bežných administratívnych povinností. Hoci boli policajné sily skutočne posilnené, odporcovia prehnane zvýšili aktivitu tajnej polície a cisárska polícia nemala všadeprítomnosť, ktorá sa prejavila v neskorších totalitných štátoch.[11]

Referencie
  1. PRICE, Roger. Documents on the Second French Empire, 1852-1870. [s.l.] : Palgrave, 2015-07-20. Google-Books-ID: FJpMDwAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-137-50734-1. (po anglicky)
  2. PRICE, Roger. Napoleon III and the Second Empire. Abingdon, UK : Taylor & Francis, 1997. Dostupné online. ISBN 978-0-203-27688-4.
  3. SPITZER, Alan B.. The Good Napoleon III. French Historical Studies, 1962, roč. 2, čís. 3, s. 308. Dostupné online [cit. 2020-05-12]. ISSN 0016-1071. DOI: 10.2307/285884.
  4. FAY, Sidney B.; WOLF, John B.. France, 1815 to the Present. Books Abroad, 1941, roč. 15, čís. 3, s. 348. Dostupné online [cit. 2020-05-12]. ISSN 0006-7431. DOI: 10.2307/40085439.
  5. Elections in Europe : a data handbook. Baden-Baden, Germany : Nomos, 2010. (1st ed.) Dostupné online. ISBN 3-8329-5609-3.
  6. MILZA, PIERRE, (1932- ...).,. Napoléon III. Paris : Perrin, impr. 2007. Dostupné online. ISBN 978-2-262-02607-3.
  7. Pinkney, David H. (1957). "Money and Politics in the Rebuilding of Paris, 1860 – 1870". The Journal of Economic History. 17 (1): 45–61. doi:10.1017/S0022050700059866. JSTOR 2114706.
  8. WRIGHT, Chester W.. The Economic Development of France and Germany, 1815 – 1914. J. H. Clapham. Journal of Political Economy, 1938-02, roč. 46, čís. 1, s. 134–134. Dostupné online [cit. 2020-05-13]. ISSN 0022-3808. DOI: 10.1086/255185.
  9. HEYWOOD, S.. 'The Apostolate of the Pen': MGR De Segur and the Mobilization of Catholic Opinion in Second Empire France. French History, 2012-04-17, roč. 26, čís. 2, s. 203–221. Dostupné online [cit. 2020-05-24]. ISSN 0269-1191. DOI: 10.1093/fh/crs010.
  10. HEYWOOD, S.. 'The Apostolate of the Pen': MGR De Segur and the Mobilization of Catholic Opinion in Second Empire France. French History, 2012-04-17, roč. 26, čís. 2, s. 203–221. Dostupné online [cit. 2020-05-24]. ISSN 0269-1191. DOI: 10.1093/fh/crs010.
  11. PAYNE, Howard C.. Theory and Practice of Political Police during the Second Empire in France. The Journal of Modern History, 1958-03, roč. 30, čís. 1, s. 14–23. Dostupné online [cit. 2020-05-24]. ISSN 0022-2801. DOI: 10.1086/238159.

Iné projekty

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Second French Empire na anglickej Wikipédii.

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.