Odo I.

• Otec: Róbert Statočný, gróf z Paríža, Tours, Blois, Anjou
• matka: Adelaida, dcéra grófa Huga z Tours.
• brat: Róbert I., západofranský kráľ (922 – 923).
• manželka: Theodrada z Troyes, dcéra grófa Aledrama.

• 29. február 888 voľba a povýšenie na kráľa v St. Corneille de Compiegne.
• jar 888 svadba s Theodradou.
• august 888 stretnutie s kráľom Arnulfom vo Wormse.
• 13. november 888 ďalšia korunovácia v Remeši, korunou od Arnulfa.
• 889 Odo uznaný Ramnulf II. z Poitiers.
• 28. január 895 korunovácia Karola III. Prostého v Remeši.
• 895 znovu stretnutie z kráľom Arnulfom vo Wormse.
• 897 územne vysporiadanie z Karolom III. Prostým.
• 1. január 898 Odo umiera v poľnom tábore v La Fére-sur-Oise, pochovaný v St. Denis.

Po smrti otca Róberta Statočného, osvedčeného bojovníka proti Normanom, roku 866 bol neplnoletý Odo spolu s bratom Róbertom vylúčený z otcovho dedičstva. Až roku 882 na príhovor kancelára Gauzlina bol menovaný parížskym grófom. V rokoch 885/886 sa spolu s biskupom Gauzlinom vyznamenal v bojoch proti Normanom, najmä pri úspešnej obrane Paríža. Patril ku skupine západofranských veľmožov, ktorá ponúkla vládu v krajine cisárovi Karolovi III. Tlstému, očakávajúc v prvom rade vojenskú pomoc. Karol III. umožnil Odovi prevziať otcovské panstvo. Odo ovládol grófstva Tours, Blois, Angers, Orléans, významné opátstvo Saint-Martin v Tours. Po smrti Gauzlina zväčšil svoje vznikajúce mocenské centrum o dôležité kláštory na Seine: Saint-Germain-des-Prés a Saint-Denis, a v Neustrii o kláštor Saint-Amand. Toto bola základňa jeho moci, ktorá mu pomohla k získaniu kráľovského titulu.

Potom ako cisár Karol III. zlyhal v boji proti Normanom, ktorých odchod dosiahol len vysokým výkupným, a keď ho v novembri 887 na sneme jeho synovec Arnulf Korutánsky zosadil z trónu, rozhodla sa západofranská šľachta zvoliť si kráľa z vlastných radov. Vtedy Odo využil svoje mocenské postavenie a povesť odvážneho bojovníka proti Normanom a preto ho z vôle väčšiny západofranských veľmožov a biskupov 29. februára 888 arcibiskup Walter zo Sens pomazal za kráľa. Stalo sa tak v St. Corneille v Compiègne.

Voľba Oda za kráľa však nebola jednohlasná. Iná skupina šľachty okolo remešského arcibiskupa Fulka sa snažila presadiť na trón Guida zo Spoleta, ktorý bol v Langres korunovaný za kráľa len niekoľko dní neskôr ako Odo. Guido však čoskoro rezignoval a odišiel do Talianska. Preto sa Fulko obrátil na východofranského panovníka Arnulfa, aby mu ponúkol vládu nad západnými Frankmi. V júni 888 sa stretli vo Frankfurte, ale Arnulf ponuku odmietol.

V tom čase musel Odo znova brániť svoje kráľovstvo pred Normanmi. 24. júna 888 ich porazil pri Montfaucon-d'Argonne blízko Verdunu. Toto víťazstvo mu uľahčilo nadviazanie politických kontaktov s Arnulfom, s ktorým sa v auguste 888 stretol vo Wormse. Nemožno predpokladať, že by sa Odo Arnulfovi podrobil, pretože uzavreli zmluvu o priateľstve, ktorá obsahovala prvky vzájomného uznania a úcty. Napriek tomu istú nadradenosť Arnulfa vidieť z toho, že sa Odo zaviazal zmieriť sa s tými veľmožmi a arcibiskom Fulkom, ktorý ponúkli vládu Arnulfovi.

Na jeseň 888 vtiahol Odo do Remeše, kde bol 13. novembra opakovane korunovaný korunou, ktoru mu daroval kráľ Arnulf. Táto korunovácia sa dala chápať aj ako zmierenie s politickými protivníkmi vedených Fulkom, ktorý pravdepodobne korunováciu vykonal. Svoju pozíciu si Odo upevnil začiatkom nasledujúceho roku, keď donútil k uznaniu svojej vlády aj Ramnulfa II. z Poitiers v Akvitánii. Toho prinútil, aby sa zaručil za Karola, neplnoletého syna Ľudovíta Koktavého, ktorého považoval za prípadného konkurenta.

Dôsledné rozširovanie róbertovských majetkov, ktoré Odo formálne previedol po upevnení svojej moci v roku 888 na brata Róberta vyvolávalo stále viac odpor šľachty. Na čele Odových odporcov stáli arcibiskup Fulko a gróf Heribert I. z Vermandois, cez svojho otca Pipina vnuk kráľa Bernharda z Talianska. Sami sa však nechceli postaviť proti Odovi, preto začali od roku 892 s prípravou povýšenia Karola Prostého na kráľa. Ten bol 28. januára 893, teda v deň výročia smrti Karola Veľkého zvolený na synode v Remeši kráľom a dal sa slávnostne korunovať a pomazať.

Nastalo obdobie neustálych bojov. Arcibiskup Fulko sa snažil zabezpečiť pre Karola podporu východofranského kráľa Arnulfa, ktorý bol Karolovým druhostupňovým bratrancom. Arnulf sa síce s Karolom stretol v máji 894 vo Wormse, kde sľúbil podporiť Karola. Ale ústupil od tohto sľubu, keď Karol po návrate začal stácať pôdu pod nohami a bol nútený ustúpiť do západného Burgundska. V máji 895 sa Arnulf pokúsil o sprostredkovanie medzi Odom a Karolom a preto oboch pozval do Wormsu, kde sa konal práve východofranský snem. Dostavil sa len Odo, ktorý bol prijatý so všetkými poctami. Rokoval s Arnulfom a spojenectvo uzavreté roku 886 utvrdili obaja panovníci výmenou darov: Odo doniesol zlatý pohár vykladaný drahokamami a nádherný Codex Aureus Karola Holého.

Odovo postavenie sa upevnilo. Opozícia vedená Fulkom prestala vystupovať proti kráľovi a roku 897 došlo k vyrovnaniu medzi Odom a Karolom. Odo priznal Karolovi ohraničené výsostné územie a prisľúbil mu následovníctvo po svojej smrti. Odo zomrel 1. januára 898 vo svojom zimnom tábore v La Fère-sur-Oise. Bol pochovaný v Saint-Denis. Karolov nástup na trón prebehol bez zmätkov.

• Joachim Ehlers, Heribert Müller, Berns Schneidmüller: Francouzští králové v období středověku. Praha, Argo 2003. ISBN 80-7203-465-0

• Odo, westfränkischer König