Filip VI. (Francúzsko)

Narodil sa v roku 1293. Bol synom Karola z Valois. Kým sa stal francúzskym kráľom patrili mu územia Anjou, Maine a Valois.

Keď v roku 1328 zomrel Karol IV. bez mužského potomka objavili sa traja kandidáti na francúzsky trón. Eduard III., anglický kráľ, syn Izabely, sestry posledných troch kapetovských kráľov a vnuk Filipa IV. Pekného., Filip z Évreux, manžel Jany II. Navarrskej a zať Ľudovíta X., a napokon Filip z Valois, ktorý bol vnukom Filipa III. Súboj o nástupníctvo vyhral práve Filip, ktorý bol síce príbuzenský najvzdialenejší (bol bratancom posledných Kapetovcov), no ako jediný bol „muž zvnútra“. Eduard III. aj Filip z Évreux boli chápaní skôr ako cudzinci.

Zdôvodnenie našla šľachta a právnici v starom zákone salských Frankov (Lex Salicum). Podľa neho ženy nemohli zasadnúť na trón, ani preniesť nástupníctvo na svojich potomkov. V podstate to bola iba zámienka, kráľ musel byť Francúz[1], a to bol iba Filip z Valois.

Filip bol korunovaný 27. mája 1328 v katedrále v Reims. Zmena panovníckeho rodu nepriniesla Francúzsku žiadny úžitok. Kapetovci boli predsa len lepší a obratnejší politici ako neskúsení prví panovníci z rodu Valois. Filip mal aj problém v tom, že kraje Champagne a Brie, ktoré vyženil Filip IV. Pekný, dedične náležali Navarrským. Aby udržal celistvosť svojej domény obratne vymenil tieto územia za obrovské kraje v Normandii, ktoré pripadli Navarre. Filipom VI. sa zrušila aj personálna únia Francúzska a Navarry.

V politickej a vojenskej oblasti nemal veľa šťastia. Eduard III. sa nikdy nezmieril so stratou Francúzska. Oficiálne však uznal Filipa a dokonca mu prišiel zložiť vazalský sľub za územie Guyenne.[3][4] V skutočnosti to bol iba zastierací manéver, aby sa pripravil na boj. Jeho začiatok oveľa neskôr označili ako storočnú vojnu. Eduard zvolil výbornú stratégiu. Už Eduard I. počas bojov vo Walese použil takzvaný dlhý luk. Mal viac ako 2 metre a dostrel od 160 do 220 metrov. Vďaka sile ktorou bol vystrelený šíp, dokázal preraziť aj brnenie. Eduard III. potom povolil luk ako jedinú zbraň svojim poddaným, čím ich vlastne vytrénoval na skúsených lukostrelcov.
Po ukončení príprav Eduard v októbri 1337 v dopise vypovedal svoje záväzky voči Filipovi z Valois, ktorý sa nazýva francúzskym kráľom.[5] V roku 1340 v námornej bitke rozdrvil Eduard francúzske loďstvo a získal bezproblémový prístup na pevninu. Rozhodujúcou bitkou začiatku storočnej vojny bola bitka pri Kreščaku, kde anglickí lukostrelci rozdrvili oveľa početnejšiu francúzsku armádu. O rok na to získal Eduard aj mesto Calais, ktoré si Angličania udržali až do čias Alžbety I. a znamenalo ovládnutie La Manche. Potom nasledovalo prímerie, ktoré dohodol pápež. Počas jeho trvania, 22. augusta 1350 Filip VI. zomrel. Jeho nástupcom sa stal jeho syn Ján II.

Filip predsedá súdu s Róbertom z Artois

Filipa po celú dobu vlády stigmatizovali okolnosti nástupu na trón. Bol zvoleným kráľom, nenadväzoval na tradíciu svojich predchodcov a bol zaviazaný svojim voliteľom. Niektorých z nich odmenil a niektorých, s priveľkými nárokmi, od dvora postupne vzdialil.[4] Do druhej kategórie patril Róbert III. z Artois, ktorého v roku 1330 parížsky súd poslal za falšovanie listín súvisiacich s následníctvom v grófstve Artois do vyhnanstva. Previnilec sa uchýlil na anglický dvor, kde začal ihneď intrigovať proti svojmu bývalému vládcovi.[6]

Kráľovský dvor postupne početne narastal, podstatné miesto zaujímali klany s rôznymi cieľmi a významom.[4] Filip bol ctižiadostivý milovník nádhery, i keď nerád rozhadzoval.[7] Jeho dvor sa stal stredobodom vtedajšieho rytierstva celej Európy,[4] častým hosťom bol i Ján Luxemburský s ktorým mal Filip rovnaké politické ciele.

V roku 1349 sa kráľovi podarilo odkúpiť od bezdetného grófa Humberta II. z Viennois tzv. delfinát,[4] ktorého majiteľom sa do budúcna stal vždy následník trónu a z vlastníctva krajiny vyplýval jeho titul dauphina.

V roku 1313 sa Filip oženil s Janou (* 1293 – † 1348), dcérou burgundského vojvodu Róberta II. a francúzskej princeznej Agneši, dcéry kráľa Ľudovíta IX. Mali deväť detí, z ktorých sa dospelosti dožili tri[8]

• Ján (* 26. apríl 1319 – † 8. apríl 1364), francúzsky kráľ ∞
  • 1/ 1332 česká princezná Bona Luxemburská (* 1315 – † 1349)
  • 2/ 1349 grófka Jana I. z Auvergne (* 1326 – † 1360)
• Marie (* 1326 – 22. september 1333), ∞ 1332 Jan Brabantský (* 1327 – † 1335)
• Louis (* 17. január 1328 – † ?)
• Louis (* 8. jún 1330 -† 23. jún 1330)
• Jean (1332 – † 2. október 1333)
• NM (* 28. máj 1335 – † ?)
• Filip (* 1. júl 1336 – † 1. september 1375), orleánsky vojvoda ∞ 1345 princezná Blanka Francúzska (* 1328 – † 1392)
• Jeanne (* 1337 – † ?)
• syn (* 1343 – † ?)

V roku 1350 sa jeho druhou manželkou stala princezná Blanka (* asi 1333 – † 1398), dcéra navarrskej kráľovnej Jany II. Mali jednu dcéru, ktorá sa narodila po Filipovej smrti.

• Blanche (* máj 1351 – † 16. september 1371)

• DUBY, Georges. France in the Middle Ages 987–1460 : from Hugh Capet to Joan of Arc. Oxford : Blackwell Publishers, 1991. 360 s. ISBN 0-631-18945-9. S. 360. (anglicky)
• EHLERS, Joachim; MÜLLER, Heribert; SCHNEIDMÜLLER, a kol. Francouzští králové v období středověku : od Oda ke Karlu VIII. (888–1498). Praha : Argo, 2003. 420 s. ISBN 80-7203-465-0. (česky)

1. EHLERS, Joachim; MÜLLER, Heribert; SCHNEIDMÜLLER, Bernd, a kol. Francouzští králové v období středověku : od Oda ke Karlu VIII. (888–1498). Praha : Argo, 2003. ISBN 80-7203-465-0. S. 237–238.
2. FROISSART, Jean. Kronika stoleté války. Praha : Mladá fronta, 1977. 229 s. (česky)
3. Francouzští králové, str. 242
4. DUBY, Georges. Dějiny Francie od počátků po současnost. Praha : Nakladatelství Karolinum, 2003. ISBN 80-7184-514-0. S. 242.
5. Francouzští králové, str. 245
6. Francouzští králové, str. 240
7. SPĚVÁČEK, Jiří. Jan Lucemburský a jeho doba 1296–1346. Praha : Svoboda, 1994. ISBN 80-205-0291-2. S. 429. (česky)
8. www.genealogy.euweb.cz

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Filip VI. (Francúzsko)