Alexis de Tocqueville

Narodil sa roku 1805 do bohatej šľachtickej rodiny vo Verneuil neďaleko Paríža. Oboch rodičov väznili v období porevolučného teroru a časť jeho príbuzenstva dokonca toto obdobie neprežila[pozn 1]. Sám sa považoval za liberála a monarchistu narodeného do doby, kedy „aristokracia bola už mŕtva a demokracia sa ešte nezrodila“ (Keller 2005 : 125). Tocqueville absolvoval lýceum v Metz a neskôr vyštudoval práva na univerzite v Paríži (v rokoch 1823 až 1827). Podobne ako jeho otec, stal sa aj on sám vysokým štátnym úradníkom: roku 1827 ho vymenovali za súdneho audítora vo Versailles, kde pôsobil až do roku 1831.

Svoju prvú cestu do Spojených štátov podnikol v roku 1831, oficiálne jej účelom bolo skúmanie amerického väzenského systému. Po návrate roku 1832 najprv publikoval stručné výsledky svojej analýzy a neskôr sa pustil do tvorby obsiahlejšieho diela, ktoré vyústilo do spisu Demokracia v Amerike. Prvý diel spisu pod názvom Politický svet vyšiel roku 1835. Jeho prvotina mala výrazný čitateľský záujem, ktorý Tocqueville dokázal využiť na naštartovanie svojej politickej kariéry. V roku 1839 ho zvolili za poslanca a tento post zastával až do roku 1851, kedy z politiky odišiel.

• Demokracia v Amerike (1835, 1840) – V tomto diele Tocqueville skúmal povahu demokracie, jej klady a zápory, a tiež analyzoval možných pôvodcov ohrozenia už stabilizovaného demokratického usporiadania. Hlavným autorovým úmyslom bolo porovnať povahu demokracie v USA s demokraciou v Európe, predovšetkým vo Francúzsku. Tocqueville sa snažil zistiť, ako sa dá čeliť nebezpečenstvám, ktoré v sebe demokracia skrýva, a bol presvedčený, že vhodnou protiváhou prílišnej politickej centralizácie je silná a rozmanitá občianska spoločnosť, vytvárajúca apolitické združenia. Domnieval sa, že s americkou demokratickou spoločnosťou vzniká určitý typ spoločnosti, ktorý v budúcnosti ovládne aj ďalšie kontinenty.
• Starý režim a revolúcia (1856) – Tocqueville v diele skúma francúzskou spoločnosť a príčiny prechodu od feudalizmu k republike. Túto prácu možno chápať aj ako sociologickú prípadovú štúdiu, v ktorej sa Tocqueville dôsledne zaoberá analýzou procesu centralizácie, počas ktorého sa moc stáva stále abstraktnejšou a vzdialenejšou od tých, ktorých ovláda, ale zároveň stále všadeprítomnejšou. Nadmerná centralizácia moci, vykonaná za „starého režimu“, sa v revolučnej dobe nestala terčom kritiky, ale naopak oporou a podmienkou celej revolúcie. Stačilo totiž panovníka na vrchole mocenskej pyramídy nahradiť skupinkou revolucionárov a administratívna mašinéria bežala ako predtým. Tocqueville tiež pozoroval, ako sa počas procesu centralizácie moci premieňa povaha samotnej spoločnosti.

Tocqueville vychádzal zo základnej typologickej dichotómie spoločností, ktoré rozdelil na:

• aristokratické
• demokratické

Za hlavný rys demokracie považoval Tocqueville rovnosť. Demokratická spoločnosť by mala byť podľa neho beztriednou spoločnosťou, v demokracii ľudia svoje sociálne pozície nededia a to, ako sa komu darí, je dané jeho vlastnosťami a schopnosťami, nie pôvodom. V myslení ľudí začínajú prevládať všeobecné kategórie a referenčným (vzťažným) systémom sa stáva ľudstvo ako celok. Každý je sám sebe autoritou, dochádza k rozvoju individualizmu.

V individualizme videl Tocqueville vzájomné zblíženie ľudí, ktoré však zároveň prináša tendencie k izolovanosti. Ľudia sú si síce rovní, ale každý má snahu starať sa iba o svoj majetok, uzatvárať sa vo svojom rodinnom kruhu a prejavuje len malý záujem o verejné či politické záležitosti - jednoducho povedané, pociťuje len slabý pocit záväzku voči spoločnosti. Individualizmus má dva základné dôsledky:

• oslobodenie od tlaku autorít
• jedinec je osamotený tvárou v tvár štátu

Demokraciu považoval Tocqueville za nezvratný proces, poukazoval na nebezpečenstvá, ktoré so sebou demokracia prináša, a snažil sa predchádzať im. V euroamerickej histórii už od stredoveku sledoval postupný tlak slobody a rovnosti, avšak moderné spoločnosti sa podľa Tocquevilla od slobody odkláňajú a sústreďujú sa na rozvoj rovnosti. Obával sa, že v moderných spoločnostiach časom prevládne konformizmus až despotizmus. Uvedomoval si aj negatívne dôsledky rozvoja priemyslu (vznik novej, „industriálnej“ aristokracie) a masmédií (ktorým už vtedy vytýkal istú rozdrobenosť).

Tocqueville ako prvý zaviedol do analýzy politických inštitúcií sociologické pojmy a metódy, a poukázal na to, že politika sa nemôže skúmať len samotná, ale je potrebné brať ohľad aj na všeobecnejšie sociálne a historické súvislosti. V priebehu 19. storočia jeho dielo nemalo veľký ohlas kvôli vtedajšej fascinácii ideou „veľkých sociálnych systémov“, avšak v polovici 20. storočia Tocquevilla pre sociológiu znovuobjavili a mnohí ho považujú za jedného z jej najvýraznejších klasikov.

Na Tocquevilla nadväzovalo mnoho autorov najrôznejších sociologických dichotómií, ako napríklad Ferdinand Tönnies, Max Weber, Émile Durkheim, Herbert Spencer, Henry Maine a ďalší.

1. Tocquevillov dedo Malesherbes bol ministrom Ľudovíta XVI. a neskôr sa stal jeho obhajcom pred revolučným tribunálom, ale v období teroru skončil pod gilotínou aj on.

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Alexis de Tocqueville
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Alexis de Tocqueville

• Keller, Jan: Dějiny klasické sociologie. Sociologické nakladatelství SLON, Praha 2005.
• Cuin, Charles-Henry, Gresle, Francois: Dějiny sociologie. Sociologické nakladatelství SLON, Praha 2004.