Ľudovít XVII.

Ľudovít Karol Francúzsky bol druhorodeným synom a v poradí tretím dieťaťom kráľa Ľudovíta XVI. a jeho manželky Márie Antónie, rakúskej princeznej. Keď jeho starší brat Ľudovít Jozef Xaver František, následník trónu (fr. dauphin), v roku 1789 náhle zomrel, prešlo následníctvo trónu na neho. V detstve ho vychovávalo niekoľko guvernantiek, medzi nimi aj kráľovnina obľúbenkyňa Yolande de Polastron, vojvodkyňa de Polignac, ktorá však v roku 1789 emigrovala z krajiny. Väčšinu času s ním strávila dvorná dáma Agathe de Rambaud. Chlapec bol podľa svedectiev tichej povahy a neskôr skôr pasívne a mlčky znášal príkoria, ktoré do jeho života vniesla Veľká francúzska revolúcia.

Po vypuknutí francúzskej revolúcie musel spolu s rodičmi a staršou sestrou Máriou Teréziou Šarlotou (1778 – 1851) opustiť palác vo Versailles a presťahovať sa do paláca Tuileries v centre Paríža. Rodina tu žila značne utiahnuto pod dohľadom poslancov Národného zhromaždenia a vojakov Národnej gardy. Dohľad nad príslušníkmi kráľovskej rodiny sa ešte sprísnil po neúspešnom pokuse rodiny o útek za hranice Francúzska v dňoch 20. a 21. júna 1791 (útek kráľovskej rodiny bol odhalený v lokalite Varennes).

Po zvrhnutí monarchie dňa 10. augusta 1792 a po detronizovaní jeho otca Ľudovíta XVI. Ľudovít Karol v podstate stratil nárok na trón, keďže Francúzsko bolo vyhlásené za republiku. Od 13. augusta 1792 bol princ Ľudovít Karol väznený spolu s rodičmi a sestrou a v októbri 1792 odvedený do veľkej veže tzv. Templu (bývalý kláštor templárskeho rádu; budova bola na príkaz Napoleona Bonaparta demolovaná v roku 1808, najmä z dôvodu, aby sa nestala miestom piety pre aristokratických monarchistov). Jeho otec bol popravený na gilotíne 21. januára 1793. Matka Mária Antónia bola od detí odtrhnutá začiatkom júla a 2. augusta 1793 bola prevezená z väzenia v Temple do väzenia Conciergerie (leží na ostrove Île de la Cité v Paríži). Kráľovná bola po súdnom procese, počas ktorého bol vypočúvaný aj Ľudovít Karol, popravená 16. októbra 1793. Deti boli od júla 1793 dané do opatery jakobína a obuvníka Antoina Simona (1736 – 1794) a jeho ženy. Simon starostlivosť o deti zanedbával a pravdepodobne princa aj fyzicky týral. Po odvolaní Simona v januári 1794 sa o princa starali už len vládou poverení úradníci a služobníci.

Vo väzení sa radikálne zhoršil zdravotný stav mladého princa, ktorý následkom nedostatočnej hygieny a výživy trpel na podvýživu, svrab a začínajúcu tuberkulózu. Práve tuberkulóza v spojení s pravdepodobným zápalom podbrušnice (peritonitída) viedla k jeho smrti. O princa sa v posledných týždňoch pred jeho smrťou staral slávny lekár a anatóm Pierre Joseph Desault (1738 – 1795), ktorý však náhle zomrel 1. júna 1795. I jeho náhle úmrtie, len týždeň pred smrťou princa, zapríčinilo vznik rôznych legiend o zázračnej záchrane chlapca (fáma o Desaultovom otrávení sa ukázala ako nepravdivá). S najväčšou pravdepodobnosťou princ Ľudovít Karol Francúzsky napokon podľahol dňa 8. júna 1795 vo veku desať rokov zápalu podbrušnice v spojení s tuberkulózou. Jeho smrť potvrdzuje aj odpis pôvodnej úmrtnej správy zo dňa 12. júna 1795 (originál zhorel pri požiari archívu v paláci Tuileries počas bojov Parížskej komúny). Telo princa Ľudovíta Karola Francúzskeho bolo na druhý deň po úmrtí podrobené pitve, ktorú realizoval doktor Philippe Jean Pelletan spolu s ďalšími tromi lekármi. Lekári ešte pred pitvou telesné pozostatky prehliadli a prehlásili ich za pozostatky princa Ľudovíta Karola Francúzskeho. Počas pitvy sa preukázalo, že telo nieslo stopy po fyzickom týraní, pravdepodobne po bití palicou alebo bičom. Doktor Pelletan si ako suvenír ponechal princovo srdce, ktoré sa zachovalo až do súčasnosti.

Záznam o úmrtí Ľudovíta Karola Francúzskeho (v dokumente uvedený ako „Louis Charles Capet“) datovaný dňa 12. júna 1795 (v dokumente uvedený dátum: 24. prairiala roku III podľa republikánskeho kalendára).

Pozostatky Ľudovíta boli v tajnosti dňa 10. júna 1795 neskoro večer pochované na cintoríne Sainte Marguerite (dnes v 11. parížskom obvode) do spoločného hrobu (a teda bez náhrobného kameňa), čo sťažilo neskoršie pokusy o jeho nájdenie a identifikáciu.

Princovo srdce bolo v roku 2000 podrobené skúmaniu pomocou analýzy DNA, ktoré preukázalo, že ide skutočne o srdce príslušníka bourbonskej a habsburskej dynastie.[1] Srdce bolo 8. júna 2004 slávnostne pochované v bazilike Saint-Denis (neďaleko od Paríža) v prítomnosti viacerých členov z dynastie Bourbonovcov.

V priebehu 19. storočia sa objavilo niekoľko desiatok ľudí, ktorí o sebe prehlasovali, že sú princom Ľudovítom Karolom Francúzskym, zázračne zachráneným z väzenia. Teórie o jeho úteku či únose z väzenia a neskoršom objavení sa sú ale nepodložené a v podstate aj bezpredmetné, nakoľko analýza DNA, odobraná z tkaniva princovho srdca, presvedčivo preukázala, že patrilo dieťaťu s predkami pochádzajúcimi z bourbonskej a habsburskej dynastie (priebeh vedeckého skúmania princových pozostatkov opisuje francúzsky historik Philippe Delorme, ktorý bol členom výskumného tímu, v biografickej knihe o Ľudovítovi XVII.).

1. DELORME, Philippe: Louis XVII, la vérité. Sa mort au Temple confirmée par la science. Paris : Flammarion, 2000, p. 58.

• CADBURYOVÁ, Deborah: Ztracený král Ludvík XVII. : tragický osud syna Marie Antoinetty. Praha : Ikar, 2004. 423 s. ISBN 80-249-0428-4
• DELORME, Philippe: Louis XVII, la vérité. Sa mort au Temple confirmée par la science. Paris : Flammarion, 2000, 228 s. (edícia Pygmalion) ISBN 978-2857046493
• SIPRIOT, Pierre: Ludvík XVII. : Neznámý příběh následníka francouzského trůnu, syna Marie Antoinetty a Ludvíka XVI. Praha : Brána, 1999. 176 s. ISBN 80-7243-034-3

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ľudovít XVII.