Parížska univerzita
Parížska univerzita (Université de Paris) bola starobylá univerzita v Paríži. Bola jednou z najstarších a najvýznamnejších európskych univerzít a zastrešovala niekoľko akademických fakúlt a internátov, z ktorých najvýznamnejšia bola Sorbonna. Jej názov sa tiež stal synonymom pre Parížsku univerzitu. Vznikla v stredoveku ako centrum scholastiky. Za Francúzskej revolúcie bola zrušená a nahradená špecializovanými vysokými školami, po sto rokoch na konci 19. storočia bola obnovená, ale po študentských nepokojoch v roku 1968 opäť zanikla. V roku 1970 bola na základe nového vysokoškolského zákona zrušená a od 1. januára 1971 rozdelená do trinástich samostatných univerzít, z ktorých niektoré sa nachádzajú i na území mimo mesta Paríž.
Dejiny
V 12. storočí vznikla Universitas magistrorum et scholarium (Obec učiteľov a žiakov), čo bola pôvodne teologická škola pri Notre Dame, ktorej v roku 1200 kráľ Filip II. August priznal právo, aby jej členovia boli pod jurisdikciou práva cirkevného a nie civilného. Zmyslom tohto opatrenia bolo, aby študenti, ktorí neboli niekedy vnímaní obyvateľstvom pozitívne, boli ochránení pred ich bezpečnostným aparátom. Zo začiatku skôr stavovská než vedecká inštitúcia bola teda podriadená právomoci cirkvi. Univerzitu uznal pápež Inocent III. vo svojej bule v roku 1215 a potvrdil ju Gregor IX. v roku 1231. Univerzita bola rozdelená do štyroch fakúlt – slobodných umení (tzv. artistická fakulta), teologickej, právnickej a lekárskej.
Rektor univerzity bol volený členmi fakulty slobodných umení. Predsedal akademickému senátu, ktorý zasadal vždy prvú sobotu v mesiaci. Senát (tribunál) tvorili dekani teologickej, právnickej a lekárskej fakulty a štyria zástupcovia štyroch národov tvoriacich fakultu slobodných umení (národ francúzsky, normandský, pikardský a anglický, po Storočnej vojne premenený na nemecký). Senát súdil všetky spory medzi členmi univerzity.
Voľby rektora a zasadania akademického senátu sa konali v kostole Saint-Julien-le-Pauvre až do jeho vyplienenia v roku 1524.
Od 13. storočia sa začali zakladať internáty, ktoré mali umožniť študentom lacné bývanie v drahom Paríži. Najslávnejšia bola Collège de Sorbonne pre budúcich teológov. Vznikli i internáty podľa jednotlivých krajín z ktorých do Paríža prichádzali študenti, napr. Dánsky internát (Collège de Danemark), Škótsky (Collège des Écossais), Lombardský (Collège des Lombards), Nemecký (Collège des Allemands) a veľa ďalších. V týchto internátoch sa aj vyučovalo. Internáty spravovali náboženské nadácie a rády po ktorých sa tiež niektoré nazývali – Premonštrátsky internát (Collège de Prémontré), Augustiniánsky (Collège des Augustins), Clunyjský (Collège de Cluny), internát sv. Barbory (Collège Sainte-Barbe) a pod. Samotná univerzita nemala žiadnu vlastnú budovu.
Všetky internáty vznikali na ľavom brehu Seiny, kde sa vytvorila univerzitná štvrť ktorej meno bolo odvodené od faktu, že spoločným jazykom študentov a profesorov bola latinčina – Latinská štvrť.
K najvýznamnejším učencom pôsobiacim na stredovekej univerzite patrili Albert Veľký, sv. Bonaventúra, Tomáš Akvinský alebo Boethius z Dácie.
Parížska univerzita sa v stredoveku stala významnou autoritou v oblasti cirkevného práva. Jej učenci vyriešili problematiku zdanenia benefícií Svätou stolicou a zohrali významnú úlohu počas pápežského schizmatu v rokoh 1378 – 1417. Univerzitný kancelár Jean de Gerson predsedal v rokoch 1414 – 1418 Kostnickému koncilu. Počas Storočnej vojny stála univerzita na strane Angličanov a Burgunčanov a v roku1431 schválila popravu Johanky z Arku.
Od 15. storočia moc univerzity pozvoľna upadala. Karol VII. v roku1446 zahrnul univerzitu do jurisdikcie parížskeho parlamentu, čo viedlo k študentským nepokojom, ktorých sa zúčastnil i básnik François Villon. Univerzita bola proti tzv. bolonskému konkordátu, ktorý v roku 1516 podpísal František I., a ktorý dával kráľovi možnosť kontrolovať prístup k veľkým benefíciám. Založenie Collège de France v roku 1530 a príchod jezuitov do Francúzska v polovici 16. storočia priniesli univerzite konkurenciu vo vzdelávaní. V roku 1600 Henrich IV. zrušil privilégia univerzity.
Po nezávislosti počas Frondy sa univerzita podriadila Ľudovítovi XIV. Odsúdila Descartesove myšlienky a neskôr i filozofov osvietenstva. Takže zatiaľ čo absolutizmus a osvietenstvo boli v iných krajinách impulzom pre zakladanie nových univerzít, vo Francúzsku vývoj viedol k uzatvoreniu univerzity počas Francúzskej revolúcie v roku 1793, lebo bolo deklarované, že vzdelávací systém je záležitosť celého národa a nie niekoľkých škôl. Už v roku 1791 bol rektor menovaný parížskou obcou a nie univerzitou, v roku 1792 bol zrušený akademický senát a teologická fakulta a 15. septembra nasledujúceho roku Národný konvent zrušil všetky internáty a fakulty na celom území Francúzska. Konvent sa rozhodol nahradiť výuku starých univerzít novou sústavou stredných a vysokých škôl, ktorým predchádzali základné školy.
Napoleon Bonaparte v roku 1806 vytvoril akadémiu, ktorá prevzala funkcie bývalej univerzity. Mala filozofickú fakultu, fakultu vied a katolícku teologickú fakultu, ktoré sídlili na Sorbonne, a lekársku a právnickú fakultu.
Počas Tretej republiky na konci 19. storočia boli zbúrané staré barokové budovy Sorbonny a nahradené novými, neoklasicistickými, ktoré sú využívané dodnes. Z pôvodných stavieb zostala najmä kaplnka sv. Uršuly s hrobom kardinála Richelieu.
V roku 1885 bol upravený status akadémie, zákon z 28. apríla 1893 jej udelil právnu subjektivitu a 10. júla 1896 bola obnovená Parížska univerzita. Tvorili ju fakulta vied, filozofická, právnická, lekárska, evanjelická teologická fakulta (založená v roku 1877, transformovaná ako slobodná fakulta v roku 1905), a Vysoká škola farmácie. 19. novembra 1896 ju slávnostne otvoril prezident Félix Faure.
V prvom desaťročí 20. storočia vzniklo mnoho nových univerzitných inštitúcií ako Geografický ústav alebo Ústav umenia a archeológie. V roku 1914 mala univerzita 17 308 študentov, v roku 1956 ich bolo už 64 151. V 60. rokoch fakulta vied opustila Sorbonnu a presťahovala sa do nového Kampusu Jussieu.
Rozdelenie po roku 1968
Po študentských nepokojoch v roku 1968 bol prijatý nový vysokoškolský zákon, ktorý reformoval Parížsku univerzitu. Od 1. januára 1971 tak bola pôvodná univerzita zrušená a rozdelená do 13 samostatných univerzít. Sedem z nich stále sídli v Latinskej štvrti. Ostávajúce v iných častiach mesta, niektoré dokonca za jeho hranicami. Jednotlivé univerzity nesú jednotný názov „Univerzita Paríž“ doplnený rímskou číslovkou a ďalším upresňujúcim názvom.
Externé odkazy
Zdroj
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pařížská univerzita na českej Wikipédii.