Valéry Giscard d’Estaing

Od júna do decembra 1954, vo veku 28 rokov, bol menovaný zástupcom riaditeľa kabinetu prezidentovho poradcu Edgara Faurea. Po svojom vstupe do poslaneckej funkcie za departement Puy-de-Dôme v roku 1956 sa vzdal funkcie. V tejto poslaneckej funkcii pôsobili už jeho prastarý otec Agénor Bardoux v 19. storočí a starý otec Jacques Bardoux v 20. storočí. V tom istom roku bol menovaný za člena francúzskej delegácie na 11. schôdzi valného zhromaždenia Spojených národov. V roku 1958 dostal mandát generálneho radcu pre Puy-de-Dôme, zvolený za kantón Rochefort-Montagne, tento mandát skončil v 1974.

Valéry Giscard d’Estaing nastúpil do funkcie štátneho tajomníka pre financie v roku 1959 a od 19. januára 1962 ho generál de Gaulle menoval ministrom financií a hospodárstva na návrh premiéra Michela Debrého. Tento post si zachoval aj počas premiérskeho mandátu Georgesa Pompidoua, ale stal sa nepopulárnym kvôli plánu stabilizácie v roku 1963. Po znovuzvolení generála de Gaulla na post prezidenta sa tento rozhodol nahradiť ho Michelom Debréom 8. januára 1966.

Počas prvej doby vo funkcii ministra financií sa Valéry Giscard d’Estaing zaoberal projektom reorganizácie administratívy začatej jeho predchodcom Antoinom Pinayom a Wilfridom Baumgartnerom. V rámci nej dal prepojiť v roku 1962 Ministerstvo financií s ministerstvom hospodárstva. V 1965 vedenie štátnej pokladnice sa spojilo s vedením ministerstva zahraničného obchodu a znovu ustanovili vedenie predvojnových fondov dekrétom z 5. júla, zatiaľ čo služba hospodárskych a finančných štúdií prešla pod vedenie predošlého.

Valéry Giscard d’Estaing reorganizoval Generálny inšpektorát financií v období 1966 – 1967 a nechal sa zvoliť na radnici v Chamalières. V tom istom čase založil Národnú federáciu nezávislých republikánov (FNRI) vyhlásiac: „Sme súčasť centristov a vo väčšine Európania.“ Z toho titulu podporil v 1969 kandidatúru Spojeného kráľovstva za člena Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Bol prezidentom „Commission des Finances, économie générale“ a návrhu rozpočtu Národného zhromaždenia.

Jeho vzťah ku Charlesovi de Gaullovi bol čoraz kritickejší; hovoril hlavne o osamelom výkone moci a používal formuláciu kritickej podpory, ktorú vyjadril slovami "áno, ale". Apeloval, aby sa hlasovalo „nie“ na referende 27. apríla 1969, ktorého zamietnutie spôsobilo odchod generála de Gaulla z funkcie. Počas prezidentských volieb po odchode de Gaulla sa priklonil na chvíľu ku kandidatúre Antoine Pinaya, potom sa pridal k Georgesovi Pompidouovi 30. apríla.

Georges Pompidou mu zveril ministerstvo hospodárstva a financií vo vláde Jacquesa Chaban-Delmasa (1969 – 1972), post si zachoval aj vo vláde Pierra Messmera (1972 – 1974). V tejto funkcii dal hlasovať o zákone č.73 – 7 z 3. januára 1973 o „Banque de France“.

Valéry Giscard d’Estaing sa postavil proti projektu rýchlovlakov SNCF, dával prednosť projektu aerovlaku. V 1974, počas uzavretej ministerskej rady o úsporách energie, jeden člen projektu TGV umiestnil spis na spodok kopy dokladov. Po troch hodinách diskusií schválil projekt TGV už veľmi chorý a unavený prezident Pompidou.

Aby kompenzoval rozpočtovú stratu, vzal úver, ktorý bol neskôr pre Francúzsko príliš drahý. Od roku 1967 do 1974 bol aj starostom obce Chamalières v departemente Puy-de-Dôme.

Rok 1976, v Bielom dome

8. apríla 1974, šesť dní po skone Georgesa Pompidoua, Valéry Giscard d’Estaing oznámil svoju kandidatúru v prezidentských voľbách v 1974 na radnici v Chamalières vysvetliac svoju vôľu „Pozerať Francúzsku do hĺbky očí“. Podporovaný nezávislými republikánmi a stranou UDR, menovite Jacquesom Chiracom, predbehol bývalého premiéra gaullistov Jacquesa Chaban-Delmasa v prvom kole s 32,6 % hlasov.

Medzi dvoma kolami volieb prebehla verejná debata s Françoisom Mitterrandom, ktorá Valérymu Guiscard d’Estaingovi poskytla rozhodujúcu výhodu. Fráza „Vous n’avez pas le monopole du cœur“ (Nemáte monopol na srdce) vynikla spomedzi jeho myšlienok. Bol zvolený s 50,81 % oprávnených voličov 19. mája 1974, čím sa stal tretím prezidentom V. Francúzskej republiky a zároveň najmladším – vo veku 48 rokov. Vo svojom prejave po prísahe prezidenta vyhlásil: „Počujem ešte silné hlasy francúzskeho ľudu, ktoré požadujú zmenu. Robíme túto zmenu preňho, s ním, takým ako je svojím počtom a rôznosťou.“

Prezidenti J.F. Kennedy a Giscard d’Estaing v Oválnej pracovni Bieleho domu

Valéry Giscard d’Estaing menoval Jacquesa Chiraca premiérom, ale vzťahy medzi nimi smerovali k druhej demisii Chiraca v 1976. Bol nahradený Raymondom Barreom, „jedným z najlepších ekonómov Francúzska“ podľa prezidenta. Na podnet prezidenta boli odsúhlasené reformy v legislatíve, ktoré menili spoločnosť do hĺbky. Rozvod na dohodu manželov, povolenie potratov, zníženie veku dospelosti z 21 na 18 rokov, atď.

Začiatok prezidentskej funkcie bol poznačený vzburou mládeže a modernizáciou. Oživil aj niekoľko národných symbolov: modrá zástava francúzskej štandardy bola nahradená svetlejšou kobaltovou modrou, ktorá vyzerala menej agresívne, Marseillaise bola hraná menej hlasno a v pomalšom rytme. Rozhovory so zahraničnými novinármi poskytoval v angličtine, pózoval pre oficiálne fotografie v kompletnom obleku, zjednodušil protokol v Elyzejskom paláci a pokúšajúc sa priblížiť ľudu viac vyhľadával možnosti ukazovať súkromie na verejnosti, hlavne na rodinných večeriach.

V priemyselnej oblasti sa angažoval za modernizáciu železničnej dopravy a dal vytvoriť štúdiu o TGV.

Sedemročné obdobie prezidentského mandátu bolo poznačené následkami dvoch ropných šokov. Kvôli šetreniu energiami obnovila vláda už staršiu zmenu letného času, čo umožnilo šetriť na večernom osvetlení. Rozhodol tiež o pokračovaní intenzifikácie programu vývoja nukleárnej energie, ktorý začal jeho predchodca. Obdobie jeho úradu je tiež poznačené rastom masovej nezamestnanosti.

Valéry Giscard d’Estaing je účastníkom stavby európskej integrácie. Obraňoval myšlienku Európskej únie už od svojich politických začiatkov. Podieľal sa na „tretej ceste“ medzi nadnárodnou Európou a Európou štátov, prispel k vytvoreniu Európskej rady a zvýšeniu právomocí Európskeho parlamentu, hlavne v rozpočtovej oblasti.

Osobne uprednostnil nahradenie trestu smrti doživotným väzením bez možnosti zmeny trestu. Udelil milosť štyrom odsúdeným na smrť a odmietol ju trom (Christian Ranucci v 1976, Jérôme Carrein a Hamida Djandoubi v 1977) požadujúc, aby trest smrti mal odstrašujúci účel, keď obete boli deti alebo slabé, zanedbávané a týrané ženy. Toto boli posledné výkony trestu smrti vo Francúzsku.

Historik Jean-Charles Asselain zdôraznil, že v období prezidentského mandátu Valéry Giscard d’Estainga zostávala ekonomika na relatívne vysokej úrovni, rast HDP okolo 3 %ročne. Navyše, v roku 1980 bol verejný dlh Francúzska vzhľadom na HDP (franc. PIB) rovnaký na začiatku funkcie ako aj na jej konci.[6] Podčiarkuje, že súbor ukazovateľov svedčí o skutočnom oslabení nerovností. Pomer medzi priemernými čistými príjmami riadiacich a podriadených pracujúcich bol zovretejší, hlavne preto, že bolo vyššie zaťaženie daňových odvodov z príjmov vyšších príjmových skupín. Politika silného franku a uvoľnenia cien, ktorá čelila vonkajšej konkurencii, nedovoľovala vykonávať kontrolu cien a zvyšovania cien základných potravín. Jeho mandát bol poznačený svetovou ekonomickou krízou v dôsledku druhého ropného šoku a dvojnásobným zvýšením počtu nezamestnaných.

Helmut Schmidt, James Callaghan, Jimmy Carter a Giscard d’Estaing na Guadelupe

Valéry Giscard d’Estaing sa realizoval v politike Európy. S kancelárom Helmutom Schmidtom utužil vzťahy medzi Francúzskom a Nemeckom. Osobne sa venoval vytvoreniu Rady Európy a monetárneho európskeho systému. Na konci funkčného obdobia uskutočňoval proarabskú politiku, aby zabezpečil Francúzsku zásobovanie ropou.

Rok pred voľbami 1981, 10. mája 1980, prezident republiky Valéry Giscard d’Estaing povedal v jednom interview pre „Express“, že má realizované len tri štvrtiny toho, čo si želal urobiť. Verejná sonda v „Le Point“ mesiac predtým mu dala preferenciu 57 % hlasov oproti Michelovi Rocardovi a 61 % oproti Françoisovi Mitterrandovi. 2. marca 1981 oznámil v Elyzejskom paláci záujem o druhý mandát prezidenta.

26. apríla 1981 bol na čele prvého kola prezidentských volieb s 28,32 % hlasov pred Françoisom Mitterrandom (25,85 %) a Jacquesom Chiracom (18,00 %).

Chirac, predseda pravicového „RPR“ (Zhromaždenie za republiku) odmietol vyzvať svojich straníkov, aby podporili Valéry Giscard d’Estainga v druhom kole, lebo chcel podporiť kandidáta socialistov. D’Estaing dosiahol však podporu gaullistu Michela Debrého. Medzi dvoma kolami magazín „Le Canard enchaîné“ uverejnil dokumenty poukazujúce na to, že minister pre rozpočet Maurice Papon bol počas režimu vo Vichy zodpovedný za deportácie Židov. Valéry Giscard d’Estaing to označil za politickú manipuláciu a tvrdil, že nikdy nepoznal Paponovu minulosť.

Počas debaty v televízii medzi dvoma kolami, 5. mája 1981, François Mitterrand a d’Estaing mali spolu konfliktnú výmenu názorov, ktorej výsledné skóre bolo v prospech odchádzajúceho prezidenta.

10. mája 1981 D’Estaing prehral druhé kolo volieb, keď nazbieral 14 642 306 hlasov a 48,24 % platných hlasov. O deväť dní neskôr predniesol reč na konci mandátu v televíznom žurnáli „Antenne 2.“, ktorý zakončil zvolaním „Au revoir!“ a nasledoval dlhý pochod k východu z miesta natáčania pred zrakom divákov a za zvuku Marseillaisy. Táto scéna sa stala slávnou.

V knihe „Le Pouvoir et la vie“ napísal: Prečo som prepadol? Kvôli nezamestnanosti? Kvôli omrzenosti Francúzov? Mal som k dobru 60 % preferencií a potom zrazu prišlo tornádo. Je to čudný fenomén. Pri príležitosti tridsiateho výročia svojej prehry v roku 2011 vyhlásil, že jeho volebná kampaň bola zlá a „odflinkaná“.

Valéry Giscard d’Estaing riadil „Zväz pre francúzsku demokraciu“ (UDF), ktorú založil v 1978, v období 1988 – 1996.

V 1984 bol zvolený poslanec za „UDF“ v departemente Puy-de-Dôme, kde sa znovu sústredil na svoju doménu a stal sa predsedom regionálnej rady v 1986. Vo voľbách do mestskej rady prehral v súboji so starostom Clermont-Ferrandu, keď zozbieral 49,10 % hlasov v druhom kole.

Znovu ho zvolili za poslanca za Puy-de-Dôme v 1986. V roku 1987 až 1989 sa stal predsedom komisie zahraničných vecí v Národnom zhromaždení. Znovu prebral túto funkciu v 1993 – 1997.

Podporil kandidatúru Raymond Barrea v prezidentských voľbách v 1988 a spojil sa so svojím starým rivalom Chiracom v roku 1995 a 2002.

Valéry Giscard d’Estaing nasledoval 30. júna 1988 Jeana Lecanueta v čele strany, ktorej bol zakladateľom pred desiatimi rokmi. Čelil rozdeleniu svojej strany a hnutia a opustil funkciu predsedu 31. marca 1996.

V 1986 sa stal predsedom regionálnej rady Auvergne, znovuzvolený bol v 1992 a 1998. Jeho projektom bolo založenie múzea vulkánov v Auvergne s názvom Vulcania, ktoré otvoril 20. februára 2002 v Saint-Ours-les-Roches.

Počas svojich mandátov v Auvergne pracoval na projekte cestnej siete v departemente a autocesty A89.

Postaral sa o postavenie sály pre 8 500 osôb. V roku 2004 bol kandidátom v regionálnych voľbách na kandidátke UMP-UDF za Auvergne. V júni 2009 po úmrtí Omara Bongo – prezidenta Gabonu oznámil, že tento financoval volebnú prezidentskú kampaň Jacquesa Chiraca v 1981.

V rokoch 1986 – 2004 bol prezidentom prírodnej rezervácie „Vulkány Auvergne“.