Gaius Iulius Caesar

Gaius Iulius Caesar bol potomok váženého patricijského rodu Iuliovcov (gens Iulia), ktorí odvodzovali svoj pôvod od mýtického Iula, syna trójskeho hrdinu Aineia. Cognomen Caesar malo podľa Plínia Staršieho pôvod v tom, že jeden z jeho predkov prišiel na svet cisárskym rezom (caesum znamená po latinsky vyrezaný).[1] Iné pramene uvádzajú ako možné vysvetlenie, že jeden z Caesarových predkov mal hustú šticu vlasov (latinsky caesaries), že mal jasné šedé oči (latinsky oculis caesiis), alebo že v boji zabil slona (maursky caesai).[2] Sám Caesar, ako sa zdá, sa prikláňal k poslednému výkladu, pretože vydával mince, na ktorých bol zobrazovaný slon.

Napriek starobylému vznešenému pôvodu bola caesarovská vetva rodu Iuliovcov chudobná, ale zato politicky činná. Z jej radov pochádzali traja konzuli aj keď z rodu Corneliov Scipionov napríklad pochádzalo minimálne 15 konzulov. Caesarov otec, ktorý sa volal tiež Gaius Iulius Caesar, dosiahol hodnosť prétora, druhý najvyšší stupeň úradníckej kariéry (cursus honorum) a v tejto funkcii spravoval provinciu Asia. Vysokú funkciu v pohnutej dobe občianskych nepokojov získal možno vďaka svojmu vplyvnému švagrovi, manželovi svojej sestry Iulie, Gaiovi Mariovi. Caesarova matka Aurelia Cotta pochádzala z významnej rodiny Aureliovcov (gens Aurelia).

Cornelius Sulla

O Caesarovom detstve neexistujú žiadne dôveryhodné informácie. Suetoniov aj Plutarchov životopis sa začína náhle v jeho mladíckom veku, ako keby úvodná časť v oboch prípadoch chýbala. Jeho vychovávateľom bol údajne Marcus Antonius Gnifo.[3] Caesar mal dve sestry, obe menom Iulia.

V dobe Caesarovho detstva sa nachádzala Rímska republika vo viacnásobnom ohrození. V Spojeneckej vojne (91 – 88 pred Kr.) sa proti Rímu postavili jeho italickí spojenci, ktorí žiadali rovnaké občianske práva, aké mali Rimania. Súčasne ohrozoval východné rímske provincie pontský kráľ Mithridates. Samotný štát bol rozdelený medzi dve strany, optimátov a populárov, medzi ktorými dochádzalo ku krvavým potýčkam. Caesarov strýko Marius, inak významný vojvodca, stál na čele ľudových populárov proti aristokratickým optimátom vedeným Corneliom Sullom. Keď Sulla získal hlavné velenie po Prvej vojne s Mithridatom (88 – 84 pred Kr.), Marius na čele svojich oddaných légií vtrhol do Ríma a strhol na seba vládu. Ihneď sa začal mstiť na Sullových prívržencoch a naopak pozdvihol k moci vlastnú stranu, ku ktorej sa radila aj rodina Gaia Iulia Caesara. Mariova strana zostala v Ríme pri moci aj po smrti svojho vodcu v roku 86 pred Kr.

Gaius Marius

V roku 85 pred Kr. náhle a bez zjavnej príčiny zahynul Caesarov otec, keď sa jedného rána obúval.[4] Vo veku 16 rokov sa tak Caesar stal hlavou rodiny (pater familias). Nasledujúci rok bol Gaiom Mariom vybraný do kňazského kolégia boha Iova (flamen Dialis) namiesto kandidáta, ktorého Marius odstránil v svojich čistkách.[5] Kňazský úrad vyžadoval, aby bol Caesar ženatý s dievčaťom z patricijského rodu, preto zrušil zásnuby s Cossutiou, dievčaťom z bohatej jazdeckej rodiny, a oženil sa s Corneliou, dcérou významného Mariovho stúpenca Lucia Cornelia Cinnu.[6]

Ukončenie vojny s Mithridatom v roku 84 pred Kr. na východe uvoľnilo Sullove vojenské sily pre boj s Mariovou stranou v Itálii. V bitke pri Collinskej bráne (82 pred Kr.) sa zmocnil Sulla vlády nad Rímom a vyhlásil sa za diktátora na neobmedzenú dobu (pôvodne musel diktátor zložiť svoj úrad po šiestich mesiacoch). Nasledoval teror namierený proti Mariovcom. Dokonca ani sám Marius neunikol vyčíňaniu svojho protivníka: jeho telo bolo exhumované a hodené do Tiberu. Sulla začal vydávať proskripcie (proscriptio), zoznamy jeho politických odporcov, ktorých bolo možné beztrestne zabiť a zmocniť sa ich majetku. Gaius Iulius Caesar, Mariov synovec a Cinnov švagor, sa tiež ocitol medzi proskribovanými, bol pripravený o zdedený majetok a kňazskú hodnosť a musel na istú dobu utiecť z Ríma. Napriek nebezpečenstvu, ktoré mu tak hrozilo, sa odmietol rozviesť s Corneliou.

Na príhovor Caesarových vplyvných príbuzných z matkinej strany bolo umožnené Caesarovi vrátiť sa do Ríma. Sulla pri tejto príležitosti údajne vyhlásil, že vidí v mladom Caesarovi mnoho Mariov.[7]

Po oslobodení od kňazských povinností, ktoré by Caesarovi zabraňovali vo vojenskej kariére, sa mladý Gaius Iulius, namiesto toho, aby sa vrátil do Ríma, pripojil k armáde a slúžil v provincii Asia pod velením Marca Minucia Therma a v Kilikii pod velením Servilia Isaurica. V boji sa mnohokrát vyznamenal a dokonca získal občiansku korunu (corona civica) pri obliehaní mesta Mytiléna. Pri poslaní získať na stranu Rimanov loďstvo bytínskeho kráľa Nikomeda strávil na jeho dvore tak dlhú dobu, že sa rozšírila povesť o jeho milostnom vzťahu s kráľom, ktorá mu zostala do konca života.[8]

Po Sullovej smrti v roku 78 pred Kr. sa konečne Caesar odvážil vrátiť do Ríma. Pretože mu bol jeho majetok odobratý v proskripciách, musel sa uspokojiť so skromným domom na Subure,[9] vo vykričanej štvrti rímskej mestskej chudoby. Caesar sa vrhol na právnickú kariéru a rýchlo si získal povesť vynikajúceho rečníka, ktorý viedol procesy proti bývalým správcom provincií obvineným z prekračovania právomocí a korupcie. Dokonca aj Cicero ho chválil.[10] Aby vylepšil svoje rečnícke schopnosti, v roku 75 pred Kr. sa Caesar vydal na študijný pobyt na Rodos, kde pôsobil slávny učiteľ rétoriky a predstaviteľ aticistického štýlu Apollonios Molon, okrem iných i učiteľ Cicerona.

V tomto období, podľa Suetonia počas cesty na Rodos,[11] podľa Plutarcha počas cesty ku kráľovi Nikomedovi,[12] zajali Caesara kilickí piráti a držali ho v zajatí na ostrove Farmacusa v súostroví Dodekany.[13] Aj počas zajatia si udržiaval Caesar nad pirátmi psychickú prevahu. Cvičil sa v písaní reči a básní, ktoré prednášal pirátom, zúčastňoval sa na ich telesných cvičeniach a keď od neho žiadali výkupné 20 talentov, vyhlásil, že má cenu 50. Žartom im hovoril, že ich všetkých dá povešať, hneď ako sa dostane z ich zajatia. Po tom, ako bolo výkupné za jeho osobu zaplatené, sa Caesar skutočne postaral o pochytanie pirátov a na vlastnú zodpovednosť ich dal do jedného ukrižovať.

Po návrate do Ríma Caesar začal tradičnú rímsku politickú kariéru (cursus honorum) tým, že prijal najnižší úrad vojenského tribúna. Záznamy o tom, ako sa zapojil do Spartakovho povstania (73 – 71 pred Kr.), ktoré vypuklo v tejto dobe, chýbajú. V roku 70 pred Kr. bol zvolený za kvestora v Hispánii na rok 69 pred Kr. V tom istom roku vystúpil verejne s pohrebnou rečou za svoju tetu Iuliu, vdovu po Gaiovi Mariovi, a odvážil sa dokonca v jej pohrebnom sprievode vystaviť podobizne zosnulého vojvodcu, čo sa od Sullovej diktatúry nikto neodvážil. Počas roku 69 alebo 68 pred Kr. zomrela pri pôrode jeho prvá manželka Cornelia.

S Caesarovou kvestúrou v Hispánii sa spája historka, podľa ktorej v Gadách (dnes Cádiz v Španielsku), uvidel akúsi sochu Alexandra Veľkého. Keď si uvedomil, že v 30-tich rokoch Alexander dobyl celý vtedy známy svet, povzdychol si, že on sám nič pozoruhodné zatiaľ nevykonal.[14]

V Ríme sa vrhol Caesar ešte usilovnejšie do politického života. V roku 67 pred Kr. sa opäť oženil, tentoraz so Sullovou vnučkou Pompeiou. O dva roky nato bol zvolený za edila a obnovil Mariove triumfálne trofeje. Viedol tiež niekoľko procesov proti mužom, ktorí sa nezákonne obohatili pri Sullových proskripciách, štedro míňal peniaze na verejné stavby a hry, čím si získal podporu ľudových más, hoci sa veľmi zadĺžil (podľa Plutarcha mal dlh 13 000 talentov už pred nástupom do akejkoľvek verejnej funkcie)[15]. Svojimi politickými ťahmi sa Caesar prihlásil jasne k strane populárov, ktorá bola od nástupu Sullu k moci potlačovaná, ale s Caesarom na čele naberala druhý dych. V tejto dobe došlo aj k zblíženiu medzi Gaiom Iuliom Caesarom, Marcom Liciniom Crassom a Gnaeom Pompeiom, budúcimi triumvirmi. Bohatý Crassus čiastočne finančne podporoval Caesarovu napredujúcu kariéru.

Niektorí starovekí historici podozrievali Caesara, že už v tejto dobe sa zapojil do nevydareného pokusu o prevrat.[16]

Dnešný pohľad na Via Sacra

V roku 63 pred Kr. došlo k ďalšiemu významnému súdnemu procesu, v ktorom si získal Caesar obľubu verejnosti. Na jeho popud obvinil tribún Titus Labienus senátora Gaia Rabiria, patriaceho k optimátom, z politickej vraždy tribúna Lucia Appuleia Saturnina, ku ktorej malo dôjsť pred 37 rokmi. Caesar bol jedným z dvoch sudcov, ktorí prípad vyšetrovali. Rabiria obhajovali dvaja najvýznačnejší právnici tej doby, Marcus Tullius Cicero a Quintus Horentsius Hortalus. Napriek tomu bol uznaný vinným z vlastizrady (perduellio). Rabirius unikol odsúdeniu, keď sa odvolal a jeho proces nebol obnovený, ale Caesar si získal v Labienovi dôležitého spojenca v svojom nasledujúcom vzostupe.

Toho istého roku sa uchádzal vo voľbách o post najvyššieho kňaza (pontifex maximus). Jeho protivníci boli dvaja významní optimáti a bývalí konzuli, muži omnoho starší a politicky skúsenejší ako Caesar, Quintus Lutatius Catulus a Publius Servilius Vatia Isauricus. Vo volebnom boji figurovali obvinenia z podplácania na všetkých stranách. Caesar vraj v deň volieb povedal svojej matke, že sa buď vráti ako víťaz alebo sa vôbec nevráti, pretože mu hrozilo vyhnanstvo za obrovské dlžoby, do ktorých sa dostal, aby mohol zaplatiť svoju politickú kampaň.[17] Caesar kňazskú hodnosť získal a spolu s ňou i sídlo na Via Sacra.

V roku 63 pred Kr. došlo ešte k jednej významnej udalosti, a to ku Catilinovmu sprisahaniu. Marcovi Tulliovi Ciceronovi, ktorý zastával toho roku úrad konzula, sa podarilo sprisahanie odhaliť. Caesarov odporca Lutatius Catulus spolu s ďalšími ho obvinili z toho, že sa na pokuse o prevrat podieľal.[18] Caesar sa tiež zapojil do debaty v senáte o tom, ako naložiť so sprisahancami. Zasadzoval sa proti trestu smrti, ktorý navrhovali Cicero a Cato Mladší, a namiesto neho navrhoval doživotné uväznenie. Nakoniec sa však senát priklonil k návrhu Marca Porcia Catona a Catilinovci boli popravení. Keď nasledujúceho roku došlo k opätovnému vyšetrovaniu vo veci sprisahania, Caesar bol znova obvinený zo spoluúčasti. Šikovne sa mu podarilo z obvinenia vykĺznuť a namiesto seba dostať do väzenia tých, ktorí ho obviňovali.[19]

Počas prétury, ďalšieho kroku k najvyššiemu úradu konzula, sa v roku 62 pred Kr. Caesar dostal do sporu so senátom nakloneným optimátom, keď podporoval vytrvalo legislatívu, ktorá mala pomôcť populárom. Na čas mal pozastavený výkon funkcie, až kým vyvolanými demonštráciami ľudových más neprinútili senát zákaz odvolať. V tom istom čase bola v Caesarovom dome usporiadaná oslava na počesť bohyne Bona Dea (Dobrej bohyne). Na slávnosti nebolo dovolené zúčastniť sa žiadnemu mužovi, ale napriek tomu sa na ňu podarilo preniknúť Publiovi Clodiovi Pulchrovi, ktorý sa prestrojil za ženu, údajne kvôli milostnému pomeru s Caesarovou ženou Pompeiou. Po prichytení bol súdený, ale vďaka tučným úplatkom a zastrašovaniu zo strany Clodiovej vplyvnej rodiny bol oslobodený. Caesar proti nemu nevzniesol žiadne obvinenie, napriek tomu sa so svojou ženou rozviedol tvrdiac, že na ňu nemal padnúť ani tieň podozrenia.[20]

Úrad proprétora mal odslúžiť nasledujúceho roku (61 pred Kr.) Caesar v Zadnej Hispánii (Hispania Ulterior). Pred tým, ako mohol nastúpiť do funkcie však musel splatiť aspoň časť stále vysokých dlžôb. Obrátil sa preto na Marca Licinia Crassa, jedného z najbohatších mužov v Ríme, ktorý mu pomohol výmenou za politickú podporu proti Pompeiovi. V Hispánii Caesar porazil Callaicov a Lusitanov, získal si veľkú obľubu u svojho vojska a ukončil svoju propréturu s nižšími dlžobami a vyššou reputáciou.

Za víťazstvo nad hispánskymi Galmi mal Gaius Iulius nárok na triumf, ale to by znamenalo, že by sa zdržal za hradbami mesta až do tejto slávnosti a nemohol sa zúčastniť volieb do úradu konzula. Požiadal senát, aby sa mohol zúčastniť volieb v neprítomnosti (in absentia), ale jeho veľký politický protivník, Marcus Porcius Cato Mladší, sa postaral o to, že návrh neprešiel. Pri rozhodovaní medzi triumfom a volebným bojom sa rozhodol Caesar pre kandidatúru do úradu konzula.

Spolu s ním sa o túto funkciu uchádzali Marcus Calpurnius Bibulus, s ktorým zastával Caesar úrad edila, a Lucius Lucceius. Politický boj nebol o nič čistejší ako ktorýkoľvek predošlý. Caesar si dokázal sľubmi získať na svoju stranu Cicerona a dohodol sa s bohatým Lucceiom, že si konzulát rozdelia. Optimáti naopak podporovali Bibula a dokonca aj Cato, ktorý sa preslávil svojou bezúhonnosťou, sa znížil ku korupcii, aby sa postaral o jeho podporu. Ako konzuli na rok 59 pred Kr. boli nakoniec zvolení Marcus Calpurnius Bibulus a Gaius Iulius Caesar.

V tomto období boli traja najmocnejší muži v štáte Marcus Licinius Crassus, ktorého politická sila spočívala v obrovskom bohatstve a podpore jazdeckého stavu, Gnaeus Pompeius, ktorý si získal slávu ako vojvodca ešte za Sullovho režimu a mal podporu armády, a Gaius Caesar, ktorý dokázal zmobilizovať dav na svoju podporu. Vzťahy medzi Pompeiom a Crassom neboli dobré odkedy zdieľali konzulát v roku 70 pred Kr., ale Caesarovi sa podarilo ich dočasne uzmieriť, keď im navrhol spoločnú dohodu. Tajný dohovor spečatili v roku 60 pred Kr. manželstvom medzi Pompeiom a Caesarovou dcérou z prvého manželstva Iuliou (Pompeius mal v tejto dobe 50 a Iulia 14 rokov). Caesar si na oplátku vzal Calpurniu, dcéru Lucia Calpurnia Pisona Caesonina, ktorý sa stal konzulom nasledujúceho roku.

Caesarovi sa v pozícii konzula podarilo s podporou triumvirov presadiť niektoré zákony, ktorými si naklonil verejnú mienku a oslabil moc optimátov. Pri rokovaní o zákone, ktorý mal prerozdeliť štátnu pôdu bezzemkom, sa Caesarov spolukonzul Bibulus pokúsil legislatívny proces všetkými možnými spôsobmi zastaviť. Pompeius, ktorý mal záujem o presadenie zákona, aby mohol odmeniť svoje vojsko prídelmi pôdy, obsadil Rím lojálnymi veteránmi a došlo k zastrašovaniu. Bibulus sa zo strachu o vlastný život utiahol do svojho domu, odkiaľ nevychádzal až do konca svojho funkčného obdobia.[21] Caesar po tejto udalosti konal ako konzul úplne samostatne, takže sa satirici o tomto roku vyjadrovali ako o konzuláte Iulia a Caesara.

Caesar sa tiež postaral o zákon, ktorý nútil vydávať senát verejné správy o svojich rokovaniach. Senátori tak museli brať ohľad na verejnú mienku, ktorá bola pod Caesarovým vplyvom.

Mapa Galie okolo roku 58 pred Kr.

Po zložení konzulského úradu mala byť senátom pridelená Caesarovi provincia, ktorú by ako prokonzul spravoval nasledujúci rok (58 pred Kr.). Senát mu zamýšľal prideliť málo významnú provinciu, kde by bolo možné ho kontrolovať, ale jeho tajní spoločníci Crassus a Pompeius sa postarali o to, aby získal Predalpskú a neskôr i Zaalpskú Galiu (Galia Cisalpina a Galia Transalpina tiež nazývaná Galia Narbonensis) a Ilýriu (Illyricum), čím dostal zároveň velenie nad štyrmi légiami. Triumvirovia mu tiež vymohli, aby namiesto zvyčajného roku smel v úrade prokonzula zotrvať päť rokov, počas ktorých mal zaručenú politickú imunitu. Správa provincie poskytovala Caesarovi vítanú príležitosť splatiť dlžoby, a to vymáhaním nehoráznych poplatkov od tamojšieho obyvateľstva rovnako a vojenskými výpravami.

Zaalpská Galia ležiaca na území dnešného južného Francúzska (Provensalsko) hraničila v Caesarovej dobe na severe s dovtedy nepokorenou keltskou Galiou. Galovia boli známi svojou bojovnosťou a bohatstvom, rovnako tiež ale aj svojou nejednotnosťou a politickou nestálosťou. Caesar sa rozhodol tieto faktory využiť a Galiu, ktorá sľubovala obrovskú vojnovú korisť a vojvodcovskú slávu, si podrobiť. Zámienkou sa mu stali dve udalosti: masová migrácia kmeňa Helvétov, ktorí údajne mali v úmysle ohroziť rímsku provinciu, a žiadosť o pomoc vyslaná k Caesarovi od spriateleného kmeňa Heduov, ktorých utláčali ich galskí sokovia Arverni a nimi na pomoc zavolaní germánski Suebi spoza Rýna.

Caesar sa obrátil najprv proti Helvétom vedeným náčelníkom Orgetorigom. V niekoľkých bitkách sa mu podarilo národ Helvétov zmasakrovať (z pôvodných 300 000 – 400 000 Helvétov ich po jeho ťažení zostalo približne 100 000). V tom istom roku (58 pred Kr.) podnikol výpad proti Germánom spoza Rýna, ktorí sa usadili v Galii. Pôvodne si ich Galovia najali ako žoldnierov vo vzájomných konfliktoch, ale táto vojenská sila sa im začala vymykať spod kontroly. Germánsky náčelník Ariovistus sa vyhlásil za kráľa germánskeho národa Suebov, privlastnil si územie niektorých galských kmeňov a zaistil si ich podriadenosť veľkým množstvom rukojemníkov. Na spoločné želanie Galov sa Caesar pokúsil presvedčiť Ariovista, aby sa stiahol nazad za Rýn, vyjednávaním. Keď neuspel, na Suebov zaútočil. Porazil ich v bitke pri Vosges (58 pred Kr.) a pripravil ich o vojenskú moc v Galii.

Vercingetorix skladá zbrane pred Caesarom

V nasledujúcich rokoch podnikol Caesar ďalšie vojenské výpravy na územie Belgov, Venetov a Aquitanov (v posledných dvoch ťaženiach hral významnú úlohu Crassov syn Publius Crassus). V roku 55 pred Kr. odrazili rímske légie vpád germánskych Tencterov a Usipetov spoza Rýna do Galie. Caesar dal príkaz postaviť most cez rieku, vstúpil s armádou do dosiaľ nezmapovaných končín Germánie, ale po 18 dňoch sa bez väčších úspechov stiahol a most nechal strhnúť. V tom istom roku sa pokúsil o vylodenie v Británii, ktoré po stroskotaní veľkej časti loďstva musel opakovať nasledujúceho roku (54 pred Kr.). Rovnako ako v prípade Germánie, Caesar si dokázal podrobiť britské kmene iba krátkodobo a rýchlo sa z ostrova stiahol.

Caesarovo ťaženie v Galii vyvolávalo kontroverzné reakcie už i jeho súčasníkov, obzvlášť jeho politických odporcov, ktorí videli v Galskej vojne spôsob, ktorým sa chcel Caesar obohatiť, pripútať k sebe veľký počet vojakov a získať si vojenskú slávu a verejnú popularitu. Vpád do Germánie a Británie, ktoré nemali väčší politický ani ekonomický význam, mal skôr ohúriť Rimanov a ukázať im Caesarove vojvodcovské schopnosti než podrobiť si barbarské národy. Aj víťazstvá v Galii boli len krátkodobé. Ešte počas zimy rokov 54 – 53 pred Kr. vypuklo v severovýchodnej Galii povstanie vedené náčelníkom kmeňa Eburonov Ambiorigom, ktoré ukázalo, aká slabá je rímska moc v Galii.

K významnejšej vzbure proti rímskej zvrchovanosti došlo v roku 52 pred Kr., keď sa podarilo náčelníkovi Arvernov Vercingetorigovi zjednotiť Galov v boji proti Rimanom. Vercingetorix si bol dobre vedomý rímskej prevahy v otvorenom poli a uchyľoval sa preto radšej k partizánskemu spôsobu boja. Dokázal Caesara poraziť v niekoľkých stretoch, z ktorých najväčší sa odohral pri hlavnom meste Arvernov Gregovii. Nakoniec sa Caesarovi podarilo Vercingetoriga obkľúčiť v Alesii a po dlhom obliehaní ho prinútiť ku kapitulácii. Po Vercingetorigovej porážke pokračovali menšie potýčky až do roku 51 pred Kr., ale Galia bola už v rímskych rukách. Vercingetorix bol odvedený ako zajatec do Ríma. Caesar ho nechal viesť v svojom triumfálnom sprievode v roku 46 pred Kr. a popraviť.

V Caesarovom vojsku slúžilo viacero významných osobností. Jeho legátom vo funkcii proprétora bol jeho starý politický prívrženec Titus Labienus. Pod Caesarovým velením v Galii bojovali tiež dvaja Crassovi synovia, Marcus Crassus a Publius Crassus, jeho príbuzný Lucius Iulius Caesar, Ciceronov brat Quintus Tullius Cicero, jeho budúci vrah Marcus Iunius Brutus a politický pokračovateľ Marcus Antonius.

Celkový dôsledok Caesarovho ťaženia v Galii je dnes ťažké zhodnotiť. Jeho vlastné zápisky, ktoré mali slúžiť v prvom rade ako súčasť propagandy, sú značne prehnané. Podobnú neobjektívnosť možno pripísať i ďalším rímskym historikom. Ploutarchos tvrdí, že Caesar počas Galskej vojny celkovo bojoval s 3 miliónmi mužov, z ktorých jeden milión v boji zahynul a ďalší bol zotročený. Rímska moc si podrobila údajne 300 kmeňov a zničila 800 miest.[22] Niektorí moderní historici uvádzajú, že napríklad v prípade Helvétov sa rímska armáda stretla len s asi 16 – 40 000 mužmi z celkového počtu 100 – 160 000 Galov.[23]

Na jar v roku 56 pred Kr. sa stretli triumvirovia v Luce (dnes Lucca) v Predalpskej Galii. Caesar, Pompeius a Crassus obnovili svoju tajnú dohodu. Pompeius a Crassus mali zastávať nasledujúceho roku konzulát, pričom Caesarovi bola potvrdená správa doterajších území. Po svojom konzuláte mal Crassus dostať ako provinciu Sýriu a Pompeius dve provincie v Hispánii.

Kým Caesar bojoval v Británii, jeho dcéra Iulia, vydaná za Pompeia, zomrela pri pôrode. Caesar ponúkol Pompeiovi namiesto nej svoju praneter Octaviu, vtedy manželku Gaia Marcella. Pompeius túto ponuku odmietol. Neskôr si vzal za manželku Corneliu, dcéru Caesarovho politického oponenta Quinta Metella Scipiona. Toto gesto naznačilo, že triumvirát sa rozpadá.

Caesarov denarius

Triumvirát sa s plnou platnosťou rozpadol v roku 53 pred Kr., po smrti Marca Licinia Crassa v bitke pri Karrhách počas jeho východného ťaženia proti Partom. Zdrvujúca porážka rímskeho vojska a smrť jedného z najmocnejších mužov Ríma spôsobila v Itálii zmätok. V krízovej situácii sa Pompeius, ktorý teraz, keď bol Crassus mŕtvy a Caesar sa zaoberal nepokojmi v Galii, ovládol senát, nechal samotný zvoliť za konzula. Hneď ako sa situácia v Ríme upokojila, pribral si za spolukonzula svojho prívrženca a zaťa Quinta Metella Scipiona. Prostredníctvom senátu Pompeius žiadal, aby Caesar, ktorému končilo jeho prokonzulské obdobie v Galii, rozpustil svoje vojsko a vrátil sa do Ríma. Navyše mu bolo zakázané uchádzať sa v neprítomnosti o druhý konzulát, ktorý by mu poskytol politickú imunitu. Bolo jasné, že pokiaľ by sa bez vojska Caesar vrátil do Ríma, čakal by ho proces, v ktorom by ho Pompeius zničil.

Caesar spočiatku diplomaticky vyčkával vo svojich provinciách. V Ríme tribúni ľudu, Marcus Antonius a Quintus Cassius Longinus, ktorí stáli na Caesarovej strane, nariadenia senátu namierené proti Caesarovi vetovali, ale ich veto senát ignoroval. Nakoniec z obavy o svoju bezpečnosť radšej utiekli do Galie za Caesarom. Dňa 10. januára 49 pred Kr. Gaius Iulius Caesar na čele jednej svojej légie prekročil rieku Rubikon, označujúcu hranicu Itálie, čím rozpútal občiansku vojnu. Caesar pri tom údajne vyslovil slová z divadelnej hry gréckeho dramatika Menandra: „Alea iacta est“ (Kocky sú hodené).

Gnaeus Pompeius

Zvesť o tom, že Caesar tiahne na čele svojho vojska na Rím a že sa mestá v severnej Itálii jedno po druhom pred ním vzdávajú sa doniesla k Pompeiovi a senátu. Nikto presne nevedel, s akým veľkým vojskom Caesar postupuje na juh. Pompeiove vlastné vojenské sily boli viazané v Hispánii, kde predtým slúžil v úrade prokonzula, preto sa rozhodol z Ríma pred svojim protivníkom ustúpiť do východných provincii a tu postaviť armádu, s ktorou by mu mohol čeliť. Z Ríma spolu s ním utiekli aj optimáti. Po vstupe do Ríma Caesar pokračoval v prenasledovaní Pompeiovcov smerom k Brundisiu, kde dúfal, že zadrží svojho súpera skôr, než bude môcť vyplávať na východ. Pompeiovi sa podarilo uniknúť.

V ďalšej fáze občianskej vojny Caesar zamieril na západ, do Hispánie, kde sa rozhodol zničiť vojenské jednotky oddané Pompeiovi. Ochranu Itálie zveril svojmu tribúnovi, Marcovi Antoniovi. V rekordnom čase 27 dní sa dostal do hispánskych provincií, pričom pripojil k svojmu vojsku légie zdržiavajúce sa v Galii, a porazil Pompeiových veliteľov.

Nakoniec sa Iulius Caesar obrátil na východ, kde zatiaľ Pompeius zbieral sily na protiútok. K prvému stretu došlo 10. júla 48 pred Kr. pri Dyrrhachiu (dnes Drač v Albánsku), kde Caesar len tak-tak vyviazol z katastrofálnej porážky. Rozhodujúca bitka sa odohrala 9. augusta 48 pred Kr. pri Farsale, v ktorej zvíťazil Caesar napriek Pompeiovej takmer dvojnásobnej prevahe. Caesar sa po svojom víťazstve vrátil do Itálie a bol zvolený za diktátora. Len 11 dní nato túto funkciu zložil, aby prijal druhý konzulát spolu s Publiom Serviliom Vatiom. Pompeius sa zatiaľ uchýlil do egyptskej Alexandrie, kde bol 29. septembra 48 pred Kr. na príkaz kráľa Ptolemaia XIII. zavraždený.

Týmto sa Caesar zaplietol do občianskej vojny medzi Ptolemaiom XIII. a jeho spoluvládkyňou, sestrou a manželkou Kleopatrou VII. Caesar sa postavil na stranu Kleopatry. V roku 47 pred Kr. porazil v bitke na Níle Ptolemaiove vojsko a dosadil na egyptský trón ako jedinú vládkyňu Kleopatru. Milenecký vzťah, ktorý dvojica udržiavala až do Caesarovej smrti, vstúpil do legiend. Jeho skutočný rozmer a význam je však povážlivý. V roku 47 pred Kr. porodila Kleopatra Caesarovi syna, ktorý dostal meno Ptolemaios Caesar ale bol nazývaný Caesarion („Malý cézar“). Napriek tomu sa Caesar nerozviedol so svojou manželkou Calpurniou, s ktorou za 14 rokov nemal žiadne deti. Rímske zákony neumožňovali sobáš s osobou, ktorá nebola rímskym občanom, tak ako Kleopatra. Pri výbere dediča uprednostnil Caesar pred Kleopatriným synom svojho prasynovca Octaviana. Egyptská kráľovná niekoľkokrát navštívila Rím a bola možno prítomná v meste aj počas Caesarovej smrti.

Posledné roky vojny strávil Caesar prenasledovaním zvyšku Pompeiových prívržencov. V severnej Afrike, kam sa utiekli dvaja významní členovia strany optimátov, Marcus Porcius Cato Mladší a Quintus Metellus Scipio, a zbierali tu armádu, porazil senátorskú opozíciu v roku 46 pred Kr. v bitke pri Thapse. Metellus bol zabitý priamo v boji, Cato spáchal samovraždu. Dvaja Pompeiovi synovia, Gnaeus Pompeius a Sextus Pompeius, spolu s bývalým Caesarovým stúpencom Titom Labienom sa uchýlili zasa do Hispánie, kde ich odpor rozbil Caesar v bitke pri Munde (dnes Montilla) v roku 45 pred Kr.

V posledných rokoch občianskej vojny súčasne povstal proti rímskej moci na východe pontský kráľ Farnakes II. Ešte v roku 47 pred Kr. sa s ním Caesar rýchlo a definitívne vyrovnal v bitke pri Zele. Pri tejto príležitosti poslal do Ríma krátku správu z bojiska: „Veni, vidi, vici“ (Prišiel som, videl som, zvíťazil som).

Busta Kleopatry z berlínskej antickej zbierky

Posledné štyri roky od porážky Pompeia pri Farsale do Caesarovej smrti vypĺňala neustávajúca Caesarova štátnická aktivita. Za tak krátke obdobie sa mu podarilo uskutočniť len malú časť z plánovaných reforiem, ktoré mali pretransformovať republikánske zriadenie na autokraciu. Časť caesarovského programu uviedol do praxe v pozmenenej podobe až jeho následník Octavianus Augustus.

Z Caesarových reforiem sa ako najtrvácnejšia ukázala reforma kalendára. Caesar zaviedol podľa egyptského vzoru kalendárny rok s 365 dňami, ku ktorým bol každý štvrtý rok pridávaný jeden deň navyše. Tento tzv. juliánsky kalendár sa v Európe udržal až do úprav, ktoré zaviedol v roku 1582 pápež Gregor XIII. Caesar tiež premenoval piaty mesiac rímskeho roku, Quintilis, podľa seba na Julius (júl). Podľa tohto vzoru premenoval Augustus neskôr šiesty mesiac, Sextilis, podľa svojho mena na Augustus (august).

K Caesarovým plánom patrili rozsiahle verejné projekty. K Forum Romanum nechal pristaviť časť, ktorá bola nazvaná Caesarovo fórum (Forum Caesaris) a kde sa nachádzal Chrám Venuše Rodičky (Venus Genetrix). V chráme nechal dokonca vztýčiť zlatú sochu svojej milenky Kleopatry.[24] V ďalších stavebných plánoch chcel Caesar rozšíriť prístav Ostia Antica, zregulovať toku Tiberu a rozšíriť rímsku cestnú sieť.

Caesar tiež plánoval niekoľko vojenských ťažení: proti Partii, Skýtii, smerom na Kaukaz a do Germánie. Žiadne z nich nestihol uskutočniť.

Veľká časť jeho reforiem bola orientovaná na tie vrstvy obyvateľstva, ktoré mu tradične prejavovali podporu. Rôznymi opatreniami udržiaval nízke ceny základných potravín a obmedzoval nákup iného ako štátneho obilia. Plánoval rozdelenie pôdy vyslúžilým vojakom a vytvorenie kolónií veteránov v rôznych častiach rímskeho sveta. Udelil rímske občianstvo gréckym lekárom a filozofom pôsobiacim v Ríme. Svojich starých politických odporcov Caesar neproskriboval, ale ospravedlňoval, čím si medzi nimi získal aspoň čiastočnú podporu. Týmto spôsobom bol oslobodený napríklad aj Marcus Tullius Cicero, ktorý počas občianskej vojny podporoval Pompeia.

V septembri 45 pred Kr., po návrate z Hispánie, spísal Caesar svoju poslednú vôľu, v ktorej za svojho dediča ustanovil svojho prasynovca Gaia Octaviana. Caesar tiež stanovil, že ak by Octavianus zomrel skôr ako on sám, mal byť jeho druhým dedičom Marcus Iunius Brutus.[25]

K Caesarovmu životu v posledných rokoch patrilo veľké množstvo pôct, ktoré mu udelil senát alebo si ich pririekol sám. V roku 46 pred Kr. nastúpil tretíkrát do úradu konzula so spolukonzulom Marcom Aemiliom Lepidom. O rok nato nastúpil do tohto úradu štvrtýkrát, tentoraz už bez kolegu. Senát mu pririekol aj čestný titul Otec vlasti (Pater patriae) a hodnosť prefekta mravov (praefectus morum), ktorá mu na tri roky prepožičiavala úradnú moc cenzora. V roku 45 pred Kr. bol zvolený za doživotného diktátora (dictator perpetuus). Tento titul sa objavil aj na minciach s Caesarovou podobizňou razených toho roku. Napriek všetkej pompe, ktorú okolo seba Iulius Caesar cielene akumuloval, vyhlasoval o sebe, že nemá záujem o kráľovské pocty.[24] Podľa Plutarcha raz Caesar oznámil senátu, že považuje za vhodnejšie, aby boli jeho pocty umenšené skôr ako by mali byť ešte rozšírené, ale toto tvrdenie neskôr odvolal.[26] Mnohí považovali jeho skromnosť len za šikovný populistický ťah.[27]

V roku 46 pred Kr. tiež oslávil štvornásobný triumf – za víťazstvá v Galii, Egypte, severnej Afrike a v boji proti Farnakovi. Senát nariadil pri tejto príležitosti na jeho počesť päťdesiatdennú ďakovnú slávnosť a postavil jeho sochu medzi božských ochrancov Ríma. Veľkolepé hry boli usporiadané v Caesarovom mene aj na oslavu jeho víťazstva pri Munde.

Pocty, ktoré na seba dokázal Caesar strhnúť, aj štedré narábanie so štátnymi financiami dali vzniknúť v senáte skrytej opozícii proti mocnému diktátorovi. Jej vodcom sa stal Caesarov blízky priateľ Marcus Iunius Brutus a jeho švagor Gaius Cassius Longinus, tiež pôvodne Caesarov prívrženec. Sprisahanci si dali meno Liberatores(Osloboditelia).

Podľa starovekých prameňov sa senát obával predovšetkým toho, že by sa Caesar mohol vyhlásiť za kráľa. Cassius Dio uvádza, že senátorov primälo k plánom na zavraždenie Caesara jeho neúcta voči ich stavu. Keď ho v roku 44 pred Kr. navštívili v chráme Venuše Rodičky, aby mu oznámili pridelenie nových pôct, Caesar ich údajne prijal posediačky, čo bol najvyšší prejav neúcty. Túto historku zaznamenáva aj Suetonius.[28] Navyše pridáva, že pri zhromaždení davu, ktorý prišiel privítať Caesara pri návrate do Ríma, ktosi umiestnil na jeho sochu vavrínový veniec. Tribúni Gaius Epidius Marcellus a Lucius Caesetius Flavius prikázali, aby bol veniec odstránený, pretože bol odznakom božských a kráľovských pôct. Caesar údajne nechal za tento incident pozastaviť výkon ich funkcie.[29] Caesarovi životopisci tiež spomínajú, ako pri oslave sviatku Lupercalií 15. februára 44 pred Kr. Marcus Antonius ako nový konzul niekoľkokrát vložil na Caesarovu hlavu korunu. Caesar si ju vždy zložil a nakoniec vyhlásil, že ju obetuje Jovovi.[24][30] Podľa niektorých historikov malo ísť o vopred dohodnuté gesto predstieranej skromnosti, ktoré malo Caesarovi nakloniť senát. U Seutonia sa tiež objavuje zmienka o tom, ako senátor Lucius Cotta navrhol, aby bol Caesarovi pridelený titul kráľ, pretože v sibylských knihách sa uvádzalo, že iba kráľ môže dobyť Partiu.[31] Objavili sa dokonca povesti, podľa ktorých chcel Caesar preniesť hlavné mesto ríše z Ríma do Alexandrie a urobiť z nej orientálnu despociu podľa vzoru východných vládcov.

Zavraždenie Caesara

Caesar sa chystal na dlhšiu dobu opustiť Rím a veliť jednej zo svojich vojenských výprav; svoje funkcie už na dobu troch rokov odovzdal zástupcom. Sprisahanci preto museli konať rýchlo. Na marcové Ídy (deň, ktorý pripadal na 15. marca) v roku 44 pred Kr. zavolala skupina senátorov Caesara na fórum, aby mu mohla byť prednesená petícia, v ktorej ho senát žiadal o navrátenie moci. Marcus Antonius, ktorý sa dozvedel o sprisahaní večer predtým od jedného z Osloboditeľov menom Servilius Casca, sa pokúsil Caesara zastihnúť a zadržať pri schodisku vedúcom na fórum. Sprisahanci ale zastihli Caesara na ceste ešte pri Pompeiovom divadle, kde občas senát zvykol zasadať, a zatiahli ho dnu.
Iné zdroje uvádzajú, že zasadanie senátu sa konalo priamo v Pompeiovom divadle.[24]

Keď Caesar začal čítať nahlas petíciu, Tillius Cimber, ktorý mu petíciu podal, strhol z neho tuniku. Kým sa Caesar oboril na Cimbra so slovami „To je násilie!“ (Ista quidem vis est), Servilius Casca tasil dýku skrytú pod tógou a urobil výpad na diktátorovo hrdlo. Caesar jeho ranu odrazil a stihol vykríknuť: „Casca, ty zradca, čo to robíš?“[32] Ihneď sa naňho vrhli všetci sprisahanci, ktorých bolo niečo vyše 60. Caesar sa pokúšal uniknúť, ale potkol sa a spadol. Takto ležiaceho ho jeho vrahovia ubodali, údajne pod sochou jeho nepriateľa Pompeia. Podľa Suetonia neskoršie lekár vyhlásil, že z 23 rán, ktoré Caesar utŕžil, bola iba jediná smrtiaca.[33]

Posledné Caesarove slová nie sú s istotou známe. Tradične sa uvádza výrok: „Aj ty, Brutus?“ (Et tu, Brute), ktorý je odvodený snáď od Suetonia (ten tvrdí, že pri pohľade na Bruta medzi sprisahancami Caesar vykríkol po grécky Και σου τεκνον, čiže „Aj ty, dieťa?“).[34] Podľa Plutarcha Caesar pri pohľade na Bruta medzi svojimi vrahmi nič nepovedal, iba si cípom tógy zakryl hlavu.[35]

Ploutarchos tiež uvádza, že po Caesarovom zavraždení Brutus vystúpil, aby prehovoril k senátorom, tí ale z miesta zločinu utiekli.[36] Brutus na čele Osloboditeľov potom smeroval ku Kapitolu za výkrikov: „Rimania, opäť sme slobodní!“ Namiesto očakávanej radosti sa im ale od obyvateľov Ríma dostalo rozpačité mlčanie. Hneď ako sa správa o vražde v meste rozšírila, ľudia sa zatvárali vo svojich domoch a čakali, čo bude nasledovať. Sprisahanci strávili na Kapitole celú noc. Tu sa k ním pridali niektorí ďalší senátori, ktorí sa sami na vražde nepodieľali, ale schvaľovali Caesarovo odstránenie.

Caesarovo telo zostalo na mieste vraždy, neskôr ho odniesli traja jeho otroci na nosidlách do jeho domu.[24]

Kím sprisahanci na čele s Brutom očakávali, že ich čin príjmu Rimania ako oslobodenie od tyrana a dôjde k obnoveniu republiky, situácia sa vyvinula podstatne inak. V prvom rade za to mohla obrovská popularita, ktorú si Caesar svojim vystupovaním a reformami získal u nižších vrstiev. Pre tieto masy bola vražda ich dobrodinca sprisahaním vedeným malou skupinou bohatých senátorov, ktorí videli v Caesarovej politike ohrozenie vlastného prominentného postavenia. Navyše, na rozdiel od zaskočených Osloboditeľov, ktorí takýto vývin situácie neočakávali, dvaja najvýznamnejší Caesarovi prívrženci, Marcus Antonius a Marcus Aemilius Lepidus začali okamžite konať: Antonius predniesol reč, v ktorej vrenie v dave obrátil proti optimátom ukrývajúcim sa na Kapitole, Lepidus obsadil vojskom fórum. Marcus Tullius Cicero sprostredkoval kompromis: Caesarovi vrahovia boli amnestovaní, no všetky jeho zákony a výnosy zostali v platnosti.[24]

Caesarova apoteóza

Tretí deň po zavraždení sa konal Caesarov pohreb, pri ktorom bol predčítaný jeho závet. Jeho dedič Gaius Octavianus, v tej dobe len 19-ročný, získal nielen Caesarovo veľké bohatstvo, ale aj jeho povesť a slávne meno Caesar. Caesar tiež odkázal vysoké čiastky Marcovi Iuniovi Brutovi a ďalším z jeho vrahov. Rímskemu ľudu odkázal svoje záhrady na pravom brehu Tiberu.

Napätie v štáte po Caesarovej smrti viedlo v nasledujúcich rokoch k ďalším občianskym vojnám, najprv medzi dedičmi Caesarovej strany (Antonius, Lepidus, Octavianus) a optimátmi usilujúcimi o udržanie republiky (Brutus, Cassius), po ich porážke v bitke pri Filipách (42 pred Kr.) medzi Marcom Antoniom a Gaiom Octavianom, ktorí sa usilovali o nastolenie samovlády. V roku 31 pred Kr. porazil Antonia Octavianus v bitke pri Actiu. Tento medzník označuje zánik rímskej republiky a vznik cisárstva. Octavianus, ktorý prijal meno Augustus, sa stal prvým cisárom.

V roku 42 pred Kr. bol Caesar zbožštený a dostalo sa mu titulu Divus Iulius (boh Iulius). Octavianus podľa toho tiež mohol používať označenie Divi filius (syn boha).[37]

Titulná strana De bello Gallico

Ako spisovateľ je dnes Gaius Iulius Caesar spájaný predovšetkým s radou diel žánru commentarii, teda zápiskov z vedených vojenských ťažení. Caesar ich nikdy nezamýšľal ako historiografické dielo, napriek tomu, že vďaka veľkému množstvu pre historikov dôležitých informácií dnes tomuto účelu slúžia. Zápisky mali v prvom rade slúžiť ako propaganda Caesarovej politiky a oslava jeho osoby určená pre strednú vrstvu drobnej šľachty žijúcu v Ríme a Itálii. Z viacerých spisov tohto žánru sa nám dochovali:

• Commentarii de bello Gallico (Zápisky o vojne v Galii), 8 kníh, posledná z nich je dielom Caesarovho dôstojníka Aula Hirtia
• Commentarii de bello civili (Zápisky o občianskej vojne), 3 knihy

V opise Caesarových výbojov dominuje neobjektívnosť a tendenčnosť: Caesar je nútený obhajovať svoje výpravy proti keltskému obyvateľstvu Galie a ďalším barbarským národom, ktoré Rím neohrozovali, ale sami boli Rimanmi napádané. Opakujú sa motívy barbarskej prefíkanosti, vierolomnosti, nestálosti, nedôveryhodnosti a morálnej podradnosti, naopak Rimania disponujú pozitívnymi vlastnosťami, ktoré ich predurčujú za víťazov. Porážky rímskeho vojska sú zľahčované a pripisované nepoctivému konaniu barbarov, víťazstva sú výsledkom rímskych cností ("virtus") a Caesarovho vojenského génia. Podobnú perspektívu používa Caesar aj v popise občianskej vojny, ktorým sa snaží zdiskreditovať svojich protivníkov a vytvoriť dojem, že občianske boje rozpútali oni.

Caesarovi býva niekedy pripisované aj autorstvo ďalších zápiskov. Ako pravdepodobnejšie sa však javí, že ich napísali jeho dôstojníci. Ide o:

• De bello Alexandrino (O vojne alexandrijskej)
• De bello Africano (O vojne africkej)
• De bello Hispaniensi (O vojne hispánskej)

• rodičia a súrodenci
  • otec: Gaius Iulius Caesar
  • matka: Aurelia Cotta
  • sestry: Iulia Caesaris Maior (staršia) a Iulia Caesaris Minor (mladšia)
• manželky
  • Cornelia Cinnilla (83 – 69/68 pred Kr.), zomrela pri pôrode
  • Pompeia (67 – 61 pred Kr.), rozvod
  • Calpurnia Pisonis (od 59 pred Kr. do Caesarovej smrti)
• deti
  • Iulia, z prvého manželstva s Corneliou Cinnillou, narodená okolo roku 83 pred Kr.
  • Ptolemaios Caesar (Caesarion), zo vzťahu s Kleopatrou, narodený v roku 47 pred Kr., zabitý vo veku 17 rokov na príkaz Octaviana
  • adoptovaný syn: Gaius Iulius Caesar Octavianus (prasynovec)
• milenky
  • Kleopatra VII.
  • Servilia Caepionis (matka Marca Iunia Bruta)[43]
  • Eunoe, kráľovná Mauritánie a manželka kráľa Boguda[44]
• významní príbuzní
  • Gaius Marius, strýko
  • Marcus Antonius, manžel jeho pranetere, Octavianovej sestry Octavie Mladšej
  • Lucius Iulius Caesar, meno niekoľkých Caesarových príbuzných z caesarovskej vetvy rodiny, ktorí slúžili v jeho vojsku alebo ho politicky podporovali
  • Iulius Sabinus, Gal z kmeňa Lingonov, ktorý počas Batávskeho povstania (69 po Kr.) tvrdil, že je pravnuk Gaia Iulia Caesara, keďže jeho prababička bola Caesarovou milenkou[45]

U starovekých historikov sa objavujú viaceré zmienky o Caesarovej homosexualite. Suetonius sa viac ráz zmieňuje o Caesarovom vzťahu s kráľom Nikomedom, ktorý bol v Ríme pomerne známy.[46] Sám Caesar, podľa Cassia Diona, pod prísahou poprel túto povesť.[47] Je možné, že mohlo ísť iba o politický ťah, ktorým mal byť Caesar zdiskreditovaný.

Catullus napísal dve básne, v ktorých spomína homosexuálny vzťah medzi Caesarom a jeho dôstojníkom Mamurrom.[48] Neskôr sa za svoje básne musel Caesarovi ospravedlniť.[49]

Počas neskoršieho napätia medzi Marcom Antoniom a Octavianom obvinil Antonius Octaviana, že získal Caesarovo dedičstvo výmenou za sexuálne služby. Pravdivosť tohto tvrdenia je ale veľmi pochybná.