Joséphine de Beauharnais

Jozefína sa narodila na francúzkom ostrove Martinik v schudobnelej, ale urodzenej rodine Tascher. Vyrastala na trstinových plantážach ďaleko od Paríža a od škôl pre dievčatá z dobrých rodín. Aj keď bola veľmi príjemná a dobrá, jej zvyky a postoje vzbudzovali skôr než vznešené parížske správanie, dojem koloniálnej plantáže. Ďalším dedičstvom jej rodiska boli navyše čierne a skazené zuby, ktoré boli zapríčínené konzumáciou martinickej, cukrom presýtenej stravy v jej detstve.

V roku 1779 sa vydala za dôstojníka vikomta Alexandra de Beauharnais. Pôvodne si mal vziať jej sestru, ale po jej smrti roku 1777 súhlasil, že si vezme Jozefínu. Toto manželstvo nebolo príliš šťastné, o čo sa nemalou mierou zaslúžil aj Alexandrov odpor voči Jozefíniným provinciálnym mravom.

Po rozpade manželstva zostala sama s dvoma deťmi a nejakú dobu žila v kláštore pre opustené bohaté ženy. V tomto priateľskom prostredí získala šarm a jemné pravidlá správania. Takto poučená dámami z kláštora bola teraz schopná viesť úspešný život. Vstúpila do delikátneho sveta politických a finančných kontaktov. V podstate sa nechala vydržiavať vplyvnými a bohatými mužmi a preto bola mnohými ľuďmi považovaná za nemorálnu a skazenú ženu. Na druhej strane jej šarm, dobrota a ochota pomôcť ľuďom v núdzi jej priniesli veľa priateľov a kontaktov, považovali ju za ženu, ktorá pomáha riešiť zložité rodinné problémy.

Medzitým vypukla revolúcia a Jozefína sa spolu so svojím manželom dostala roku 1794 do väzenia (tak ako mnoho ďalších šľachticov). On bol na Robespierrov príkaz sťatý gilotínou, ona prežila zrejme iba vďaka kontaktom z minulosti. Bola to pre ňu hrozná skúsenosť, počas ktorej prešla nepredstaviteľnými hrôzami a strachom z každodenne hroziacej popravy. Po prepustení zostala bez finančných príjmov a pokračovala vo svojom predchádzajúcom živote. Toto obdobie bolo však o niečo šťastnejšie, pretože dosiahla (aspoň rámcovo) finančnú stabilitu, nezávislosť, uzdravila sa z väzenia a opäť žila so svojimi deťmi.

Práve v tejto dobe sa zoznámila s Napoleonom. Hľadal vplyvnú a bohatú ženu. Napoleon Bonaparte, ktorý bol o 6 rokov mladší ako ona, sa do nej vášnivo zamiloval a onedlho sa vzali (1796). Ako svadobný dar dostal Napoleon od Jozefíninho bývalého milenca velenie francúzkych vojsk v Taliansku. Na Napoleonove prianie začala výhradne používať meno Jozefína (ženská obdoba jej druhého mena Joseph). Onedlho po svadbe pokračovala Jozefína v upevňovaní sociálnych väzieb a tiež vo svojich mimomanželských vzťahoch, naproti tomu Napoleon pochádzal z dosť starosvetskej korzickej rodiny a tá bola Jozefínou šokovaná. Jeho brat Jozef ho prehováral k rozchodu s ňou od okamihu, kedy ju po prvýkrát uvidel. Napoleon sa časom rozhodol, že musí izolovať Jozefínu od okolitého sveta, aby si mohol byť istý jej vernosťou.

V období korunovania cisárom bolo ich manželstvo v troskách. Hádky a vyhrážky rozvodom zatlačili Jozefínu, teraz už císarovnu, do poslušnosti. Jej čas bol vyplnený ceremoniálmi a štátnymi funkciami, ktoré zvládala s veľkým umom a v Paríži bola veľmi obľúbená. Precestovala celú Európu a bola veľmi cenená za svoj šarm a spoločenskosť. Jozefína nedala Napoleonovi dediča a ten jej dal na vedomie, že je iba otázkou času, kedy bude nútená (hlavne z politických dôvodov) ustúpiť stranou. Jozefína, ktorá už stratila mnohé zo svojich kontaktov, sa bála o svoju budúcnosť a bola ponechaná Napoleonovi na milosť. Ich manželstvo sa navzdory tomu ešte dlho preťahovalo, pretože Napoleon bol do Jozefíny stále zamilovaný.

Rozišli sa roku 1809. Napoleon chcel nástupcu trónu a preto sa v roku 1810 oženil s arcivojvodkyňou Máriou Lujzou Rakúskou a roku 1811 sa im narodil syn Napoleon II prezývaný Orlík, neskôr vojvoda Zákupský. Jozefína bola na odpočinku a odsťahovala sa do zámočku Malmaison, neďaleko Paríža, ale v podstate bola závislá na ročnom dôchodku od Napoleona (asi 3 mil.frankov). Jej veľkým koníčkom bolo pestovanie ruží. Na Malmaisonu sa podarilo sústrediť 250 odrôd. Zámok sa stal centrom umelcov, botanikov a šľachtiteľov. Jozefína zomrela v roku 1814 v Malmaisonu na infekciu horných dýchacích ciest – pravdepodobne laryngitis stenosans, či záškrt.

Paradoxom je, že pokračovateľom dynastie sa nestal potomok Napoleona, ale práve Jozefíny. Jej dcéra Hortenzia si vzala za muža Napoleonovho brata Ľudovíta a ich syn sa neskôr stal cisárom pod menom Napoleon III. Ďalšia blízka príbuzná Jozefíny – jej vnučka Amélia de Beauharnais, sa vydala za brazílskeho cisára Pedra I. Sestra Amélie Joséphine de Beauharnais sa vydala za Oskara I. Bernadotte, korunného princa a neskoršieho švédskeho a nórskeho kráľa. Vo vyhnanstve na Sv. Helene Napoleon napísal: Jozefína bola jedinou ženou, ktorú som miloval. Stále vládne môjmu srdcu a chýba mi.^{[chýba zdroj]}