Vincent Auriol

Narodil sa v rodine pekára v Reveli. V roku 1905 získal magisterský diplom práv (neskôr i doktorát) a pracoval ako advokát v Toulouse. Bol sympatizantom strany SFIO (predchodca dnešnej Parti socialiste) už od jej vzniku v roku 1908 a založil denník Le Midi socialiste (voľný preklad Socialistický Juh).

V rokoch 1914 až 1940 pôsobil ako poslanec za Muret v ktorom bol od roku 1925 starostom. Ako tajomník socialistického klubu v Poslaneckej snemovni (od roku 1928) sa stal postupne finančným expertom SFIO a postupne i jedným z jej hlavných vodcov.

V rokoch 1924 až 1926 predsedal finančnej komisii Poslaneckej snemovne, bol i ministrom financií. Nesúhlasil s mníchovskou dohodou. Je jedným z osemdesiatich poslancov, ktorí 10. júla 1940 hlasovali proti udeleniu plnej moci maršalovi Pétainovi.

V septembri toho roku bol zatknutý a väznený. V liste Léonovi Blumovi však vyslovil nádej a osobnú istotu, že demokratické mocnosti porazia nacistické i fašistické režimy. V auguste 1941 bol zo zdravotných dôvodov prepustený do domáceho väzenia, kde písal revolučný spis Hier et demain ("Včera a zajtra", parafráza Verneovej zbierky). Vyjadril tu nemožnosť zotrvania v pravidlách tretej republiky a načrtol tým základ pre vývoj inštitúcii republiky štvrtej.

Postupne sa mu zo svojho domáceho väzenia podarilo nadviazať kontakt so socialistickými rezistentmi; sám vstúpil do francúzskeho odboja a v roku 1943 sa mu podarilo preletieť do Londýna. V roku 1944 sa stal prezidentom finančnej komisie Alžírska a poradcom generála de Gaulla.

V roku 1945 bol menovaný premiérom dočasnej francúzskej vlády, o rok neskôr predsedom prvého, potom i druhého Ústavodarného zhromaždenia, v roku 1947 sa stal prvým prezidentom Štvrtej francúzskej republiky.

Kvôli sporu s Guyom Molletom, opustil SFIO a v roku 1958 využil svoju pozíciu prezidenta a historického vodcu socializmu, aby založil zjednotenú stranu PSA (Parti socialiste autonome, založenú na základe súhlasu strán Socialistickej internacionály).

V roku 1959 sa stal členom Ústavnej rady, ale od roku 1960 sa nezúčastnil schôdzi na protest proti niekoľkým zákonom vtedajšieho prezidenta Charlese de Gaulla, ktorých presadenie bez konzultácie Ústavnou radou považoval za výkon osobnej moci a za protirečiace princípom demokracie. V roku 1962 sa však zúčastnil schôdze, aby pomohol presadeniu zákona o priamej voľbe prezidenta.

Jeho posledným činom bola verejná výzva k voľbe Françoise Mitterranda v prezidentských voľbách v roku 1965.

• Jean-Pierre Cuvillier, Vincent Auriol et les finances publiques du Front populaire ou L'alternative du contrôle et de la liberté : 1933-1939, Publications de l'université de Toulouse-Le Mirail, 1979
• Éric Ghebali, Vincent Auriol : le Président citoyen. 1884-1966, éd. Grasset, 1998
• Louis Mexandeau, Histoire du parti socialiste, éd. Tallandier, 2005
• Gilles Morin, « Les socialistes dans les geôles de Vichy : à la recherche d'une parole libre », in Pierre Guidoni et Robert Verdier (dir.), Les Socialistes en Résistance, éd. Séli Arslan, 1999
• Pierre Miquel, Les Quatre-vingts, éd. Fayard, 1995
• Olivier Wieviorka, Les Orphelins de la République, Seuil, 2001
• Édouard Barthe, Le Combat d'un parlementaire sous Vichy, éd. Singulières, 2007

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vincent Auriol

• Životopis na stránke parlamentu
• Biografia

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Vincent Auriol na českej Wikipédii.