Politický vývoj Slovenska od roku 1989

Po páde komunistickej vlády v novembri 1989 Česko-Slovensku sa v obidvoch republikách mali uskutočniť prvé slobodné parlamentné voľby. 10. decembra 1989 bola v Česko-Slovensku ustanovená Vláda národného porozumenia. Predsedom bol Marián Čalfa. V 21 člennej (federálnej) vláde bolo už len 10 členov Komunistickej strany Česko-Slovenska (KSČ), čo sa vtedy považovalo za úspech opozície (Občianskeho fóra a VPN). 12. decembra 1989 bola na Slovensku vymenovaná nová vláda pod vedením Milana Čiča, ktorej úlohou bolo najmä pripraviť voľby. Medzi členov vlády patrili okrem iných osobností ponovembrového vývoja Vladimír Lexa, ktorý bol prvým podpredsedom vlády, funkciu podpredsedov vlády vykonávali Jozef Markuš, Vladimír Ondruš a Alexander Varga. Ministrom financií, cien a miezd bol Michal Kováč, ministrom priemyslu Ján Ducký a na poste ministra kultúry sa po krátkom pôsobení Ladislava Chudíka objavil Ladislav Snopko. Ministrom vnútra a životného prostredia bol od januára 1990 Vladimír Mečiar.

V priebehu 22. schôdze SNR 1. marca 1990 Jozef Dubníček z Demokratickej strany, podal v mene VPN návrh na uvoľnenie predsedu SNR Schustera z funkcie a voľbu jeho nástupcu, ktorým mal byť Ján Budaj. Návrh podal v „duchu vzájomného porozumenia“, keďže komunistickú stranu reprezentovalo v tom čase v parlamente 65 poslancov zo 150. Schuster oznámil, že je pripravený z postu odísť, nemieni však abdikovať a žiada, aby ho z funkcie odvolali. Zo 144 prítomných poslancov za jeho odvolanie hlasovalo len 54; 7 sa hlasovania zdržalo a zvyšok (83) hlasovaním vyjadril podporu Schusterovi. Navrhovaná voľba Jána Budaja sa tak neuskutočnila. O post neprišla ani podpredsedníčka SNR Janka Blažejová.[1][2] Bola to prvá dôležitá verejná porážka VPN, ktorá vyvolala špekulácie smerované nielen proti Budajovi, ale proti celej VPN (pod vedením nového predsedu by Predsedníctvo SNR vraj malo odvolať aj predsedu vlády Čiča a zostaviť novú vládu vedenú Kučerákom).[3][4]

Rok 1990 bol prelomový. Počas neho sa po páde komunistického režimu začali klásť základy demokracie, uskutočnili sa po 44 rokoch slobodné parlamentné (8. – 9. júna 1990) a komunálne voľby. Hlavným nositeľom týchto zmien na Slovensku bolo hnutie Verejnosť proti násiliu. Na jeho čele stáli dovtedajší disidenti, ale aj ďalší politicky aktívni občania. Pred voľbami však VPN vzala na svoju kandidátku populárnych a známych bývalých vysokých komunistov. Prispelo to síce k jej víťazstvu, ale neskôr to bola príčina jej rozpadu.

Výsledky volieb:

• Verejnosť proti násiliu získala 29,35 % hlasov.
• Kresťanskodemokratické hnutie skončilo s 19,21 % (čo bolo 648 782 hlasov, 31 kresiel v SNR)
• Slovenská národná strana získala 13,94 %,
• Komunistická strana Česko-Slovenska dostala 13,35 %,
• Együttélés-Spolužitie-Wspólnota-Soužití, Maďarské kresťansko-demokratické hnutie (ESWMK) získalo 8,66 %,
• Demokratická strana 4,4 % a
• Strana zelených 3,49 %.

Na republikovej úrovni (nie federálnej) vznikla vládna koalícia VPN s KDH a DS. Poslanci získali mandát na dvojročné volebné obdobie, čo sa neskôr ukázalo ako nie veľmi šťastné riešenie, pretože vláda, ktorá vzišla z volieb, nemala dosť času na to, aby sa preukázali aj pozitívne výsledky jej pôsobenia. To sa odrazilo na výsledkoch vládnych strán v ďalších voľbách. Federálna vláda v tom čase začala ihneď riešiť naliehavé ekonomické problémy, ktoré boli priamym dôsledkom plánovanej ekonomiky. Liberalizácia trhu v lete 1990 začala i zákonom o slobodnom podnikaní, boli prijaté zákony o veľkej privatizácii, ktorá sa mala uskutočniť kupónovou metódou. Sovietske okupačné vojská odišli do polovice roku 1991 z Československa. 1. júla 1991 bola zrušená Varšavská zmluva. Nové demokratické smerovanie krajiny bolo potvrdené aj prominentnými návštevami – François Mitterrand a Margaret Thatcherová v septembri 1990, George Bush v novembri 1990. V lete 1990 sa oficiálne zmenil aj názov štátu a symboly. Československú socialistickú republiku (ČSSR) nahradil názov Česká a Slovenská Federatívna Republika (ČSFR).

Vláda Slovenskej republiky od 27. júna 1990 do 22. apríla 1991

• Vladimír Mečiar – predseda vlády, nominant VPN
• Ján Čarnogurský – prvý podpredseda vlády, nominant KDH
• Jozef Kučerák – podpredseda vlády
• Vladimír Ondruš – podpredseda vlády
• Gábor Zászlós – podpredseda vlády

• Anton Andráš – minister vnútra, nominant KDH
• Ladislav Pittner – minister vnútra od 22. novembra 1990, nominant KDH
• Alojz Rakús – minister zdravotníctva, nominant KDH
• Michal Kováč – minister financií, cien a miezd
• Jozef Belcák – minister hospodárstva, nominant KDH
• Ladislav Snopko – minister kultúry
• Viliam Oberhauser – minister lesného a vodného hospodárstva, nominant KDH
• Jozef Chren – minister obchodu a cestovného ruchu, nominant KDH
• Rudolf Filkus – minister plánovania, od 6. októbra 1990 minister pre hospodársku stratégiu
• Stanislav Novák – minister práce a sociálnych vecí
• Ján Holčík – minister priemyslu
• Ladislav Košťa – minister spravodlivosti
• Ladislav Kováč – minister školstva, vedy, mládeže a športu, nahradený Jánom Pišútom
• Ján Pišút – od 6. septembra 1990 minister školstva, vedy, mládeže a športu
• Jozef Dubníček – minister výstavby a stavebníctva
• Michal Džatko – minister poľnohospodárstva a výživy, nominant KDH
• Ivan Tirpák – predseda Komisie pre životné prostredie, nominant KDH
• Augustín Marián Húska – predseda Úradu pre privatizáciu a správu národného majetku
• Martin Hvozdík – predseda Výboru ľudovej kontroly SR, od 6. septembra 1990 minister kontroly
• Milan Kňažko – minister bez kresla, od 6. septembra 1990 minister medzinárodných vzťahov

Slovenská národná rada:

• František Mikloško – predseda, kandidát VPN
• Ivan Čarnogurský – podpredseda, kandidát KDH
• Ján Klepáč – podpredseda, kandidát KDH

Premiér Vladimír Mečiar spočiatku nielen rešpektoval, ale aj presadzoval politickú líniu najvyšších orgánov VPN. Viaceré jeho postoje dokonca korešpondovali aj s postojmi vtedajšieho lídra ekonomickej reformy v česko-slovenskej federácii. Keď sa po prvých reformných opatreniach začali prejavovať ich následky, vtedajší ekonómovia KDH predložili plán, ktorý mal model Václava Klausa korigovať. Premiér Mečiar ich iniciatívu v tom čase odmietol. Program považoval za odnož marxistického programu. Neskôr sa však dostal do konfliktu s vedením VPN a prudko zmenil názor, odsúdil vtedajšiu ekonomickú reformu (šokovú terapiu) ako cestu do tmy.

Vo februári 1991 dosiahla popularita Vladimíra Mečiara svoj absolútny vrchol – prieskumy verejnej mienky hlásili, že mu dôveruje takmer 80 percent respondentov. V marci vyvolal premiér konflikt, ktorý sa skončil jeho odchodom z funkcie i z čoraz nepopulárnejšej VPN.

Odvolaný premiér v marci 1991 založil vlastnú platformu vo VPN, v máji nechal zaregistrovať nové hnutie a v júni sa konal jeho ustanovujúci snem.

V roku 1991 sa v Banskej Bystrici konal snem, ktorý ustanovil Hnutie za demokratické Slovensko.

Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993 nasledovala (vtedy ešte) nepriama voľba prezidenta. Na zvolenie prezidenta bolo potrebných 90 hlasov poslancov, teda 3/5 väčšina hlasov v 150 člennej Národnej rade Slovenskej republiky (NRSR). V prvom kole bol vtedy najsilnejšou parlamentnou stranou HZDS navrhovaný Roman Kováč, ktorý ale podporu nezískal. V druhom kole bol v tajnom hlasovaní 15. februára 1993 zvolený 106 hlasmi Michal Kováč, ktorý vzišiel z HZDS. Pretože HZDS malo 74 hlasov a SNS 15 (spolu len 89) Kováč hľadal podporu aj u iných strán (najmä SDĽ), čo sa mu aj podarilo. Pre dejiny sa však zachovala blesková výmena familiárnych oslovení medzi slovenským premiérom a novozvoleným prezidentom hneď po vyhlásení výsledkov hlasovania: "Gratulujem ti, Miško.“ – "Ďakujem ti, Vladko.“[5] Napriek tomu funkčné obdobie prezidenta Kováča bolo poznačené stretmi s predsedom HZDS Vladimírom Mečiarom a jeho hnutím, ktoré od počiatočných konfliktov prerástli až v otvorenú nenávisť.

Ďalší vývoj až do predčasných volieb na jeseň roku 1994 bol poznačený snahou vládnuceho HZDS udržať si moc. V apríli 1993 sa Mečiarova vláda stala menšinovou, keď z poslaneckého klubu HZDS do leta 1993 postupne odišiel Milanom Kňažko a ďalších sedem poslancov. 19. marca 1993 Ľudovíta Černáka, predsedu Slovenskej národnej strany (SNS) ako jediného člena vlády za SNS na poste ministra hospodárstva nahradil nominant HZDS a SNS odmietala vstúpiť do vlády s HZDS. Ku vzniku vládnej koalície HZDS a SNS došlo až na jeseň (koncom októbra 1993 bola podpísaná koaličná zmluva[6] a 10. novembra 1993 sa stal ministrom školstva Jaroslav Paška za SNS), znamenalo to však odchod, predsedu SNS Černáka a jeho prívržencov zo strany. Tí neskôr založili vo februári 1994 novú Národno-demokratická stranu (predseda Černák), ktorá sa 25. marca 1995 zlúčila s Demokratickou úniou Slovenska (založená vo februári 1994 zlúčením strán odpadlíkov z HZDS: Bajan, R. Kováč, Kňažko, J. Moravčík) na Demokratickú úniu, ktorá existovala samostatne až do začlenenia do SDKÚ v auguste 2000.

V marci 1993 sa prezident zastal ministra zahraničných vecí Milana Kňažka, ktorého chcel predseda vlády Mečiar odvolať a ešte ten istý mesiac odmietol vymenovať Ivana Lexu za riaditeľa SIS. V októbri 1993 podpísalo HZDS koaličnú zmluvu so SNS a premiér navrhol Ivana Lexu za ministra privatizácie. Predseda vlády pred novinármi zdôrazňoval, že svoj návrh na doplnenie vlády chápe ako neporušiteľný celok a keby vraj kohokoľvek z navrhnutých prezident nevymenoval, návrh padá ako celok a musia sa obnoviť koaličné rokovania.[6] Kováč opätovne odmietol vymenovať Lexu a SNS do tohto sporu nezasiahla. Konflikt pokračoval a v decembri 1993 na mítingu premiér Mečiar svojim priaznivcom oznámil: „Voľby prezidenta Slovenskej republiky sme prehrali.“[6]

1. januára 1994 prezident Kováč v novoročnom príhovore povedal, že „potrebujeme vládu širšej koalície“. Premiér prezidentovi odkázal, že „spochybnil vládu vlastnej krajiny“. 9. marca 1994 vystúpil v parlamente prezident Kováč predniesol správu o stave republiky. Prezident v prejave vyjadril „vážne výhrady proti štýlu a etike politickej práce pána Mečiara, proti spôsobu jeho vládnutia a proti praktikám, ktoré vytvárajú konfrontačné ovzdušie v politickom živote“.[6] O dva dni nato, 11. marca vyjadril parlament predsedovi vlády Vladimírovi Mečiarovi nedôveru. Vladimír Mečiar bol premiérom do 14. marca 1994. Bezprostredným dôvodom prečo Vladimír Mečiar prišiel o moc bolo, že za dva roky z klubu HZDS odišli devätnásti poslanci a takmer tretina z jeho pôvodnej koaličnej väčšiny hlasovala spolu s opozíciou.[7] Zostavením novej dočasnej vlády prezident poveril odídenca z HZDS, Mečiarovho ministra zahraničných vecí Jozefa Moravčíka.

Vláda Jozefa Moravčíka bola dočasnou vládou, ktorá vznikla po páde druhej vlády Vladimíra Mečiara a fungovala do zostavenia novej vlády po predčasných parlamentných voľbách v roku 1994.

Medzi kroky, ktoré boli vyčítané tretej vláde Vladimíra Mečiara patrí:

Konala sa 3. a 4. novembra 1994.[9][10][11][12] Zúčastnilo sa jej všetkých 150 právoplatne zvolených poslancov a prezident Michal Kováč. Po skladaní poslaneckých sľubov nasledovali voľby predsedov výborov NR SR a ich členov, pričom bola porušená dohoda politických strán o princípe pomerného zastúpenia v NR SR. V tajných voľbách bol za predsedu NR SR zvolený Ivan Gašparovič a za podpredsedov Augustín Marián Húska a Ján Ľupták. Obidvom schôdzam predsedal Ivan Gašparovič, ktorý bol predsedom NR SR aj v predchádzajúcom volebnom období.

V 11 parlamentných výboroch obsadila tichá koalícia HZDS – ZRS – SNS, ktorá mala spolu 83 poslancov všetkých predsedov (HZDS-RSS ôsmich, ZRS dvoch a SNS jedného). Do Výboru pre životné prostredie a ochranu prírody bola na návrh koaličných poslancov (hlavne Oľgy Keltošovej[9]) zaradená väčšina opozičných poslancov. Z Výboru pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport bol do tohto výboru preradený napríklad aj Juraj Švec, rektor Univerzity Komenského. „Pri zadeľovaní poslancov do výborov išlo často o sladkú pomstu,“ napísal vtedajší poslanec HZDS a šéfredaktor denníka Slovenská republika Ján Smolec.[13]

O 23:07 hod. sa začala 2. schôdza NR SR.[10] Tichá koalícia HZDS – ZRS – SNS, ktorá mala spolu 83 poslancov, začala pod heslom „Víťaz berie všetko“ uplatňovať svoju predstavu „demokracie“. Koaliční poslanci vyslovili nedôveru ministrovi vnútra Ladislavovi Pittnerovi a ministrovi privatizácie Milanovi Janičinovi, napriek tomu, že vláda Jozefa Moravčíka už podala demisiu. Po tomto akte zostali v rokovacej sieni len traja poslanci opozície. 83 zákonodarcov koalície rokovalo celú noc. Vydržal s nimi nakoniec len jeden poslanec opozície – podpredseda SDĽ Robert Fico.[13]

Koaliční poslanci odvolali všetkých členov Rady Slovenskej televízie a Rozhlasovej rady a zvolili nových, odvolali aj predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Jozefa Oleja a podpredsedu Milana Hudana, generálneho prokurátora Vojtecha Bacha a za nového zvolili Ľudovíta Hudeka. Odvolali aj všetkých členov Prezídia a Dozornej rady Fondu národného majetku, za nového predsedu Prezídia FNM zvolili Štefana Gavorníka.[14]

Ráno o 5:15 koaliční poslanci prijali zákon o zrušení rozhodnutí vlády o privatizácii podnikov po 6. septembri 1994. Vymenovala nových členov osobitého kontrolného orgánu parlamentu na kontrolu činnosti SIS. Jeho predsedom sa stal Ivan Lexa.

Vytvorila sa aj dočasná komisia na preskúmanie právoplatnosti voľby poslancov za Demokratickú únia Slovenska. Komisiu viedol Dušan Macuška. Protiústavne boli vytvorené dve komisie na prešetrenie príčiny pádu druhej Mečiarovej vlády v marci 1994.[15] Hlasovanie o personálnej zmene vo funkcii ústredného riaditeľa STV a Slovenského rozhlasu bolo posledným bodom schôdze. Z funkcie riaditeľa Slovenského rozhlasu bol odvolaný Vladimír Štefko a zvolený bol Ján Tužinský.

Noc, keď za dvanásť hodín rokovania poodvolávali koaliční poslanci funkcionárov zo štátnych orgánov, na ktoré má parlament dosah, a dosadili tam svojich ľudí niektorí (napr. Béla Bugár)[13] označili ako slovenskú noc dlhých nožov.[15] Z dôležitých štátnych funkcií bolo odvolaných 38 ľudí. Ovládnutie parlamentu bolo len začiatkom mohutnej ofenzívy, do ktorej v tú noc Mečiar prešiel. Až neskôr jeho oponenti pochopili, že ide o snahu "zmocniť sa celého štátu".[13]

24. novembra 1994 vyjadrila Európska únia znepokojenie nad priebehom oboch schôdzí, pričom okrem opozície prejavila pochybnosti aj široká odborná a laická verejnosť.

Priebeh schôdze potvrdil slová, ktoré povedal Mečiar na stretnutí predstaviteľov HZDS v rekreačnom zariadení VSŽ v Zlatej Idke pri Košiciach rok predtým – 27. a 28. novembra 1993 a ktoré vyšli prepísané v denníku Slovenský východ[16]:

„Prevalcujeme to všetko, nech sa deje vôľa Božia, že sa budú všetci diviť!“

Z prepisu prejavu V. Mečiara známeho ako „parný valec zo Zlatej Idky“[16]

Zahynul 29. apríla 1996 okolo 22:15 po výbuchu automobilu značky BMW, na križovatke ulíc Karloveská, Botanická a Devínska cesta. Vyšetrovanie preukázalo, že príčinou výbuchu automobilu na kombinovaný benzínový aj plynový pohon bolo asi 150 až 200 g výbušniny. Vyjadrenie Mečiara k záverom vyšetrovania smrti Remiáša pri rozprave o návrhu na zrušenie amnestií 18. októbra 2006:

„Rozhodnutie je, že skutok sa nestal. To znamená žiadne ovplyvňovanie, objednávanie vraždy nebolo. Rozhodol ten, kto je oprávnený rozhodnúť. Ostatní ste gágaji, táraji a pre mňa prďúsi.“

4. decembra 1996 vylúčili poslanci vtedajšej vládnej koalície z parlamentu nezávislého poslanca Františka Gauliedera (do parlamentu kandidoval za HZDS) proti jeho vôli. Jeho vylúčenie odôvodňovali listom, ktorý vraj poslal predsedovi parlamentu Ivanovi Gašparovičovi, kde malo byť jeho vzdanie sa poslaneckého mandátu. Vládna koalícia svoje rozhodnutie nezmenila ani napriek Gauliederovmu nesúhlasu, ktorý dal najavo slovne i písomne, a ani napriek tomu že o nezákonnosti tohto ich rozhodnutia rozhodol aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Podľa vyjadrenia Richarda Rapanta (predseda senátu ÚS SR), senát ÚS SR zistil, že list na základe ktorého NR SR rozhodla o F. Gauliederovi je list z 26. júla 1994, ktorý podpísal v bratislavskom Istropolise za prítomnosti ďalších kandidátov na poslancov pre blížiace sa voľby. Ďalšie fakty hovoria o tom, že kandidáti na poslancov popri tomto liste podpísali aj zmluvu s HZDS podľa paragrafu 51 Občianskeho zákonníka, v ktorej sa k niečomu zaviazali, kde bol podpis overený prítomnou pracovníčkou. Po podpísaní zmluvy budúci poslanci podpísali aj abdikačný list. Tieto abdikačné listy poslancom odovzdané neboli a boli k dispozícii u niekoho iného. Na abdikačnom liste z tohto dátumu podpis F. Gauliedera nie je overený, ale 4. novembra 1996 bolo jeho overenie v NR SR preukazované poslednou stranou zmluvy s HZDS na ktorej bol podpis overený. Z toho vyplýva, že abdikačný list, ktorý F. Gaulieder nevlastnil, nemohol poslať parlamentu.

Vo februári 1997 do parlamentu po zosnulom poslancovi Slovenskej národnej strany Bartolomejovi Kuncovi nastúpil Ladislav Hruška, hoci podľa volebného zákona mal nastúpiť Emil Spišák.

13. marca prezident Michal Kováč vyhlásil referendum na 23. a 24. máj so štyrmi otázkami:

• tri sa týkali vstupu SR do NATO a
• štvrtá otázka priamej voľby hlavy štátu.

22. apríla vláda SR prijala uznesenie, v ktorom konštatovala rozpor v otázke o priamej voľbe hlavy štátu (ktorú presadzovala opozícia) s Ústavou SR a platnou legislatívou. Zároveň uložila ministrovi vnútra nedistribuovať hlasovací lístok s otázkou referenda o priamej voľbe prezidenta.[17] 25. apríla sa Ústredná komisia pre referendum (ÚKR) uzniesla, že rozhodnutie vlády nedistribuovať hlasovací lístok so štvrtou otázkou je v rozpore s platným právnym poriadkom. Minister vnútra Gustáv Krajči s tým nesúhlasil a zdôraznil, že ministerstvo vnútra má „do pondelka čas, aby sme povedali, ako budeme postupovať“. 28. apríla ministerstvo predložilo Ústrednej komisii pre referendum návrh dvoch hlasovacích lístkov:

• na jednom lístku boli 3 otázky súvisiace so vstupom SR do NATO a
• na druhom otázka o priamej voľbe prezidenta.

ÚKR to odmietla. 5. mája schválila vlastnú predlohu lístka a rozhodla, že „bolo vyhlásené jedno referendum s jedným hlasovacím lístkom so štyrmi otázkami a na jeho druhej strane bude vytlačená príloha návrhu ústavného zákona o priamej voľbe prezidenta občanmi“. Rovnako zaviazala ministerstvo predložiť 7. mája predlohu lístka, aby ju mohla opečiatkovať. V určený termín však ÚKR mohla len konštatovať, že ministerstvo neplní uznesenia a nepredložilo vzor hlasovacieho lístka so štyrmi otázkami. Ďalší týždeň, 15. mája minister vnútra Gustáv Krajči rozhodol, že kým Ústavný súd nevydá rozhodnutie, či je možné referendom meniť ústavu, bude blokovať distribúciu lístka so 4. otázkou – napriek tomu, že je to v rozpore s uzneseniami ÚKR. 20. mája nariadil prednostom (krajských úradov) nedistribuovať hlasovacie lístky. Zároveň požiadal prezidenta o odloženie referenda, ten to 21. mája 1997 odmietol. Dňa 21. mája 1997 (dva dni pred referendom) Ústavný súd prerokoval podnet skupiny poslancov a vydal uznesenie č. 139/1997 Z.z., že Ústava Slovenskej republiky neobsahuje zákaz, aby predmetom referenda bola otázka o zmene Ústavy. Zároveň však Ústavný súd rozhodol, že príloha rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o vyhlásení referenda k štvrtej otázke odporuje § 2 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda.[18] Minister vnútra Gustáv Krajči s odvolaním sa na rozhodnutie Ústavného súdu nechal na vlastnú zodpovednosť nanovo vytlačiť lístky len s prvými troma otázkami. Referendum sa konalo 23. – 24. mája 1997, v niektorých volebných obvodoch boli distribuované hlasovacie lístky s tromi a niekde so štyrmi otázkami, niekde sa vôbec referendum nekonalo. Celé referendum sprevádzali organizačné zmätky. 30. septembra prokurátor JUDr. Michal Barila obvinil Gustáva Krajčiho pre trestné činy marenia prípravy a priebehu volieb alebo referenda a z trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery. Na podnet Ivana Šimka, ktorý podal na Ústavný súd sťažnosť, súd vo februári 1998 vyhlásil, že Ministerstvo vnútra porušilo ústavné právo občana (Ivana Šimka) zúčastniť sa na referende. 20. februára 1998 prezident Michal Kováč znovuvyhlásil referendum na 19. apríla 1998.

Digitálne hodiny umiestnené oproti prezidentskému palácu, nápad marketingového "mága" HZDS a neskôr aj Smeru Fedora Flašíka, niekoľko mesiacov odratúvali dni do skončenia volebného obdobia prezidenta Kováča – 2. marca 1998.[19] 3. marca 2003 vláda po prevzatí právomoci prezidenta referendum zrušila a v ten istý deň Vladimír Mečiar ako zastupujúci prezident udelil amnestiu únoscom Michala Kováča ml. a  za trestné činy spáchané v súvislosti s prípravou a vykonaním referenda. Gustáv Krajči sa v roku 2003 k zmareniu referenda vyjadril: "Mal som dve možnosti – podať demisiu, alebo realizovať vládne uznesenie", ale zároveň uznal, že mohol aj rešpektovať návrhy prezidenta Kováča a počkať na výsledok referenda.[20]

Na jar 1998 sa objavili snahy HZDS o prijatie volebného zákona fakticky likvidujúceho koalície. Krok, ktorý bol namierený najmä proti Slovenskej demokratickej koalícii (SDK), ktorá by podľa nového zákona potrebovala získať 25 % aby sa dostala do parlamentu vyústil do zmeny koalície SDK na samostatnú stranu SDK. Mala to byť strana len na účely volieb. Mala 150 členov, presne toľko, koľko mohlo kandidovať za poslancov vo voľbách. Jej predsedom sa na ustanovujúcom sneme 4. júla 1998 stal Mikuláš Dzurinda.[19]

Ústredný riaditeľom STV sa po Jozefovi Darmovi stal v decembri 1996 Igor Kubiš. Kubiš využíval aj denník Koridor, ktorý bol blízky HZDS,[21] Zatiaľ čo vládni politici mali v STV dvere otvorené dokorán, pre opozičných sa „verejnoprávna“ televízia stala nedostupnou. Zato boli pravidelne na pranieri v Kapustových Fašírkach. O údajných pokleskoch opozičníkov vypovedali okrem toho rôzni utajení svedkovia. Podľa niektorých indícií za sa vyštvorčekovanými hlavami skrývali tajnou službou vydieraní ľudia. Dokumenty s pochybnými svedkami však boli nehodnoverné už len preto, že nemali uvedených autorov.[22] Rada STV v auguste 1997 a v máji 1998 po najkrikľavejších prešľapoch opakovane upozorňovala Kubiša na neprofesionalitu spravodajstva a neúspešne ho žiadala, aby zabezpečil nápravu.[21]

Provládny denníka Slovenská republika vydávala síce spoločnosť Salus, s. r. o., v ktorej jedným z vlastníkov bolo HZDS.[22] Denník Slovenská republika viedol ako šéfredaktor poslanec HZDS Ján Smolec do 1. septembra 1996, potom Eduard Fašung, potom od 1997 Jaroslav Rezník st.[23]

Podľa odborných odhadov k tomuto hnutiu mal vtedy veľmi blízko aj každý tretí regionálny denník. Napríklad na východnom Slovensku to boli denníky Lúč, Košický večer a Nové korzo, ktoré sa nachádzali pod kontrolou Rezešových železiarní.[22]

Tretia Mečiarova vláda získavala vplyv v médiách aj prostredníctvom štátnych podnikov, od ktorých mnohé noviny záviseli kvôli príjmom z reklamy. Pred voľbami v roku 1998 to boli najmä vtedajšie Slovenské elektrárne.[22]

Neposlušnú tlač sa vláda pokúsila už rok predtým potrestať zvýšenou daňou z pridanej hodnoty – z dovtedajších 6 na 23 percent. Väčšina celoštátnych denníkov vtedy vyšla na protest s vybielenou titulnou stranou, protestovali aj medzinárodné novinárske organizácie. Vedenie súkromného Rádia Twist sa zase malo spamätať a prestať s opozičným vysielaním po vypnutí prívodu elektrickej energie pre vysielač Sitno.[22]

Kauza Gamatex alebo "Zachráňte Markízu" bol obchodný spor firmy Mariana Kočnera Gamatex proti Pavlovi Ruskovi o ovládnutie televízie Markíza, ktorý vyvrcholil v septembri 1998, dva týždne pred parlamentnými voľbami. Na stranu Ruskovej televízie sa vtedy postavili niektorí opoziční politici a časť verejnosti. Demonštrácia pred televíziou sa zmenili na veľký 48-hodinový happening. Okrem iných 16. septembra 1998 tu rečnili Mikuláš Dzurinda aj Róbert Fico. Na "Zachráňte Markízu" prišli stovky, možno tisíce ľudí (bojovať za Markízu, slobodu slova a demokraciu). 

Napriek tomu že vláda, ktorá vzišla z volieb v roku 1994 mala v programovom vyhlásení ako svoju prioritu vstup Slovenska do Európskej únie, predstavitelia vládnych strán spochybňovali kritériá, splnením ktorých EÚ podmieňovala vstup Slovenska do únie. Rozdielne postoje mali aj jednotlivé vládne strany: SNS bola vyslovene proti integrácii, ZRS nemalo k integrácii jednoznačný názor a predstavitelia HZDS (ktoré malo vstup do EÚ aj vo volebnom programe) mali k integrácii tiež skôr skeptický postoj. Neochota vládnych predstaviteľov podriadiť sa určitým kritériám sa prejavila hlavne po roku 1995, kedy inštitúcie EÚ (Európska komisia a Európsky parlament) a jej zástupcovia začali upozorňovať slovenských štátnych predstaviteľov, že niektoré trendy vnútropolitického vývoja Slovenska nezodpovedajú kritériám na vstup do EÚ.

• V februári 1996 navštívil Slovensko komisár EÚ pre zahraničné vzťahy Hans van den Broek, ktorý sa počas návštevy vyjadril, že Slovensko má priestor na podstatné zlepšenie situácie v oblasti fungovania inštitúcií zabezpečujúcich demokraciu, právny štát, slobodu tlače a dodržiavanie ľudských a menšinových práv. Po návrate do Bruselu vyjadril komisár EÚ určité obavy o politický vývoj na Slovensku.
• Koncom februára EÚ opäť poukázala na nedostatky Slovenska v naplňovaní princípov demokracie a ochrany práv menšín, toto stanovisko odovzdala Slovensku na zasadnutí Asociačnej rady EÚ-SR.
• Ďalšie vyhlásenie EÚ dostalo Slovensko v marci 1996 v súvislosti so schválením Trestného zákona (tzv. zákona na ochranu republiky) Národnou radou SR. EÚ vyjadrila znepokojenie nad jednotlivými ustanoveniami novely, ktoré poškodzujú demokratické práva a vyzvala Slovensko, aby ich starostlivo preskúmala v súvislosti s prihláškou Slovenska do EÚ.
• Začiatkom júna 1996 sa v Bruseli uskutočnilo rokovanie spoločného parlamentného výboru EÚ a SR. Rokovanie sa vyznačovalo kritickým hodnotením úrovne pripravenosti SR na plnenie politických kritérií na vstup do EÚ.
• Pred odovzdávaním vyplneného dotazníka SR na vstup do EÚ spochybnil predpoklady Slovenska na vstup nemecký kancelár Helmut Kohl, ktorý sa vyjadril že vnútorný vývoj na Slovensku škodí obrazu Slovenska, pričom predpoklady Slovenska na vstup do EÚ sa nielen nezlepšili, ale naopak zhoršili.
• V októbri 1996 veľvyslanec EÚ na Slovensku George Zavvos a veľvyslanec USA Ralph Johnson zdôraznili potrebu uskutočniť demokratické zmeny, aby Slovensko bolo akceptované v NATO aj v EÚ. Veľvyslanec Zavvos vyhlásil, že Slovensko musí ešte veľa urobiť v ekonomickej a politickej oblasti, aby mohla počítať so vstupom do EÚ. Vtedajší minister zahraničných vecí SR Pavol Hamžík na margo vyjadrení Johnsona a Zavvosa vyhlásil: „Nevidím dôvod, aby ministerstvo zaujímalo stanovisko k vystúpeniam veľvyslancov, ktorých tu je X.„
• V októbri 1996 sa v Bratislave konalo zasadnutie spoločného parlamentného výboru EÚ-SR, na ktorom vystúpil premiér SR Vladimír Mečiar, ktorý zdôraznil, že SR vynakladá veľa úsilia na dosiahnutie strategických cieľov integrácie, pritom ničím a nijako nezaostáva za okolitými štátmi. V novembri na mítingu HZDS Vladimír Mečiar na margo upozornení predstaviteľov EÚ k posilneniu demokracie na Slovensku uviedol, že si „treba vypočuť každého, ale urobiť si po svojom“.
• V decembri 1996 Európsky parlament prijal rezolúciu týkajúcu sa vylúčenia poslanca Františka Gauliedera z Národnej rady SR. EP požiadal NR SR, aby prehodnotila svoje rozhodnutie a upozornil slovenskú vládu, že zachovanie základných demokratických princípov vrátane slobodného výkonu poslaneckého mandátu je podmienkou pre uskutočnenie a budovanie spolupráce s EÚ.
• V marci 1997 sa v Bratislave uskutočnila návšteva podpredsedu EK Leona Brittana. Niekoľko dní pred touto návštevou minister zahraničných vecí SR Pavol Hamžík vyjaril nádej, že návšteva podpredsedu EK sa stane príležitosťou pre stupňovanie dialógu s EÚ. Počas svojej návštevy Brittan upozornil na také prejavy v politickom živote Slovenska, ktoré vyvolávajú u zahraničných pozorovateľov obavy. Podpredseda EK zdôraznil význam rešpektovania „neekonomických kritérií“ členstva v EÚ. Vyzval vládu Slovenska, aby zvážila uzavretie dohody o voľnom obchode s Ruskom, pretože takáto dohoda by bola v rozpore s úsilím Slovenska vstúpiť do EÚ.
• V máji 1997 navštívil Bratislavu minister zahraničných vecí Nemecka Klaus Kinkel, ktorý odovzdal slovenským štátnym predstaviteľom písomný zoznam výhrad, ktoré Európska únia a NATO majú voči vnútropolitickému vývoju na Slovensku (neprijatie zákona o jazyku národnostných menšín, zákon o vysokých školách, konflikt medzi predsedom vlády a prezidentom, kauza Gaulieder). Po stretnutí s Kinkelom minister zahraničných vecí Hamžík vyhlásil, že nevidí dôvod, prečo by malo byť Slovensko z prvej vlny rozširovania vynechané.
• Na zmarené referendum o priamej voľbe prezidenta a vstupe SR do NATO reagovala koncom mája 1997 Európska únia vyhlásením, v ktorom vyjadrila obavy z odohrávajúcich sa udalostí, upozornila na právoplatné rozhodnutia Ústavného súdu SR a Ústrednej komisie pre referendum a vyzvala vládu SR, aby rešpektovala právny štát a princípy, ktoré sú nevyhnutné na upevnenie demokratickej spoločnosti.
• Koncom mája navštívil Bratislavu komisár EÚ Hans van den Broek, ktorý po stretnutí so slovenskými predstaviteľmi vyhlásil, že právny štát a demokracia nie sú na Slovensku dostatočne zakorenené, poukázal pritom na kauzu zmareného referenda.
• Koncom júna 1997 navštívila Brusel ministerka zahraničných vecí Zdenka Kramplová. Komisár van den Broek zopakoval počas rozhovorov s ňou výhrady EK voči Slovensku, zdôraznil však pretrvávajúci záujem o prijatie Slovenska za riadneho člena. Kramplová poukázala na dostatok času na splnenie všetkých podmienok na vstup, na snahu vlády o dosiahnutie vnútropolitického konsenzu a o vyslanie signálu, že Slovensko chce vstúpiť do EÚ medzi prvými krajinami.
• V polovici júla 1997 EK rozhodla, že Slovensko nebude prizvané na rokovanie o vstupe SR do EÚ. V Posudku EK k žiadosti Slovenska o členstvo v EÚ sa uvádza, že: „… na Slovensku stále existuje medzera medzi ústavnými ustanoveniami a politickou praxou.“ Komisia zistila, že „vláda práva a demokracie nie je stále dostatočne hlboko zakorenená. Toto bude vyžadovať väčšiu otvorenosť k opozičným názorom, spoľahlivé fungovanie štátnych inštitúcií a rešpektovanie ich jednotlivých úloh v ústavnom poriadku“.

Napriek deklarovanej snahe o vstup do Európskej únie vláda v rokoch 1994 – 1998 tento prakticky zablokovala a znemožnila. Až vláda, ktorá vzišla z volieb v roku 1998, znovu obnovila vstupné rokovania s EÚ.

V prvých priamych prezidentských voľbách zvíťazil koaličný kandidát a predseda jednej z koaličných strán Rudolf Schuster. Zo širokospektrálnej koalície sa mu však nepodarilo získať podporu od všetkých strán. Napríklad pravicová časť SDK (tvorená najmä členmi KDH) ho nebola ochotná podporiť, pretože bol bývalý vysoký člen komunistickej strany. Podporu kandidatúre vyjadrilo svojim podpisom Rudolfovi Schusterovi len 18 zo 42 poslancov klubu SDK.

V prvom kole kandidovalo celkom 10 kandidátov, 11. mája 1999 sa Michal Kováč vzdal kandidatúry v prospech Rudolfa Schustera. Voľby sa uskutočnili 15. mája 1999, jednotliví kandidáti boli (povolanie podľa oficiálnej kandidačnej listiny):

• JUDr. Ján Demikát, právnik
• Ing. Michal Kováč, CSc., ekonóm
• Doc. Ing. Juraj Lazarčík, CSc., vysokoškolský učiteľ
• JUDr. Vladimír Mečiar, právnik
• Ing. Ivan Mjartan, politický analytik
• Ing. Rudolf Schuster, CSc., Dr.h.c., stavebný inžinier
• Ing. Ján Slota, banský inžinier
• Magda Vášáryová, sociologička
• PhDr. Boris Zala, vysokoškolský učiteľ
• Prof. MUDr. Juraj Švec, DrSc., lekár

V prvom kole bolo odovzdaných 2 948 402 právoplatných hlasov. Do druhého kola postúpil Vladimír Mečiar (37,23 %) a Rudolf Schuster (47,37 % hlasov). Tretia skončila Magda Vášáryová s 6,60 % hlasov, štvrtý Ivan Mjartan s 3,59 % hlasov.

V druhom kole uskutočnenom 29. mája získal Rudolf Schuster 57,18 % a stal sa prezidentom SR. Vladimír Mečiar získal 42,81 % hlasov z celkového počtu 3 021 123 právoplatných. Schuster sa 15. júna po zložení sľubu na slávnostnej schôdzi parlamentu oficiálne ujal úradu prezidenta SR a Slovensko malo po 470 dňoch opäť hlavu štátu. Schuster sa vzdal členstva v materskej strane, ďalší kongres SOP zvolil 26. júna za jej nového predsedu podpredsedu vlády SR Pavla Hamžíka. SOP sa po odchode Schustera postupne v prieskumoch verejnej mienky prepadala až pod prah zvoliteľnosti.

Prvýkrát sa strany koalície dostali do sporu koncom roka 2002 kvôli nomináciám do Dozornej rady Slovenských elektrární. KDH tvrdilo, že do orgánov podniku sa dostali nominanti ANO a žiadalo zastúpenie všetkých vládnych strán v riadiacich a kontrolných orgánoch elektrární. Po tejto kríze aj SDKÚ, SMK a ANO odmietli politické nominácie vo všetkých relevantných podnikoch s majetkovou účasťou štátu.

Ďalšiu krízu spôsobilo odpočúvanie denníka SME. Začiatkom roka 2003 vyzval vtedy podpredseda parlamentu Pavol Rusko ministra vnútra Vladimíra Palka na odstúpenie z funkcie, kvôli odpočúvaniu Ruskovho mobilného telefónu. Palko argumentoval chybou v odpočúvacom zariadení a navyše podľa neho a ďalšieho vyšetrovania išlo o odpočúvania SIS. Polícia nakoniec došla k záveru, že odpočúvaná bola redakcia denníka SME. Zachytený bol nepodstatný rozhovor o Vianociach.

16. a 17. mája 2003 sa uskutočnilo Referendum na Slovensku o vstupu do Europskej Únie.

Po kauze so zmenkami bol po výzvach KDH z vlády odvolaný Pavol Rusko. Časť poslancov ANO, ktorá mu ostala verná prestala podporovať vládnu koalíciu. Rozkol v ANO umožnil aj obštrukciu v parlamente, ktorú sa podarilo ukončiť 21. septembra 2005. Vláda závisela od lojality viacerých nezávislých poslancov, podľa opozície podplatených finančnými skupinami. Ďalšia kríza sa objavila v januári 2006, keď minister zahraničných vecí Eduard Kukan odmietol vláde predložiť Zmluvu o výhrade svedomia, čím zablokoval akúkoľvek ďalšiu snahu o jej prijatie, napriek tomu, že to bolo súčasťou programového vyhlásenia druhej Dzurindovej vlády. KDH následne vystúpilo z vlády, čo viedlo k predčasným voľbám 2006.