Halštatská doba na Slovensku

Na juhozápadnom Slovensku sa od 730 pred Kr. do 580 pred Kr. vyskytovala kalenderberská kultúra. Kalenderberská kultúra je súčasť halštatskej kultúry, presnejšie tzv. východoalpskej halštatskej oblasti (=východohalštatského okruhu, východoalpského okruhu) a v ňom tzv. severovýchodoalpskej halštatskej oblasti (=severovýchodohalštatského okruhu, severovýchodoalpského okruhu). Východoalpská halštatská oblasť je pokračovaním stredodunajských popolnicových polí a etnicky zrejme súvisí s tzv. Panóncami (ilýrsky kmeň resp. etnikum príbuzné s Ilýrmi). Počas tejto kultúry došlo k hospodárskemu rozmachu a znova sa zvýšila hustota obyvateľstva. Spoločenské rozvrstvenie, ktoré pozorujeme od mladej bronzovej doby, pokračovalo – vyčleňovali sa náčelníci (kniežatá), ktorí akumulovali bohatstvo a moc. To sa prejavilo aj na sídlach a pohrebiskách. Obyčajný ľud býval v nížinných remeselnícko-poľnohospodárskych sídliskách v pravouhlých zemniciach a polozemniciach (Bratislava – Staré Mesto, Bratislava – Vajnory, Ivánka pri Dunaji, Chorvátsky Grob) a pochování boli plochých žiarových pohrebiskách (Janíky), hoci sa miestami našli aj malé mohylky (Chorvátsky Grob, Bernolákovo). Kniežatá, kováči a obchodníci bývali vo výšinných osadách (Smolenice-Molpír, Bratislava – hradný vrch, Bratislava-Devín) a pochovávaní boli pod mohylami (Dunajská Lužná – Nové Košariská, Janíky, Réca). Hradisko Molpír bolo z týchto kniežacích sídiel zďaleka najdôležitejšie (12 ha, tri nádvoria), evidentne ovládalo široké okolie. Bratislava a jej zázemie tvorila vtedy samostatnú hospodársko-spoločenskú jednotku – tzv. sídliskovú komoru halštatskej doby. Do mohýl pochovávali zosnulého spolu s príbuznými či podriadenými (nie je známe či na tento účel zomierali dobrovoľne, alebo ich násilne zabili). Do hrobov vkladali „účelovú“ keramiku (keramika zobrazujúca pohrebné hry, tkanie a pod., nádoby s „prilepenými“ plastickými ľudskými končatinami, býčímí hlavami, keramickými reťazmi a podobne, nádoby v tvare vodných vtákov), do ženských aj mesiačikovité idoly. Okrem toho sú pre túto kultúru príznačné malé mužské – jazdecké aj ityphalické – bronzové figúrky (Podhradie, Nitra, Veľké Lovce, Želiezovce, Liptovský Ján), možno používané ako amulety.

Medzi Váhom a Hronom (pohrebiská Hurbanovo, Malá nad Hronom, Bajč) sa vyskytovala tzv. skupina Hurbanovo-Középrépáspuszta alebo tzv. középrépáspusztský typ (z halštatskej kultúry?), ktorý mal v keramike a kovovom inventári predskýtske prvky a v pochovával v malých mohylách a plochých pohrebiskách odlišných od kalendeberskej kultúry. Vznikol z neskorých stredodunajských popolnicových polí (chotínsky typ a válsky typ).

Krátko po 580 pred Kr. (alebo okolo 550 pred Kr.), po zániku kalenderberskej kultúry, sa na celom južnom Slovensku aj západnom objavuje vekerzugská kultúra/skupina (iný názov kultúra Szentes-Vekerzug-Chotín; starší názov alföldská trácko-skýtska skupina), ktorá spolu so sedmohradskou skupinou/kultúrou (táto nebola na Slovensku) a kuštanovickou skupinou/kultúrou patrí medzi tzv. trácko-skýtske kultúry/skupiny. Z etnického hľadiska išlo zrejme o kmene skýtskeho konglomerátu (Sigynnovia a Agathyrsovia, hoci nie nevyhnutne aj na slovenskom území), v minulosti sa prisudzovala Trákom. Novšie sa do tejto kultúry niekedy zaraďuje aj kuštanovická skupina (pozri východné Slovensko). Zanikla až v laténskej dobe na západnom Slovensku okolo 380 pred Kr., na strednom a východnom Slovensku okolo 300 pred Kr. (pozri laténska doba). Vekerzugské nálezy charakterizuje nomádsky spôsob života, tzv. skýtska triáda: výzbroj (reflexný luk + skýtske strelky + okutie tulca), konský postroj, zvierací štýl. Pohrebiská (Chotín, Preseľany, Senec, Modrany, Cejkov, Michalovce, okolie Košíc) sú kostrové aj žiarové, niekedy aj pre kone. Najvýznamnejšie pohrebisko je Chotín s vyše 470 hrobmi, z toho 10 pochovaných koní. Predmety nájdené na tomto pohrebisku sú do veľkej miery z veľkej diaľky – z južnej a východnej Európy. Našla sa tu okrem iného prvá na kruhu točená keramika na území Slovenska, hlinené pečatidlá, kovové zrkadlá, skýtske postroje, pintadery, hadovité spony, trojboké hroty šípov, bojové čakany.

V tejto oblasti je na začiatku halštatskej doby hiát (možno ešte prežívali miestne skupiny nositeľov kultúr popolnicových polí), po roku 580 pred Kr. sa sem rozšírila vekerzugská kultúra (pozri vyššie).

Východné Slovensko bolo ako prvé na Slovensku (zrejme hneď) od začiatku halštatskej doby súčasťou nomádskej kultúrnej sféry, objavuje sa tu totiž tzv. kuštanovická skupina/kultúra (=? severopotiská halštatská skupina), ktorá sa vyskytovala na východnom Slovensku, v severovýchodnom Maďarsku a v Podkarpatskej Ukrajine. Jej nositeľmi boli azda Tráci. Spolu so sedmohradskou skupinou/kultúrou a vekerzugskou skupinou/kultúrou patrí medzi tzv. trácko-skýtske kultúry/skupiny. Niekedy sa v novšej literatúre zvykne považovať za súčasť vekerzugskej kultúry (pozri ďalej a vyššie). Kuštanovická skupina je nomádska, ale zahŕňa aj vplyvy predchádzajúcej lokálnej kultúry – gávskej kultúry (somotorský typ). Nálezy tejto kultúry sú slabo preskúmané (Nižná Myšľa, Michalovce, Rada). Na Slovensku trvala asi až zhruba do roku 300 pred Kr. (stará laténska doba).

Po roku 580 pred Kr. sa na východnom Slovensku ojedinele paralelne objavuje aj vekerzugská kultúra (pozri vyššie).

Na severnom západnom a strednom Slovensku sa v halštatskej dobe a až do cca 300 pred Kr. vyskytovala lužická kultúra predovšetkým v dvoch podobách – v západnej časti (aj na strednej a severnej Morave) tzv. platěnický stupeň (platěnická kultúra), vo východnej (severné povodie Váhu, Orava, Turiec) tzv. oravská skupina (=oravský typ). Z časového hľadiska prevažoval platěnický stupeň v stupňoch Ha C – Ha D1 (teda asi 750 – 550 pred Kr.), oravská skupina prevažovala (lebo rozkvitala) od Ha D2 (teda asi 550 pred Kr. – 300 pred Kr.). Z obdobia pred 550 pred Kr. poznáme len málo pamiatok. Po roku 550 pred Kr. bolo husto osídlené územie oravskej skupiny, čo dokladá hustá sieť hradísk aj jednoduchých osád, ako aj pohrebiská s veľkým počtom hrobov. Najvýznamnejšie hradiská oravskej skupiny boli Tupá Skala (nad Vyšným Kubínom) a Istebné Hrádok. Hradiská sa už stavali aj za pomoci kameňa, žili z remesla a chovu oviec a vykazujú náznaky vnútornej urbanizácie. Oravská skupina sa vyznačuje špecifickou keramikou (výzdobu tvoria ryhy, prevládajú amforovité a baňaté nádoby, esovite prehnuté šálky), špecifickými bronzami (diadémy a nákrčníky zhotovené z masívnej tordovanej alebo hladkej tyčinky a zakončené ružicami, honosné ihlice atď.) a zmenami v pohrebnom ríte (viac žiarových bezurnových hrobov so zvyškami kremácie uloženými v jamke alebo prikrytámi pieskovcovou doskou). Lokality žiarových pohrebísk sú napr. Dolný Kubín, Vyšný Kubín, Oravský Podzámok. Oravská skupina bola v úzkom kontakte s susedným územím dnešného Poľska, čo dokazuje podoba hradísk.