Ján Smolec

Narodil sa v roku 1932 v Blay vo Francúzsku v rodine slovenského baníka Tomáša, ktorý tam pracoval až do roku 1935. Otec aj s matkou Annou pochádzali z obce Pohronská Polhora, do ktorej sa vrátili ešte pred 2. svetovou vojnou.

Od roku 1935 vyrastal v Pohronskej Polhore. Vyučil sa a pracoval vo firme Baťa. Absolvoval Vysokú školu stranícku v Prahe. Po druhej svetovej vojne sa ako mnohí iní mladí ľudia nadchol pre myšlienky socializmu. V rokoch 1956 – 1969 bol redaktorom denníka Smena. Do roku 1968 bol predsedom ZO (závodná organizácia) KSS v jej redakcii. Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 na stránkach denníka Smena verejne kritizoval tento nelegitímny medzinárodný akt. Patril medzi prvých novinárov, spolu s Jánom Čomajom a Milanom Várošom, ktorí nemohli vykonávať svoje povolanie. Po nútenom odchode z redakcie pracoval na viacerých miestach. V rokoch 1980 – 1982 postgraduálne študoval na Vysokej škole ekonomickej hospodársku propagáciu. Ján Smolec sa po novembri 1989 stal riaditeľom vydavateľstva Tatrapress a vytvoril v ňom edíciu Svedectvá. Začali v nej vychádzať knižky o utajovaných slovenských osobnostiach a období, ktoré malo navždy zostať pred verejnosťou tabu. Po novembri 1989 člen Slovenského zväzu novinárov, ktorý sa neskôr zmenil na Syndikát slovenských novinárov. Avšak nebol spokojný s tým, že vedenie syndikátu vôbec neprejavovalo ani najmenší záujem o národné a emancipačné záujmy Slovenska. Preto spolu s R. Kaliským, D. Slobodníkom, D. Machalom, J. Ferkom, P. Štrelingerom, G. Zelenanyom a mnohými ďalšími založili klub novinárov Za pravdivý obraz Slovenska. Neskôr sa klub stal základom novej novinárskej organizácie – Združenia slovenských novinárov.

V roku 1992 bol zvolený za poslanca Snemovne národov Federálneho zhromaždenia za HZDS. Ako poslanec zahlasoval spolu so 45 slovenskými poslancami Snemovne národov a 30 poslancami slovenskej časti Snemovne ľudu 25. novembra 1992 za ústavné rozdelenie Česko-Slovenska, čím sa zaradil medzi zakladateľov modernej slovenskej štátnosti. Po vzniku samostatného Slovenska sa v roku 1993 stal opäť novinárom. Až do roku 1996 bol šéfredaktorom denníku Slovenská republika. V roku 1994 bol zvolený za poslanca NR SR za HZDS a stal sa členom Výboru NR SR pre verejnú správu, územnú samosprávu a národnosti. V roku 1996 sa jeho meno spomínalo v súvislosti s funkciou veľvyslanca v Taliansku. V parlamentných voľbách v roku 1998 kandidoval opäť za HZDS, no z 81. miesta na kandidátke sa do NR SR už neprebojoval.

Ján Smolec uverejnil v mesačníku Svedectvo (časopis politických väzňov) list nitrianských kňazov zameraný proti biskupovi Balážovi. Svoj novinársky zdroj - autora listu - nezverejnil ani po súdnom rozhodnutí. Pozorovatelia tvrdili, že list bol podvrhom a vyrobil ho sám.[1]

Je autorom mnohých novinových reportáží, fejtónov a úvah. Editoroval knihu spomienok A. Rašlu a E. Žabkayho Proces s dr. J. Tisom, V. Plevzu Vzostupy a pády (Gustáv Husák prehovoril), a knihu s bývalým riaditeľom ŠtB A. Lorencom Ministerstvo strachu. Je spoluautorom knihy Horúce témy (1991), trojdielnej publikácie Zamlčaná pravda a autorom knihy (Ne)zazubadlený reportér (2008).

Za reportáž o živote v Partizánskom, kde poukázal na neprirodzené zloženie obyvateľstva – na desať žien pripadal iba jeden muž, získal Fučíkovu cenu, ako jeden z mála slovenských novinárov. Za prínos k vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 v pozícii poslanca Federálneho zhromaždenia ČSFR, získal v roku 1998 Rad Andreja Hlinku II. triedy. Matica slovenská mu v roku 2018 udelila medailu pri príležitosti osláv 25. výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky.

1. Ján Smolec odmieta súdu vydať originál údajného listu nitrianskych kňazov aj pod hrozbou pokuty [online]. Bratislava : Sme.sk, 19956-04-11, [cit. 2014-11-21]. Dostupné online.
2. Správca [online]. Matica Slovenská, [cit. 2018-04-16]. Dostupné online.

• Osobnosti.sk