Iveta Radičová

• 1979 – vyštudovala sociológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK) [5]
• 1979 – 1989 Sociologický ústav Slovenskej akadémie vied [1]
• 1990 – 1993 Katedra sociológie FiF UK [1]
• 1992 – 2005 výkonná riaditeľka, Nadácia S.P.A.C.E. – Centrum pre analýzy sociálnej politiky, Bratislava (od. 1.1. 2003, S.P.A.C.E., n.o.)
• 1993 – 1997 Academia Istropolitana, zástupkyňa riaditeľa
• 1997 – získala docentúru [6]
• 1997 – 2005 Katedra politológie FiF UK
• 2005 – vymenovaná za profesorku sociológie prezidentom Gašparovičom 13. júna [6][7]
• 2005 – Sociologický ústav Slovenskej akadémie vied, riaditeľka

V rokoch 1990 až 1992 bola členkou VPN. Až do roku 2005 sa venovala profesionálnej kariére. Vo vláde Mikuláša Dzurindu bola po demisii Ľudovíta Kaníka stranou SDKÚ-DS nominovaná na post ministerky práce, rodiny a sociálnych vecí. Do funkcie ju prezident vymenoval 17. októbra 2005. Po uplynutí funkčného obdobia v júli 2006 sa v novembri 2006 stala členkou SDKÚ-DS. Na kongrese strany 17. novembra 2006 bola zvolená za podpredsedníčku strany pre sociálne veci a zdravotníctvo.

Po parlamentných voľbách v roku 2006 sa stala poslankyňou národnej rady za SDKÚ-DS. Na kandidátke SDKÚ-DS bola ako nestraníčka, získala najviac preferenčných hlasov spomedzi kandidátov strany. Bola podpredsedníčkou Výboru NR SR pre sociálne veci a bývanie. Iveta Radičová sa v sociálnej politike orientuje predovšetkým na oblasť zamestnanosti, na problémy sociálne znevýhodnených skupín a na ochranu práv detí.

Iveta Radičová sa 23. apríla 2009 vzdala poslaneckého mandátu po tom, ako vyšlo najavo, že neoprávnene hlasovala za poslankyňu SDKÚ-DS Tatianu Rosovú.[8] Podľa Radičovej nešlo o podvod, ale o skratovú reakciu, Rosová by sa nestačila pred hlasovaním vrátiť na svoje miesto po hlasovaciu kartičku.[9]

8. júla 2010 ju o 20:40 prezident Ivan Gašparovič vymenoval za predsedníčku vlády Slovenskej republiky. Radičová sa stala prvou ženou na tomto poste a druhou osobou bez komunistickej minulosti. Gašparovič poveril Radičovú zostavením vlády 23. júna potom čo sa to Robertovi Ficovi nepodarilo.[9]

Po odobratí poverenia Ľubomíra Galka (SaS) a po dohode s prezidentom Gašparovičom stala 28. novembra 2011 dočasnou ministerkou obrany.[12] Ministerstvo mala viesť do predčasných volieb v marci 2012.[13]

Po ukončení aktívnej politickej kariéry sa Iveta Radičová plánuje vrátiť na svoju alma mater. Na St Anthony College Oxfordskej univerzity mala prednášať od októbra 2012.[16] Prednášala aj 11. novembra 2011. Témou prednášky bolo „Restoring Trust – a talk on Slovakia and the current European Economic Crisis“.[17] Od novembra 2012 pracovala na polovičný úväzok na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy.[2]

Počas jarného trimestra v roku 2013 prednášala šesťkrát na University of Oxford a dvakrát na iných univerzitách.[18] Popritom mávala pravidelné seminára v European Study Centre na St. Antony College. Jej výskum bol „ERC Project on Media and Democracy in Central and Eastern Europe“ na Katedre politiky a medzinárodných vzťahov.[18] Pôsobí ďalej na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.[19] V akademickom roku 2013/2014 spoluvyučuje predmet o politike EÚ.[20] V januári 2015 Radičová pôsobí na Robert Bosch Academy v Berlíne.[21] Prijala tiež pozvanie do Madridského klubu bývalých politikov, ktorí sa delia o svoje skúsenosti.[21] Od septembra 2015 pôsobí ako vyučujúca na Bratislavskej medzinárodnej škole liberálnych štúdií. Jej akademickými záujmami sú sociálna politika a politika EÚ.[3][4]

Kandidatúru na prezidentku vo voľbách v roku 2014 Radičová odmietla už v septembri 2012.[22] V decembri 2012 prezídium SDKÚ-DS podporilo návrh Pavla Freša, že Radičová je najvhodnejšou kandidátkou do prezidentských volieb.[23] Samotná Radičová však kandidatúru odmietla.[23] Svoj zámer nekandidovať potvrdila opäť vo februári 2013.[24] Vo viacerých prieskumoch volebných preferencií získava dobré umiestnenie. V prieskume agentúry MVK z júna 2012 by voľby vyhrala s 33,8 % voličskej podpory, pred súčasným premiérom Robertom Ficom s 30,1 % a na treťom mieste by sa umiestnil Ján Čarnogurský s 14,9 % hlasov.[25]

V septembri 2015 Radičová opakovane odmietla ponuku Igora Matoviča, aby sa stala leaderkou koalície OĽaNO-NOVA.[26]

V januári 2017 vrátila ocenenie Zlatý biatec za rok 2012, ktoré dostala od NEF – Hospodárskeho klubu. Dôvodom bolo vyhlásenie klubu o migrantoch a jeho podpis vtedajším policajným prezidentom Tiborom Gašparom.[27]

Iveta Radičová je vdova, jej manželom bol humorista Stano Radič. S dcérou Evou žije v Novej Dedinke, okres Senec. Od roku 2006 do roku 2009 žila s partnerom Jánom Riapošom.[28][29]

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Iveta Radičová
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Iveta Radičová

• Články týkajúce sa Ivety Radičovej na portáli teraz.sk TASR
• Diela Ivety Radičovej v súbornom katalógu Slovenskej národnej knižnice
• Profil na University of Oxford
• I.Radičová: Slovensko? Jeden z najkrajších kútov Európy... - rozhovor pre BUXcafe.sk