Václav Klaus

V rokoch 1958 – 1963 študoval Václav Klaus zahraničný obchod na Vysokej škole ekonomickej v Prahe. Pri štúdiu sa zoznámil so svoju neskoršou manželkou Líviou zo Slovenska. Po úspešnom absolvovaní štúdia dostal tzv. umiestenku do podniku zahraničného obchodu a nastúpil na základnú vojenskú službu – ako ligový basketbalista do Dukly Praha, takže bežnou vojenskou službou prejsť nemusel. V tej dobe sa takisto prihlásil do konkurzu na miesto v Ekonomickom ústave ČSAV a miesto získal. V ústave sa stretol so zahraničnou literatúrou a absolvoval aj dve študijné stáže, v Taliansku (1966) a v USA (1969).[1] V roku 1968 získal titul kandidát ekonomických vied.

V roku 1970 bol, podľa svojej autobiografie, nútený opustiť vedeckú kariéru, odišiel pracovať do Štátnej banky československej, kde sa stretol napríklad s Janom Stráským. Po roku práce na okresnej pobočke v Prahe 1 sa dostal do odboru ekonomicko-matematických výpočtov pri ústredí SBČS. V roku 1987 sa vrátil k akademickej činnosti v Prognostickom ústave ČSAV (založenom o dva roky skôr). Niekoľko dní po 17. novembri 1989 sa dostal do kontaktu s Václavom Havlom, dianím v Občianskom fóre (OF) a teda do politiky.

Václav Klaus je ženatý, s manželkou Liviou, ktorá je slovenského pôvodu. Má dvoch synov, Václava a Jana. V mladosti hral basketbal, dodnes lyžuje a hrá tenis.

Václav Klaus

Klaus 2009

Klaus bol v Občianskom fóre jednou z prvých osobností z iného okruhu ako disidentského a umeleckého. Už veľmi skoro sa Klaus dostal do názorových stretov s vedúcou osobnosťou OF, Václavom Havlom, ktoré sprevádzali celú jeho ďalšiu politickú kariéru (napr. v otázke smerovania OF do podoby politickej strany). V decembri 1989 sa stal česko-slovenským ministrom financií, nominovaným OF do vlády Mariána Čalfu.

Na konci roku 1990 sa stal predsedom Občianskeho fóra, čo bolo potom vnímané ako porážka predchádzajúceho liberálne-sociálneho vedenia. Klausovi sa jeho koncepcia OF ako pravicovej strany (v kontraste s predstavou široko stredového „hnutia“) nepodarilo spočiatku presadiť. V januári 1991 získal Klaus pre svoju predstavu fungovania strany aj zmien vo vláde ešte silnejšiu podporu delegátov ďalšieho zjazdu, ale pokračujúce nezhody viedli k zániku OF v apríli roku 1991, respektíve k rozštiepeniu na Občiansku demokratickú stranu (ODS) a Občianske hnutie (OH). Klaus bol jedným zo spoluzakladateľov ODS, zamýšľanej a budovanej ako strana s jasnou štruktúrou a pravicovým politickým programom. Naopak OH bolo skôr ľavicovo-liberálne a aj názov vyjadroval odpor k negatívne vnímanej straníckosti. (Po rozpade OF založili jeho členovia aj ďalšie strany, napr. ODA).

V októbri roku 1991 bol menovaný za podpredsedu vlády ČSFR. ODS pod jeho vedením a s programom reforiem „Sloboda a prosperita“ zvíťazila vo voľbách v júni 1992 a Václav Klaus sa stal predsedom vlády Českej republiky, vtedy ešte v rámci česko-slovenskej federácie. Spolu s predsedom slovenskej vlády Vladimírom Mečiarom sa významne podieľal na dohodnutí rozdelenia Česko-Slovenska, ku ktorému došlo k 1. januáru 1993. V rokoch 1993 až 1997 bol Klaus premiérom vlády už samostatného Česka.

Pod jeho vedením, spočiatku ako ministra financií, neskôr ako premiéra, prebehla transformácia socialistického plánovaného hospodárstva k trhovej ekonomike. Významnou časťou tohto procesu bola privatizácia, najväčšia časť štátneho majetku bola privatizovaná „kupónovou metódou“ (Klaus je preto niekedy označovaný ako „otec kupónovej privatizácie“).

V roku 1996 ODS opäť vyhrala voľby, ale úspech ČSSD pod vedením Miloša Zemana umožnil Klausovi zostaviť iba menšinovú vládu, v koalícii s KDU-ČSL a ODA, tolerovanou ČSSD. Druhá Klausova vláda musela na jar 1997 kvôli zhoršujúcej sa ekonomickej situácii prijať viacero drastických rozpočtových škrtov, označovaných ako „úsporné balíčky“.

ODS potom čelila škandálu s nejasným financovaním (napr. dary od podnikateľov zúčastňujúcich sa privatizácie poukázané cez nastrčené alebo vymyslené osoby) a špekulácie sa objavili aj okolo Klausovej osoby. Išlo najmä o tzv. „švajčiarske konto“, slúžiace na nelegálne financovanie ODS, o ktorom mal Klaus vedieť, a správa o údajnej Klausovej vile vo Švajčiarsku, uverejnená televíziou Nova. Správa o vile sa ukázala ako nepravdivá, podozrenia o financovaní ODS sa potvrdili iba sčasti, keď jej bolo dokázané krytie skutočných sponzorov falošnými (stav v roku 2005). Po rezignácii ministrov za KDU-ČSL podal Václav Klaus v novembri 1997 demisiu z funkcie predsedu vlády.

Václav Havel poveril Jozefa Tošovského zostavením úradníckej vlády, čo bolo čiastočne vnímané ako Havlove víťazstvo a porážka Klausa.

Klaus obvinenia z účasti na korupcii odmietol a na mimoriadnom kongrese svojej strany v Poděbradoch získal dôveru väčšiny delegátov pre pokračovanie vo funkcii predsedu strany. Vnútrostranícka opozícia proti Klausovi vytvorila odštiepeneckú platformu, ktorá ďalší mesiac vstúpila do vznikajúcej Únie slobody (US). Udalosti okolo pádu vlády a rozštiepenie ODS viedli k vytvoreniu veľa proti-klausovských nepriateľstiev, prepadu popularity ODS u voličov a určitému odlivu členov.

V nasledujúcich predčasných voľbách (1998) získala ODS pod Klausovým vedením a po kampani, založenej do značnej miery na varovaní pred nástupom ľavice k vláde, necelých 28 %. Vládu zostavil predseda víťaznej ČSSD Miloš Zeman, samozrejme za podpory opozičnej ODS, dohodnutej v tzv. „opozičnej zmluve“. V rámci rozdelenia funkcií v tejto zmluve sa Václav Klaus stal naopak predsedom poslaneckej snemovne. Pragmatické riešenie rozdelenia moci a kontrast s predchádzajúcou výrazne protiľavicovou kampaňou sa stali predmetom ostrej kritiky médií a viedli k nespokojnosti významnej časti verejnosti, vyjadrenej napríklad iniciatívou „Ďakujeme, odíďte!“ (november 1999) ktorú podpísalo 200 000 občanov a ktorá priviedla na námestia desaťtisícové demonštrácie, požadujúce odchod Klausa aj Zemana (december 1999).

V ďalších voľbách v roku 2002 opäť zvíťazila ČSSD a došlo k posilneniu ľavice, čo bolo vnímané ako neúspech ODS aj Klausa. Vedenie ODS dalo následne svoje funkcie k dispozícii, Klaus sa neskôr rozhodol na predsedu ODS nekandidovať a oznámil úmysel kandidovať na prezidenta. Vo funkcii predsedu ODS ho nahradil Mirek Topolánek, Václav Klaus sa stal čestným predsedom ODS.

Klausova prezidentská kandidatúra, vrchol jeho politickej kariéry a snaženia, bola nakoniec úspešná, 28. februára 2003 bol v treťom kole tretíkrát opakovanej voľby 142 hlasmi z 281 zvolený za prezidenta Česka. Klaus sa v spoločnom hlasovaní Senátu a Poslaneckej snemovne presadil nielen vďaka podpore ODS, ale aj kvôli rozporom vo vtedajšej vládnej koalícii, vnútornému boju v ČSSD a podpore časti KSČM. Do funkcie bol inaugurovaný 7. marca 2003.

• V roku 1968 získal titul kandidát vied
• V roku 1991 habilitoval na Karlovej univerzite ako docent ekonómie.
• V roku 1995 bol menovaný profesorom pre odbor financií na Vysokej škole ekonomickej.

Počas politickej kariéry bol Klaus ocenený mnohými akademickými titulmi v Česku aj zahraničí.

Táto časť článku sa týka prebiehajúceho politického diania, názorov a udalostí, ktoré môžu byť ešte vo vývoji.

Častým predmetom kritiky je Klausove vedenie ekonomickej transformácie, v duchu úzko pojatej ideológia voľného trhu (neoliberalizmu, „trhového fundamentalizmu“).

Aj pravicoví kritici Klausovi vytýkajú zanedbávanie právneho rámca transformácie, alebo dokonca dešpekt k právu. Klaus je často považovaný za politika nepriamo zodpovedného za nejasnosť až podvody pri privatizácii a tzv. tunelovaní. Miloš Zeman, spolu s Klausom autor „opozičnej zmluvy“, v jednom zo svojich expresívnych výrokov nepriamo označil Klausovu vládu za „vládu zlodejov a tunelárov“. Naopak kladné hodnotenie Klausa vychádza zo záveru, že aj napriek čiastočným problémom bola transformácia úspešná, a privatizácia sa podarila, najmä vzhľadom na predtým nevyskúšaný postup.

Iným problémom je otázka nejasností financovania ODS, ktoré viedlo v roku 1997 k pádu vlády. Väčšina podozrení sa síce súdne nepotvrdila, ale ani nevyvrátila spôsobom, ktorý by presvedčil väčšinu verejnosti. (Napr. svedkovia z aparátu ODS vypovedali, že si nepamätajú a pod.). ODS a Klausovi priaznivci sa problémy roku 1997 snažia naopak vykladať ako vnútrostranícky boj o moc, vyvolaný ambíciami podpredsedov ODS, prípadne podporovaný „Hradom“.

Z pravicových pozícií je niekedy Klaus kritizovaný za nedostatočnú odvahu k nepopulárnym krokom a reformám v neskoršej časti svojho pôsobenia vo funkcii premiéra. Ďalej, že podporuje tú časť silného štátu (proti ktorému inak vystupuje), ktorá je užitočná k presadeniu záujmov jeho priaznivcov. V tejto súvislosti je spomínaná napríklad privatizácia bánk, ktorú namiesto v rétorike vždy pravicového Klausa uskutočnila vláda pod vedením Miloša Zemana.

Vo funkcii prezidenta Klaus uspel u českej verejnosti, podľa kritikov ale za cenu až populistického vystupovania. Naopak pôsobenie v zahraničnej politike je v českých médiách aj v zahraničí hodnotené skôr ako kontroverzné. Kritizovaný je Klausov „euroskepticizmus“ či „eurorealizmus“; spojenci v tomto postoji sú britskí konzervatívci.

Klausova štylizácia do polohy ekonomického mysliteľa je v zahraničí vnímaná skôr ako kuriózna.

Jeho „ľavicové“ názory, ako napr. na vojny v bývalej Juhoslávii a v Iraku, posunuli vzťahy USA s Českom na okraj ich záujmu.

15. februára 2008 bol druhýkrát zvolený za prezidenta Českej republiky, keď porazil protikandidáta Jana Švejnara.[2]

1. Robert Eringer, Vaclav Klaus Exposed: http://recolumns.blogspot.com/2010/10/vaclac-klaus-exposed.html
2. Českým prezidentom je opäť Václav Klaus na sme.sk 15.2.2008
3. Vaclav Klaus's pen snatching recalls a similar kerfuffle over gloves in 1991 [online]. The Christian Science Monitor, 14. apríl 2011, [cit. 2011-04-14]. Dostupné online.
4. Czech president Vaclav Klaus steals pen, YouTube video goes viral [online]. Associated Newspapers Ltd., 14. apríl 2011, [cit. 2011-04-14]. Dostupné online.
5. Lunch Break: Czech president steals pen? [online]. Cable News Network, 14. apríl 2011, [cit. 2011-04-14]. Dostupné online.
6. President of Czech Republic steals pen (Václav Klaus krade pero v Chile) [online]. YouTube.com, 10. apríl 2011, [cit. 2011-04-15]. Dostupné online.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Václav Klaus

Politický portál