Nitrianske kniežatstvo

Nie je úplne jasné, kedy presne Nitrianske kniežatstvo vzniklo, predpokladá sa však, že sa akýsi štátny útvar mohol vytvoriť už v priebehu protiavarského povstania Slovanov (622 – 623), keď podobné kniežatstvá vznikali aj v Korutánsku a Panónii (Korutánsko, Kranjsko, Sávia,..).[17] Následne sa územie západného Slovenska a Moravy dostalo do nadkmeňového zväzu Samovej ríše, ktorá sa však po Samovej smrti v roku 658 rozpadla. Avarský kaganát preto koncom 7. storočia znovu prenikol aj za Dunaj a do dnešných rakúskych zemí. Ako odpoveď na jeho expanziu zrejme moravskí Slovania vystavali v pohraničí kaganátu viacero pevností (Mikulčice, Pohansko) a rozvoju sa tešilo aj Nitriansko, kde však boli objavené čiastočne mladšie opevnenia.[18] Samotná Nitra (a ani Morava) nebola Avarmi ovládaná priamo, veľké avarské sídla totiž existovali v Komárne a na Devíne. Pretože boli Avari hlavne kočovníci, ich moc takisto nesiahala do pohorí.

Po rozpade avarskej moci v 9. storočí sa vytvoril aj predpoklad pre vznik ucelenejších a samostatných slovanských štátov. Známe pramene o podunajských Slovanoch spravidla hovoria len ako o Slovanoch. V roku 822 sa spomínajú Moravania, ktorí sa zúčastnili ríšskeho snemu. Nitriansko, ktoré sa nachádzalo ďalej od Franskej ríše, nemalo so západom silné kontakty a preto o Nitranoch ako samostatne nazvanom kmeni z dobových listín správy nemáme a po roku 833 rozlišovanie medzi Moravanmi a Nitranmi nemalo zmysel (podobný vývoj mali aj Kranjci a Korutánci). Bavorský geograf z 9. storočia spomína akési dva rozdielne „moravské“ kmene Marharii a Merehanos a ich hrady, teórie o ich význame sa však líšia (pozri stránku Bavorský geograf).[19]

Knieža Pribina na slovenskej 20 korunovej bankovke

Prvé zmienky o Nitrianskom panstve a kniežati Pribinovi sú spojené s christianizačnou činnosťou. V roku 828 sa pravdepodobne v dôsledku bulharskej expanzie do Panónie vytvorili prvé oficiálne kontakty medzi Nitrou a Frankami. Nitru totiž navštívil salzburský arcibiskup Adalram a vysvätil tu prvý kresťanský chrám v inak pohanskej krajine.[20] Slúžiť mal zrejme Pribinovej kresťanskej manželke, ktorá pochádzala z bavorského rodu Wilhelmovcov a jej sprievodu. Zasvätený bol pravdepodobne bavorskému svätcovi Emerámovi, ktorý bol blízky rodu Pribinovej manželky a neskôr aj Pribinovmu synovi Koceľovi.[21]

„Jemu (Pribinovi) vysvätil kedysi arcibiskup Adalram za Dunajom kostol na jeho majetku na mieste zvanom Nitrava.“ (Conversio)

Nitriansko až do roku 833 bolo pohanské. Knieža Pribina síce nebol voči krstu odmietavý a neskôr ho aj prijal, zároveň si však uvedomoval, že prechod na novú vieru môže byť problematický. Ešte pred dobytím Nitry v roku 833 sa mu narodil syn Koceľ, ktorého aj nechal pokrstiť. V roku 831 prijali krst susední Moravania. Starší historici predpokladali už predchádzajúce prepojenie oboch kniežatstiev a nitrianske podriadené postavenie voči Morave, čo však nebolo dokázané a viaceré indície tomu odporujú (napr. odlišná príslušnosť k bavorským biskupstvám – Morava k Pasovu, Nitra k Salzburgu).[22]

O moravsko-nitrianskej vojne nevieme mnoho. Isté však je, že Moravania využili situáciu vo Franskej ríši, v ktorej práve horela občianska vojna medzi Ľudovítom Pobožným a jeho synmi. Frankovia sa preto nemohli zaujímať o zahraničné dianie na východe. Morava, ktorá veľmi pravdepodobne vznikla skôr, bola takisto lepšie organizovaná a stabilizovanejšia, čo dokazuje i fakt, že dokázala prijať krst skôr ako Nitra. V roku 833 preto lepšie organizovaní Moravania v krátkej útočnej vojne Nitriansko rýchlo obsadili a Pribinu vyhnali.

„V rozmedzí toho času akýsi Pribina, vyhnaný Mojmírom, kniežaťom Moravanov cez Dunaj prišiel k Ratbodovi...“ (Conversio)

Nitriansko v rámci Veľkej Moravy (zobrazený je najväčší mocenský rozmach) (in: Ottov historický atlas Slovensko)

Poklad z veľkomoravského hrobu v Blatnici (t. j. na území Nitranska)

Opevnené sídla na území Slovenska, 8. – 10. storočie (P. Šalkovský: K problematike opevnených sídiel vo včasnom stredoveku na Slovensku. Acta Historica Neosoliensia, 15. Banská Bystrica 2012, s. 47 – 60.)

O dejinnom vývoji Veľkej Moravy v tomto období pozri Veľká Morava.

Od roku 833 sa na Nitriansku začala misijná činnosť bavorských kňazov z Pasova. Na území západného Slovenska začali vznikať nové chrámy, medzi najstaršie pravdepodobne patril Kostol najsvätejšieho Spasiteľa[23] (niektoré zdroje mylne hovoria o Sv. Salvatórovi)[24] na území dnešnej Bratislavy. Spolu s misijnou činnosťou sa Veľká Morava dostala aj do mocenského područia Frankov, resp. Bavorov. Tomu sa Mojmír I. ku koncu vlády snažil zabrániť, no Ľudovít Nemec knieža zosadil a na jeho miesto dosadil Rastislava. Tým bol zároveň spečatený osud Nitrianska, ktoré Ľudovít nenavrátil Pribinovi, ale ponechal ako súčasť Moravy. Nové knieža Rastislav viedol spočiatku s Frankami mierovú politiku, postupne sa ale situácia vyhrotila do viacerých stretov.[25]

V Nitre počas Rastislavovej vlády panoval Svätopluk I. Jeho postavenie bolo pomerne silné, v dobových listinách sa často spomína ako vládca zarovno s Rastislavom, resp. krátko po ňom, čo znamená, že nešlo len o malé bezvýznamné kniežatstvo, či panstvo veľkomoravského vazala, ale o významné mocenské centrum na Veľkej Morave.[26] Za Svätoplukovej vlády sa rozvinulo aj nitrianske hradisko, ktoré získalo nové čiastočne kamenné opevnenie. Ďalšie sídla boli v Bratislave (Preslave), Devíne, v Mužli, na Molpíri, Vyšehrade, v Pobedime, Ducovom, Bojnej, Tekove, Čingove, či na Ostrej skale na Orave a mnohé ďalšie.[27] Veľkomoravské hradiská boli významnými centrami života a obchodu v krajine. Sídlili na nich hradskí špáni (župani) a archypresbyteri (kňazi), ktorí tvorili výkonnú moc.[28] Ich predĺženou rukou bola hradská družina – vojaci, ktorý sa viazali na jednotlivé hradiská.[29]

Po Svätoplukovom búrlivom nástupe na trón Veľkomoravská ríša mocensky zosilnela a ďalej sa na území Veľkej Moravy a Nitrianska šírilo kresťanstvo, tentoraz najmä vďaka misii sv. Cyrila a Metoda, ktorí na Veľkú Moravu v roku 863 prišli. Misijná činnosť neobišla ani Nitru, ktorá sa od roku 880 stala sídlom biskupa. Prvým biskupom v Nitre sa stal švábsky benediktínsky mních Viching, zásadný odporca arcibiskupa Metoda a slovanskej liturgie.[30] Spolu so vznikom biskupstva sa spája aj vznik zoborského benediktínskeho kláštora svätého Hypolita. V tomto období sa takisto postupne skracuje pôvodný názov Nitrava na Nitra.

Za vlády Svätopluka v Nitre autonómne podriadené knieža nesídlilo, akýsi mocenský dualizmus sa znovu obnovil po smrti Svätopluka, keď sa jeho panstvo rozdelilo medzi jeho synov. Svätopluk II. niekedy v roku 898 proti svojmu bratovi Mojmírovi II. povstal, avšak aj napriek podpore z franskej ríše (markgróf Aribo) bol svojim bratom porazený a uväznený. Následne bol Svätopluk síce Bavormi oslobodený, no do Nitrianska sa už nevrátil.[31] Po roku 907 správy o Veľkej Morave miznú a podobne je na tom aj Nitriansko. V 10. storočí však do Panónskej kotliny začali prenikať maďarské kmene, ktoré prenikli aj na územie Nitrianska a pod ktorých nadvládu sa niekedy okolo roku 920 dostalo.

Nitrianske údelné vojvodstvo v rámci Uhorska (po r. 920) podľa J. Steinhübela (in: Ottov historický atlas Slovensko a in: Nitrianske kniežatstvo)

O dejinnom vývoji Uhorska v tomto období pozri Uhorsko.

V 10. storočí po zániku Veľkej Moravy sa mocenské vákuum v Povltaví snažili vyplniť Sasi. Slovanské kmene na saskú expanziu reagovali spojenectvom s maďarskými kmeňmi usadenými v Potisí. S ich podporou začali útočiť a plieniť nemecké krajiny. Po tom, čo sa však Henrich Vtáčnik stal kráľom, sa veľká koalícia rozpadla a Maďari, ktorí neboli ďalej viazaní spojenectvom, začali prenikať aj na slovanské územia – do okolia Nitry a Moravy. Od roku 920 bolo Nitriansko, resp. aspoň jeho nížinatá a pahorkatá časť, v područí Maďarov. Dosvedčujú to najmä archeologické nálezy. Prvým kniežaťom/náčelníkom bol pravdepodobne Taš a po jeho smrti jeho syn Lél.[32]

Maďari usadení v Karpatskej kotline následne celé prvé polstoročie plienili európske krajiny na západe a juhu. Výbojnú politiku ukončila až drvivá porážka pri rieke Lech v roku 955. V tejto bitke padla väčšina maďarskej bojovej aristokracie, po bitke bol popravený aj Lél. Moc v kmeňovom zväze následne získali Arpádovci, ktorí sa výpravy nezúčastnili.

Nitriansko sa v tomto období delilo na štyri malé kniežatstvá – Nitru, Váh, Hont a Boršod. Po Lélovej smrti sa krajina decentralizovala a severnú „provinciu“ Váh spolu s Krakovskom dočasne obsadil český knieža Boleslav. Obdobne mal český knieža od roku 955 moc aj nad časťou „malého nitrianskeho kniežatstva/provincie“.[33]

Vrcholnej moci v maďarskom zväze (a veľkokniežatstve) sa po bitke pri Lechu ujal Takšoň. Jeho dedičmi boli Gejza a Michal. Kým Gejza sa stal veľkokniežaťom, Michal sa musel uspokojiť s okypteným Nitrianskom. V roku 972 došlo k pokrsteniu Uhrov z Nemecka. Ku christianizácii pravdepodobne dopomáhalo aj predchádzajúce, už pokrstené veľkomoravské obyvateľstvo, čo dosvedčujú napr. niektoré kresťanské slovanské názvy v maďarčine, či pretrvanie patronícia sv. Emeráma.[34]

Oslepenie Vazula

Komitáty v Nitriansku po reforme Štefana I. (11. storočie) podľa J. Steinhübela (in: Ottov historický atlas Slovensko a in: Nitrianske kniežatstvo)

Po tom, čo niekedy okolo roku 990 Poliaci za vlády Meška I. získali Krakovsko, sa aj provincia Váh opäť prinavrátila Uhorsku. Pod vládou Michala I. sa tak opäť zjednotilo pôvodné Nitransko, zložené zo štyroch častí. Nitriansko sa následne stalo údelom a spolu s Biharskom tvorilo tzv. tertia pars regni – tretinu Uhorska, ktorú získavali do držby uhorskí pretendenti.[35] Po tom, čo dospel Gejzov syn Štefan (Vajk), zavraždil Gejza svojho brata Michala a jeho územie udelil svojmu synovi. Takisto Štefana prehlásil svojim dedičom. Po tom, čo Gejza zomrel a Štefan sa ujal vlády, vypuklo proti Štefanovi povstanie náčelníka Kopáňa, ktoré malo legitimisticko-náboženský charakter. Štefan, ktorý vtedy vládol v Nitre za pomoci šľachticov Hunta a Poznana, správcov menších „provincií – provinciale duces“ v Nitriansku, povstanie potlačili.[36]

Hoci Gejza I. nechal odstrániť svojho brata Michala, jeho deťom Vazulovi a Ladislavovi sa podarilo utiecť do Poľska k svojmu príbuznému Boleslavovi Chrabnrému. Tomu sa okolo roku 1001 podarilo pripojiť Nitriansko k Poľskému štátu a dosadiť Ladislava na nitriansky stolec. Ladislava po jeho smrti vystriedal jeho pohanský brat Vazul, avšak po tom, čo v roku 1029 zomrel Boleslav Chrabrý, Štefan od Mieška II. Nitriansko získal späť a Vazula zajal a nechal oslepiť. Nitriansko až do svojej smrti získal kráľovič Imrich. V tomto čase pravdepodobne aj zanikla pôvodná štruktúra kniežatstva – t. j. rozdelenie na malé provinčné kniežatstvá a Nitra bola rozdelená na 9 komitátov. Deti Vazula a Ladislava sa podobne ako pred tým ich otcovia, zachránili útekom do cudziny.[37]

Ochrnutý Ondrej I. dáva Belovi I. na výber medzi mečom (Nitrianskom) alebo korunou (kráľovstvom), Viedenská obrázková kronika

Denáre Bela I.

Župan Vid nahovára kráľa Šalamúna proti županovi Gejzovi I., Viedenská obrázková kronika

Pokonanie kráľa Kolomana a kniežaťa Álmoša pri konsekrácii kláštora v Dömös, Viedenská obrázková kronika

Po smrti Štefana I. sa v Uhorsku rozhoreli boje o trón medzi Samuelom Abom a Petrom Orseolom, ktorého podporovali aj Nemci a Česi. Počas nemeckého vpádu v roku 1042 bolo obsadené aj Nitriansko a na jeho trón bol dosadený syn Ladislava Lysého Domoslav (aj Bonuslav), ktorý však následne bol z Nitrianska vyhnaný. Situácia sa zmenila po tom, čo Aba v roku 1046 padol a moci v Uhorsku sa ujali synovia Vazula – Levente, Ondrej a Belo. V Nitriansku sa zase obnovila moc Domoslava, ktorého však po jeho smrti v roku 1048 vystriedal Belo[37] (Levente bol už po smrti). V tomto období sa kláštor na Zobore spája aj s postavami miestnych svätcov pustovníkov – Benediktom a jeho učiteľom Svoradom (Ondrejom).

Belo získal Nitru vďaka tomu, že ho bezdetný Ondrej povolal a ustanovil za svojho dediča. Problémy nastali po tom, čo sa Ondrejovi v roku 1053 narodil syn Šalamún a Belovi sa ušlo iba pretendentstvo (a to dokonca neskôr až ďalšie, pretože Ondrej mal ešte druhého syna Dávida). Vzťah panovníka a kniežaťa bol pôvodne dobrý, obaja bojovali na jednej strane proti Nemcom a Čechom a Nitriansko prosperovalo. Nitra sa rozrástla a získala nové opevnenie a Belo I. dokonca razil vlastné, kvalitnejšie mince než Ondrej.[38] Situácia sa zmenila po tom, čo niekedy okolo roku 1059 Ondrej ochrnul a nechal svojho syna Šalamúna korunovať za kráľa. Belo pred možným prenasledovaním utiekol do Poľska, kde sa chystal na vojnu, ktorú nakoniec i napriek Ondrejovmu spojenectvu s Nemcami vyhral.

Belo I. nevládol dlho a po jeho smrti v roku 1063 sa znovu rozhoreli boje. Kým korunu vďaka Nemcom získal Šalamún, Nitriansko a Biharsko vďaka Poliakom Belov syn Gejza a Ladislav.[39] Za Gejzovho života vznikli aj kanonizované legendy o zoborských svätcoch. Gejza podobne ako jeho otec na Nitriansku vládol pomerne samostatne – takisto razil vlastné strieborné mince. Vzťahy Gejzu a Šalamúna však boli problematické, čo sa najviac prejavovalo pri výpravách proti Pečenehom a Byzantskej ríši. Nakoniec proti sebe i vďaka presviedčaniu svojich radcov povstali. Gejza po dlhých bojoch s moravskou pomocou boj vyhral a získal kráľovskú korunu. Belov brat Ladislav získal Nitriansko a najmladší brat Lampert, ktorý medzitým dospel, získal Biharsko. Po tom, čo sa kráľom stal Ladislav, sa držba panstiev zase „posunula“ a k moci v menšom Biharsku sa ujal kráľov bratranec Dávid.[40]

Po ich smrti sa moci v údele a dedičského postavenia ujal Arpádovec Álmoš, syn kráľa Gejzu I. S tým sa však nechcel zmieriť jeho brat Koloman, ktorému bola určená cirkevná cesta. Opustil Varadín, kde bol biskupom a ušiel do Poľska. Po Ladislavovej smrti sa však Almoš vzdal koruny v bratov prospech a výmenou za to sa ujal spravovania nitrianskeho údelu. Už v roku 1105 však medzi vládcami vypukli rozpory, po tom, čo Koloman za svojho spolukráľa korunoval svojho syna Štefana. Álmoš preto hľadal podporu u Nemcov, kde však pre občiansku vojnu nepochodil a u Poliakov, ktorí však po príchode Kolomanových vojsk s kráľom uzavreli mier.[41]

Álmoš tak bol zbavený vlády nad Nitrianskym kniežatstvom a toto definitívne zaniklo. Álmoš sa pokúsil spáchať v roku 1108 atentát na svojho brata, no neuspel a i napriek domnelému zmieru a podriadeniu sa kráľovi Álmoš naďalej intrigoval proti kráľovi a utiekol do Nemecka, kde požiadal o pomoc nemeckého cisára Henricha V. Cisár následne s českým kniežaťom Svätoplukom vtrhli do Nitrianska, avšak nedosiahli žiaden úspech. Nakoniec dal Koloman Álmoša a jeho malého syna Bela v roku 1115 oslepiť.[42]

• Conversio Bagoariorum et Carantanorum (O obrátení Bavorov a Korutáncov)
• Kronika Jána z Turca
• Viedenská obrázková kronika (Kronika Mareka z Káltu)
• Anonymova kronika

• KUČERA, Matúš. Postavy veľkomoravskej histórie. 4. vyd. Bratislava : Perfekt, 2013. 290 s. ISBN 978-80-8046-632-9.
• KRŠÁK, Pavol. Ottov historický atlas Slovensko. 1. vyd. Bratislava: Ottovo nakladateľstvo, 2009. ISBN 978-80-7360-834-7 (autorom príslušných kapitol je J. STEINHÜBEL)
• ULIČNÝ, Ferdinand. Dejiny Slovenska v 11. až 13. storočí. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2013. 567 s. (Svet vedy; zv. 30.) ISBN 978-80-224-1292-6. S. 55–58.
• STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo: počiatky stredovekého Slovenska. 2. preprac. a dopl. vyd. Budmerice : Rak, 2016. 594 s. ISBN 978-80-85501-64-3.