Eneolit na Slovensku

O všeobecnej charakteristike pozri článok eneolit. Obdobie je charakteristické najmä začiatkom masového používania kovov (meď a zlato; prvé nálezy medi sú však už v mladom neolite), a s tým súvisiacim vznikom vrstvenia spoločnosti (minimálne remeselníci, roľníci, pastieri, obchodníci) a výmenného obchodu, ďalej zdokonalením obrábania pôdy využitím ťažnej sily zvierat (zavedenie oradla, jarma a podobne) a posilnením úlohy muža v spoločnosti („patriarchát“). Z vrstvenia spoločnosti vyplýva aj diferenciácia sídiel na vyvýšené remeselné hradiská a otvorené poľnohospodárske osady, ktoré ich zásobujú.

Zhruba v rokoch 3 300(?) – 2000(?) v strednej Európe vládlo epiatlantické podnebie, teda o niečo teplejšie ako dnes, ale so suchými a vlhkými fluktuáciami teploty. Lesy boli nižšie dubovo-bukové, vyššie smrekové.

V tomto období bolo severné a stredné Slovensko neosídlené.

Na západnom Slovensku pokračuje vlastná lengyelská kultúra (3 900 – 2 900 pred Kr., podľa novšieho datovania 5000/4700 – 4000 pred Kr.) svojimi fázami III (skupina Brodzany (v minulosti "Brodzany-Nitra")) a IV (ludanická skupina, podľa novšieho datovania 4400 – 4000 pred Kr.). Podľa novších názorov sa na Slovensku eneolit začína až s fázou lengyel IV. (podľa novšieho datovania teda 4400 pred Kr.).

V širokom okolí Bratislavy badať vplyvy zo západu a juhu (kultúra jordanów, okruh Bisamberg – Oberpullendorf – Balaton – Lasinja). Znova badať aj osídlenie jaskýň (Čertova pec, Bojnice, Deravá skala pri Plaveckom Mikuláši, Dúpna diera pri Slatinke nad Bebravou, Liskovská jaskyňa pri Ružomberku). Vo fáze III (napr. lokalita Brodzany) sa vytratila maľovaná keramika aj figurálna plastika, zmenil sa sortiment nádob a začali sa používať masívne medené nástroje (sekery, sekeromlaty, dláta). Náleziská tejto skupiny sa sústreďujú na okraji Podunajskej pahorkatiny. Budovali sa trapézovité domy. Vo fáze IV sa sídliská rozšírili po celom západnom Slovensku, stále sa však sústreďujú v Podunajskej pahorkatine, a budovali sa veľké osady s veľkými dvojizbovými domami (napr. lokality Jelšovce, Branč). Posun sídiel do pahorkatinových oblastí súvisel asi so suchým podnebím v nížinách a vo fáze IV aj s prvou prospekciou kovov.

Skupina Bajč-Retz (kultúra s brázdeným vpichom Bajč-Retz; 2 900 – 2800 pred Kr., podľa novšieho datovania 4 000 – 3 600/3 400 pred Kr.) vystriedala vlastnú lengyelskú kultúru. Je charakteristická vplyvmi zo severu (kultúra s lievikovitými pohármi) a z juhu (skupina Balaton -Lasinja) a rozvojom metalurgie.

Na východnom Slovensku pokračuje polgárska kultúra (3 700 – 2 800 pred Kr.). Chronologicky sa delí na prototiszapolgársku fázu (skupinu), tiszapolgársku skupinu (tieto dve podľa novších delení – analógiou k preradeniu Lengyelu III do neolitu – zrejme ešte patria do neolitu), bodrogkeresztúrsku skupinu a lažniansku skupinu. Kultúra sa vyskytovala na Východoslovenskej nížine, Košickej kotline, lažnianska skupina aj v Šarišskej vrchovine. Osady sa budovali v rovinatých terénoch, na terasách vodných tokov alebo nízkych návršiach. Pohrebiská tiszapolgárskej a bodrogkeresztúrskej skupiny svedčia o veľkých majetkových rozdieloch. Prototiszapolgárska skupina (nálezisko Lúčky v okrese Michalovce) je charakteristická.lešteným ornamentom na keramike a plochými plastikami. Tiszapolgárska skupina (náleziská osád: Lúčky, Tibava, Barca, náleziská pohrebísk: Tibava, Veľké Raškovce, Malé Raškovce) je charakteristická prvým výskytom zlatých výrobkov na (východnom?) Slovensku, vyvrcholenia kvantity výroby medených nástrojov, výskytom ozdôb dokazujúcich intenzívne kontakty s kultúrami v Rumunsku a Bulharsku, dovozom kameňa na nástroje z povodia rieky Bug a v závere výskytom žiarových hrobov. Bodrokeresztúrska skupina (Košice-Barca, Streda nad Bodrogom, Malá studená dolina vo Vysokých Tatrách) je zastúpená slabo, keramika má rytú výzdobu a brázdený vpich, našlo sa veľa sekier s krížovým ostrím. Lažnianska skupina (2 900 – 2 800 pred Kr.; lokality Malé Zalužice – Lažňany, Ruskov, Košice-Barca, Šebastovce, Prešov – Šarišské Lúky, Veľký Šariš) bola charakteristická prvými výrobkami z jantáru, ústupom rytej výzdoby keramiky a opätovným nástupom maľovania čiernou farbou, ďalej novými druhmi medených nástrojov (nože či malé dýky), prvým výskytom zdomácneného koňa a pohrebiskami s tradičným pochovávaním ako aj (častejšie už) so žiarovým rítom.

Na východné Slovensko v eneolite ojedinele etapovite prenikal pastiersky ľud kultúry s okrovými hrobmi (=kultúry s jamovými hrobmi) z východných nomádskych oblastí, ktorému možno vďačíme za prvý výskyt noža a zdomácneného koňa v období lužianskej skupiny.

V tomto období je opäť po dlhšom čase osídlené takmer celé Slovensko a opäť sa po dlhšom čase (resp. prakticky prvý raz v praveku) na celom Slovensku vyskytuje jedna spoločná kultúra – badenská kultúra (2 800 – 2 200 pred Kr. / novšie datovanie 3600/3500/3400 – 2900/2800 pred Kr.; starší názov kultúra s kanelovanou keramikou, kultúra so žliabkovanou keramikou). Vznikla asi ako zmes domácich a balkánsko-anatólskych prvkov. Charakteristická je pre ňu výzdoba nazývaná kanelúra (plytký žliabok). Dôvodom kultúrneho zjednotenia je pravdepodobne väčšie používanie vozov so záprahmi (dokumentujú to hlinené modely), ktoré zvýšilo mobilitu obyvateľstva. U nás chronologicky rozlišujeme bolerázsku skupinu (po starom 2 800 – 2 600 pred Kr.) a klasickú badenskú kultúru (po starom 2 600 – 2 200 pred Kr.).

V období bolerázskej skupiny má keramika má často motív tzv. rybej kosti alebo cikcakovitý ornament a poháriky majú pásikovité uchá čiastočne vybiehajúce nad okraj. Používajú sa vo veľkom medené výrobky, ale aj štiepaná aj brúsená industria. Sídliská sú prevažne výšinné opevnené (Bratislava, Devín) alebo nížinné (Nitriansky Hrádok – Vysoký breh, Žlkovce). Domy boli asi zrubovej konštrukcie. Hroby boli s kostrovým rítom aj žiarovým rítom, ale zachovali sa len ojedinelé hroby, nie pohrebiská. Bežne sa už používali kone a vozy so záprahmi. Bolerázska skupina je na východnom Slovensku slabo zastúpená a vyššie oblasti Slovenska ešte zostávali neosídlené.

V období klasickej bádenskej kultúry je keramika tmavej farby (žliabkovaná alebo leštená), typické sú džbány a poháriky s vysokým uchom a kanelovanou spodnou časťou, ako aj veľké dvojdielne misy. Opäť sa po dlhšej prestávke osídlili aj vyššie položené oblasti Slovenska. Dokonca sa centrá prednostne stavali ako mocné opevnené ekonomické aj mocenské sídla na vyvýšeninách (Nitriansky Hrádok, Včelince, Veľká Lomnica, Dolný Smokovec-Pod lesom, Stránska pri Rimavskej Sobote, Dreveník v Spišskom Podhradí, Plešany, Veľký Šariš, Šarišské Michaľany). Ďalej sa rozšíril chov dobytka a oviec, spracovávanie vlny. Veľkosť kovových výrobkov sa zmenšila, pravdepodobne preto, lebo sa minuli povrchové nerastné ložiská. Na rozvinutú textilnú výrobu poukazujú hlinené prasleny (záťaž na vreteno) a cievky na navíjanie nití. Pochovávalo sa prakticky akýmkoľvek spôsobom. Dokladmi kultu sú ploché štylizované idoly (Šarovce), závesky z hliny v tvare sekier, drobná zoomorfná plastika. Špecifické sú 4 pohrebiská v údolí Slanej (z toho dve na Slovensku Gemer a Včelince, ostatné v Maďarsku), kde popol mŕtvych ukladali do nádob v tvare ľudského tela (tzv. sovích váz), ktoré sa vymykajú z badenskej kultúry a najbližšie paralely majú v Tróji.

V mladom eneolite sa pod vplyvom cudzích komunít z Balkánu kultúrna jednota, ktorou sa vyznačovala badenská kultúra, skončila a na Slovensku pozorujeme pestrú paletu viacerých malých kultúrnych spoločenstiev. Spolu ich označujeme ako tzv. mladoeneolitický kultúrny komplex. Pre všetky bol charakteristický nedostatok medených predmetov.

Na strednom Považí sa vyskytovala tzv. bošácka skupina, charakteristická novými vzormi na keramike (otlačok šnúry, kolkovanie, slamovanie, voštinovanie) a sídlami na strategických polohách (Ivanovce). Na južnom západnom a strednom Slovensku sa vyskytovala kostolacká skupina (pôvodom zo Srbska; náleziská Patince a Iža) a skupina Kosihy-Čaka (takisto pôvodom z juhu). Od kostolackej skupiny pochádza najmä kolková výzdoba so vzorom šachovnice a z keramiky typické slavónske misy s dutou nižičkou, misy s pretiahnutým hrdlom, tanierovité misy a amfory s valcovitým hrdlom. Okolo roku (po starom) 2000 pred Kr. západné Slovensko okrajovo zasiahla aj kultúra zvoncovitých pohárov zo západnej Európy (presnejšie skupina Leitha (=Leithaprodersdorf) z Rakúska).

Na východnom Slovensku sa na Východoslovenskej nížine, Košickej kotline a ojedinele na Spiši a severovýchodnom Slovensku vyskytovala skupina Nyírség-Zatín (lokality: osady Oborín, Zatín, hrob Ižkovce), pôvodom z juhu. Zo severu – od Dnestra a Sanu – sa zas na severovýchodné Slovensko rozšíril roľnícko-pastiersky ľud, príslušníci východnej vetvy kultúry so šnúrovou keramikou. Na Slovensku ich nazývame skupina východoslovenských mohýl. Ich sídla sa nenašli, zato však početné mohylové hroby na Ondavskej vrchovine (Giraltovce, Kožany, Kurima, Brestov, Hankovce) a v Šarišskej vrchovine (Veľký Šariš-Kanaš). Na jednom pohrebisku je spravidla 10 – 15 mohýl, na celom východnom Slovensku sa odhaduje asi 2000 mohýl z tohto obdobia. Najväčšia koncentrácia je v okrese Svidník.

O problémoch s datovaním konca eneolitu pozri stará bronzová doba na Slovensku.