Robert Fico

Robert Fico sa narodil 15. septembra 1964 v Topoľčanoch ako druhý syn v rodine Ľudovíta Fica, robotníka na vysokozdvižnom vozíku, a Emílie Ficovej, ktorá pracovala ako predavačka obuvi.[2][3] Do veku šiestich rokov žil aj s rodinou v obci Hrušovany, potom sa presťahovali do Topoľčian.

Po absolvovaní Základnej školy na Tríbečskej ulici v Topoľčanoch nastúpil na Gymnázium v Topoľčanoch, na ktorom zmaturoval v roku 1982.[4] Podľa slov jeho spolužiakov patril k obdivovateľom filozofie marxizmu-leninizmu a Sovietskeho zväzu, napr. jeho spolužiačka z gymnázia Katarína Šípošová povedala: „Na každom predmete sa prvý hlásil, pričom mal vždy poruke príklad, čo všetko bolo vyrobené v Sovietskom zväze. Hovoril, že všetko na svete vyskúmali sovietski vedci. Bolo nám to smiešne, v 80. rokoch už nebol režim taký tvrdý, objavovali sa aj opačné názory. [...] Pre Roberta však bola radosť, keď mohol ísť [na oslavy 1. mája] v kravate a košeli. Vnímali sme ho ako šplhúňa, ktorý sa rád predvádzal.“[5]

V štúdiu pokračoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1982 – 1986), kde získal titul doktor práv.[6] Na vysokej škole ho vnímali ako ambiciózneho študenta so zmyslom pre logiku a systémové myslenie, napr. Jozef Moravčík, ktorý bol jedným z prednášajúcich, sa o ňom vyjadril: „Bol veľmi sebavedomý, zapájal sa do diskusií.“ Podľa niektorých spolužiakov bol skôr introvert, ktorému predovšetkým záležalo na výborných študijných výsledkoch. Už v tomto čase sa začal organizovať vo fakultnom výbore Socialistického zväzu mládeže.[5] Fico sa stal členom KSČ 14. apríla 1986 už na vysokej škole (v základnej organizácii KSČ na Právnickej fakulte UK).[5][6]

Potom absolvoval študijné pobyty na tému „Ľudské práva a trestné právo“ v USA (1990), Veľkej Británii (1991), Fínsku, Belgicku, Francúzsku.[7]

Absolvent školenia Akadémie európskeho práva v Trevíri.[7]

Po štúdiu absolvoval základnú vojenskú službu (1986 – 1987) v českom meste Janovice nad Úhlavou ako asistent vojenského vyšetrovateľa. V rokoch 1987 – 1988 vykonal justičné skúšky a nadobúdal justičnú prax v súvislosti s odbornou kvalifikáciou na výkon funkcie sudcu. Následne absolvoval postgraduálne štúdium v odbore trestné právo na Ústave štátu a práva Slovenskej akadémie vied (1988 – 1992), kde po obhájení kandidátskej práce „Trest smrti v československom trestnom práve“[7] získal hodnosť kandidáta vied.[6] V roku 2001 bol habilitovaný na Akadémii Policajného zboru na docenta v študijnom odbore „Bezpečnostné služby“, po obhajobe habilitačnej práce na tému „Nutná obrana“.[7]

Od absolvovania školy od roku 1986 až do roku 1995 pracoval na Právnickom inštitúte Ministerstva spravodlivosti SR (v rokoch 1992 až 1995 ako zástupca riaditeľa). Doteraz (2018) je zamestnancom tohto ministerstva[7] ale len si od roku 2000 čerpá pracovné voľno a nedostáva od ministerstva mzdu ani iný príjem.[8]

V rokoch 1994 – 2000 pôsobil ako agent pre zastupovanie SR v konaní pred Európskou komisiou pre ľudské práva a Európskym súdom pre ľudské práva. Zo 14 prejednávaných prípadov, pri ktorých vystupoval ako agent SR, súd v 7 prípadoch konštatoval porušenie niektorého článku dohovoru zo strany SR a 7 skončilo dohodou.[9]

Do februára 2019 neúspešne kandidoval na sudcu Ústavného súdu keď ho nominoval podpredseda parlamentu Martin Glváč (Smer).[7]

14. apríla 1986 vstúpil do Komunistickej strany Česko-Slovenska.[11] Vybraný bol na základe výborných študijných výsledkov, ambicióznosti, vhodného pôvodu a vlastnej iniciatívy.^{[chýba zdroj]}

Za poslanca bol prvýkrát zvolený v roku 1992 za Stranu demokratickej ľavice (SDĽ), ktorá vznikla po novembri 1989 premenovaním z vtedajšej KSS. Odvtedy bol až do roku 2006 poslancom Národnej rady Slovenskej republiky. Po voľbách, v ktorých SDĽ stratila veľkú časť podľa prieskumov očakávaných hlasov, z postu predsedu strany odstúpil Peter Weiss a za svojho nástupcu označil 31-ročného Roberta Fica. Niekoľko hodín pred začiatkom zjazdu však Fico kandidatúru stiahol v prospech Ľubomíra Fogaša, bývalého kolegu z Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Po voľbách v roku 1998 vznikala široká koalícia strán SDK, SDĽ, SMK a SOP. Robert Fico začal vystupovať proti koalícii s SMK, tvrdiac, že sa strana pokúša otvárať tzv. Benešove dekréty. V tom čase bol najpopulárnejším politikom strany a získal vo voľbách najviac preferenčných hlasov z politikov SDĽ, ale kvôli nezhodám stranu opustil.

V decembri 1999 založil novú politickú stranu s názvom SMER. Podľa oficiálneho stanoviska strany SMER, Robert Fico vyvodil svoje rozhodnutie, opustiť rady vládnej koalície a koaličnej Strany demokratickej ľavice a založiť novú politickú stranu na základe osobného hlbokého nesúhlasu a sklamania z obsahu a štýlu politiky, ktorú po voľbách v roku 1998 realizovala tzv. „vláda zmeny“.^{[chýba zdroj]}

Strana SMER sa hneď po svojom založení snažila pôsobiť ako alternatíva tak voči vtedajšej vládnej koalícii, ako aj opozícii. Ešte v tom istom volebnom období (1998 – 2002) prijala do svojho názvu prívlastok tretia cesta. Podľa tvrdenia predstaviteľov strany sa tým zadefinovala ako strana moderného progresívneho stredoľavého politického prúdu typu britskej Labour Party, alebo nemeckej SPD.

Preferencie strany postupne rástli, naopak preferencie SDĽ klesali. Nakoniec sa vládna strana SDĽ nedostala v najbližších voľbách do parlamentu a k 1. januáru 2005 zanikla, keď bola pohltená práve SMER-om.

Robert Fico s Mirkom Cvetkovićom počas štátnej návštevy v Srbsku v 2008

Strana SMER – sociálna demokracia pod Ficovým vedením zvíťazila v parlamentných voľbách v roku 2006 a stala sa hlavným činiteľom pri zostavovaní novej vlády. Robert Fico sa stal novým predsedom vlády, v ktorej boli zastúpené tri strany: SMER-SD, SNS a ĽS-HZDS.

Od 22. júna do 3. júla 2009 bol dočasne poverený riadením ministerstva spravodlivosti.

Vo voľbách v roku 2010 sa opäť stal poslancom Národnej rady. [13] Bol zvolený za jej podpredsedu, keď za jeho zvolenie hlasovalo 100 poslancov NR SR. [14]

Fico s ministrom školstva SR Dušanom Čaplovičom, riaditeľom SLK Piešťany Klausom Pilzom, primátorom Piešťan Remom Cicuttom a Jánom Riapošom pri otvorení Paralympijského chodníku slávy v Piešťanoch v septembri roku 2012.

Strana SMER – sociálna demokracia pod Ficovým vedením zvíťazila v predčasných parlamentných voľbách v roku 2012 a stala sa vďaka zisku 83 mandátov v NR SR, jedinou stranou pri zostavovaní novej vlády. Robert Fico sa opätovne stal predsedom vlády SR.

18. decembra 2013 Fico oznámil, že bude kandidovať v marcových prezidentských voľbách,[15] napriek tomu, že v roku 2009 prípadnú prezidentskú kandidatúru odmietol so slovami: „Môžem vás ubezpečiť, že v roku 2014 už v politike nebudem. [16]'“

Do parlamentných volieb 5. marca 2016 vstupovala strana SMER-SD oslabená oproti preferenciám, ktoré mali v roku 2012, ale stále ako strana s najväčšou podporou na Slovensku.[21] Robert Fico bol znovu postavený ako líder kandidátky a kandidát na funkciu premiéra. SMER-SD získal vo voľbách nakoniec 28,28 % hlasov, čo je o 16,13 % menej ako v roku 2012. Napriek strate polovice elektorátu neboli ostatné politické strany schopné vytvoriť vládnu koalíciu bez SMERu. Prezident Andrej Kiska poveril Fica zostavením vlády 9. marca 2016.[22] Fico začal úspešné rokovania so stranami SNS, MOST – HÍD, #SIEŤ a vyhlásil, že táto kombinácia je jedinou povolebnou alternatívou.[23] Nová vláda bola vymenovaná 23. marca 2016. Jedna z koaličných strán (#SIEŤ) sa následne rozpadla a mnoho z jej poslancov sa stalo nestrannými.

Krátko po vymenovaní vlády musel byť premiér Fico hospitalizovaný pre vážne zdravotné problémy v NÚSCH. Kvôli hospitalizácii zrušil návštevu Česka aj účasť na konferencii Globsec 2016. Bola mu vykonaná operácia srdca a vložený dvojnásobný bypass (aortokoronárne premostenie).[24] Už čoskoro po náročnej operácii, 4. mája 2016, viedol Fico rokovanie vlády, za čo bol kritizovaný pre nezodpovedný prístup k zdraviu a škodlivý precedens pre iných pacientov.[25]

Na jar 2016 minister Glváč povýšil Roberta Fica z hodnosti poručík do hodnosti plukovník. Podľa Glváča „ide o súčasť systémového povyšovania vojakov v zálohe. Robert Fico, ako je verejne známe, absolvoval základnú vojenskú službu.“[26]

Počas stupňujúcej sa politickej krízy na Slovensku, 14. marca 2018 premiér Fico prehlásil, že za predpokladu, že prezident Kiska bude ctiť výsledok volieb, a právo strany Smer-SD nominovať nového predsedu vlády, je ochotný v záujme upokojenia situácie na Slovensku podať demisiu.[27]

• 1992 – 2006
• 1993 – 1999: člen delegácie NR SR v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy
• 1999 – 2000: vedúci delegácie NR SR v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy
• 2006 – 2010: predseda vlády SR
• 2010 – 2012: podpredseda NR SR
• 2012 – 2016: predseda vlády SR
• 2016 – 2018: predseda vlády SR
• od 2018: poslanec NR SR

Robert Fico bol kritizovaný za viacero kontroverzných výrokov. V príhovore na konferencii pri príležitosti 150. výročia Matice slovenskej povýšil práva majoritnej slovenskej národnosti nad práva menšín, pričom sa vyjadril, že „...od menšín na Slovensku vídame najmä požadovačnosť, ale nijaké povinnosti voči štátu. Skôr natiahnuté ruky, zato takmer minimálne pestovanie občianskych cností.“[28] Voči tomuto tvrdeniu sa pre médiá ohradili zástupcovia českej, poľskej, maďarskej i rómskej menšiny na Slovensku.[29]

Kritika sa týkala aj netransparentného vyčleňovania finančnej podpory z rezervy predsedu vlády. Prostriedky, ktoré mali slúžiť na pokrytie nepredvídaných výdajov využíval na výstavbu multifunkčných športových ihrísk, ktoré často sám slávnostne otváral, čo jeho kritici a opozícia považovali za financovania sebaprezentácie zo štátnych peňazí. Taktiež 17 000 eur vyčlenil fitnes modelke Eve Martinkovej.[30]

V septembri 2013 čelil neúspešnému pokusu o vyslovenie nedôvery zo strany 56 opozičných poslancov NR SR z klubov KDH, MOST – HÍD, SDKÚ-DS, OĽaNO a nezaradených poslancov (de facto strana NOVA).[31] Dôvodom bol podľa nich netransparentná príprava 49-percentného podielu SPP, ku ktorej materiály mala vypracovať firma J&T Investment Advisors, s. r. o., dcérska firma akcionára SPP – spoločnosti EPH.[32] Robert Fico po dvoch hodinách zasadnutia opustil rokovaciu miestnosť, pričom ho nasledovali aj poslanci klubu Smer-SD. Neskôr sa vyjadril, že dôvodom bol výstup Daniela Lipšica, ktorý jeho vládu prirovnal k „lokajom slúžiacim finančným skupinám“. Opoziční poslanci označili tento akt za nedôstojný.[33] Za návrh napokon hlasovalo 59 poslancov, proti 82 (klub Smer-SD), zdržal sa jeden a ôsmi neboli prítomní.[34]

Na základe ostrej kritiky – spojenej s nekompromisným financovaním predsedníctva EÚ na Slovensku zo strany – niektorých novinárov R. Fico nazval „špinavými protislovenskými prostitútkami“, výrokom, ktorý spochybnili aj zahraničné médiá.

Po návrate do Parlamentu bol zvolený za člena Výboru NR SR pre hospodárske záležitosti.[35]

Po absolvovaní základnej vojenskej služby sa Robert Fico zosobášil s právničkou Svetlanou rod. Svobodovou, s ktorou sa zoznámil počas štúdia.[2] Jej otec sa v roku 1988 stal podpredsedom Najvyššieho súdu ČSSR. V rovnakom roku uskutočnili Ficovci svadobnú cestu na Maltu, čo historik Ľubomír Morbacher (Ústav pamäti národa) komentoval pre denník Pravda nasledovne: „Režim nerád videl, že sa nejakí mladomanželia vyberú na svadobnú cestu do kapitalistického zahraničia, pretože to zakladalo možnosť, že utečú. Ak sa takto niekto dostal, predpokladám, že to bol človek lojálny k režimu a existovali aj pre ten režim na to dôvody, že je lojálny [...] a existovali záruky, že nezostane na Západe.“[36] Podobne sa vyjadril Miroslav Lehký (Ústav pro studium totalitních režimů) pre denník SME.[5]

Manželka Svetlana Ficová v súčasnosti pôsobí ako advokátka a vysokoškolská pedagogička na Katedre občianskeho práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.[37][38] Taktiež bola členkou komisie pri Ministerstve spravodlivosti SR, ktorá mala prípraviť novelu Občianskeho súdneho poriadku.[39] V roku 2016 ju prezident Andrej Kiska vymenoval za profesorku v odbore občianske právo.[40]

Ich syn Michal Fico je absolventom súkromného gymnázia Forel International School v Bratislave (súčasný názov Cambridge International School).[41][42] V roku 2010 sa Robert Fico prostredníctvom videa na webstránke SMER-SD prvýkrát verejne prezentoval so svojim psom, labradorským retríverom Larrym,[43] a 16. mája 2012 s ním pre médiá vystúpil aj na Úrade vlády SR.[44][45]

Robert Fico má o dva roky staršieho brata Ing. Ladislava Fica, bývalého podnikateľa v stavebníctve,[46][47][48][49] a o štrnásť rokov mladšiu sestru JUDr. Luciu Chabadovú, ktorá pôsobí ako prokurátorka Generálnej prokuratúry SR.[2][50][51]

• 2014 – Rad Bieleho leva (občianska skupina, I. trieda) od prezidenta Česka Miloša Zemana.[52][53]

• Fico, Robert (1991), Trest smrti v československom trestnom práve (a súvisiace medzinárodné aspekty) : záverečná správa výskumnej úlohy spracovanej na Právnickom ústave MS SR, Bratislava: Právnický ústav Ministerstva spravodlivosti SR, OCLC 35620211
• Fico, Robert (1998), Trest smrti, Bratislava: Kódexpress, ISBN 8096794388
• Fico, Robert (2001), Nutná obrana, ISBN 809683293X

• VAGOVIČ, Marek. Vlastnou hlavou : ako predal Fico krajinu oligarchom. 1. vyd. Bratislava : Premedia, 2016. 247 s. ISBN 978-80-8159-441-0.

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Robert Fico
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Robert Fico

Politický portál

• Profil poslanca NR SR
• Životopis na webe strany SMER-SD
• Články týkajúce sa Roberta Fica na portáli teraz.sk TASR