Vladimír Mečiar

Začiatkom roku 1991 sa dostal do otvoreného sporu s vedením VPN. 3. marca 1991 v relácii STV Hovorí predseda vlády, namiesto Mečiara vystúpil Kňažko s vyhlásením, že sa vedenie strany na čele s Fedorom Gálom snaží obmedzovať Mečiara v práci a cenzuruje ho. (Mečiar, hoci bol premiérom, nebol členom užšieho vedenia VPN. V strane začali silnieť hlasy volajúce po tom, aby práve Mečiar šéfoval VPN. Na sneme VPN v Topoľčanoch v dňoch 23. a 24. februára 1991 v súboji o post predsedu ho napokon Gál porazil. Relácia STV Hovorí predseda vlády sa nevysielala naživo, ale v STV ju nahrávali dopredu. Keď sa Mečiar od riaditeľa televízie dozvedel, že predstavitelia VPN od neho žiadali, aby im nahrávku s príhovorom odovzdal ešte pred jej odvysielaním, poslal namiesto seba do relácie Kňažka.)[22] „Dnešná smutná skúsenosť s existenciou cenzúry, na ktorú si osobuje právo akési politbyro vo vzťahu k predsedovi slovenskej vlády, ma donútila k tomu, aby som sa verejne dištancoval od takýchto postupov“, povedal Kňažko.[17] O dva dni na to, 5. marca 1991, vznikla platforma VPN „Za demokratické Slovensko“ (VPN-ZDS), do ktorej prešla značná časť členov VPN.

Po vyostrení konfliktu s vedením VPN parlament v apríli 1991[5] odvolal Mečiara z funkcie predsedu vlády (na Mečiarovu stranu sa vtedy pridal aj Ján Budaj[16]). V popularite mu to ale neuškodilo. Práve naopak, on a jeho hnutie sa tešili takmer deväťdesiat percentnej podpore.[5] Platforma ZDS sa potom pretransformovala na politickú stranu Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Mečiar bol 22. júna 1991 zvolený za predsedu HZDS. Spolu s ním do HZDS odišli Michal Kováč, Kňažko, Rudolf Filkus, Augustín M. Húska, Ivan Lexa, Anna Nagyová a ďalší. Prví štyria menovaní sa stali podpredsedami.[18]

Po voľbách roku 1992, v ktorých HZDS zvíťazilo so ziskom 37,26 % hlasov, sa 24. júna 1992 znova stal predsedom vlády Slovenska (najprv v rámci Česko-Slovenska, od 1. januára 1993 samostatného Slovenska). Ako predseda Slovenskej vlády sa podieľal na rokovaniach s českými predstaviteľmi ohľadom rozdelenia Česko-Slovenska.[23] Podľa prieskumu agentúry MVK, ktorý sa uskutočnil 2. až 9. novembra 2007 na vzorke 1 200 respondentov 47,8 % Slovákov bolo presvedčených, že o vznik samostatnej Slovenskej republiky sa najviac zaslúžil práve on (druhý bol Václav Klaus s 9,7 %).[24]

„Faktom je a zostane, že nebyť Mečiara, 1. januára 1993 by Slovenská republika nevznikla. Žiadny z alternatívnych lídrov, ktorí boli k dispozícii (Kňažko, Kováč, Móric, Markuš, Čarnogurský a pod.), by nedokázal získať (vo voľbách) politickú podporu 38 percent hlasov, ktorá viedla k rozdeleniu ČSFR. Problém je, že na rozhodnutia, ktoré urobil, mu podpora voličov HZDS žiadny mandát nedávala.“ Napísal Peter Schutz.[24]

„Mytologizácia sprevádzala aj vznik samostatného Slovenska. Na jednej strane mnohí z politikov HZDS, či im blízki novinári, rozprávali o bájnom tisícročnom úsilí slovenského národa o samostatnosť, ale v priamom prenose tiež vytvárali z Vladimíra Mečiara otca vlasti. A to aj napriek tomu, že ešte krátko predtým chcel Mečiar dokopať Čechov do federácie a v programe HZDS sa štátoprávnych riešení nachádzalo viac, ale o samostatnosti nehovoril pred voľbami 1992 nikto okrem SNS.“ Napísal Tomáš Gális.[25] (Otec vlasti bol v staroveku titul rímskych cisárov.)

Samotný Mečiar začiatkom júla 1992 pre francúzsky denník Le Monde akýkoľvek vklad do rozpadu Československa poprel: „Nechceme nezávislosť, tlačia nás do nej.“[26] Napriek tomu o polnoci 1. januára 1993 prišiel (v sprievode kňaza Antona Hlinku a predsedu Národnej rady Ivana Gašparoviča) na Námestie SNP v Bratislave a desaťtisíc dobre naladeným ľuďom zagratuloval ku vzniku samostatného Slovenska (a získaniu slobody).[27] 1. január sa stal štátnym sviatkom – Deň vzniku Slovenskej republiky a Mečiar pokračoval v budovaní si imidžu zakladateľa štátu.

Nešlo však všetko podľa jeho predstáv. 15. februára bol zvolený a 2. marca 1993 nastúpil do funkcie prvého prezidenta Michal Kováč. Na stretnutí s funkcionármi HZDS 27. a 28. novembra 1993 v Zlatej Idke, ktorého nahrávku podľa Mariána Leška sprístupnil niektorý z funkcionárov,[28] Mečiar povedal:

„Ak by sme, nedajbože, museli ísť do predčasných volieb, tak aby sme boli takí silní, že prevalcujeme všetko.. je nám to už proste jedno, my sme už bití ako žito za pozitívnu robotu, že to prevalcujeme, nech sa deje vôľa Božia, že sa do toho pustíme tak, že sa potom budú všetci diviť.“[5][29]

Jeho predtucha sa splnila. Tri mesiace po Zlatej Idke stratila Mečiarova vláda parlamentnú väčšinovú podporu. Prezident Michal Kováč v marci 1994 predniesol v národnej rade správu o stave spoločnosti, v ktorej kritizoval jeho spôsob vládnutia, čo nakoniec viedlo k predčasným voľbám.[30]

Úrad predsedu vlády zastával do 14. marca 1994, kedy bola jeho vláda odvolaná a nastúpila vláda Jozefa Moravčíka. Po voľbách koncom roka 1994, v ktorých jeho strana opäť zvíťazila, bol od 13. decembra 1994 do 29. októbra 1998 znovu predsedom vlády SR.

Počas tejto jeho vlády bol 31. augusta 1995 unesený syn slovenského prezidenta Michal Kováč ml. do rakúskeho Hainburgu a medzi hlavných podozrivých sa dostala slovenská tajná služba SIS. Spojka korunného svedka únosu Róbert Remiáš následne v apríli 1996 zhorel pri výbuchu auta v Karlovej Vsi.[31] Páchateľov únosu a súvisiacej vraždy Remiáša (ak by boli obviňovaní ľudia spájaní s únosom) Mečiar v roku 1998 amnestoval.[8] Tiež došlo k protiústavnému odvolaniu poslanca Františka Gauliedera (1996)[32] a zmareniu referenda o vstupe do NATO a priamej voľbe prezidenta (1997).[33] Slovensko sa začalo pomaly dostávať do medzinárodnej izolácie a nepočítalo sa s jeho prijatím do Európskej Únie ani do NATO.

Po voľbách v septembri 1998, v ktorých opäť tesne zvíťazil, nebola jeho strana schopná vytvoriť koalíciu a preto sa predsedom vlády stal Mikuláš Dzurinda. Mečiar, hoci bol lídrom kandidátky HZDS, do poslaneckej lavice nezasadol. Vzdal sa funkcie poslanca a na jeho miesto nastúpil ako náhradník Ivan Lexa. Odchádzajúci premiér tvrdil, že po odchode z funkcie stále vlastní iba trojizbový byt a starú „korzičku“.[34]

„Je to koniec slovenskej cesty. Tá sa týmito voľbami skončila,“ povedal Mečiar 30. septembra 1998 v poslednom príhovore v STV v relácii Ako ďalej, pán premiér.[35] Na rozlúčku zaspieval. „S Pánom Bohom, idem od vás, neublížil som, neublížil som, žiadnemu z vás.“[36]

V prvom kole prezidentský volieb v roku 1999, ktoré sa konali po prvýkrát ako priame, Mečiar získal 37,23 % hlasov, čím sa umiestnil na druhom mieste.[37] V druhom kole získal s 42,81 % hlasov, opäť druhé miesto, voľby prehral a prezidentom sa stal Rudolf Schuster.[38]

HZDS pod vedením Vladimíra Mečiara zvíťazilo aj v parlamentných voľbách v roku 2002, ale znovu nebolo schopné vytvoriť vládu a preto zostalo naďalej v opozícii. Vládu vytvorila opäť koalícia na čele s premiérom Dzurindom. V roku 2003 bolo HZDS premenované na ĽS-HZDS.

V prvom kole prezidentských volieb v roku 2004 Mečiar získal 32,73 % hlasov, čím sa umiestnil na prvom mieste.[39] V druhom kole získal s 40,08 % hlasov druhé miesto, voľby prehral a prezidentom sa stal Ivan Gašparovič.[40]

Mečiar bol opätovne zvolený za predsedu ĽS-HZDS aj 4. júna 2005 na sneme strany v Prešove. Bol jediným kandidátom na funkciu predsedu a hlasovalo za neho 255 z 257 delegátov s hlasom rozhodujúcim. Mečiar bol lídrom HZDS 14 rokov. Počas výkonu funkcie našiel iba dvakrát vyzývateľa na súboj o predsednícku stoličku – v roku 1993 sa o to na republikovom sneme v Trnave pokúsil Milan Kňažko a v roku 2007 Viliam Veteška, ktorý však pre zdravotné komplikácie tesne pred snemom z kandidatúry odstúpil.

Vo voľbách v roku 2010 ĽS-HZDS nezískalo ani 5 % hlasov a žiadni jeho kandidáti sa tak nedostali do parlamentu.

• Únos Michala Kováča ml. do Rakúska.
• Smrť Róberta Remiáša.
• Amnestie pre páchateľov únosu.
• Privatizácia – štátne firmy (Nafta Gbely atď.) sa dostali do rúk ľudí blízkym HZDS za zlomok ich skutočnej ceny.
• Autoritatívne riadenie strany a štátu, ktoré viedlo k odstráneniu kritikov z radov HZDS ako Milan Kňažko (1993), František Gaulieder (1996), Ivan Gašparovič, Sergej Kozlík, Viliam Veteška.

Zastrašoval nielen svojich spolustraníkov. Mal zlé vzťahy s viacerými médiami a novinármi a viacerým sa vyhrážal, ba dokonca napadol aj fyzicky.[50]

„Predseda Mečiar používa lož ako pracovnú metódu“ – povedal na sneme HZDS v marci 1993 M. Kňažko.[51]

Koncom roku 1998 Mečiar tvrdil, že vlastní len „korzičku“ (Opel Corsa) a trojizbový byt v Bratislave. V marci 1999 médiá zistili,[34] že Mečiar je majiteľom štvorpodlažného penziónu Elektra v Trenčianskych Tepliciach, kde doteraz býva. Najprv tvrdil, že si na kúpu Elektry a jej rekonštrukciu požičal päť miliónov korún od podnikateľa (Peter Ziegle­r). Neskôr ale svoje tvrdenia zmenil a vyhlásil, že všetko financovala jeho manželka, ktorej sa podarilo za milión korún kúpiť akcie, a tie vzápätí predala za šesťdesiat miliónov.[5]

V apríli 2000 polícia začala preverovať financovanie Elektry, vo vtedajšej hodnote viac ako 41 miliónov korún. Mečiara predviedli na policajný výsluch kukláči tak, že vyhodili do vzduchu dvere jeho penziónu.[52]

Podľa Toma Nicholsona a dokumentov, ktoré má denník SME k dispozícii, kúpila 4. apríla 2005 Mečiarova manželka Margita 10-percentný podiel v akciovej spoločnosti Trend Tatry od Júliusa Rezeša mladšieho za jeden milión korún. O necelé tri mesiace, 9. júna 2005, predala tieto akcie za 60 miliónov korún spoločnosti Paola Properties z Gibraltaru. 48 miliónov z celkovej sumy 60 miliónov bola zápočtom na pôžičku, ktorú Mečiar dlžil práve Paola Properties a jej majiteľovi Petrovi Ziegle­rovi. Ďalších 12 miliónov jej vyplatili v hotovosti, aby bol Mečiar schopný platiť dane z tohto lukratívneho predaja akcií. Tieto transakcie súvisia s vysvetlením, ktoré dal Mečiar k svojej vile 20. septembra 2005, teda deň po tom, ako bol prevod akcií zapísaný do zoznamu akcionárov Trend Tatry v Centrálnom depozitári cenných papierov.[53] Firmu Trend Tatry založili v roku 2001 Július Rezeš, Ondrej Žemba, Milan Bališ a Gabriel Vysaník. Vysaník a Bališ boli podľa Sme spolumajiteľmi spoločnosti GVM, ktorá potom v roku 2007 získala za zlomok trhovej ceny vyše milióna štvorcových metrov pozemkov vo Veľkom Slavkove. Sporný prevod pozemkov odobril nominant HZDS v Slovenskom pozemkovom fonde[54][55] Branislav Bríza.[56] "Znova je to isté, štát odovzdal pozemok reštituentovi, potom ten pohyb ďalej už nebol vecou štátu," povedal v roku 2008 v diskusnej relácii Vladimír Mečiar ku kauze Čierna Voda, kde sa k lukratívnym pozemkom dostala spoločnosť blízka aktuálnemu štátnemu tajomníkovi ministerstva výstavby Martinovi Glváčovi, nominantovi Smeru-SD.[57]

Sídlo HZDS na Tomášikovej ulici 32 v Bratislave vlastnila spoločnosť s ručením obmedzeným Salus, pretože politické strany nemohli vlastniť majetok a podnikať s ním. Podľa Obchodného registra bol však od augusta 2012 jediným majiteľom firmy Salus Mečiar.[58] Touto nehnuteľnosťou mala strana splatiť dlh asi milión eur voči vtedy už bývalému predsedovi. O tom, že budovu Mečiar potom predal koncom roka 2016, informoval denník Plus 1 deň.[59]