Mikuláš Dzurinda

Mikuláš Dzurinda sa narodil v Spišskom Štvrtku, má rusínske korene.[3][4] Študoval na strednej priemyselnej škole v Spišskej Novej Vsi. V roku 1979 absolvoval Vysokú školu dopravy a spojov v Žiline. V roku 1988 tam ukončil vedeckú ašpirantúru a získal titul kandidáta vied. Pracoval vo Výskumnom ústave dopravnom v Žiline ako ekonomický analytik (1979 – 1988), neskôr bol riaditeľom pre informačné technológie na oblastnom riaditeľstve Československých štátnych dráh v Bratislave (1988 – 1990).

Mikuláš Dzurinda vstúpil do slovenskej politiky ako jeden zo zakladajúcich členov Kresťanskodemokratického hnutia, konzervatívnej politickej strany založenej na Slovensku v roku 1990. Od roku 1993 až do formálneho vystúpenia z KDH a vstupu do SDK v roku 1998 bol podpredsedom KDH pre ekonomiku. Na sneme KDH v novembri 1996 neúspešne kandidoval na post predsedu KDH proti Jánovi Čarnogurskému. Mikuláš Dzurinda získal 130 hlasov a Ján Čarnogurský 214.[5]

Pred parlamentnými voľbami v roku 1998 sa 3. júla 1997 päť opozičných politických strán dohodlo na vytvorení spoločnej koaličnej kandidátky pod názvom Slovenská demokratická koalícia. Tvorili ju Demokratická únia (DÚ), Kresťanskodemokratické hnutie (KDH), Demokratická strana (DS), Sociálnodemokratická strana Slovenska (SDSS) a Strana zelených na Slovensku (SZS). Toto zoskupenie malo šancu parlamentné voľby vyhrať. Vládna koalícia pod vedením Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) reagovala tým, že prijala v parlamente v roku 1997 reštriktívny zákon, ktorým podľa počtu strán tvoriacich koalíciu zvyšovala kvórum na vstup do parlamentu, čím fakticky znevýhodnila koalíciu SDK. Ako reakcia na tento krok sa SDK formálne pretransformovala z koalície na politickú stranu s exkluzívnym členstvom – členmi sa stalo 150 kandidátov do volieb. Tí zároveň museli vystúpiť zo svojich materských politických strán. Materské politické strany tak formálne prišli o svoje politické špičky, hoci v tom čase sa hovorilo iba o dočasnom kroku.

Mikuláš Dzurinda sa stal hovorcom SDK v čase, keď fungovala ešte ako koalícia. Po transformovaní SDK na politickú stranu sa na jej ustanovujúcom kongrese 4. júla 1998 v Trnave stal Dzurinda jej predsedom a volebným lídrom.

Veľmi skoro po víťazných voľbách v roku 1998 sa ukázalo, že formálne vystúpenie parlamentných kandidátov SDK zo svojich materských strán nebude vo väčšine prípadov iba formálne. Mikuláš Dzurinda bol medzi tými, ktorí sa snažili o faktické zlúčenie piatich zakladajúcich strán SDK do jednej. Keď sa mu to nepodarilo, založil v januári 2000 novú politickú stranu Slovenskú demokratickú a kresťanskú úniu. Do tejto strany vstúpila väčšina členov SDK a Mikuláš Dzurinda sa stal jej predsedom. Materské strany tento krok značne oslabil a ich volebné preferencie dlhodobo značne poklesli. Demokratická únia dokonca čoskoro zanikla.

Mikuláš Dzurinda a vtedajší minister obrany Juraj Liška (úplne vpravo) na základni v Bagrame v roku 2004.

Záver jeho druhého vládneho obdobia sprevádzalo viacero politických káuz:

• kauza vláčiky (r. 2001 - 2002)[6]
• kauza skupinka (2003)[7][8]
• kauza striekačky
• kauza zmenky (2005)

V roku 2005 jeho vláda postupne strácala podporu v parlamente, keď najmä z ANO a aj z SDKÚ odišla časť poslancov. Opozícia vládu obviňovala z podplácania „nezávislých“ poslancov (odídenci z ĽS-HZDS a KSS). Kríza v parlamente začala 12. septembra 2005, keď pre obštrukciu opozície nemohol zložiť poslanecký sľub náhradník Pál Keszegh za zosnulého poslanca Zsolta Komlósyho. 21. septembra 2005 sa v "spolupráci" s časťou nezávislých poslancov podarilo NR SR spriechodniť.

Po sérii obvinení z netransparentnosti financovania strany 1. februára 2010 Dzurinda oznámil, že nebude kandidovať vo voľbách do Národnej rady v roku 2010. Zostal však naďalej predsedom SDKÚ.[9] Vo voľbách 2010 získala SDKÚ 15,42% hlasov a spoločne so stranami KDH, MOST-HÍD a SaS vytvorila vládnu koalíciu. Predsedníčkou vlády sa stala Iveta Radičová, a Dzurinda bol ministrom zahraničných vecí. Po neúspešnom hlasovaní o eurovale dňa 11.10.2011 nebola vláde vyslovená dôvera a NR SR schválila skrátenie funkčného obdobia. Predčasné parlamentné voľby boli vyhlásené na marec 2012. Predvolebnú kampaň najzásadnejšie poznačila Kauza Gorila.

Na kongrese strany EPP v Bonne, 2009

Pôsobenie v parlamente 2012 - 2016 a odchod z SDKÚ 2014

V parlamente pôsobil ako člen Zahraničného výboru NR SR a Stálej delegácie NR SR v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy.[1] V decembri 2013 bol zvolený za prezidenta Centra pre európske štúdiá, think tanku Európskej ľudovej strany.[2]

Mikuláš Dzurinda s ministrami zahraničných vecí susedných štátov Jánosom Martonyim a Michaelom Spindeleggerom, počas cyklotúry na podporu Dunajskej stratégie, 2011.

4. júna 2014 oznámil na tlačovej konferencii, že spolu s Ivanom Miklošom vystupujú z SDKÚ kvôli nenaplneným ambíciám strany.[13]

• 1991 – námestník ministra dopravy a pôšt Slovenskej republiky,
• marec 1994 – október 1994 – minister dopravy, pôšt a verejných prác Slovenskej republiky,
• 1998 – 2006 – predseda vlády Slovenskej republiky, v dvoch volebných obdobiach za sebou,

• od júla 2010 do apríla 2012 – minister zahraničných vecí Slovenskej republiky vo vláde Ivety Radičovej.

• 1992 – zvolený za poslanca vtedy ešte do Slovenskej národnej rady za KDH, člen výboru pre rozpočet a financie,
• 1994 – 1998 – zvolený za poslanca za KDH,
• 1998 – 2002 – zvolený za poslanca za SDK, mandát neuplatnil, pretože sa stal predsedom vlády SR,
• 2002 – 2006 – zvolený za poslanca za SDKÚ, mandát neuplatnil, pretože sa stal predsedom vlády SR,
• 2006 – 2010 – zvolený za poslanca za SDKÚ, člen Zahraničného výboru NR SR,
• volebné obdobie 2010 – 2012 - nebol poslancom NR SR - odstúpil z kandidátky SDKÚ-DS pre aféru s financovaním SDKÚ-DS,
• 2012 – 2016 – zvolený za poslanca za SDKÚ, člen Zahraničného výboru NR SR, v roku 2014 vystúpil zo strany, zostal poslancom

• Prvá vláda Mikuláša Dzurindu
• Druhá vláda Mikuláša Dzurindu

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Mikuláš Dzurinda
• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Mikuláš Dzurinda

• Mikuláš Dzurinda na stránke SDKÚ
• Životopis na stránke Úradu vlády SR
• Poslanecký profil Mikuláša Dzurindu
• Dzurindov twitter