Neolit na Slovensku

Neolitizáciu na území Slovenska spôsobil príchod nových ľudí – kultúry s lineárnou keramikou (po starom 5000 pred Kr. – 4300 pred Kr., po novom 5700 pred Kr. – 5000 pred Kr.), s ktorou úzko súvisí želiezovská skupina (po starom 4300 – 3900 pred Kr., po novom 5000 – 4700 pred Kr.). Stopy po prežívaní pôvodného mezolitického obyvateľstva u nás úplne chýbajú, nehralo teda pri neolitizácii zrejme žiadnu úlohu. Pokiaľ ide o pôvod kultúry s lineárnou keramikou, predpokladá sa, že prišla z východného Stredomoria (balkánsko-anatólsky pôvod). Keramika kultúry s lineárnou keramikou aj želiezovskej skupiny mala typický lineárny ornament (odtiaľ má aj názov). Z tohto obdobia sú už aj na Slovensku zachované prvé pohrebiská (napr. Štúrovo, Nitra). Kultúra s lineárnou keramikou mala na Slovensku dve podoby – západnú (vrátane želiezovskej skupiny) a východnú:

Západ

Na západnom Slovensku (ku koncu aj na strednom Slovensku a na Spiši) sa vyskytovala konkrétne kultúra s lineárnou keramikou v užšom zmysle (=kultúra so západnou lineárnou keramikou, kultúra s volútovou keramikou). Nadviazala na starčevsko-krišskú kultúru Veľkej dunajskej kotliny. Prenikala z juhu smerom proti povodiam Moravy, Hrona a Nitry. Z prvého štádia kultúry (stará lineárna keramika, starý neolit) sa na západnom Slovensku našlo asi 50 osád roľníkov. Väčšinou pretrvali asi 300/400 rokov. Nachádzali sa na sprašových terasách pri tokoch (Morava, Dudváh, Hron, Nitra), menej často na hnedozemných pahorkoch alebo piesočných dunách veľkých nív riek. Z najstaršieho obdobia je keramika ešte veľmi zle vypálená, väčšinou hrubostenná, s drsným nezdobeným povrchom. Z mladšieho štádia kultúry (mladá lineárna keramika, po starom 4 600 – 4 300 pred Kr., po novom 5300 – 5000 pred Kr. a želiezovská skupina, po starom 4 300 – 3900 pred Kr., po novom 5000 – 4700 pred Kr.), ktoré už máme doložené aj zo stredného Slovenska (Liptov, Zvolen) a zo Spiša, sa zachovalo už viac sídlisk – na rovinách juhozápadného Slovenska bolo asi 300 osád (prakticky po dve/tri v každom katastri dnešnej obce). Keramika je už často vyzdobená okrúhlymi jamkami na strete dvoch línií, ktoré postupne prerastajú do súvislého vrypu (tzv. notové hlavičky). V tomto období neolitickí roľníci kvôli získaniu polí odlesnili rozsiahle územia juhozápadného Slovenska a zdá sa, že sú to územia, na ktorých dodnes les nie je, namiesto neho sa tam vytvorila černozem. Významné sídliská sú Blatné, Čataj, Patince, Cífer-Pác a Bratislava-Mlynská dolina s typickými neolitickými dlhými (až 45 m) domami. Z tohto obdobia sa našli aj početné plastiky (hlavičky ženy, plastiky s rytím motívu rybej kosti na chrbte, aplikovaná plastika na nádobách, zoomorfná plastika).

Nositelia kultúry želiezovskej skupiny, ktorá je priamym pokračovaním kultúry s lineárnou keramikou v užšom zmysle, budovali rozľahlé osady s veľkými kolovými domami. Lineárne keramika želiezovskej skupiny sa vyznačuje tým, že má ornament rytý a maľovaný (červený, občas žltý) a lineárna ornamentika je veľmi bohatá. Tvar jej nádob bol hruškovitý. Z tohto obdobia pochádzajú aj prvé vŕtané kamenné nástroje a obilné zásobné jamy. Po roku 4000 už badať v želiezovskej skupine impulzy na vznik lengyelskej kultúry (pozri mladý neolit), dokazuje to napríklad hrob v Dvoroch nad Žltavou.

Východné Slovensko

Na východnom Slovensku (okrem Spiša) sa vyskytovala kultúra s východnou lineárnou keramikou (=alföldská kultúra; po starom 5000 pred Kr. – 4300 pred Kr., po novom 5700 – 5000 pred Kr.). Obdobiu starej lineárnej keramiky na západnom Slovensku na východe časovo zodpovedá tzv. stupeň s protolineárnou keramikou. Obdobiu mladej lineárnej keramiky na západnom Slovensku na východe časovo zodpovedajú starý stupeň s lineárnou keramikou (skupina Barca III, skupina Kopčany) a neskôr stredný a mladý stupeň s lineárnou keramikou (gemerská lineárna keramika, skupina Tiszadob a skupina Raškovce). Východná lineárna keramika sa od západnej odlišuje širším keramickým inventárom odlišného vzoru a pestrejšou škálou výzdobných motívov (prevažuje vlnovka, lalokovité a elipsovité útvary, špirála a meander). Najstaršie neolitické osídlenie východného Slovenska (protolineárna keramika) je najmä v lokalitách Košice – Červený rak (výrobno-hospodársky objekt, nálezy patriace do skupiny Mehtélek, čo je okrajový prejav starčevsko-krišskej kultúry) a Slavkovce (nálezy patriace do skupiny Szatmár). V období starého stupňa bola ešte osídlená len Východoslovenská nížina (skupina Kopčany, vyznačujúca sa najmä čierno maľovaným ornamentom) a Košická kotlina (Barca III, vyznačujúca sa prevládajúcou rytou výzdobou). V období mladého stupňa už boli všetky hlavné regióny východného Slovenska (Gemer, Košická kotlina, Šarišské podolie, Východoslovenská nížina) rovnomerne osídlené. Skupina Kopčany sa transformovala na skupinu Raškovce (k čiernej farbe pribudla červená, maľovanie je jemnejšie, motívy na keramike už predznamenávajú bukovohorskú kultúru) a skupina Barca III na skupinu Tiszadob (s jemnejším rytím).

Želiezovskej skupine na západnom Slovensku časovo na východnom Slovensku zodpovedá bukovohorská kultúra (po starom 4300 – 3900 pred Kr., po novom 5000 – 4700 pred Kr.), ktorá nasledovala po kultúre s východnou lineárnou keramikou. Táto kultúra osídlila už aj hornatý Slovenský kras, Spiš (tu popri želiezovskej skupine) a Šariš; ďalej prvýkrát vysoké kopce (Slanec, Veľký Šariš) a bohato osídlili aj jaskyne (napr. Domica, Ardovo, Jasov, Čertova diera). Bukovohorská kultúra je známa najmä bohato zdobenými hrnčiarskymi výrobkami (napr. osada v Šarišských Michaľanoch). Z územia východného Slovenska poznáme asi 120 nálezísk bukovohorskej kultúry. Vyskytujú sa však aj ojedinelé prieniky tejto kultúry na juhozápadné Slovensko. Ku koncu bukovohorskej kultúry badať prítomnosť severných (skupina Samborzec) a juhovýchodných vplyvov (skupina Szakálhát), ktoré sa zistili v troch objektoch v Malých Raškoviciach (nálezy dostali názov postbukovohorský zemplínsky typ). Ojedinelé severné vplyvy (keramika zdobená vypichovaním) badať na východnom Slovensku mimochodom aj trocha neskôr, už asi v mladom neolite (Veľké Raškovice). Bukovohorská kultúra okolo 3 900 pred Kr. resp. 4 700 pred Kr. náhle zanikla a dodnes sa diskutuje o dôvodoch.

Koncom stredného neolitu možno našej časti Európy pozorovať bohaté kontakty medzi jednotlivými vzdialenými kultúrami (asi v dôsledku náhlych klimatických zmien). Napríklad vo Vinči (Srbsko) sa našla želiezovská nádoba a v Štúrove zas úlomky nádob kultúry Vina.

Na západnom Slovensku je toto obdobie reprezentované protolengyelskou a vlastnou lengyelskou kultúrou (3 900 – 2900/2800 pred Kr.; ale podľa novšieho datovania 5000/4700 – 4000 pred Kr.), ktorá potom skončila až v eneolite. Zo severu stredného Slovenska (vrátane) Spiša z obdobia protolengyelskej a lengyelskej kultúry nie sú zatiaľ vôbec žiadne archeologické nálezy. Protolengyel a lengyel súvisí priamo so stredoneolitickou želiezovskou skupinou, ktorej posledná krátka fáza sa preto aj nazýva prelengyel. Hoci protolengyel a lengyel vznikol z kultúry s lineárnou keramikou, mnohé prvky ho spájajú s juhovýchodnou Európou (maľovaná keramika, medené ozdoby, kultové predmety, opevnené sídliská a pod.).

Po krátkom prelengyeli nasledoval asi 100 rokov (po starom 3900 – 3800 pred Kr.) protolengyel reprezentovaný skupinou Bíňa-Bicske (nálezisko Bíňa s nálezom ihlanovitého idolu typu Bicske a novými tvarmi keramiky) a lužianskou skupinou (Lužany pri Nitre, Abrahám. Bajč). V protolengyeli nálezy naznačujú dočasný návrat/príchod mezolitického, teda lovného, spôsobu života. Z lužianskej skupiny sú známe iba pohrebiská. Z lužianskej lokality Nitra Mlynárce pochádza najstarší nález kovu na Slovensku – časť medeného šidla. Tento nález už predznamenáva obdobie väčšieho rozšírenia medi – eneolit. V oblasti Bratislavy (ako často v praveku) je vývoj skôr zhodný s vývojom v dnešnom východnom Rakúsku a severnom Maďarsku – lužianska skupina tu chýba a nálezy keramiky (hríbovité nádoby) sú príbuzné napr. nálezom v maďarskom Sé a rakúskom Unterwölbingu.

Vlastný lengyel (po starom 3800 – 2900 pred Kr.) chronologicky delíme na 5 fáz (I, II. Moravany nad Váhom, III, IV), pričom prvé dve spadajú do neolitu, ostatné už do eneolitu. Medzi lengyelom II a III je tzv. fáza Moravany nad Váhom, ktorá tvorí hranicu neolitu a eneolitu. Vo fáze I enormne narástol rozsah sídlisk. Väčšie sídliská obsahovali okolo 50 domov. Sídliská tohto obdobia delíme na:

• centrálne: boli veľkosťou porovnateľné s menšími stredovekými mestami; spravidla majú podobu rondelu, teda kruhové osady opevnené palisádami so štyrmi bránami a širokými priekopami (Svodín, Bučany, Borová – Ružindol, Nitriansky Hrádok); ich stavba svedčí o dobre organizovanej spoločnosti vyspelej hospodárskej aj kultúrnej úrovne
• strategické (Devínska Kobyla)
• veľké dediny s dlhými domami pozdĺž potoka (Budmerice, Šenkvice)
• malé usadlosti (1 dom)

Centrálne sídliská (rondely) neskôr náhle násilným spôsobom zanikli a nasledovalo (stále lengyelské) obdobie, kedy sa osídlenie rozšírilo v podobe menších osáda na viacero miest, často dovtedy neosídlených. Fáza I má keramiku bohato maľovaná čiernou a žltou a zoomorfné aj antropomorfné plastiky (napr. soška sediaceho ženského idolu, tzv. „Magna Mater“ z Nitrianskeho Hrádku). Z fázy II sa zachovalo len málo lokalít (opevnená osada v Žlkovciach s náznakom vežovitej stavby uprostred), jej keramika má biele maľovanie keramiky, ale vyskytuje sa aj červené a hnedé maľovanie. Vo fáze Moravany nad Váhom sa polsný raz objavuje antropomorfná plastika a keramika slabšie opracovaná, hrubšia, vždy bielo maľovaná bez ornamentu.

Na východnom Slovensku po náhlom zániku bukovohorskej kultúry, t. j. (po starom) zhruba od 3900 pred Kr., pozorujeme hiát. Na väčšine východného Slovenska osídlenie končí minimálne na 500 – 1000 rokov, iba vo Východoslovenskej nížine osídlenie (možno s asi len 100 ročnou prestávkou) pokračovalo, no išlo už o iné kultúry.

Zhruba v období začiatku lengyelskej fázy I na západe (t. j. po starom 3800 pred Kr.) pozorujeme na východnom Slovensku zásah lengyelskej kultúry zo západu a potiskej kultúry z juhovýchodu. Podľa náleziska nazývame toto krátke obdobie skupina Ižkovce. Zásah potiskej kultúry potom ešte krátko pokračoval – je to tzv. skupina Čičarovce (náleziská Zemplín-osada, Veľké Raškovce, Čičarovce A a B-hroby), časovo zodpovedajúca záveru lengyelu I na západe a charakteristická valcovitými nádobami, putňami, misami na dutých nôžkach, pohármi a podobne. Skupinu Čičarovce delíme na stupne Čičarovce A a B, pričom B sa už považuje za prechod medzi potiskou a nasledujúcou polgárskou kultúrou. Pohrebisko Čičarovce je významné viacerými nálezmi, najmä prvými medenými predmetmi z východného Slovenska a zvláštnym pochovávaním mužských šamanov (možný doklad prechodu k patriarchátu).

Stupňom Čičarovce B (pozri vyššie) sa začína polgárska kultúra (po starom cca 3700 – 2800 pred Kr.), ktorá potom pokračovala v eneolite. Už v skupine Čičarovce sa prejavil nový štýl keramiky s prevládaním maľovaného ornamentu a inak stvárnených hlinených sošiek žien. Badať vplyvy zo severných území. Ustálilo sa pochovávanie v skrčenej polohe. Zo skupín tejto kultúry do neolitu spadá ešte skupina Csöszhalom-Oborín s typickou bielo červenou maľovanou keramikou (náleziská Oborín, Egreš, Hrčeľ).