František Gaulieder

16. decembra 1996 podal Gaulieder podnet na Ústavný súd Slovenskej republiky. Konštatoval v ňom, že NR SR vzala na vedomie jeho údajné vzdanie sa poslaneckého mandátu, a to aj napriek tomu, že sa ho nevzdal.[14] Vtedajšia podoba slovenskej ústavy neupravovala postup vzdania sa mandátu, uvádzala iba, že "poslanec sa môže funkcie poslanca vzdať." [14] To však Gaulieder neurobil a list, v ktorom mal oznámiť vzdanie sa funkcie, označil za podvrh. Navyše žiadny zákon nesplnomocňoval MIV ani NR SR k tomu, aby "brali na vedomie" vzdanie sa funkcie poslanca. Ústavný súd v júli 1997 rozhodol, že NR SR porušila Gauliederovo ústavné právo.[15] Bolo to jedno z najsledovanejších rozhodnutí súdu.[16] Aj keby bol onen sporný list pravý, malo byť pre NR SR smerodajné Gauliederovo následné verejné vyhlásenie, že sa svojho mandátu nevzdáva. Ústavný súd však zároveň konštatoval, že kompetencie napraviť porušovanie má v tomto prípade len NR SR.[13] Opoziční poslanci sa preto v auguste pokúsili zvolať mimoriadnu schôdzu NR SR, ktorú však vládna koalícia bojkotovala.[13]

Premiér Mečiar rozhodnutie ústavného súdu spochybnil a navyše vyrukoval s tvrdením, že Gaulieder požadoval od HZDS za vzdanie sa mandátu finančnú odmenu vo výške pätnástich miliónov slovenských korún. Ten to však poprel, naopak kontroval tým, že to bolo práve HZDS, ktoré mu ponúklo peniaze za vzdanie sa poslaneckej funkcie.[13] Mimoriadna schôdza Národnej rady slovenských republiky sa nakoniec uskutočnila až koncom septembra 1997, ale koaliční poslanci - s výnimkou štyroch členov Združenia robotníkov Slovenska - Gauliederov návrat do NR SR nepodporili.

Za svoje vylúčenie z parlamentu podal žalobu na Európsky súd pre ľudské práva. Spor v roku 2000 vyhral[17][8] mimosúdnym vyrovnaním, keď sa so Slovenskou republikou dohodol na odškodnení 30-tisíc eur[18].

Ignorovaním nálezu ústavného súdu a nerešpektovaním ústavy si tak Slovensko vyslúžilo ostrú medzinárodnú kritiku. Pár dní po mimoriadnej schôdzi a hlasovaní o vrátení sa Gauliedera do parlamentu 1. októbra 1997 Európska komisia (EC) v Bruseli oznámila, že "Slovensko nespĺňa politické podmienky požadované od budúcich členov EÚ", keď ako príklad uviedla hlasovanie vo veci Gaulieder. O dva dni neskôr podporil Európsky parlament model navrhnutý Európskou komisiou na otvorenie prístupových rozhovorov so všetkými európskymi žiadateľmi okrem Slovenska, s tým, že európske krajiny prijmú konečné rozhodnutie v decembri 1997.[19]

Vtedajší predseda parlamentu a neskorší prezident, Ivan Gašparovič tvrdil, že proti Gauliederovi nehlasoval a to napriek tomu, že nikto sa nezdržal hlasovania. Gašparovič sa obhajuje, tým, že požiadal poslanecký klub HZDS o možnosť nehlasovať o odobratí Gauliederovho mandátu. Na otázku českého Týdne, prečo teda nehlasoval proti uzneseniu, odpovedal:

„No protože jsem žádal, abych se k této věci vůbec nemusel vyjadřovat jako předseda Národní rady (NR). S tím, že jsem měl svůj názor. A jsem velmi rád, že jej potvrdil i ústavní soud. Ano, řekl jsem, že NR udělala chybný krok. Souhlasím, byla porušena občanská práva a já byl při tom. Jen znovu opakuji: nehlasoval jsem, poté co jsem vystoupil v klubu, že nebudu hlasovat.“[20]

Naznačenie bývalého hovorcu Ľuboša Juríka, že nehlasovanie súviselo s Gašparovičovým podielom na privatizácii Nafty Gbely, s ktorým ho spájal Mečiar[21], Gašparovič odmietol.[20] Téma sa objavila aj tesne pred prezidentskými voľbami 2009 kde kandidát Gašparovič v televíznej debate poprel hlasovanie za odvolanie Gauliedera. Prehľad z hlasovania č. 38 však predsedov hlas zaznamenal.[11] V júni 2013 Pavol Frešo (predseda SDKÚ–DS) prirovnal Gauliederovu situáciu k situácii (ne)vymenovania Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora.

„Teraz sa má prezident rehabilitovať, lebo vtedy bol priamym účastníkom vylúčenia tohto poslanca,“ povedal Frešo.[22]

Zbavenie mandátu bolo považované za príklad „hrubého porušovania princípu slobodného mandátu“.[23] [8] V nasledujúcich parlamentných voľbách Gaulieder do parlamentu nekandidoval.

Na celej kauze sa významne podpísala nedostatočná právna úprava spôsobu vzdanie sa poslaneckého mandátu. Tento nedostatok bol odstránený až v rámci rozsiahlej novely slovenskej ústavy začiatkom roka 2001. Pre vzdanie sa mandátu bolo novo stanovené, že sa tak musí stať osobným vyhlásením na schôdzi NR SR (písomnou formou len v skutočne výnimočných prípadoch).

13. júna Gauliederova manželka, Zuzana Gauliederová, vyjadrila znepokojenie nad vyšetrovaním. Manželka samovraždu svojho manžela odmieta: „Som šokovaná postupom polície a vyšetrovania smrti svojho manžela, keďže nevedia uzavrieť vyšetrovanie tohto prípadu. Samovraždu absolútne vylučujem“.[28] Podľa nej a rodinného advokáta Jána Foltána sa vyšetrovanie uberá smerom, ktorý, podľa Foltána, „Tlačí sa na jeho samovraždu“.[28] Vyšetrovateľ prizval znalca, ktorý má spätne zistiť či mohol Gaulieder samovraždu spáchať a akú by mal k nej motiváciu. Advokát Foltán spomenul, že v moči zosnulého sa našla látka, ktorá môže meniť konanie ľudí.[28] V decembri 2017 rozhodol vyšetrovateľ kriminálnej polície v Nitre, že nešlo o vraždu a zastavil trestné stíhanie. Aj napriek tomu, že polícia vraždu vylúčila, možný únos ešte stále rieši. Gauliedera mal podľa podozrení niekto vylákať na stretnutie, podať mu omamnú látku a potom hodiť pod vlak. Polícia udalosť nevyšetrovala len ako usmrtenie, ale aj ako obmedzovanie osobnej slobody. [29] Polícia však nedokončila vyšetrovanie podozrenia z obmedzovania osobnej slobody Františka Gauliedera.[10]

Podľa vlastných slov, v rozhovore uskutočnenom 20 rokov po svojom odvolaní[4], bol Gaulieder dokonca očitým svedkom rozhovoru na úrade vlády, ktorý by mohol odhaliť, kto vlastne vymyslel únos Michala Kováča mladšieho. V deň únosu prezidentovho syna sa Gaulieder vraj v parlamente stretol a rozprával s Ivanom Lexom. Výpoveď Gauliedera by údajne mala byť v dosiaľ utajovanom spise ku kauze únos.[4] Únos prezidentovho syna sa udial 31. augusta 1995. Gauliedera odvolali až v decembri 1996.