Laténska doba na Slovensku

O pôvode a šírení Keltov pozri článok Kelti. K 4. stor. pred Kr. antickí autori zaznamenávajú mená viacerých keltských kmeňov, keď sa dostávajú do priameho styku s južným svetom. Historické pramene zachytávajú predovšetkým postup Keltov do oblasti Stredomoria, do Grécka, Itálie, ba až do Malej Ázie, kde na rôznych miestach získavajú so zbraňou v ruke nové územia a dočasne sa tak stávajú súčasťou civilizovaného antického sveta. V rokoch 396 – 386 pred Kr. napríklad prekračujú Alpy a obliehajú Rím (387/386 pred Kr.).

Podľa súčasného stavu poznania to vyzerá tak, že sa na Slovensko možno v súvislosti s obchodom s Keltmi najprv dostali len keltské kutúrne vplyvy – tzv. (včasný) laténsky štýl – a až potom, niekedy v druhej polovici 4. storočia, prišla aj prvá (alebo prvá väčšia) kolonizačná vlna keltských kmeňov. Je ale samozrejme teoreticky možné, že už v 5. storočí pred Kr. môžeme keltské kultúrne vplyvy spájať aj priamo s Keltami.

Včasný laténsky štýl mal charakteristickú keramiku (točenú na kruhu s vkolkovanou výzdobou, často fľašovité tvary a často plná grafitu), kovový šperk (spony, zápony s podobou ľudských masiek) a výzbroj. Prvky výzdoby kovových nádob, zbraní a šperkov z jeho začiatkov pripomínali Orient (asi pod tráckym vplyvom od východu alebo pod etruským vplyvom od juhu). Včasný laténsky štýl sa vyskytoval sa v našej oblasti od južnej časti Viedenskej panvy až po Trnavskú sprašovú tabuľu a okolie Neziderského jazera. Rozmiestnenie príslušných nálezov naznačuje, že postupná imigrácia keltského etnika smerom na východ do neskorohalštatského prostredia prebiehala smerom od juhovýchodného Bavorska a Horného Rakúska do severozápadnej Karpatskej kotliny – severozápadného Maďarska (kde sú sústredené nálezy) s prienikmi na západné a stredné Slovensko a Moravu.

Z tohto obdobia sú na Slovensku dôležité neveľké sídliská popri toku Dunaja a Váhu a predovšetkým pohrebiská Stupava a Bučany, kde sa v kostrových hroboch našiel nielen včasnolaténsky šperk, ale aj keramika naznačujúca prežívanie domáceho halštatského kultúrneho podložia (neskorý halštat Ha D3). Na západnom Slovensku sa v tom čase ešte udržiaval geometrický sloh halštatskej doby. Tento sloh sa uplatnil aj vo výzdobe hlinených nádob z tohto obdobia (napr. na nádobách z Bučian). Za doklady skôr obchodných stykov s Keltmi možno považovať nálezy ako je maskovitá spona zo Slovenského Pravna, bronzová prilba z Turca či zlatý torques z Myjavy. Z včasnolaténskeho obdobia stojí za zmienku aj sídlisko v Bratislave—Dúbravke, poloha Veľká lúka. Na východnom Slovensku v tomto období keltské vplyvy nie sú doložené.

Na západnom Slovensku sa ešte – ako už bolo spomenuté – zhruba do roku 400 pred Kr. udržala kultúra halštatskej doby – vekerzugská kultúra (pozri halštatská doba na Slovensku). Aj na južnom strednom a východnom Slovensku pokračovala vekerzugská kultúra, na východnom aj severopotiská halštatská skupina.

V severných oblastiach prežívali lužické tradície (oravská skupina lužickej kultúry) so strohejšou geometrickou výzdobou (napr. prívesky na spone z Blatnice, pôsobiace archaickým dojmom).

Niekedy na začiatku starej laténskej doby Kelti v rámci pokračujúcej expanzie prichádzajú prvý raz resp. prvý raz vo väčšom množstve aj na západné Slovensko.

Podľa antických textov Keltov medzi rokmi 359 – 358 pred Kr. stretávame už na juhu Karpatskej kotliny a na severnom Balkáne, kde sa stretli s Alexandrom Veľkým (335 al. 336 pred Kr.). V rokoch 298 – 280 pred Kr. podnikali výboje v Trácii a v Macedónii (298 pred Kr. ich macedónsky vládca Kassandros porazil v horách Haemus (dnešná Stará planina v Bulharsku); 280 pred Kr. Kelti podnikli veľký útok proti Trácii a po smrti Ptolemaia I. obsadili Macedóniu). K roku 279 pred Kr. Polybios píše, že v ofenzíve, ktorú Kelti rozpútali proti helénskemu svetu, bola vyplienená svätyňa v Delfách. V rokoch 278 – 277 pred Kr. macedónsky vládca Antigonos II. Gonatás porazil Keltov na Balkáne.

V druhej polovici 4. stor. pred Kr. sa na územie juhozápadného Slovenska pozdĺž pravého brehu Dunaja dostala prvá resp. prvá veľká kolonizačná vlna Keltov, ktorá odtiaľto zároveň (zrejme aj vojensky) vytlačila vekerzugskú kultúru. Táto kolonizácia bola súčasťou vtedajšieho keltského obsadzovaním jadra Karpatskej kotliny. Najväčšia koncentrácia osád z tejto doby sa vytvorila v ohybe Dunaja pri maďarskom Vacove, ktorá pokračovala do povodí dolných tokov Ipľa, Hrona, Žitavy a predovšetkým rieky Nitry. Podľa bojovníckych hrobov v strednom Podunajsku v 2. polovici 4. stor. sa usudzuje, že sa tu sústredila keltská vojenská sila. Aj niekde z tejto oblasti Podunajska teda vyrážali keltské bojové družiny, ktoré 279 pred Kr. vyplienili Delfy.

Kelti na západnom Slovensku zakladali veľké ploché, spravidla kostrové, pohrebiská nad 100 hrobov (Maňa, Palárikovo, Malé Kosihy), ale aj menšie pohrebiská (Dubník, Chotín, Bajč – Vlkanovo). Typické sú bojovnícke hroby s mečom, koncom starej laténskej doby s kovovým reťazovým opaskom. V ženských hroboch boli o. i. spony a okrasy v duchu tzv. symetrického štýlu.

Severné Slovensku pokračuje vo svojom špecifickom vývoji (oravská skupina lužickej kultúry). Prienik predmetov včasnolaténskeho slohu naznačuje pomerne skorý kontakt so vznikajúcim východolaténskym okruhom, obyvateľstvo však ďalej prežíva bez výraznejšieho kontaktu na vývoj v južných oblastiach.

K tomuto obdobiu nás antickí autori informujú, že po porážke na Balkáne (278 – 277 pred Kr.) sa v rokoch 275 – 250 pred Kr. niektoré keltské bojové družiny vrátili do Karpatskej kotliny a usadili sa tam. S touto udalosťou sa dáva do súvislosti aj prvý väčší príchod Keltov na juh stredného a východného Slovenska (Drňa, Ižkovce). Dovtedy (cca od 300 pred Kr.) bolo keltské osídlenie tohto územia výrazne redšie. Priamy prienik Keltov na východné Slovensko dosvedčujú najmä v jeho juhovýchodnej časti viaceré hrobové celky (Košice, Hraničná pri Hornáde, Beša, Cejkov, Viničky, Orechová, Drahňov, Slavkovce). Rozsah osídlenia a jeho koncentrácia na východnom Slovensku nedosahuje úroveň západného Slovenska. Na západnom Slovensku zhusťovanie osídlenia (už od cca 300 pred Kr.) viedlo k jeho ďalšiemu postupu smerom na sever po líniu Nitra—Levice. Kelti teda smerovali hlavne do oblastí osídlených staršími halštatskými obyvateľmi; oblasť Považia a západne od Váhu bola Keltmi naopak v tom čase výrazne redšie osídlená, zostávalo tam teda včasnolaténske osídlenie. Na severe Slovenska prenikajúca keltská kultúra okolo (?) 300 pred Kr. vytvorila špecifickú hybridnú tzv. púchovskú kultúru (pozri ďalej).

Ďalej sa z antických textov dozvedáme, že v roku 191 pred Kr. keltský kmeň Bójov utrpel v severnej Itálii porážku a časť z neho sa vrátila do strednej Európy. Keďže archeologicky pozorujeme po roku 200 pred Kr. ďalší keltský kolonizačný prúd (zakladanie nových pohrebísk a sídlisk, často v priestoroch predtým neosídlených, napr. Žitný ostrov), usudzuje sa. že išlo práve o týchto Bójov, ktorí tak prvý raz usadili aj na západe Slovenska (dokladá to napr. nález rímskej republikánskej mince aes grave a zlatej keltskej mince typu Aténa Alkis na laténskom sídlisku v Nitre). Tento etnický pohyb sa ale niekedy dáva do súvislosti so severoitalskými keltskými kmeňmi, ktoré po ťažkých porážkach od Rimanov ustúpili nazad na sever. Podľa archeologických nálezov v strednej bronzovej dobe Bójovia sídlili na západnom Slovensku, v severozápadnom Maďarsku a východne od ohybu Dunaja (juhovýchodne od nich boli Skordiskovia; juhozápadne od nich Tauriskovia, ktorí sa od čias Cézara nazývali Norikovia). V priebehu prvej polovice 2. storočia pred Kr. dosiahlo keltské osídlenie Slovenska svoju najväčšiu intenzitu.

Od začiatku strednej laténskej doby badať u Keltov prechod od dovtedajšieho kostrového pochovávania na žiarové pochovánie (napr. Hurbanovo, Holiare, Ižkovce). Výbava hrobov sa značne zjednodušila, často sa prikladala len jedna zbraň a jeden bežný predmet. Výnimku tvorili len bohaté ženské hroby niektorých žien (špecifické pre stredolaténsku karpatskú oblasť) s reťazovými opaskami, sklenými náramkami a masívnymi bronzovými nánožnými kruhmi. Na konci strednej bronzovej doby sa hroby zmenili na plytké žiarové hroby a napokon úplne zanikli (popol asi nechali voľne poletovať). Táto zmena nevyhnutne znamenala, že sa celkom alebo aspoň výrazne zmenili aj náboženské predstavy.

Sídliská z prvej časti strednej laténskej doby sú menej známe, zdá sa, že prevládalo osídlenie dvorcovitého charakteru. Na konci stredne laténskej doby (cca od 150 pred Kr.) však pozorujeme u stredoeurópskych Keltov značné zmeny. Okrem ukončenia pochovávania na tradičných, často dlhú dobu používaných pohrebiskách pozorujeme na juhozápadnom Slovensku presun ťažisko osídlenia presunulo na západ za rieku Váh a stavbu veľkých stredísk správneho a výrobno-obchodného charakteru, sídlisk mestského typu, nazývaných oppidá (podľa niektorých zdrojov sa stavali už od príchodu Bójov, teda od začiatku 2. storočia). Bratislavské oppidum (vznik asi po 113 pred Kr.; pozri aj ďalej) bolo jediné väčšie oppidum na Slovensku, slúžilo zrejme ako centrum bójskeho zoskupenia/kvázištátu na strednom Dunaji. Ostatné (napr. Molpír pri Smoleniciach, Pohanská pri Plaveckom Podhradí) pripomínali skôr menšie opevnené hradiská s výrobnými osadami v okolí.

Najneskôr od začiatku strednej laténskej doby možno pozorovať taký rozsah prehĺbenia sociálnych rozdielov u Keltov (v dôsledku ekonomického rozmachu), že sa rodové zriadenie rozpadlo. Svedčí o tom rôznosť obsahu hrobov a z prameňov sa dozvedáme o pevne organizovanej kňazskej vrstve tzv. druidov, ktorá ale rozhodovala aj v právnych a politických záležitostiach, ďalej o klientoch (nemajetných žijúcich z milosti bohatých patrónov), o ľuďoch vylúčených z občiny a časti obyvateľstva v postavení podobnom otroctvu.

O vznikajúcej štátnej moci u Keltov svedčia o. i. časté keltské mince, na ktorých je vyrazené meno toho, kto ich vydal, zrejme vládcu (napr. Biatec).

Na severnom strednom a západnom Slovensku vznikla okolo (?) 300 pred Kr. zmiešaním (starých) prvkov lužickej kultúry a (nových) prvkov keltskej kultúry špecifická, tzv. púchovská kultúra. Táto kultúra tu pretrvala až do rímskej doby (do konca 2. stor. po Kr., podľa niektorých zdrojov až do 4. stor. po Kr.). Zvykne sa stotožňovať s Kotínmi, ktorých spomínajú antické texty (ale tí podľa niektorých bádateľov žili na Morave alebo v južnom Poľsku) alebo ojedinele s predkami Slovanov. Prvá fáza púchovskej kultúry (cca do 100 pred Kr.) sa nazýva predpúchovský horizont (alebo predpúchovská skupina). V tejto fáze má keramický inventár skoro len halštatský charakter, objavili sa ale aj laténske kovové výrobky. Nadväzovali sa prvé kontakty s Keltmi, budovali sa hradiská a veľké hraničné opevnenia (Podtureň). Doložená je ťažba rúd a keltské mince.

K tomuto obdobiu nás antickí autori informujú, že niekedy po roku 120 pred Kr. sa Germáni zvaní Kimbrovia pohli z Jutského polostrova a 113 pred Kr. ohrozovali aj Bójov v Sudetoch. Časť Bojov z Česka sa zrejme v následnej (už druhej) kolonizačnej vlne presunula na územia Bójov na západnom Slovensku. Najneskôr v mladej laténskej dobe už bratislavské bójske oppidum bolo centrom bójskeho mocenského zoskupenia/kvázištátu na strednom Dunaji. Bol to súper tzv. Norického kráľovstva (Regnum Noricum) Norikov (býv. Tauriskov) vo východných Alpách, ktoré je doložené od 170 pred Kr., a ktorého centrum Noreia ležalo pri dnešnom Klagenfurte. Bójovia dosiahli vrchol moci v 60. a 50. rokoch 1. storočia pred Kr. Antické pramene hovoria, že sa Bójovia pred rokom 58 pred Kr. (63/64 pred Kr.?) márne pokúšali dobyť Noreiu.

Okrem Kotínov (asi púchovská kultúra) na severnom Slovensku pramene (10 pred Kr. tuskulské elógium, 1 stor. po Kr. Tacitus) spomínajú aj akýchsi Osov južne/juhovýchodne od Kotínov, teda niekde v dolnom Poiplí. Išlo buď o Keltov alebo o ilýrske kmene (napr. Tacitus ich definoval ako Panóncov).

Ďalším faktorom v tomto období boli Dákovia (aj Dáci; Gréci ich nazývali Géti), kmene tráckeho pôvodu z dnešného Rumunska. Zhruba od začiatku mladej laténskej doby začali Potisím prenikať aj na Slovensko. Z prvej polovice prvého storočia pred Kr. možno na južnom Slovensku doložiť keltsko-dácke osady (napr. Zámeček pri Nitrianskom Hrádku). Okolo roku 44 pred Kr. Dákovia, v rámci výbojov ich kráľa Burebistu (asi 70 – 44 pred Kr.), porazili kmeňový zväz Bójov a Tauriskov vedený Kritasirom (porážka bola taká drvivá, že antickí autori odvtedy nazývali sídla Bójov „bójska púšť“.) a rozšírili sem svoju ríšu. Dáckeho kráľa Burebistu krátko nato (44 pred Kr.) zavraždili a jeho veľká ríša sa neudržala, na južnom Slovensku však pozorujeme v druhej polovici 1. storočia (už priamu) dácku okupáciu, ktorá aj vytlačila časť Keltov do horských oblastí. Na západnom Slovensku bola dáckym centrom Nitra (rozsiahle osídlenie) a na východe Slovenska výrobné a správne stredisko v Zemplíne. Dáci sú spomínaní ako susedia germánskeho Vanniovho kráľovstva ešte v prvej polovici 1. storočia po Kr. Neskôr ich zvyšky zachytávajú archeologické nálezy v hornatých častiach Slovenska v pestrom etnickom konglomeráte púchovskej kultúry.

V prvom storočí pred Kr. sa ešte výraznejšie prejavilo členenie územia (južného) Slovenska na územie na západ od Váhu a na východ od Váhu. Na východ od Váhu (povodie Nitry a Hrona, ale aj ďalej na východ) v neskorej laténskej dobe v širšom zmysle nachádzame skoro len zmiešané keltsko-dácke nálezy (napr. vyššie spomínaná Nitra) – tzv. keltsko-dácky horizont. Na západ od Váhu vrcholil vývoj keltského osídlenia, ktoré bolo posilnené príchodom nových obyvateľov – (zrejme) Bójov. Sídlo v Plaveckom Podhradí pomerne skoro zaniklo, ale priestor dnešného mesta Bratislavy sa stal mimoriadne dôležitým výrobno-správnym strediskom (batérie hrnčiarskych pecí, antické importy, osem pokladov mincí). Po zániku tohto oppida (pozri článok bratislavské oppidum) pozorujeme aj tu keltsko-dácky horizont.

Prvých (neznámych) Rimanov archeologicky pozorujeme na Slovensku na Devíne od 2. polovice 1. stor. pred Kr. Z písomných prameňov vyplýva, že v rokoch 16-14 pred Kr. si Rimania podrobili keltské územie južne od Dunaja a pripojili Norické kráľovstvo k Rímskej ríši. Asi roku 10 pred Kr. podľa tusculského elógia Rimania v Panónskej panve porazili Dákov a ich spojencov Bastarnov. O rok nato, 9 pred Kr. Tiberius, neskorší rímsky cisár, dokončil dobýjanie Panónie a posunul hranice Rímskej ríše na slovenský tok Dunaja. Súčasne v roku 8 alebo 9 pred Kr. dovŕšili germánski Markomani a Kvádi na sever od Dunaja skazu kedysi kvitnúceho Boiohéma (v Česku) a v roku 1 po Kr. vytvorili spolu s inými Germánmi (v Čechách a okolí) voľne organizovaný kmeňový zväz, v antických prameňoch označovaný ako Marobudovo kráľovstvo. V roku 6 po Kr. Rimania podnikli výpravu proti Marobudovi. Z dôvodu povstania v Panónii a Dalmácii sa skončila predčasne uzavretím mieru. Predpokladá sa, že v tomto roku prvý raz na územie Slovenska (severne od Dunaja) vstúpili rímske légie. Obdobie od prelomu letopočtu v strednej Európe označujeme ako rímska doba.

Asi v polovici 2. storočia pred Kr. sa na severnom Slovensku sformoval tzv. (klasický) laténsky stupeň púchovskej kultúry (púchovská kultúra v užšom zmysle). Nápadne sa zvýšila hustota osídlenia, vznikli nové osady a hradiská a materiálna kultúra prebrala mnohé znaky keltskej kultúry (najmä razbu vlastných mincí). Zdá sa, že v polovici 2. storočia pred Kr. došlo k presunu časti obyvateľstva z Panónie alebo juhozápadného Slovenska na severné Slovensko. Rozlišujú sa tri geografické zóny laténskeho stupňa: a) Považie, Ponitre a Pohronie na styku s keltsko-dáckym územím, b) stredné Považie a severovýchodná Morava a c) Orava, južné Malopoľsko, Liptov, Spiš. V laténskej fáze vznikali veľké centrá jednotlivých regiónov, v ktorých pozorujeme intenzívnu výrobu a spracovanie kovov, vyskytovali sa importy z Itálie, Norika a Panónie. Razili sa vlastné mince, koncom 1. stor. pred Kr. strieborné minci tzv. veľkobystereckého typu. U väčších sídlisk rozlišujeme veľké, centrálne hradiská so zložitými opevneniami a malé hrádky s jednoduchým drevohlinitým opevnením. Hroby z tohto obdobia sú takmer neznáme, známe sú však obetiská (Liptovská Mara, Prosné). Na obetisku v Prosnom sa spaľovali ako obetiny predmety zo železa, bronzu i zlata, ďalej keramika a určité časti tiel zvierat, ale aj ľudí. Objekt sa nachádzal v odľahlom horskom údolí mimo súvekých sídlisk. Väčšia bola svätyňa na centrálnom hradisku v Liptovskej Mare, kde sa na veľkých žiaroviskách spaľovali obetné dary vo forme šperkov, mincí, poľnohospodárskych plodín a zvierat, kým v hlbokej jame v strede objektu ležali nespálené pozostatky ľudských obetí. Tieto obetiská dokladajú príslušnosť k chtonickým, podsvetným kultom, súvisiacim hlavne so zabezpečovaním plodnosti a úrody.

Okolo prelomu letopočtov (najmä na začiatku nášho letopočtu) dochádza v púchovskej kultúre k veľkým zmenám (tzv. prechodný katastrofický horizont púchovskej kultúry): veľké centrálne hradiská (Liptovská Mara – Havránok) končia v horizonte spálených a zničených osád (zrejme vojna v súvislosti s germánskou expanziou) a trochu neskôr v materiálnej kultúre silnie przeworský a dácky vplyv. Potom nasledovala tzv. rímska fáza púchovskej kultúry – v starej rímskej dobe badať čiastočné opätovné oživenie sídlisk a ich produkcie – pozri Rímska doba na Slovensku.

V laténskej dobe nastal vďaka Keltom veľký rozvoj remesla. Používalo pomerne bohatú surovinovú základňu, najmä ľahko dostupné náleziská železnej rudy a stredoslovenské ložiská medi, striebra a zlata. Vysokú úroveň metalurgie železa dokazujú vyspelé kováčske práce (železné nástroje, šperky, zbrane), kováčske vyhne na každom sídlisku, hutnícke stredisko vo Varíne a neskoršie správy o Kotínoch, vyrábajúcich železo. Aj keltskí šperkári dosiahli vysokú úroveň; keltská záľuba v ozdobnosti a pestrosti bola všeobecne známa. Pri výrobe šperkov Kelti použili aj netradičné materiály, ako je sapropelit, koral, email a sklo. Kelti vymysleli železné pérové nožnice. Poznali pílku a nôž. Svoje príbytky zamykali železnými kľúčmi.

V laténskej dobe definitívne prevládla technika výroby nádob na hrnčiarskom kruhu (známa u nás už koncom halštatskej doby). Kvalitatívny vrchol dosiahli hrnčiarske výrobky v neskorolaténskom období pri výrobe náročnej, bohato zdobenej maľovanej keramiky a pri zhotovovaní obrovských hlinených zásobníc. Novým prvkom bola výroba nádob z ohňovzdornej grafitovej hliny, s ktorými sa často obchodovalo.

Pokrok dosiahla aj výroba textilu, hlavne zásluhou rozšírenia nového typu tkáčskeho stavu. Kelti vyrábali najmä farebne zdobené látky z vlny a ľanu.

Keltské obyvateľstvo používalo sklo (na náramnice a perly).

Nástroje a náradia zo železa používané na prípravu pôdy a zber úrody (železná radlica, motyka, rýľ) podstatne skvalitnila a uľahčila poľnohospodárstvo. Základnou obilninou zostala pšenica, rozšírilo sa pestovanie jačmeňa (aj jačmeňa viacradého), pestovala sa aj raž, ovos, proso, strukoviny a ľan. Keltský vynález rotačný žarnov umožňoval kvalitnejšiu prípravu múky.

Nové nástroje napomohli aj rozvoju dobytkárstva, kde železné kosáky a kosy na trávu a srpy na orezávanie haluziny uľahčili zber krmoviny na zimu. Stále prevládal chov hovädzieho dobytka, v horách sa aj oviec. Bežným domácim zvieraťom bola ošípaná a hydina (sliepky a husi). Rozšíril sa aj chov koňa.

U Keltov už bola dobre vyvinutá vrstva obchodníkov. Najmä ku koncu keltského panstva na Slovensku existoval aj rozvinutý tranzitný a diaľkový obchod. Dokladajú ho importované výrobky (šperky, kovové nádoby, zrkadlá, vínne amfory a jantár) z Panónie, Česka, stredného Nemecka, Itálie, ale aj z Čiernomoria a Baltu. Obchodovalo sa aj so surovinami, hlavne u nás nedostupným cínom a grafitom, dovážanými z Čiech, Moravy a Rakúska.

Významným dokladom (vnútorného) obchodu sú keltské strieborné a (zriedkavejšie) zlaté mince. Prvé domáce strieborné razby, tzv. mince s lýrovitým znakom, sa u Keltov na Slovensku objavujú niekedy začiatkom 2. storočia pred Kr. na juhozápadnom Slovensku, čo asi súvisí s kontaktmi s hornoitalskými Keltmi alebo priamo s ich príchodom. Približne v tom istom čase nachádzame lokálnu razbu aj na východnom Slovensku (depot v Ptičom). V prvej polovici 1. storočia pred Kr. sa v Bratislave razila hodnotná strieborná minca tzv. bratislavského typu (s nápismi mien osôb, zrejme panovníkov alebo monetárov – napr. BIATEC, NONNOS a pod.; miznú so zánikom bratislavského oppida). Paralelne sa na severnom Slovensku viacero stredísk pokúšalo vydávať vlastné razby, z ktorých najrozšírenejšie boli strieborné mince veľkobystereckého typu; na Zemplíne nominály veľkobystereckého typu – tzv. mince s vtáčím koňom (nazývané aj mince zemplínskeho typu). Okrem toho poznáme mince tzv. nitrianskeho typu, pezinského typu či hornopotiského typu.

Kelti spočiatku pochovávali vo vystretej polohe v priestorných hrobkách s vnútornou výdrevou a s potravou v nádobách a bohatou výzbrojou (muži výzbroj, ženy slávnostný šat s ozdobami). Od začiatku strednej bronzovej doby badať u Keltov prechod od dovtedajšieho kostrového pochovávania na žiarové pochovánie (pochovávanie zvyškov kremácie v hrobovej jame alebo v popolnici). Výbava hrobov sa značne zjednodušila, hroby boli tiež stále jednoduchšie, až napokon úplne zanikli (pozri aj kapitolu Stredná bronzová doba). Zmena pohrebného rítu (jeho zjednodušovanie) zrejme odráža prechod od viery v posmrtný život k náuke o prevteľovaní duší. Keltské pohrebiská sú zväčša malé, ale objavujú sa aj veľké nekropoly, v ktorých sa pochovávalo počas dlhého obdobia (Maňa, Palárikovo).

Príchod Keltov (staršia laténska doba) na Slovensku spôsobil, že zmizli luxusné individuálne výrobky a nahradili ich síce technicky a esteticky dokonalé, ale častejšie sa opakujúce práce. Typickým znakom keltského výtvarného prejavu je preferovanie prehnanej dekoratívnosti tak v šperkárstve, ako aj na odevoch. Uplatňovali sa náročné odlievacie techniky, ale aj zložité cizelované kompozície, najmä na pošvách mečov. Na konci neskorolaténskeho obdobia v širšom zmysle sa výtvarné cítenie prejavuje v tvaroch a výzdobe dokonalej keltskej keramiky a v drobnej voľnej plastike. Malými umeleckými dielami sú aj vyššie spomínané mince, najmä pokiaľ ide o portrét.

V starej a strednej bronzovej dobe bola základným typom nížinného domu bola polozemnica s rozmermi 4-krát 3 metre so stĺpmi v strede kratších strán podopierajúcimi sedlovú strechu. Okolo domu boli chlievy, zásobnicové jamy, studne a pece. Základným typom sídla boli osady a dvorce, ktoré boli malé a často umiestnené husto vedľa seba.

Od polovice 2. storočia pred Kr. (neskorá laténska doba v širšom zmysle) vznikli oppidá, opevnené osady, v ktorých sa sústreďovala všetka činnosť okrem poľnohospodárskej. Poľnohospodárstvu sa už venoval (tak ako dnes) vidiek, ktorý zásoboval oppidum (ako dnes mesto). Pozri bratislavské oppidum.