Stará bronzová doba na Slovensku

Pre toto obdobie sú značné problémy s datovaním. Podľa porovnania s kalibrovanými údajmi C14 v Nemecku, Rakúsku a podobne je datovanie 2 300 – 1 600 pred Kr., podľa konvenčného datovania (t. j. starších datovaní aj podľa porovnania s historickými oblasťami) vychádza 2 000/ (resp. od nitrianskej kultúry) 1 900 až 1 500/1 450 pred Kr. V ďalšom texte sa použije datovanie 2 000 – 1 450 pred Kr. V Reineckeho systéme modernej starej bronzovej dobe zodpovedajú stupne Br A1, Br A2 a čiastočne Br B1.

V čase starej a strednej bronzovej doby v strednej Európe pokračovalo podnebie, ktoré bolo teplejšie a vlhkejšie ako dnes a malo časté striedanie vlhkých a suchých výkyvov. Pre starú bronzovú dobu na Slovensku je charakteristický začiatok používania bronzu (minimálne na západnom Slovensku sa bronz presnejšie v skutočnosti začal používať až od konca obdobia nitrianskej kultúry resp. od začiatku únětickej kultúry) a značný spoločenský a hospodársky rozvoj. Osídlenie Slovenska sa stabilizovalo a zvyšovala sa jeho hustota. Výrobcovia bronzových nástrojov nežili spolu s roľníkmi, ale samostatne v opevnených osadách (napríklad Nitriansky Hrádok, Košice-Barca). Roľnícke a pastierske osady sa neopevňovali.[2] Zvýšil sa počet dlhodobo osídlených polôh, sídliská boli najrôznejšieho typu (trvalé, dočasné, niekedy aj opevnené). Stopy prvých opevnených osád pochádzajú od hatvanskej kultúry a najväčší rozkvet takýchto sídlisk pozorujeme v maďarovskej a otomanskej kultúre. Boli strediskami špecializovanej výroby a výmeny rozmanitých produktov, miestami kultu a asi aj správnymi jednotkami. V strednej bronzovej dobe sa opevnené sídliská nevyskytujú (potom až v mladej bronzovej dobe ako hradiská). Na výrobu bronzu sa ako v celej Európe po vyčerpaní ložísk rýdzej medi využívali žily medených rúd (na Slovensku sú náznaky ťažby v Španej Doline v Starohorských vrchoch a v Špaňom Poli v Gemeri, ale zrejme sa už ťažilo aj tam, kde aj neskôr v novoveku) a cín sa získaval asi len ryžovaním (na Slovensku sa cínovec ryžoval v Nízkych Tatrách a v Slovenskom rudohorí). Pokiaľ ide o pochovávanie, ešte prevládalo kostrové pred žiarovým, ale ku konci starej bronzovej doby sa pomer zmenil. Rozvíjal sa diaľkový obchod (jantár z Pobaltia, mušle zo Stredomoria, kosák z Chetitskej ríše) i obchod (najmä so zbraňami) do vzdialenosti do 100 km. Stredná dĺžka života v starej bronzovej dobe bola okolo 29 rokov.

Krátky čas po začiatku starej bronzovej doby (2 000 – 1900 pred Kr., ale podľa kalibrovaných údajov 2 300 – 2 200 pred Kr.) ešte na západnom Slovensku krátko existovala kultúra zvoncovitých pohárov (presnejšie skupina Leitha (=Leithaprodersdorf) z Rakúska, ktorá je svojím habitom aj genetickými väzbami skôr predstaviteľom mladého eneolitu), popri ktorej sa v rovnakom čase krátko vyskytovala kultúra Chlopice-Veselé, a na východnom Slovensku sa ešte krátko vyskytovala skupina Nyírség-Zatín a skupina východoslovenských mohýl. Skupina Chlopice-Veselé, skupina Nyírség-Zatín aj skupiny východoslovenských mohýl a koštianska kultúra (pozri ďalej) patria do tzv. epišnúrového komplexu.

Z kultúry Chlopice-Veselé vznikla nasledujúca, nitrianska kultúra (cca 1 900 – cca 1600 pred Kr., ale podľa kalibrovaných údajov 2 200 – 1900 pred Kr.) a zo skupiny Nyírség-Zatín nasledujúca, koštianska kultúra (cca 1850 – cca 1 500 pred Kr., ale podľa kalibr. údajov skôr). Obe tvoria začiatok „klasickej“ starej bronzovej doby a pre obe sú typické rozsiahle kostrové pohrebiská, kovové ozdoby tvaru vŕbového listu (vzory sú asi z Kaukazu), drôtený šperk, ihlice (cyperské, s terčovitou hlavicou), na východe aj sibinské náušnice a najstaršie bronzové sekerky v strednej Európe. Tieto výrobky najprv zhotovovali z medi, neskôr používali zliatinu medi a arzénu, až nakoniec zliatinu medi a cínu, teda bronz. Koštianska kultúra je doložená v Košickej kotline, na Spiši (Žehra – Dreveník, Spišské Tomášovce) a vo Východoslovenskej nížine len v Dúbravke (okres Michalovce). Rozlišujú sa 3 fázy: najstaršia (Košice), klasická (Čaňa, Košťany, Valaliky) a koštiansko–otomanská (Čaňa a Nižná Myšľa).

Pre roky 1600 pred Kr. – 1450 pred Kr. (podľa kalibrovaných údajov 1 900/ 1850 – 1 600 pred Kr.) môžeme hovoriť o vrchole celej bronzovej doby i celého praveku na Slovensku. Nastali značné zmeny v duchovnej, spoločenskej aj hospodárskej oblasti.

Po roku 1600 pred Kr. (podľa kalibrovaných údajov asi 1 900 / 1850 pred Kr.) pozorujeme na západnom Slovensku ďalší „sled“ starobronzových kultúr: hatvanská, kisapostácka, únětická a wieselburská kultúra. Na východnom Slovensku v tom čase pokračovala koštianska kultúra (pozri vyššie) a začínala otomanská kultúra (pozri nižšie).

• Hatvanská kultúra (zo severného Maďarska) bola rozšírené na juhu západného s stredného Slovenska od dolného Ponitria až po Košickú kotlinu. Od tejto kultúry pochádzajú prvé opevnené sídliská starobronzovej doby (Malé Kosihy a Včelince) a sídliská tejto kultúry boli len opevnené. Pohrebný rítus bol výlučne žiarový. Na Slovensku v mladšej fáze hatvanskej kultúry presnejšie hovoríme o tokodskej skupine (vplyv kisapostáckej kultúry/skupiny).
• Pri ústí Hronu pozorujeme zásah kisapostáckej kultúry/skupiny, pre ktorú sú príznačné urny prikryté šálkou.
• Pre únětickú kultúru, ktorej jadro bolo na západ od Slovenska, bol typický tvar únětického pohárika a vyspelá bronzová industria (sekerky, ihlice, drôtený šperk, čelenky, hrivny). Z územia únětickej kultúry pochádzajú hromadné nálezy medených a bronzových hrivien, zhotovených z tyčinky okrúhleho tvaru a majúcich kruhových tvar. Tieto hrivny mohli byť akýsi polotovar, ale mohlo ísť aj o ekvivalent peňazí. Pamiatky tejto kultúry sa našli najmä v povodí Moravy, v okolí Trnavy, na Považí, ale aj v Ponitrí, s neveľkých hroboch, v ktorých mŕtvy boli pochovaní v skrčenej polohe s bronzovými ihlami, s masívnymi náramcami, náušnicami a s jantárovými perlami. Okrem týchto predmetov sú v hroboch v týchto čias aj keramické predmety – čiernosivo alebo čiernohnedo tónované, ale vždy bez ornamentov. Na Slovensku hovoríme najčastešie o hurbanovskom type únětickej kultúry, pre ktorý je charakteristický vplyv hatvanskej a kisapostáckej kultúry. Existovala ale napríklad aj tzv. nitriansko-únětická skupina.
• Wieselburská kultúra na Slovensko zasiahla z Dolného Rakúska a západného Maďarska v Bratislave (Rusovce, Podunajské Biskupice), sekundárne lokality sú Blatné, Chorvátsky Grob, Senec a Veľký Grob. Pohrebisko wieselburskej kultúry v Rusovciach prinieslo okrem keramických nálezov i bronzový, zlatý a strieborný šperk, morské mušle a jantár.

Posledný „sled“ kultúr starej bronzovej doby tvoria maďarovská, severopanónska (úplne na záver aj vatyanská kultúra) na západnom Slovensku a otomanská kultúra na východnom Slovensku. Pre maďarovskú aj otomanskú kultúru boli typické veľké opevnené osady tellového charakteru stavané na ostrožných návršiach, dunách chránených riečnym meandrom či na temenách kopcov (Ivanovce, Košice-Barca, Šurany-Nitriansky Hrádok, Nižná Myšľa, Spišský Štvrtok, Veselé, Hoste, Vráble, Rozhanovce, Bratislava-Devín, Prašník, Nitra-hrad) s náznakmi urbanizácie zástavby (Košice-Barca) a s až trojpriestorovými domami (Šurany-Nitriansky Hrádok), ďalej doklady obchodu s jantárom, rozvoj stavebnej techniky s kamennou architektúrou opevnení, vysoká úroveň kovovýroby a spracovania bronzu (šperky, zbrane, ihlice, prvý kosák), štylizované zvieracie plastiky, bochníkovité a antropomorfné idoly, mykénsky motív špirály a koncentrických krúžkov na kostených bočniciach úzd, keramike a šperkoch, prevažne kostrové pochovávanie v skrčenej polohe a vrcholne pestrá a kvalitná keramika (asi remeselne vyrábaná; zastúpené sú aj cedidlá, prenosné piecky pyrauny a kultové nádobky). Obyvateľstvo sa zaoberalo obrábaním pôdy, chovom domácej zveriny, ale i poľovníctvom V záverečnej fáze maďarovskej aj otomanskej kultúry badať vplyvy z východného Stredomoria (z mykénskej a minojskej kultúry).

• Maďarovská kultúra (súčasť kultúrneho komplexu Maďarovce – Větěřov – Böheimkirchen) vznikla pod vplyvom únětickej kultúry a pod vplyvmi z juhu. Delí sa na 3 územné skupiny: východnú (Pohronie a dolné Poiplie), strednú (= nitriansku) a západnú (=považskú; siaha do okolia Trnavy), a 3 vývojové fázy: úněticko-maďarovský horizont, stredná fáza a neskorá fáza (= prechodný horizont, predmohylový horizont, horizont Dolný Peter maďarovskej kultúry). Obdobie neskorej fázy malo veľký podiel na genéze karpatskej mohylovej kultúry. Najznámejšie náleziská maďarovskej kultúry sú Nitriansky Hrádok, Veselé, Čata, Šarovce, Branč. V oblasti maďarovskej kultúry ojedinele badať na západnom Slovensku, napr. v Budmericiach, vplyv věteřovskej kultúry z Moravy.
• Otomanská kultúra (=otomansko-fűzesabonský komplex), pôvodom zo Sedmohradska, bola rozšírená na Východoslovenskej nížine, v Košickej kotline a na Spiši, infiltrovaná bola aj na juhozápadné Slovensko. Terminologicky sa niekedy delí na staršiu fázu (otomanská kultúra v užšom zmysle) a mladšiu fázu (fűzesabonská kultúra). U nás sa rozlišujú tri fázy, prvá fáza je zastúpená v Košiciach-Barca I, druhá sa nazýva aj klasická a je zastúpená v Košiciach-Barca II a Spišskom Štvrtku a tretia nazývaná aj „skupina Streda nad Bodrogom“ a je zastúpená v Spišskom Štvrtku, Nižnej Myšli (nález hlineného modelu štvorkolesového voza) a na birituálnom pohrebisku v Strede nad Bodrogom. Osada Košice-Barca je významná riešením zástavby s domami zoskupenými do štyroch radov, ktoré pretínali čiastočne vydláždené ulice, ktoré pripomína neskoršie mestá a nemá v súvekej strednej Európe obdobu. V Gánovciach sa zas v záverečnej fáze otomanskej kultúry v kultovej studni našla železná (!) časť dýky alebo kosáka. Zrejme sa sem dostala z obchodom z Chetitskej ríše.
• Severopanónska kultúra (=vesprémska kultúra), presnejšie ostrihomská skupina, je jedna z vetiev inkrustovanej keramiky. Prenikla na Slovensko z juhu. Poznávame ju najmä zo žiarových pohrebíšť na severnom brehu Dunaja a pri dolnom Ipli. Náleziská: Malé Kosihy, Iža, Patince, Chľaba. Mladšia fáza tejto kultúry už tvorí domáci podklad karpatskej mohylovej kultúry.

Okolo 1450 pred Kr. (podľa kalibrovaných údajov asi okolo 1600 pred Kr.) pozorujeme záhadný zánik maďarovskej aj otomanskej kultúry a zánik väčšiny opevnených sídlisk (ostali len neopevnené dediny). Týmto udalostiam predchádzalo opevňovanie centrálnych sídlisk, prienik ľudu mohylových kultúr s prvkami vatyanskej kultúry, zmena pohrebného rítu na birituálny a veľmi časté ukrývanie pokladov (depotov) vzácnych kovových predmetov do zeme (archeologicky tieto depoty označujeme ako kosziderský horizont), napr. v Spišskom Štvrtku, Košice-Barca, Včelinciach, Šuranoch-Nitrianskom Hrádku, Hodejove. Ukrývanie pokladov (depotov) vzácnych kovových predmetov do zeme bolo inak hlavne pre nasledujúcu časť bronzovej doby pomerne typické. Mohlo súvisieť s nepokojnými časmi, ale mohlo mať aj najmä kultovú funkciu, podobne ako v juhovýchodnej Európe.