Demokratická strana (1989 – 2006)

Po páde komunizmu počas nežnej revolúcie bola DS v decembri 1989 obnovená. Z exilu sa vrátil jeden z jej zakladateľov Martin Kvetko, ktorý sa stal prvým predsedom obnovenej DS. Strana bola oficiálne zaregistrovaná 23. januára 1990.

V prvých slobodných voľbách do Slovenskej národnej rady v júni 1990 získala DS 4,4 % hlasov a 7 poslaneckých mandátov. Ivan Brndiar sa stal členom Predsedníctva SNR, predsedom výboru SNR pre národnosti, etnické skupiny a pre ľudské práva a predsedom poslaneckého klubu DS. Ďalšími poslancami zvolenými za DS boli: Michal Géci, Božena Badálová, Oľga Keltošová (podpredsedníčka SNR), Ján Majer, Hana Zelinová a Peter Brňák. DS sa stala súčasťou vládnej koalície. V slovenskej vláde pod vedením predsedu Vladimíra Mečiara mala DS 3 zástupcov: Ján Holčík sa stal ministrom priemyslu, Stanislav Novák ministrom práce a sociálnych vecí a Jozef Dubníček ministrom výstavby a stavebníctva.

30. septembra 1990 bol za predsedu strany zvolený Ján Holčík a Martin Kvetko bol zvolený za čestného predsedu.

Vládna kríza v roku 1991, ktorá vyvrcholila odvolaním Vladimíra Mečiara z funkcie predsedu vlády a následným rozštiepením Verejnosti proti násiliu na Občiansku demokratickú úniu - Verejnosť proti násilu (ODÚ-VPN) a Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), zasiahla aj DS. Poslanci Oľga Keltošová a Peter Brňák opustili stranu a pridali sa k HZDS Vladimíra Mečiara. V rekonštruovanej vláde pod vedením predsedu Jána Čarnogurského mala DS aj naďalej svoje zastúpenie. Ján Holčík si podržal svoje ministerstvo. Vladimír Pavle sa stal ministrom dopravy a spojov.

V nasledujúcich parlamentných voľbách v roku 1992 získala DS 3,3% hlasov a vzhľadom na to, že hranica potrebná na vstup do parlamentu bola zvýšená na 5%, do parlamentu sa nedostala. Týmito voľbami sa aj skončila krátka história DS ako parlamentnej strany. Predsedom strany sa stal v tom istom roku Peter Mattoš a v roku 1993 Anton Ďuriš.

Postupne sa do DS integrovalo viacero stredopravých politických strán: Demokrati 92, Zelená liga a Hnutie česko-slovenského porozumenia. V marci 1994 sa zlúčila so Stranou konzervatívnych demokratov. Predsedom strany sa stal Pavel Hagyari a podpredsedami Ivan Mikloš, Miroslav Ondruš. Ani integrácia však nepomohla DS dostať sa do parlamentu. Pred voľbami ponúklo KDH miesta na kandidátke predstaviteľom menších pravicových strán. Ponuku prijala Stála konferencia občianskeho inštitútu (SKOI), ktorej nominant Ján Langoš sa tak dostal do parlamentu. DS ponuku odmietla. Kandidovala spolu so Stranou podnikateľov a živnostníkov, ale neuspela. Koalícia získala iba 3,42% hlasov, čo opäť nestačilo na postup do parlamentu. Po prehratých voľbách hrozil strane zánik a spochybňoval sa zmysel jej existencie. V tejto situácii bola za predsedu strany zvolený Peter Osuský. Pod jeho vedením pokračovala integrácia občianskej pravice a v máji 1995 DS podpísala dohodu so SKOI, čím DS získala zastúpenie v parlamente prostredníctvom Jána Langoša. Koncom roku zvolil kongres DS Jána Langoša do funkcie predsedu a Petra Osuského do funkcie I. podpredsedu strany. Obaja potom zastávali tieto funkcie nepretržite až do r. 2001.

V roku 1997 vytvorili pravicové opozičné strany DS, KDH a Demokratická únia Modrú koalíciu s cieľom kandidovať spoločne vo voľbách v roku 1998 a vytvoriť silnú protiváhu vládnemu HZDS. Neskôr sa k Modrej koalícii pridali aj Sociálnodemokratická strana Slovenska a Strana zelených na Slovensku a koalícia zmenila názov na Slovenskú demokratickú koalíciu (SDK). Po prijatí nedemokratickej novely volebného zákona, ktorá prakticky znemožňovala koalíciám kandidovať vo voľbách, bola SDK pretransformovaná na volebnú stranu. Parlamentní kandidáti SDK formálne vystúpili zo svojich materských strán a stali sa členmi SDK. Hlavným cieľom SDK bolo poraziť HZDS vo voľbách.

SDK získala vo voľbách v roku 1998 26,33 % hlasov. HZDS síce získalo o 0,67 % hlasov viac, ale nepodarilo sa mu zostaviť vládu. Naopak podarilo sa to SDK spoločne s Maďarskou koalíciou, Stranou demokratickej ľavice a Stranou občianskeho porozumenia. DS získala prostredníctvom kandidátky SDK šesť poslaneckých mandátov. Poslancami sa stali nominanti DS Jozef Kužma, Ján Langoš, Peter Tatár, Peter Zajac, František Šebej a Peter Osuský. V roku 2001 sa Peter Zajac vzdal poslaneckého mandátu a nahradil ho Alexander Slafkovský. DS získala aj zastúpenie vo vláde prostredníctvom svojho nominanta Ivana Mikloša, ktorý sa stal podpredsedom vlády pre ekonomiku.

Veľmi skoro po víťazných voľbách sa ukázalo, že formálne vystúpenie parlamentných kandidátov SDK zo svojich materských strán nebude vo väčšine prípadov iba formálne. Mikuláš Dzurinda bol medzi tými, ktorí sa snažili o faktické zlúčenie piatich zakladajúcich strán SDK do jednej. Keď sa mu to nepodarilo, založil v januári 2000 novú politickú stranu, Slovenskú demokratickú a kresťanskú úniu. Do tejto strany vstúpila väčšina členov SDK a Mikuláš Dzurinda sa stal jej predsedom. Materské strany tento krok značne oslabil a ich volebné preferencie dlhodobo značne poklesli. Faktický rozpad SDK znamenal aj pohyby v samotnej DS. Na rozdiel od viacerých poslancov KDH a ďalších materských strán SDK splnili Langoš, Osuský, Šebej, Tatár a Zajac sľub daný svojej strane a do DS sa vrátili. Naopak, stranu opustil jej najpopulárnejší politik Ivan Mikloš, ktorý následne vstúpil do SDKÚ, rovnako ako tvorca reformy verejnej správy Viktor Nižňanský. Počtom neveľká skupina poslancov DS však stála v NR SR pri zrode viacerých dôležitých zákonov (napr. o slobodnom prístupe k informáciám, o vzniku Ústavu pamäti národa) a prvá vystúpila na parlamentnej pôde s návrhom 16 % rovnej dane, ktorý však koalícia, ktorej bola DS súčasťou, odmietla.

Začiatkom roka 2001 sa konali voľby predsedu DS. Ján Langoš sa už o funkciu neuchádzal, po dohode s dovtedajším I. podpredsedom Petrom Osuským a členmi predsedníctva strany sa na kongrese uchádzal o funkciu I. podpredsedu. Predsedom sa stal František Šebej a I.podpredsedom Langošov protikandidát Ľudovít Kaník. František Šebej sa však krátko po zvolení vzdal funkcie predsedu, pretože nezvolenie Jána Langoša považoval, rovnako ako členovia dovtedajšieho vedenia DS, za popretie princípov a hodnôt, ktoré pre nich DS predstavovala. Následne sa stal predsedom strany Ľudovít Kaník. V reakcii na túto voľbu sa František Šebej, Peter Zajac, Peter Tatár a Peter Osuský vzdali kandidatúry na akékoľvek stranícke funkcie a vo svojich záverečných vystúpeniach predpovedali zánik strany v objatí SDKÚ. Zakrátko z DS vystúpili a založili novú stranu pod názvom Občianska konzervatívna strana.

Pred voľbami v roku 2002 DS rozbehla volebnú kampaň, z ktorej, po rozhodnutí predsedníctva, krátko pred voľbami odstúpila, hoci už uzavrela koalíciu s DÚ Jána Budaja. Vedenie strany odporučilo priaznivcom DS, aby dali svoj hlas SDKÚ. Týmto krokom sa Ľudovít Kaník stal ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny. Na toto miesto ho po voľbách nominovala práve SDKÚ.

Ľudovít Kaník bol do čela DS zvolený aj na poslednom riadnom kongrese Demokratickej strany 18. júna 2005. Na kongrese otvorene presadzoval úzku spoluprácu až splynutie strany s SDKÚ. Vo voľbách zvíťazil nad Branislavom Hochelom, zásadným odporcom zlúčenia s SDKÚ. Po tomto kongrese nabrali udalosti veľmi rýchly spád. Už o pol roka neskôr, 17. decembra 2005, odsúhlasil mimoriadny kongres DS trojpätinovou väčšinou zlúčenie strany so Slovenskou demokratickou a kresťanskou úniou. O zlúčení strán rozhodol definitívne kongres SDKÚ dňa 21. januára 2006. Nová politická strana pôsobí pod názvom Slovenská demokratická a kresťanská únia - Demokratická strana. Oficiálne Demokratická strana zanikla 13. februára 2006, kedy bola vymazaná z registra politických strán ministerstva vnútra.[1] V čase zlúčenia s SDKÚ mala DS asi 1700 evidovaných členov.

Tá časť základne Demokratickej strany, ktorá sa nestotožnila s fúziou s SDKÚ, sa rozhodla založiť nový politický subjekt, ktorý mal pokračovať v odkaze a tradíciách Demokratickej strany. K obdobiu odovzdávania kandidátnych listín do parlamentných volieb v roku 2006, ktoré sa uskutočnili 17. júna, ešte nový politický subjekt nebol zaregistrovaný a tak jednotlivci prijali ponuku kandidovať na kandidátke Slobodného fóra. Subjekt bol neskôr (10. augusta 2006) zaregistrovaný pod názvom Demokratická strana Slovenska. Na Republikovom sneme 29. septembra 2007 sa rozhodlo o návrate historickému názvu Demokratická strana. Pod týmto názvom táto strana pôsobí naďalej v slovenskej politike ako mimoparlamentná strana. Pozri Demokratická strana (2006).

Vedenie Demokratickej strany po zjazde DS konanom 18. júna 2005:

• Ľudovít Kaník – predseda
• Branislav Hochel – prvý podpredseda
• Pavol Frešo – podpredseda
• Jozef Mečiar – podpredseda
• Alexander Slafkovský – podpredseda
• Jarmila Baková – tajomníčka

• 1990 (parlamentné voľby) – 4,4 % hlasov a 7 mandátov v parlamente
• 1992 (parlamentné voľby) – DS kandidovala v koalícii s Občianskou demokratickou stranou, koalícia získala 3,31 % hlasov a žiaden mandát v parlamente
• 1994 (parlamentné voľby) – 3,42 % hlasov a žiaden mandát v parlamente
• 1998 (parlamentné voľby) – DS podporovala kandidátku Slovenskej demokratickej koalície, ktorá získala 26,33 % hlasov a 42 mandátov v parlamente a stala sa jednou z vládnych strán; DS nominovala na kandidátku svojich členov, ktorí potom zo strany formálne vystúpili a stali sa členmi SDK
• 2002 (parlamentné voľby) – vedenie DS tesne pred voľbami stiahlo kandidátku do volieb v prospech Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ). Po voľbách nominovala SDKÚ predsedu DS Ľudovíta Kaníka do funkcie ministra práce, sociálnych vecí a rodiny.

Volebné preferencie strany v percentách podľa Štatistického úradu SR.
V roku 2005 boli preferencie DS také nízke, že ich štatistický úrad neuvádzal.

Články o politikoch Demokratickej strany sú uvedené v kategórii Politici DS.

1. Register politických strán a politických hnutí [online]. ives.minv.sk, [cit. 2019-10-21]. Dostupné online.

• Demokratická strana (1944 – 1948)
• Demokratická strana (2006)
• Kategória:Politici DS

• DS v registri strán MV SR
• https://www.demokratickastrana.org/