Referendum na Slovensku v roku 1997

1. "Ste za vstup SR do NATO?"
2. "Ste za rozmiestnenie jadrových zbraní na území SR?"
3. "Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území SR?"
4. "Súhlasíte, aby prezidenta SR volili občania SR podľa priloženého návrhu ústavného zákona priamo?"

Prvá otázka o vstupe do NATO (uznesenie NR SR zo dňa 14. februára 1997) bola oficiálne podporovaná vládou koalíciou (HZDS, Slovenská národná strana (SNS) a Združenia robotníkov Slovenska (ZRS)). Otázka bola len hypotetická, pretože Slovensko vedené premiérom Vladimírom Mečiarom americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová označila ako "čiernu dieru na mape Európy" a NATO by pravdepodobne aj tak Slovensko za člena vtedy nepozývalo[3]. Druhá a tretia otázka súviseli s prvou a boli úmyselne formulované tak aby odradili voliť "áno" na všetky tri otázky.[4] Otázky boli mätúce, pretože NATO už dávno predtým avizovalo úmysel nerozmiestňovať na území nových členských štátov jadrové zbrane ani vojenské základne.

Praktickým dôsledkom, ak by referendum bolo platné a občania by v referende vstup do NATO zamietli, by bolo to, že aj keby SR dostala od NATO pozvánku, nemohla by ju prijať, pretože podľa čl. 99 ods. 1 ústavy SR možno výsledok referenda zmeniť alebo zrušiť ústavným zákonom až po uplynutí troch rokov od jeho účinnosti. Aj v prípade iného výsledku (neplatné referendum alebo platné s väčšinou za vstup) by slovenskí voliči odhlasovali kontroverzné posolstvo kritizujúce NATO mnohými hlasmi za rozmiestňovanie jadrových zbraní a vojenských základní. Ani nie dva mesiace po našom zmätočnom referende sa konal 8.-9. júl 1997 summit NATO v Madride, ktorý rozhodol, že na konzultácie o rozširovaní aliancie budú v prvej vlne prizvané krajiny Poľsko, Maďarsko a Česko.[5]

Vládu V. Mečiara Západ v tom období už dlhšie kritizoval (pozri aj Politický vývoj#Volebné obdobie 1994 – 1998). Správa americkej vlády pre Kongres USA o rozširovaní NATO označila Slovensko a Albánsko ako krajiny, v ktorých sú problémy s rešpektovaním demokracie.[6] Pozícia Slovenskej republiky bola nepriaznivá nielen v otázke prijatia do NATO, ale aj o vstupe do Európskej únie. Predseda zmiešaného výboru Európsky parlament - Slovensko Herbert Bösch povedal, že na Slovensku dochádza k veciam, ktoré nemožno tolerovať: „Deľba moci nemôže vyzerať tak, že kontrolné výbory pre televíziu, rozhlas, tajnú službu a privatizáciu sa viac alebo menej obsadzujú len ľuďmi vernými vláde.“ [6]

Na mítingu HZDS v marci 1997 v Trnave Vladimír Mečiar priznal, že Slovensko nebude pravdepodobne prijaté do aliancie v prvej vlne rozšírenia. Ako dôvod uviedol „globálne dohody“ medzi USA a Ruskom. Toto vyjadrenie však neskôr popreli Spojené štáty aj ruský premiér Viktor Černomyrdin. Premiér tvrdil, že o negatívnom postoji USA vie už od júla 1996, kedy mu ho oznámila Albrightová počas návštevy Bratislavy.[6]

Otázka o priamej voľbe prezidenta sa stala predmetom konfliktu medzi Ústrednou komisiou pre referendum a vládou, resp. ministerstvom vnútra z dôvodu rôznych právnych výkladov Ústavy SR a zákona o spôsobe vykonania referenda. Dňa 24. apríla 1997 sa vláda obrátila na Ústavný súd SR s návrhom uznesenia: „Referendom nemožno meniť Ústavu Slovenskej republiky“ avšak už dva dni predtým, 22. apríla 1997, uložila ministrovi vnútra Gustávovi Krajčimu nedoručovať obciam hlasovacie lístky so štvrtou otázkou.[9] Dňa 13. mája 1997 Ústavný súd odmietol návrh Vlády SR.[10] Dňa 21. mája 1997 (dva dni pred referendom) Ústavný súd prerokoval podnet skupiny 35 poslancov NR SR a vydal uznesenie č. 139/1997 Z.z., že Ústava Slovenskej republiky neobsahuje zákaz, aby predmetom referenda bola otázka o zmene Ústavy. Zároveň však Ústavný súd rozhodol, že nie je v poriadku, že k štvrtej otázke bola priložená písomná príloha. Teda, že príloha rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o vyhlásení referenda k štvrtej otázke odporuje § 2 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda.[11] Otázka teda mohla zostať, ale hlasovanie o nej by podľa súdu bolo irelevantné. Minister vnútra Gustáv Krajči nechal na vlastnú zodpovednosť nanovo vytlačiť lístky len s prvými tromi otázkami, pričom argumentoval aj uvedeným uznesením Ústavného súdu. Vznikla tak situácia, kedy sa v niektorých oblastiach SR distribuovali lístky so štyrmi otázkami a v niektorých len s prvými tromi. Niektorí členovia referendových komisií odmietali prijať zmenené lístky,[12] respektívne niektoré samosprávy odmietli lístky distribuovať do hlasovacích miestností[13].

Ústredná komisia pre referendum sa 25. mája 1997, teda deň po skončení referenda uzniesla, že referendum bolo zmarené v dôsledku nedistribuovania lístkov so štyrmi otázkami. Ústavný súd dňa 6. februára 1998 na podnet opozičného poslanca Ivana Šimka deklaroval, že minister vnútra svojím konaním a postupom v súvislosti s referendom porušil ústavné a základné práva občanov SR.[14]

Na jeden z ďalších návrhov občanov Ústavný súd vydal uznesenie, že Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky o vyhlásení referenda je platné a nemeniteľné. Žiadny štátny orgán, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, Ústavný súd Slovenskej republiky, ministerstvá alebo iné štátne orgány nemôžu meniť formuláciu, počet alebo poradie otázok vyhlásených pre referendum týmto rozhodnutím prezidenta republiky.[15]

Gustáv Krajči sa k tejto téme v roku 2003 vyjadril "Mal som dve možnosti - podať demisiu, alebo realizovať vládne uznesenie", avšak s odstupom času uznal, že mohol aj rešpektovať návrhy prezidenta Kováča a počkať na výsledok referenda.[16]

V Národnej rade Slovenskej republiky prebehlo niekoľko hlasovaní[17] o zrušení Mečiarových amnestií, platných od roku 1998. Amnestie sa týkajú zavlečenia Michala Kováča ako aj zmarenia referenda. Dňa 31. mája 2017 Ústavný súd potvrdil zrušenie amnestií slovenským parlamentom z 5. apríla 2017.[18] Po zrušení amnestií sa pred súd dostať aj Krajči,[19] ktorého obvinili z trestného činu marenia prípravy volieb a referenda, zneužívania právomoci a pozmeňovania úradnej listiny.[13]

Opozícia vyzvala svojich priaznivcov aby bojkotovali referendum. Bojkot bol úspešný a referenda sa zúčastnilo len 9,5% voličov. Volebná účasť dosiahla oveľa menej ako potrebných 50% a referendum bolo vyhlásené za neplatné. 26. mája 1997 na protest proti postupu vlády počas referenda rezignoval minister zahraničia Pavol Hamžík. V júli 1997 (summit v Madride 8.-9. júla 1997[5]) NATO potvrdilo, že pozývajú Česko, Maďarsko a Poľsko aby sa stali členmi, ale nie Slovensko. O týždeň neskôr Európska komisia taktiež odmietla pozvať Slovensko na vstup do Európskej únie z dôvodu nesplnenia "demokratických kritérií" ale vyzvala na vstup okolité krajiny.[7]

Doteraz sa vedú polemiky o tomto referende. Niektorí tvrdia, že referendum bolo zmarené prezidentom Kováčom 13. marca 1997 tým, že ho vyhlásil v rozpore s ústavou, pretože tá neumožňuje spojiť dve alebo viac referendových iniciatív do jedného referenda.[20]

Erik Láštic označil toto referendum ako spor o povahu režimu: "ako nástroj pre politické strany na presadenie ich vlastnej agendy (petičná akcia opozičných strán), ale i referendum ako prostriedok politického zápasu v snahe znížiť zisky politických oponentov (vládnou koalíciou iniciované uznesenie NR SR s troma otázkami)".[8]

Podľa iných autorov[4] bola výsledkom tohto, v poradí druhého referenda, polarizácia spoločnosti a politickej elity a malo negatívny dopad na rozvoj slovenskej demokracie. Nepriamym dôsledkov naštrbenia dôvery voličov v samotné referendum ako metódu uplatňovania priamej demokracie je tiež to^{[chýba zdroj]}, že zo všetkých ďalších šiestich referend do roku 2017 bolo platné (teda s účasťou voličov nad 50%) len jediné referendum o vstupe do EÚ v roku 2003.[21]

Okresný súd (OS) Bratislava I v roku 2000 zastavil trestné stíhanie, už vtedy obžalovaného Krajčiho z trestného činu marenia referenda, v roku 1997 ^[12] s odvolaním sa na platnosť amnestií. Po zrušení amnestií v roku 2017 sa prípadom začal znovu zaoberať Okresný súd Bratislava I. Krajčimu hrozí väzenie od troch do desiatich rokov. Zmarením referenda podľa obžaloby spôsobil škodu viac ako 79 miliónov korún.[13] Obhajoba Gustáva Krajčiho už na prvom pojednávaní v marci 2018 podala podnet, aby prípad preveril Súdny dvor Európskej únie. Podnet obsahuje aj žiadosť, aby sa súd obrátil na Súdny dvor Európskej únie na vydanie predbežného rozhodnutia. Keď súd dospeje k záveru, že podnet nie je dôvodný, vytýči nový termín pojednávania, ak dospeje k záveru, že je dôvodný, tak vytýči termín neverejného zasadnutia, na ktorom pojednávanie preruší, vysvetlil sudca. ^[88] Súd žiadosti obhajoby vyhovel, konanie prerušil a do Luxemburgu poslal dve otázky, ktorými chce zistiť, ako môže postupovať. V prvej otázke sa pýta, či možno po zrušení Mečiarových amnestií súdiť ľudí, ktorí boli pôvodne oslobodení. Druhá sa týka spôsobu, ako boli zrušené samotné amnestie. [22]

• Erik LÁŠTIC. V rukách politických strán Referendum na Slovensku 1993 – 2010. ISBN 978-80-223-3000-8. Univerzita Komenského v Bratislave, 2011, 130 strán. Dostupné aj online.
• Grigorij Mesežnikov, Martin Bútora: Slovenské referendum '97: zrod, priebeh, dôsledky, Inštitút pre verejné otázky, 1997, 305 strán, ISBN 8096773925, 9788096773923

• Zoznam referend na Slovensku