Dejiny Ruska

V polovici 8. storočia sa škandinávske a slovanské kmene usadili na severozápade Ruska a založili tu Ladožskú a Lubšinskú pevnosť. Od roku 780 po rieke Volga začínajú obchodovať s Bulharmi a pravdepodobne aj Chazarmi. Podľa Povesti dávnych liet [3] v roku 850 Kyjev obsadili Askold a Dir, ale archeologické vykopávky nezaznamenali žiadnu prítomnosť Škandinávcov z tohto obdobia na území dnešného Kyjeva. Našlo sa iba niekoľko slovanských dedín. Podľa letopisu v roku 862, v období občianskych vojen medzi kmeňmi Slovanov a Ugrofínov, prišiel na toto územie Varjag Rurik.

Podľa Povesti dávnych liet [4] moc v Kyjeve ovládol Oleg, vodca Varjagov a zavraždil Askolda a Dira. Obchodné kontakty s okolitým svetom sa odohrávajú v dolnej časti štátu, pri ceste známej ako „cesta zo Škandinávie do Grécka“. Kmene Slovanov, Ugrofínov a Baltov sú v tomto období daňovníkmi Kyjevskej Rusi.

Kyjevská Rus 1015 – 1113.

Nastal rozvoj ranofeudálnej monarchie sprevádzaný rozvojom výrobných síl, feudálnych vzťahov a úspešnými vojnami proti Byzancii a Varjagom. V roku 1036 panovník Jaroslav I. Múdry porazil Pečenehov pri Kyjeve. V tomto období boli do Kyjevskej Rusi spojené všetky východoslovanské kmene. Za vlády Jaroslava I. vznikli prvé ruské zákony (tzv. Ruská pravda).

V tomto období sa začali objavovať prvé citeľné znaky rozpadu Kyjevskej Rusi a kríza špecifického systému vlády. V roku 1068 začínajú turecké kmene (v ruských dejinách známi ako Polovci) podnikať prvé vojenské výpady na územie Staroruského štátu. V bitke na rieke Alta porazili vojsko kniežaťa Izjaslava Jaroslaviča a vyplienili kniežatstvo na juhu Ruska.

Obdobie sa charakterizuje upevnením feudálnej monarchie. Opäť vzniká viac-menej jednotný štát, ale rozvoj feudálnych centrov a zvýšená aktivita veľmožov sa snažili o jeho postupné osamostatnenie. V roku 1111 knieža Vladimír II. Monomach porazil kmene Pečenehov pri rieke Salnica. V roku 1132 sa v Staroruskom štáte začal proces feudálnej drobivosti územia na menšie štátiky a Kyjevská Rus prestala existovať.

V roku 1547 bolo moskovské knieža Ivan IV. Hrozný korunovaný za knieža Moskovského štátu. Pri príležitosti korunovácie nového panovníka Moskovský štát zmenil názov. Ivan IV. Hrozný bol na zahraničnopolitickej scéne pomerne úspešný. V roku 1552 definitívne pripojil Kazaň. Stredná a dolná časť Povolžia tak vytvorila spolu s Kazaňou územie Moskovského štátu. V roku 1554 sa začala vojna so Švédskom, ktorá trvala až do roku 1557. Toho istého roku podpísali zmluvu s Moskovským štátom o pripojení k územiu Moskovského štátu Chabardínci. V celej krajine nastala poľnohospodárska kríza (tzv. Veľký hlad).

Medzi rokmi 1558 – 1583 trvala prvá vojna proti Švédsku, Poľsku a Veľkému litovskému kniežatstvu o prístup k Pobaltiu a Baltskému moru (tzv. Livónska vojna, po rusky: Русско-ливонская война). Rusko začalo vojnu v januári 1558. Už v prvých rokoch vojny padla Narva a Derpt a ruské vojská postúpili až k Tallinnu. Ale v roku 1559 boli nútení uzatvoriť mier. Livónski feudáli využili toto prímerie na uzatvorenie dohody s poľským kráľom Žigmundom II. Augustom, na základe ktorého územie Livónska a oblasti rižskej arcidiecézy (rižské kniežatstvo) boli pod protektorátom poľského kráľa.

V tom istom roku (1559) Dánsko obsadilo Kurlandské a Eselvikské kniežatstvo. V roku 1560 ruské vojská obsadili pevnosť Alūksne a mesto Viljandi. Livónska armáda neodolalo tlaku ruského vojska a pri meste Ergems bola porazená. Livónsko sa rozpadlo a nemeckí feudáli severného Estónska prešli pod nadvládu Švédska.

Ivanovi IV. Hroznému napokon v roku 1561 konštantínopolský patriarcha oficiálne priznáva titul cár. Začala sa druhá etapa Livónskej vojny.

Na začiatku druhej etapy Livónskej vojny muselo Rusko viesť vojnu s Poľskom, Veľkým litovským kniežatstvom a Švédskom. Zo začiatku sa im darilo – v roku 1563 získali mesto Polack. V júni roku 1566 prišli do Moskvy litovskí poslovia s požiadavkou rozdelenia Livónska, s čím ale cár Ivan IV. nesúhlasil a chcel pokračovať v boji o prístup k Pobaltiu.

Ivan IV. Hrozný dobyl mesto Narva.

Litva a Poľsko sa v roku 1569 stali súčasťou Poľsko-litovského štátu, čo spôsobilo Rusku problémy ako na severe, kde sa znova vyostrili vzťahy so Švédskom, tak aj na juhu, odkiaľ sa hrnuli Turci v roku na Astrachaň (1569) a Moskvu (1571).

V roku 1574 vojská Ivana IV. Hrozného obsadili pevnosť Cesis a tiež niekoľko iných miest vo východnom Lotyšsku. Nový panovník Poľsko-litovského štátu – Štefan Bátori – uskutočnil v roku 1579 vojenský protiútok a obsadil Polack a v roku 1581 dokonca aj Pskov.

V tom istom roku (1581) získali Švédi Narvu a Karéliu. Hrdinská obrana Pskova ruským vojskom v rokoch 1581 – 1582 sa pričinila o priaznivejší vývoj udalostí vo vojne pre Rusko. Následkom toho bola v roku 1582 na 10 rokov uzatvorená mierová zmluva medzi Jánom Zápoľským a Ivanom IV. Hrozným, na základe ktorej sa Polacko a Livónsko stali súčasťou Poľsko-litovského štátu a bývalé ruské územia sa znova vrátili cárovi Ivanovi IV.

V roku 1583 bola podpísaná mierová zmluva medzi ruským cárom a Švédskom (tzv. Plusské prímerie), ktorá ukončila Livónsku vojnu. Mesto Narva, Kingisepp a Ivangorod znova patrili Rusku.

Časté nájazdy krymských Tatárov a hrozba ich útoku na Povolžie boli v konečnom dôsledku nepriaznivé pre vývoj Moskovského štátu, jeho snahu vyhrať Livónsku vojnu a dostať sa tak k Baltskému moru a Pobaltiu.

V roku 1562 nastala zmena pravidiel dedenia majetku a zeme. Pre šľachtické rody platilo, že strácajú majetok a pôdu v prospech Moskovského štátu v prípade, ak nenapísali závet alebo nemali blízkych príbuzných. Na rody kniežacie sa toto pravidlo vzťahovalo iba vtedy, ak nemali mužského potomka.

Moskovský štát 1598 – 1682.

Ivan Hrozný čelil vzrastajúcej moci bojarov tým, že v roku 1565 založil svoje súkromné vojsko (po rusky: кромешники) a ohraničil cárske územie (tzv. opričnina, po rusky: опричнина). Sprvoti sa chcel vzdať nároku na trón a titulu cár, ale potom ako dostal zvláštnu právomoc od delegácie duchovenstva v krajine, vrátil sa na trón za určitých podmienok. V roku 1571 vypracoval zákonník, v ktorom limitoval požiadavky ruskej šľachty (tzv. Stoglav, po rusky: Стоглав).

V roku 1571 krymský Tatár Devlet I. Girej so 120 000 armádou napadol územie Moskovského štátu. Začala sa Rusko-krymská vojna. V máji 1571 vypálil Moskvu. Chán Devlet I. žiadal od Ivana IV. Hrozného, aby obnovil nezávislosť Kazanského a Astrachanského chánstva a vrátil trón dynastii Girai. V roku 1572 však bolo vojsko Devleta I. Gireja porazené Michailom Ivanovičom Borotinským v bitke pri dedine Molodia. Práve v tomto vojenskom konflikte sa ukázala slabosť cárovej opričniny. Pre jej nesolventnosť sa ju Ivan IV. Hrozný rozhodol v roku 1572 rozpustiť. Nedokázala totiž byť cárovi k dispozícii kompletná, keď ju potreboval.

Cár tiež podporoval objaviteľské a dobyvačné cesty. Už v roku 1558 udelil obchodníckej rodine Stroganovovcov patent na kolonizáciu oblastí pozdĺž rieky Kama. Rokoch 1578 – 1579 kozák Jermak Timofejevič so svojim oddielom podnikol dve výpravy na Sibír. Cár v tom istom období podporoval rozvoj obchodu s Holandskom. Ivan IV. Hrozný zomrel v roku 1584. V krajine vzniklo politické a mocenské vákuum, ktoré využil Boris Godunov, ktorý sa ujal vlády na úkor slabého kráľovho nástupcu.

V roku 1589 bol v Rusku ustanovený moskovský patriacha.

Začiatok 17. storočia v Rusku charakterizovalo obdobie bezvládia (tzv. Obdobie smuty (1598 – 1613), po rusky: Смутное время). V prvej polovici 17. storočia však získali nevoľníci v Rusku viaceré práva.

V septembri 1609 poľský kráľ Žigmund III. Vasa obsadil Smolensk. O rok neskôr (1610) bolo vojsko Dmitrija Ivanoviča Šujského porazené vojskami hajtmana Stanisław Żółkiewského a blížili sa k Moskve. Ruskí veľmoži sa dohodli, že na trón v týchto pohnutých časoch vymenujú Vladislava IV. Vasu pod podmienkou, že zachová nezávislosť Moskovského štátu a príjme pravoslávie.

V noci z 20. na 21. septembra 1610 Stanisław Żółkiewski dobyl Moskvu. Po polročnom obliehaní padol aj Smolensk. V roku 1611 donskí kozáci pod vedením kniežaťa Dmitrija Timofejeviča Trubeckého tiahli na Moskvu a vytlačili poľskú armádu do Kremľa. V auguste roku 1612 sa pri Moskve objavili spojenecké vojská Dmitrija Požarského, ktoré 22. – 24. augusta 1612 porazili poľskú armádu idúcu svojim krajanom do Kremľa na pomoc. Poľské vojsko obkľúčené v moskovskej pevnosti sa tak stalo korisťou vojska Dmitrija Požarského a padlo do zajatia.

Korunovácia Michaila I. Romanova.

V januári 1613 sa v Moskve konal všeľudový zjazd vrstiev obyvateľstva vrátane roľníkov. Na zjazde sa malo rozhodnúť o budúcom panovníkovi Moskovského štátu spomedzi štyroch kandidátov – Vasilij Ivanovič Šujskij, Ivan Michajlovič Vorotinskij, Dmitrij Timofejevič Trubeckoj a Michail Fjodorovič Romanov. Dňa 7. februára 1613 bol za panovníka zvolený Michail Fjodorovič Romanov a obdobie smuty sa tak v ruských dejinách skončilo. Ale bolo treba splniť rôzne zložité úlohy, a to obnoviť Moskovský štát a jeho poriadok.

Toho roku (1613) Poľsko získalo niekoľko miest v smolenskej oblasti a tiež oblasti na severe Ruska. Pokus dobyť Smolensk však nevyšiel. Keď v roku 1617 poľský kráľ tiahol na Moskvu, jeho vojská obsadili Dorogobuž a Viazmu, ale tverskú oblasť získali vojská ruské.

Svetloružovou farbou je na mape vyznačené územie, ktoré patrilo k územiu Poľsko-litovského štátu po Deulínskom prímerí.

V roku 1618 sa poľské vojská snažili dobyť mesto Možajsk, od ktorého sa potom odrazili smerom na Moskvu, kde sa ku nim pridali záporožskí kozáci. Po neúspešnom útoku na Moskvu a Kláštor sv. Trojice sa poľský kráľ dohodol s Michailom Romanovom na prímerí. Toto prímerie vošlo do dejín Ruska ako Deulínske prímerie. Na jeho základe na obdobie 14,5 roka sa Poľsko vzdalo smolenskej, černigovskej a severskej oblasti v prospech Ruska.

Počas vlády Michaila Romanova sa začala postupne osídľovať Sibír a v polovici 17. storočia aj pobrežie Ochotského mora a Čukotka. Vznikali tu nové mestá – Jenisejsk, Kuzneck, Krasnojarsk, Jakutsk. V roku 1645 Vasilij Pojarkov objavil severné pobrežie polostrova Sachalin a o tri roky neskôr (1648) ruský geograf Semion Ivanovič Dežnev prišiel až k Beringovmu prielivu. Panovník pripojil na základe autonómnej republiky územie Ukrajiny, ktoré sa tak stalo súčasťou Moskovského štátu.

Počas vlády Alexeja I. sa zvýšil vplyv Západu, kde sa v tom čase rýchlo rozvíjal obchod. Technologická a vojenská prevaha západoeurópskych krajín, ktoré navyše kolonizovali krajiny po celom svete bola očividná. Rusko, takmer zbavené prístavov a možnosti obchodovať po mori, bolo nútené reorganizovať svoju armádu a zefektívniť orgány štátnej moci.

Reformy Petra I. z konca 17. storočia a začiatku prvej štvrtiny 18. storočia mali veľký vplyv na sociálno-ekonomický a kultúrny rozvoj krajiny. Príkladom pre takéto reformy bolo Petrovi I. absolutistické Švédsko. Víťazstvom v Severnej vojne (1700 – 1721) získalo Rusko prístup k Baltskému moru.

Karélia a Livónsko boli znova pod mocou panovníka Petra I. Veľkého, ktorý 27. mája 1703 na brehu rieky Neva založil mesto Petrohrad – v rokoch 1708 – 1918 hlavné mesto Ruska. Po jeho smrti v roku 1725 nastáva v období rokov 1725 – 1801 tzv. obdobie palácových prevratov.

Počas vlády Kataríny II. Veľkej (1762 – 1796) Ruské impérium získalo prístup k Čiernemu moru. Panovníčke sa podaril jeden z cieľov svojej vlády, keď z tejto oblasti vyhnala Osmanskú ríšu.

Víťazstvo Kataríny II. Veľkej nad Osmanskou ríšou v roku 1772.

V rokoch 1768 – 1774 trvala rusko-turecká vojna, v ktorej sa bojovalo v oblasti Besarábie, Moldavska a Kaukazu. V septembri 1769 sa ruským vojskám podarilo obsadiť mestá Chotin, Jasy a Galac na pobreží Čierneho mora. Ďalší ich postup nezastavila ani turecká flotila, ktorú vojská porazili v roku 1771.

V januári 1770 padlo ukrajinské mesto Brailov a v lete toho roka niekoľko moldavských a tureckých miest. Turci tak boli nútení podpísať v roku 1772 mierovú zmluvu. O rok neskôr (1773) však vojenské operácie pokračovali.

Krutý koniec námornej flotily Osmanskej ríše v druhej Rusko-tureckej vojne.

V roku 1774 na základe mierovej zmluvy podpísanej medzi Ruským impériom a Osmanskou ríšou impérium dostalo územia okolo Kaspického mora. Krymský chanát vyhlásil nezávislosť od Osmanskej ríše a prešiel pod kontrolu Ruského impéria. To sa zaviazalo chrániť balkánskych a kaukazských kresťanov, ktorí sa nachádzali v poddanstve Turkov. Konečne tak prestali nájazdy tureckých kmeňov na Rusko z juhu.

Príčina druhej Rusko-tureckej vojny bola v tom, že Turecko chcelo naspäť územie polostrova Krym a nesúhlasilo s podmienkami Küçük Kaynarckej mierovej zmluvy z obdobia prvej Rusko-tureckej vojny (1768 – 1774). Na stranu Ruského impéria sa pripojilo Rakúsko-Uhorsko.

Rakúsko-Uhorské vojská vtrhli na územie dunajských kniežatstiev. V decembri 1787 gróf Grigorij Alexandrovič Potemkin bleskovo obsadil ukrajinské mesto Očakov. Vo viacerých nasledujúcich bitkách sa vyznamenal ruský generál A. V. Suvorov. 22. decembra 1790 obsadili ruské vojská Izmail. Turci boli nakoniec v roku 1791 prinútení Küçük Kaynarckú mierovú zmluvu potvrdiť a Ruskému impériu dať mestá na Krymskom polostrove a na ľavom brehu rieky Dnester.

Počas obdobia medzi rokmi 1772 a 1795 boli k Ruskému impériu pripojené bieloruské a ukrajinské územia, ktoré boli kedysi po mongolsko-tatárskych nájazdoch súčasťou Kyjevskej Rusi a tiež litovské a lotyšské územia. Neskôr po štvrtom delení Poľska, Ruské impérium získalo aj veľkú časť Varšavského vojvodstva.

V roku 1773 sa začalo Povstanie Jemeliana Pugačova. Sprvoti to bolo povstanie uralských kozákov, ktorí boli nespokojní, pretože stratili svoje práva. Neskôr malé povstanie prerástlo na rozsiahlu vojnu, ktorá zachvátila oblasť Orenburského kraja, Uralu a Povolžia.

V 19. storočí sa v dôsledku pripojenia severných území, Povolžia, Uralu, Sibíri a Ďalekého východu, ktoré sa stali súčasťou Ruského impéria v 16. – 19. storočí, stalo impérium mnohonárodnostným štátom.

Ruské impérium v rokoch 1762 – 1801 (hore), Územné prírastky Ruského impéria na Kaukaze a v strednej Ázii v 19. storočí (dole).

Dňa 22. decembra 1801 Pavol I. podpísal Manifest o pripojení Gruzínska k Ruskému impériu uverejnený 18. januára 1801. Pripojenie do značnej miery prispelo k tomu, aby sa gruzínsky národ vyhol genocíde a násilnej asimilácii zo strany Turecka a Perzie.

Dňa 24. marca 1801 (12. marec 1801) bol na panovníka Pavla I. spáchaný atentát. Atentátnici, ktorí boli v Petrohrade na anglickej misii, takto vyjadrili nespokojnosť so spoluprácou panovníka s Francúzskom, ktorá bola príčinou zhoršenia záujmov Anglicka o dobré vzťahy s veľkými ruskými zemepánmi, závisiacimi od vývoja anglického trhu.

V roku 1806 ruské vojská napadli dunajské kniežatstvá s cieľom prekaziť Osmanskej ríši snahy o kruté zverstvá vykonávané na obyvateľstve v Srbsku, začala sa tak ďalšia rusko-turecká vojna. Na Kaukaze sa ruskej armáde podarilo potlačiť nájazd tureckých vojsk na Gruzínsko. Týmto krokom získali mestá Anapa a Poti a za Dunajom Orsovo, Ruse, Giurgiu, Turno a Pleven. V roku 1811 maršal Michail Illarionovič Kutuzov zastavil postup vojska vezíra bej Ahmeda. O rok neskôr (1812) bola v Bukurešti uzatvorená mierová zmluva, podľa ktorej Ruské impérium dostalo územie Besarábie.

Rusko bolo súčasťou protifrancúzkej koalície už na konci 18. storočia. V roku 1799 však z koalície pre nezhody vystúpilo. Alexander I. však čoskoro prehodnotil svoje stanovisko a do bojov opäť zasiahol. 2. decembra 1805 sa Napoleonovým vojskám podarilo poraziť spojené rakúsko-ruské vojská v bitke pri Slavkove a Rusko onedlho z koalície opäť vystúpilo.

Po bitke pri Slavkove zostalo jediným súperom Francúzska v Európe Anglicko. Napoleon sa proti nemu rozhodol bojovať ekonomicky – blokádou. V roku 1812 obvinil Rusko z porušovania tejto blokády a napadol ho. Začala sa Ruská Vlastenecká vojna. Napoleon úspešne prenikol na ruské územie a Rusi začali používať taktiku spálenej zeme. Vo veľkej bitke pri Berezine si vybojoval cestu do Moskvy, tú však po jeho príchode stihli Rusi zapáliť. V nasledujúcej bitke pri Borodine utrpel Napoleon Bonaparte rozhodujúcu porážku a z jeho 600 tisícovej armády zostalo ledva 50 tisíc. Ruská armáda tak nakoniec odrazila útok napoleonského vojska. Západné oblasti Ruského impéria v nej utrpeli značné škody.

Bitka pri Lipsku, 17. október 1813.

Nasledujúc ústup Napoleona I., v januári 1813 ruské vojská prekročili rieku Nemunas, vpadli do Pruska a začali oslobodzovať Nemecko od francúzskych okupačných vojsk. Dňa 4. marca 1813 oslobodili Berlín a 27. marca (1813) obsadili Drážďany. Za pomoci pruských partizánov oslobodili aj Hamburg.

V dňoch 16. – 19. októbra 1813 sa odohrala bitka, ktorá do svetových dejín vošla pod názvom ako Bitka národov alebo bitka pri Lipsku. V ruských dejinách je toto obdobie známe pod názvom Európsky osloboditeľský pochod ruskej armády (po rusky: Европейской освободительной поход русской армии). Francúzske vojská Napoleona I. boli spojenými rusko-prusko-rakúskymi vojskami porazené, a tak dňa 31. marca 1814 mohli ruské vojská vstúpiť do Paríža.

Povstanie dekabristov.

V rokoch 1818 – 1819 bolo v niektorých Pobaltských guberniách zrušené poddanské právo. Z poddaných roľníkov bezzemkov sa stali hospodárski proletármi. Práve tieto problémy boli príčinou trhlín v sociálno-ekonomickom rozvoji rôznych častí Ruského impéria.

Po smrti cára Alexandra v roku 1825 sa časť ruských armádnych dôstojníkov pokúsila o odstránenie cára Mikuláša I. z ruského trónu v tzv. Povstaní dekabristov (po rusky: Восстание декабристов). Povstanie však bolo neúspešné a jeho organizátori potrestaní. Následná politika nového cára ďalej prehlbovala spoločenskú a ekonomickú krízu v krajine.

Dňa 16. júla 1826 sa perzská armáda usadila pri hranici Ruského impéria v Karabachu. O tri dni neskôr ruské 8 000 vojsko zaútočilo na 35 000 armádu Peržanov a vyhnalo ju za rieku Araks. Začala sa tak Rusko-perzská vojna (Rusko-iránska vojna).

V máji nasledujúceho roku (1827) sa ruské vojská vydali smerom na Arménsko, obsadili mesto Ečmiadzi a niekoľko pevností a zablokovali Jerevan. Pokus perzských vojsk odraziť útok ruskej armády na Jerevan skončil neúspechom – mesto padlo po bleskovom útoku 1. októbra 1827. Podľa Turmenčajskej mierovej zmluvy z roku 1828, ktorá vojnu ukončila, boli k Ruskému impériu pripojené oblasti severného Azerbajdžanu a východného Arménska. Obyvateľstvo týchto oblastí aktívne podporovalo ruskú armádu počas vojny proti Iránu. Pre arménske obyvateľstvo víťazstvo Rusov vo vojne znamenalo koniec mnohovekového náboženského a národného útlaku Peržanov.

Zjednodušený erb Ruského impéria.

Ruská armáda sa pokúša ukončiť nadvládu Osmanskej ríše v Grécku. Začiatok 4. rusko-tureckej vojny sa datuje dňom 8. október 1828, kedy Rusi zničili tureckú flotilu pri meste Pilos v Grécku za pomoci spojencov – Anglicka a Francúzska. Na území Európy vojenské operácie ruskej armády pokračovali obsadením miest v Rumunsku a Bulharsku. V oblasti Kaukazu boli oslobodené územia, ktoré obývalo arménske a gruzínske obyvateľstvo. Postupne sa začali oslobodzovať aj severovýchodné oblasti Bulharska (Dobrič a Silistra). Vojna sa skončila podpisom mierovej zmluvy 2. septembra 1829 v Adrianopolise.

Vojny, ktoré Rusko viedlo na Kaukaze v rokoch 1828 – 1864, mali za cieľ nadviazať kontakty s Gruzínskom a Arménskom. Bojové operácie však plynuli veľmi pomaly, pretože protivníkom ruskej armády pomáhali Turecko a Anglicko.

V rokoch 1839 – 1895 sa územie Ruského impéria sa rozrástlo o oblasti dnešného Kazachstanu, Turkménska a okolitých oblastí.

V roku 1849 sa ruská armáda podieľala na potlačení vývoja revolúcie v Rakúsku.

Obliehanie Sevastopoľu

Hlavnou príčinou ďalšej vojny bolo to, že Osmanská ríša nechcela splniť požiadavky na priznanie práv gréckokatolíckej cirkvi na sväté miesta v Palestíne a tiež privilégiá pravoslávnych kresťanov s Osmanskej ríši. Boje sa začali v roku 1853. Rusko viedlo vojnu proti Turecku, Anglicku, Francúzsku a Sardínii. Rakúsko-Uhorsko v tejto vojne bolo v pozícii neutrálneho štátu.

Západné štáty vo vojne podporovali Turecko, pretože mali záujem o ekonomické a politické obchody na Kaukaze a Balkáne, nehľadiac na osmanskú politiku prenasledovania a mučenia kresťanov. 18. decembra 1853 pri Čiernom mori viceadmirál Pavel Stepanovič Nachimov porazil tureckú eskádru Osmana pašu. Na Kaukaze pokračovali boje medzi tureckými pašami a ruskou armádou (17. júl 1854 a 24. júl 1854). V novembri 1855 bolo oslobodené turecké mesto Kars, ktorého obyvateľmi boli Arméni a Gruzínci.

8. apríla 1854 začala Anglicko-francúzska flotila bombardovať opevmnenie Odesy. Následne 1. septembra 1854 sa anglické, francúzske a turecké vojská vylodili na Kryme. Po 11 mesiacoch dlhej obrany Sevastopoľu sa v auguste 1855 ruské vojská museli mesta vzdať.

Územie Osmanskej ríše (vyznačené žltou farbou) po Krymskej vojne.

Na kongrese v Paríži bola 18. marca 1856 podpísaná mierová zmluva, podlľa ktorej Ruské impérium stratilo právo podporovať kresťanov v Osmanskej ríši a muselo sa vzdať všetkých pevností na pobreží Čierneho mora a vojenskej flotily v tejto oblasti.

Krymská vojna ukázala veľkú technickú zaostalosť Ruského impéria oproti západným krajinám. Cár následne v Ruskom impériu v roku 1861 zrušil nevoľníctvo, vývoj kapitalizmu v krajine sa začal zrýchľovať.

Útlak obyvateľstva Osmanskou ríšou v Bosne a Hercegovine vyvrcholil povstaním v roku 1875. Ďalšie povstanie v Bulharsku roku 1876 bolo Osmanskou ríšou kruto potlačené. Tieto udalosti boli príčinou prečo Ruské impérium 12. apríla 1877 vyhlásilo Osmanskej ríši vojnu. Rusko v boji proti Turkom podporovalo Rumunsko a Čierna Hora. Vojna je označovaná ako 6. rusko-turecká vojna (po rusky: Вторая Восточная война).

Ruské vojská o sile 220 000 vojkov prekročili 10. – 21. júna 1877 Dunaj pri dedine Zimnica a v druhej bitke pri Šipčenskom priesmyku porazili tureckú armádu a obsadili Nikopolis. Po dobytí mesta Pleven zaútočili na 250 000 osmanskú armádu. Výsledkom bitky bolo oslobodenie Sofie 23. decembra 1877 a obsadenie Adrianopolisu 8. januára 1877. Takto si otvorili cestu ku Konštantínopolu. Ale Anglicko znepokojené opätovným postupom ruských vojsk v oblasti pohrozilo ruským vojskám a začalo mobilizáciu vojsk.

Dňa 19. februára 1877 bola v meste San Stefano podpísaná mierová zmluva, na základe ktorej sa Čierna Hora a Rumunsko stali nezávislými krajinami. Bulharsko a Bosna a Hercegovina dostali autonómiu. Ruské impérium získalo oblasti s arménsky a gruzínsky hovoriacim obyvateľstvom. S výsledkom zmluvy nebolo spokojné Anglicko ani Rakúsko-Uhorsko, ktoré vyhásili Ruskému impériu vojnu.

Za účasti nemeckého cisára Viliama I. sa v Berlíne konal kongres (13. jún 1878 – 13. júl 1878), ktorý usporiadal územia Ruského impéria. Územie Bulharska sa malo rozdeliť na dve časti (vazalské kniežatstvo a tureckú provinciu Východnú Ruméliu). Bosna a Hercegovina pripadla Rakúsko-Uhorsku. Tento výsledok vojny pobúril ruské obyvateľstvo, ktoré malo čím ďalej tým viac revolučnejšie nálady.

Neoficiálna vlajka Ruského impéria v rokoch 1914 – 1917.

V roku 1904 vypukla rusko-japonská vojna, ktorú Ruské impérium prehralo. Porážka ruských vojsk pri Port Arthure podnietila medzi obyvateľstvom revolučnú náladu, ktorá prerástla do prvej ruskej revolúcie v rokoch 1905 – 1907 (po rusky: Первая Русская Революция). V roku 1905 preto cár povolil vytvorenie prvého ruského parlamentu - Ruskej štátnej dumy.

V roku 1906 sa stal predsedom rady ministrov Piotr Stolypin. Ten inicioval viaceré reformy, medzi inými aj pozemkovú reformu. Ešte v roku 1906 bolo vydané tzv. Nariadenia o možnosti vystúpenia z poddanskej roľníckej občiny, čo spôsobilo, že sa ruskí roľníci reálne po 45 rokoch od zrušenia nevoľníctva (v roku 1861) po vykúpení z poddanstva mohli sťať slobodnými občanmi.

V čase, keď ešte neprebehla celková mobilizácia vojakov, sa Rusko rozhodlo zabrániť rozpadu francúzskych vojsk na západnom fronte, ale slabá technická vybavenosť ruskej armády a sledovanie jej strategických plánov západnými krajinami boli výsledkom mnohých strát Ruského impéria vo vojne, obzvlášť v rokoch 1914 – 1915. Hlavnými bojiskami vojakov ruskej armády bola oblasť na východnom fronte pri Baltskom mori až k Zakaukazsku k tureckým, nemeckým a rakúsko-uhorským vojskám.

Ruskí vojaci očakávajú v zákope nemecký útok.

Vstup Ruska do prvej svetovej vojny na určitý čas posunul do úzadia sociálne a ekonomické problémy obyvateľstva. Všetko obyvateľstvo sa najprv spojilo do spoločného boja proti nepriateľom krajiny a zomklo sa okolo vlády a cára. Tento stav však netrval dlho, porážky na nemeckom fronte, smrť státisícov obyvateľov krajiny na frontoch, zhoršujúca sa ekonomická situácia a bieda miliónov ľudí pomaly prerastali do masových nepokojov. Priemysel krajiny pracujúci na plné obrátky pre front neprodukoval dostatok spotrebného tovaru, čo rapídne zvýšilo jeho cenu. Rástla inflácia, hodnota rubľa rýchlo klesala. V roku 1916 prehrmela transportná a palivová kríza, spôsobená presmerovaním väčšiny železničnej dopravy do oblasti bojov, pričom nezostal dostatok železničných súprav na zásobovanie miest. Ešte horšie však bolo to, že roľníkom na vidieku sa takmer nedostávalo spotrebného tovaru, čo viedlo k tomu, že prestali dodávať svoje poľnohospodárske výrobky na trh. Prvýkrát v novodobej histórii sa v Rusku objavili rady na chlieb. Riešenie krízy nebolo úspešné.

Porážky na frontoch viedli k celkovej únave spoločnosti z vojny. Množili sa štrajky robotníkov v mestách a vzbury roľníkov na vidieku. Na frontoch sa vojaci často bratali s nepriateľskými vojakmi, množili sa dezercie. Zlá situácia v krajine rozvírila aj národnostné nepokoje. V roku 1916 povstali niektoré národy v Strednej Ázii, ich vodcovia sa chystali osamostatniť od Ruska a vytvoriť si vlastné chánstva. Revoluční agitátori používali všetky dostupné prostriedky na diskreditáciu každého kroku, ktorý vládne kruhy podnikli.

Opierajúc sa o protivojnové nálady v spoločnosti sa menševici na čele s Jurijom Osipovičom Cederbaumom (L. Martov), či Eseri pod vedením Viktora Michajloviča Černova snažili realizovať nastolenie demokracie a ukončenie vojny. Naproti nim si boľševici želali likvidáciu cárskeho zriadenia a na to neváhali rozpútať občiansku vojnu. Poslanci IV. štátnej dumy sa v novembri 1916 dohodli na vytvorení novej vlády „národnej dôvery“, tú však Mikuláš II. neschválil. Počas zimy na prelome rokov 1916 a 1917 nespokojnosť ďalej rástla. Namiesto riešenia problémov boli ministri neustále odvolávaní, cár a jeho rodina sa navyše obklopovala rôznymi indivíduami ako bol napríklad nepopulárny mních Rasputin, čo len zvyšovalo odpor ľudu k jeho vláde.

Nespokojnosť v krajine vyvrcholila Februárovou revolúciou (po rusky: Февральская революция). Cár Mikuláš sa 14. marca 1917 vzdal trónu v prospech svojho bratranca Michaila Alexandroviča, ten však ponuku odmietol, čím sa definitívne skončila vláda dynastie Romanovcov na cárskom tróne. Novovymenovaná vláda však nedokázala dostatočne rýchlo vyriešiť problémy krajiny čo využili najmä boľševici. 7. novembra 1917 (podľa juliánskeho kalendára 25. október 1917) sa útokom na Zimný palác začala Októbrová revolúcia (po rusky: Октябрьская революция, Октябрьский переворот, Октябрьское вооруженное восстание). V tejto revolúcii boľševici vzali moc v krajine do svojich rúk a vyhlásili moc Sovietu ľudových zástupcov (po rusky: Совет народных депутатов). Postupne znárodnili všetky podniky a banky. Ustanovili monopol politickej moci Veľkej komunistickej strany boľševikov, ktorá sa časom spojila s centralizovaným štátnym aparátom.

Boľševici vydali tri dôležité dekréty:

1. Dekrét o pôde
2. Dekrét o mieri
3. Deklarácia práv národov Ruska

Vedúce osobnosti boľševickej revolúcie v nej bojovali proti tomu, čo podľa nich formovalo Ruské impérium. Predchádzajúcu vládu obvinili z podpory cára a kontrarevolučnej činnosti. Nastali veľké represálie ruskej pravoslávnej cirkvi, ktorých výsledkom boli mnohé popravy. 3. marca 1918 bol podpísaný Brestlitovský mier, čím sa skončili boje prvej svetovej vojny na východnom fronte.

Proti boľševikom sa však postavila značná časť spoločnosti. Následne vypukla Občianska vojna (tzv. Vojna bielych proti červeným, po rusky: Гражданская война), v ktorej bojovali medzi sebou boľševici (červení) a podporovatelia predrevolučného Ruského impéria (bieli). Okrem nich sa do vojny zapojilo aj 14 zahraničných štátov vrátane česko-slovenských légií.

Výsledkom vojny trvajúcej od roku 1918 do roku 1922 bolo potvrdenie komunistických princípov organizácie spoločenstva. Počas revolúcie a občianskej vojny boli k Poľsku pripojené oblasti západnej Ukrajiny a Bieloruska. Na územiach fínskeho kniežatstva, ktoré predtým patrili Ruskému impériu vznikli nezávislé štáty. Posledná etapa vojny sa odohrala pri protiboľševickej vzbure námorníkov v Kronstadte (1918 – 1921).

Obete hladu v roku 1921.

Toto obdobie niektorí nazývajú Jar národov Ruska. Obdobie je charakteristické rozkvetom národností, keď boľševici začali viesť politiku v oblasti vedy a kultúry. Lenin sa pokúsil riešiť hospodársku krízu v krajine tzv. Novou ekonomickou politikou (po rusky: Новая экономическая политика, tzv. НЭП), ktorá začala prechod k všestrannej ekonomike. Boľševici začali tolerovať návrat súkromného obchodu do podnikania. Politická moc v krajine bola sústredená do rúk Veľkej komunistickej strany boľševikov (po rusky: Великая коммунистическая партия большевиков, ВКПб), predchodkyne KS ZSSR.

Občianska vojna však pokračovala. Ústredná moc Sovietskeho Ruska ustanovila kontrolu nad Zakaukazskom a krajinami v strednej Ázii. Turecké a japonské vojská, ktoré mali záujem o tieto oblasti boli nútené opustiť územie ďalekého východu, Arménska a Azerbajdžanu opustiť. 30. decembra 1922 vznikol Zväz sovietskych socialistických republík. Pôvodnými členmi ZSSR boli RSFSR, Ukrajina, Bielorusko a federácie zakaukazského regiónu. Do roku 1929 v Sovietskom Rusku vládol stabilný ekonomický rast zapríčinený nejednotnosťou názorov na ekonomickú politiku a vnútrostraníckym bojom v komunistickej strane, ktorý sa však odklonil od Leninovej Novej ekonomickej politiky. Lenin, ktorý už posledné roky svojho života vládol iba formálne zomrel v roku 1924.

Po Leninovej smrti sa podarilo získať moc v komunistickej strane Josifovi Stalinovi. Obdobie bolo charakteristické represáliami voči fiktívnym nepriateľom krajiny, masovým prenasledovaním a zatýkaním občanov a atmosférou teroru proti vlastnému obyvateľstvu. Stalin ukončil politiku NEPu a začal kolektivizáciu a industrializáciu. Kolektivizácia, spojená s odporom a obavami roľníkov bola zavedená brutálnym spôsobom. Jej odporcovia, označení za kulakov, boli prenasledovaní, väčšina z nich bola presídlená, niektoré exemplárne prípady boli riešené popravami. V rokoch 1932 – 1933 na území Ukrajiny a v poľnohospodárskych oblastiach Ruska (Tambovská a Saratovská oblasť, Povolžie a Kubáň) nastal veľký hladomor, za ktorý bola zodpovedná Stalinova bezohľadná politika. Na vidieku zomreli stovky tisíc ľudí.[5] Hladomor však nebolo cítiť v mestách.

V roku 1935 ZSSR vstúpil do Európskeho spoločenstva národov.

V roku 1935 došlo k vražde Sergeja Kirova, Stalinovho spolupracovníka, ale zároveň skrytého konkurenta v strane. Stalin vzniknutú situáciu využil aby mohol začať prenasledovať svojich odporcov v rámci Komunistickej strany. Prenasledovanie skutočných i domnelých oponentov režimu vyvrcholilo počas tzv. veľkého teroru,rozpútanom na základe Ježovovho rozkazu 00447 v Rusku známom aj ako ježovščina. Súčasťou perzekúcií boli i čistky v armáde, ktoré mali za následok likvidáciu veľkej časti dôstojníckeho zboru červenej armády. Popravení boli napr. Tuchačevskij, Jegorov, Bľucher, Jakir a Uborevič. Armáda zostala v predvečer vojny vedená viacerými neschopnými boľševickými vodcami nepripravená.

22. júna 1941 po tom ako Nemecko bez vyhlásenia vojny napadlo ZSSR sa začala najväčšia nepretržitá ozbrojená kampaň vojny. Sovietsky zväz vstúpil do protihitlerovskej koalície po boku Veľkej Británie a USA, ktoré mu poskytovali v najťažšom období významnú hospodársku pomoc. Začiatok vojny sa niesol v znamení ťažkých porážok sovietskych vojsk (bitka o Minsk, bitka o Kyjev). Vojská osi boli však na všetkých hlavných osiach postupu nakoniec zastavené, pred Leningradom, Moskvou aj Rostovom nad Donom. Leningrad sa však na 900 dní ocitol v obkľúčení (tzv. blokáda Leningradu). Obrat vo celej vojne nastal po bitke pri Stalingrade a po Kurskej bitke. Hitler po týchto porážkach najprv vyhlásil v Nemecku totálnu mobilizáciu a na obsadenom území prikázal aplikovať taktiku spálenej zeme. Nemci na sovietskom území síce vyprovokovali silnú partizánsku vojnu, no mnoho ľudí si naklonili aj na svoju stranu. V období kedy začali neúspechy Wehrmachtu rásť začal Hitler podporovať Ruskú oslobodeneckú armádu, ktorá bojovala proti sovietskej moci.

Aj keď nemecké sily neboli už od roku 1943 evidentne dostatočné na udržanie dobytých oblastí, ich vytláčanie z krajiny si vyžiadalo obrovské obete. V decembri 1943 sa uskutočnila Teheránska konferencia, na ktorej sa riešila požiadavka otvorenia druhého vojnového frontu v Západnej Európe. V tej dobe však už začínalo byť evidentné, že nacistické Nemecko už obranu východného forntu nezvláda. V lete 1944 sovietske vojská roprášili veľkú časť nemeckej skupiny armád Stred a urobili prvá rozhodný skok na ceste do Berlína. Ich ofenzíva sa zastavila až v auguste pred bránami Varšavy na Visle. Vo februári 1945 nasledoval ďalší silný útok z týchto pozícií, ktorý sa zastavil okrem brehoch rieky Odry niekoľko desiatok kilometrov pred Berlínom.

Na Jaltskej konferencii (Krymská konferencia) začiatkom roku 1945 ZSSR, USA a Anglicko rokovali o povojnovom usporiadaní Európy. Dňa 8. mája 1945 nemeckí najvyšší predstavitelia podpísali bezpodmienečnú kapituláciu. Druhá svetová vojna sa na území Európy skončila. Vo vojne položilo život vyše 26 miliónov obyvateľov ZSSR. Ani spojenectvo s USA , Britániu nebránilo Stalinovi na Postupimskej konferencii v decembri nárokovať si pripojenie všetkých území, ktoré nadobudol za spojenectva s Adolfom Hitlerom k ZSSR.

V roku 1953 Stalin zomrel. Výsledkom následného politického boja bol nástup Nikitu Sergejeviča Chruščova. Jeho nástup znamenal pre občanov Sovietskeho zväzu liberalizáciu a výrazné zmiernenie represálií na obyvateľstve štátu. Ako prvý politik sa odhodlal kritizovať spôsob riadenia ZSSR a tiež kult Stalinovej osobnosti. V roku 1956 sa uskutočnil XX. zjazd KS ZSSR, na ktorom Chruščov spustil vlnu destalinizácie a otvorene kritizoval kult osobnosti. Výsledkom destalinizácie bol tzv. politický odmäk (po rusky: Политическая оттепель). Chruščov sa tiež pokúsil o viaceré ekonomické reformy, ktoré neboli úspešné.

V roku 1960 bolo v oblasti Sverdlovska zostrelené americké špionážne lietadlo U-2, jeho pilot Garry Powers bol zajatý. Studená vojna sa ďalej stupňovala až do Kubánskej krízy, kedy vážne hrozila otvorená konfrontácia medzi USA a ZSSR.

V roku 1961 Sovietsky zväz uskutočnil prvý let človeka do vesmíru. Prvým astronautom sa stal Jurij Alexejevič Gagarin.

V roku 1964 bol Chruščov odvolaný z postu predsedu Komunistickej strany a odsunutý do úzadia. Nastala éra návratu konzervatívcov a počiatky stagnácie politiky ZSSR. Charakter obdobia určovalo aj udržiavanie poriadku politiky satelitných štátov pomocou tzv. politiky dlhého biča a krátkeho dvora. Do popredia strany sa postupne dostal Leonid Iľjič Brežnev.

V roku 1968 predstavitelia ZSSR spolu s ďalšími piatimi krajinami Varšavskej zmluvy potlačili vojenskou intervenciou demokratizačné procesy v Česko-Slovensku.

V roku 1969 sa odohrala séria Čínsko-sovietskych pohraničných konfliktov, ktorá mala za následok ochladenie vzťahov ZSSR a Číny, pričom sa svet dostal na pokraj jadrovej vojny. Nakoniec však prekvapivo zvíťazil zdravý rozum a obe strany si dokázali sadnúť ku spoločnému stolu.

V roku 1979 dal Brežnev rozkaz na uskutočnenie prevratu v Afganistane. Sovietska intervencia v Afganistane nakoniec prerástla do dlhotrvajúceho a krvavého konfliktu.

Po krátkom období vlády Andropova a Černenka v rokoch 1985 – 1986 nastúpil na post prvého tajomníka strany Michail Sergejevič Gorbačov, ktorý začal s realizáciou dávno potrebných hospodársko-ekonomických a politických reforiem. Veľké hospodárske a ekonomické reformy v krajine sa začali pod heslom (po rusky: ГЛАСНОСТЬ – ПЕРЕСТРОЙКА – УСКОРЕНИЕ). Bola zrušená cenzúra. Informačné prostriedky začali informovať verejnosť o politických veciach (glasnosť). Politická prestavba (perestrojka) a zrýchlenia ekonomického vývoja (uskorenie), mali priblížiť krajinu vyspelým Európskym krajinám. Gorbačov sa tiež zaslúžil o znovuzrodenie vzťahov so Západnými krajinami a o vstup ich investícii do súkromného hospodárstva. Zastával teóriu, že nemusí byť všetko dopredu naplánované, niektoré veci môže udržiavať trh. Táto jeho teória však doviedla Sovietsky zväz k začiatku jeho hospodárskeho konca. Hospodárske problémy krajiny prehĺbili národnostné rozpory a zapríčinili rozpad krajiny.

12. júna 1990 Zjazd ľudových poslancov prijal Deklaráciu o štátnej suverenite Ruskej federácie. V tej dobe bola v ZSSR zlá vnútropolitická situácia, ktorá mala za následok snahy predstaviteľov viacerých republík o osamostatnenie. 17. marca 1991 sa preto konalo všenárodné referendum o zachovaní Sovietskeho zväzu.

Referenda sa zúčastnilo okolo 80 % obyvateľov, z ktorých sa 76,4 % vyslovilo za zachovanie zväzu. Výsledky referenda v jednotlivých republikách:

Orgány moci Gruzínska, Lotyšska, Litvy, Moldavska, Arménska a Estónska zabránili konaniu referenda na svojich územiach. Preto centrálne republikové komisie referenda vznikli iba v tých oblastiach miestach, kde to okolnosti dovolili.

Dňa 12. jún 1991 sa konali prezidentské voľby, ktoré vyhral Boris Nikolajevič Jeľcin, ktorý bol následne zvolený za prezidenta RSFSR.

S dianím v krajine nebola spokojná najmä stará konzervatívna časť vedenia komunistickej strany. 18. augusta 1991 skupina vysokopostavených funkcionárov zorganizovala pokus o rekonštrukciu sovietskeho štátneho systému. Do dejín Ruskej federácie sa táto udalosť dostala pod názvom Augustový puč, udalosti sa odohrávali od 18. do 25. augusta 1991. Funkcionári sa sformovali do Štátneho výboru pre výnimočný stav, ktorého úlohou bolo zachrániť krajinu pre rozpadom Sovietskeho zväzu vytvorením Zväzu suverénnych štátov na princípe federácie. V Moskve ale aj v ďalších mestách sa proti takémuto jednaniu postavila veľká časť verejnosti, ktorá zabránila postupu komunistami vedených vojenských jednotiek. Puč si vyžiadal tri ľudské životy. Jednanie konzervatívnych komunistov vzbudilo veľkú nevôľu spoločnosti a pripravilo pôdu pre rozpad krajiny.

Boris Nikolajevič Jeľcin

8. decembra 1991 prezidenti RSFSR, Ukrajiny a Bieloruska podpísali Dohodu o vzniku Spoločenstva nezávislých štátov. Dohoda bola potvrdená Białowieżskou dohodou, v ktorej tri republiky ako zakladateľky ZSSR, podpisujúce v roku 1922 Zväzovú zmluvu sa dohodli, že „Zväz sovietskych socialistických republík ako subjekt medzinárodného práva a geopolitická reália ukončuje svoju existenciu.“[6]

25. decembra 1991 Najvyššia Rada RSFSR oficiálne premenovala Ruskú sovietsku federatívnu socialistickú republiku (RSFSR) na Ruskú federáciu (RF). O 19:38 sa v Kremli vymenila vlajka Sovietskeho zväzu za novú ruskú trikolóru.

Štatút osobitnej Ruskej federácie ako obnovenej federácie bol zakotvený vo Federatívnej zmluve, ktorá bola podpísaná 31. marca 1992 medzi Ruskou federáciou a jej takmer všetkými subjektami federácie okrem Tatarstanu a Čečenska. Dňa 10. apríla 1992 bola táto zmluva pripojená k Ústave Ruskej federácie. 31. decembra 1991 sa Zväz sovietskych socialistických republík oficiálne rozpadol.

Liberalizáciou cien sa 2. januára 1992 začala radikálna ekonomická reforma. Tovar na trhu síce bol, ale životná úroveň obyvateľstva z dôvodu hyperinflácie prudko klesala. V dôsledku rozpadu ZSSR došlo k pretrhnutiu výrobných reťazcov, čo malo vážne dôsledky na ekonomiku Ruskej federácie, ktorá bola na bode mrazu až do vypuknutia krízy v roku 1998. Podľa údajov Národnej banky Ruska v polovici roka 1993 žilo na hranici chudoby okolo 39 % – 49 % obyvateľstva krajiny.

Vypukla konštitučná kríza Ruskej federácie (1992 – 1993). Októbrové udalosti roka 1993 sa pričinili o ukončenie 76 ročnej nezávislosti RSFSR vyhlásenej Októbrovou revolúciou v roku 1917 a zrovnoprávnili Ruskú federáciu s inými západnými krajinami.

V dňoch 3. – 4. októbra 1993 v Moskve rebelanti spáchali atentát na Najvyššiu Radu RSFSR. Tejto udalosti predchádzala vzájomná konfrontácia a vyjadrenie nedôvery prezidenta RSFSR Najvyššej rade RSFSR. Výsledkom tejto akcie bolo zrušenie právomoci Najvyššieho Sovietu RSFSR prezidentom Borisom Jeľcinom dňa 9. októbra 1993. Ruská fedrácia sa vyhlásila za priamu pokračovateľku ZSSR. Zachovala si tak miesto v Bezpečnostnej rade Organizácie spojených národov.

Vladimir Vladimirovič Putin

V septembri roku 1993 bol nariadením prezidenta zrušený systém Najvyššieho Sovietu RSFSR a v decembri toho roku (1993) bola prijatá nová – doteraz platná – Ústava Ruskej federácie.

Na konci 90. rokov postihla Rusko ekonomická kríza. Spôsobila pokles hodnoty rubľa a zníženie životnej úrovne obyvateľstva. Obdobie bolo charakteristické aj častými výmenami predsedov vlád. Na tomto poste sa ich vystriedalo až päť.

Dňa 31. decembra 1999 Boris Jeľcin abdikoval na post prezidenta Ruskej federácie a úlohou prezidenta poveril len nedávno zvoleného premiéra Vladimira Putina. Nový prezident bol potvrdený vo funkcii voľbami v marci 2000. Za vlády druhého prezidenta Ruskej federácie sa stabilizoval rozpočet krajiny a zároveň stúpli investície z 11 miliárd (2000) na 53 miliárd (2005) ročne. Na reformách sa výrazne podieľali Putinovi poradci German Gref a Alexej Kudrin. Čiastočne to spôsobil rast svetových cien ropy ale aj rozsiahle ekonomické reformy, ktoré jednak zaviedli rovnú 13% daň, čo okamžite zlepšilo výber daní, na druhej strane zaťažili rozvíjajúci sa sektor ťažby ropy, o ktorý sa v nasledujúcom období začal výrazne opierať ruský rozpočet. Realizovaná bola aj pozemková reforma, čo umožnilo po prvý krát od sovietskej kolektivizácie súkromným osobám predaj a kúpu pôdy[7]. Putin postupne odstavil bývalých blízkych spolupracovníkov a rodinu Jeľcina, tzv. semju, ako aj viacerých skorumpovaných gubernátorov, napr. povestného Jevgenia Nazdratenka z Primorského kraja. Súhra týchto krokov, a vysoké ceny ropy postupne postavili ekonomicky zdevastovanú krajinu na nohy. V roku 2004 sa Vladimir Putin stal druhýkrát prezidentom Ruskej federácie. Okrem ekonomických reforiem sa Putin pokúšal o reformu armády, ktorou bol poverený minister obrany Sergej Ivanov. Počiatočné roky Putinovej vlády boli v zahraničí hodnotené ako tzv. riadená demokracia.[8]

Dňa 2. decembra 2007 sa konali voľby do Ruskej štátnej dumy. Dňa 2. marca 2008 sa konali prezidentské voľby. V nich sa najprv očakávala kandidatúra premiéra Ruskej federácie Viktora Zubkova, no neskôr Putin odporučil za svojho nástupcu Dmitrija Medvedeva, ktorý vo voľbách nakoniec vyhral. Medvedev nastúpil na post prezidenta 7. mája 2008.

Putin pôsobil v rokoch 2007 až 2012 ako premiér. V tomto období zmenil ústavu a predĺžil funkčné obdobie budúceho prezidenta na 6 rokov. Následne v roku 2012 znovu opäť kandidoval za prezidenta. V roku 2008 Rusko opäť ťažko zasiahla ekonomická kríza.

Na prelome rokov 2013 a 2014 došlo na Ukrajine k občianskym nepokojom, ktoré vyústili do zvrhnutia proruského prezidenta Janukovyča. Rusko využilo oslabenie svojho suseda a v marci 2014 obsadilo bez strát na životoch polostrov Krym. Na Kryme následne prebehlo referendum, v ktorom sa väčšina obyvateľstva vyjadrila za pripojenie k Ruskej federácií. Krym a prístav Sevastopoľ boli oficiálne pričlenené k Rusku ako nové federálne subjekty.[9] Avšak väčšina západných a európskych krajín tento akt neuznala a uvalila na Rusko ekonomické sankcie. V rovnakej dobe sa rozhoreli boje medzi proruskými separatistami a ukrajinskými silami na východnej Ukrajine v Doneckej a Luhanskej oblasti. Obe strany sa opakovane pokúsili riešiť konflikt cestou prímeria (prvá a druhá minská dohoda). Rusko bolo viackrát obviňované z eskalácie konfliktu a podpory proruských separatistov na ukrajinskom území.

• Rusko-turecká vojna (1877-1878)
• Výsledok rusko-tureckej vojny (1877-1878)
• Rusko-japonská vojna 1904-1905