Dejiny Ukrajiny

Najznámejšie hospodárske kmene na území dnešnej Ukrajiny sa spájajú s tzv. tripolskou kultúrou, ktorá sa rozvíjala v oblasti dolín Dnestra, Južného Bugu a Prutu a časom aj Dnepra. V období svojho najväčšieho rozkvetu (3500 – 2700 pred Kr.) žili ľud tripolcov v početných (600 – 700 ľudí) dedinách. Ich obydlia boli spravidla dlhé a úzke a každý člen rodiny mal v dome vlastnú izbu a pec. Ornament na hlinených miskách, ktorý predstavoval spojenie charakteristických plynulých vzorov žltej, čiernej a bielej farby, svedčí o magických rituáloch a viere v nadpozemské bytosti, ktoré boli súčasťou života ľudu tripolskej kultúry. Táto kultúra však mala aj praktické výhody. Práve tripolci bol strojcami prvého mechanického prístroja – vrtáku na výrobu dier – dnešnej vŕtačky. Veľký význam pre rozvoj hospodárstva malo vynájdenie dreveného pluhu, vďaka čomu sa obrábanie pôdy zrýchlilo. Okrem týchto výdobytkov začali tripolci používať aj meď.

Dnes je málo čo známe o úpadku ľudu tripolskej kultúry. Archeológovia však predpokladajú, že postupný rast obyvateľstva Ukrajiny časom vysunul kmene tripolcov, ktorí začali osídľovať nové územia. V roku 2000 pred Kr., keď si niektorých tripolcov asimilovali iné kmene a ostatní sa uchýlili do ukrajinských stepí, ako celok prestali existovať.

Územie dnešnej Ukrajiny bolo pre svoju východnú geografickú polohu často centrom života kočovných kmeňov, ktoré do tejto oblasti prišli v roku 3000 pred Kr. Na prelome takmer dvoch tisícročí budúci kočovníci viedli polokočovný spôsob života a zaoberali sa pasením svojich stád na eurázijských stepiach a poľnohospodárstvom. Okolo roku 1000 pred Kr. sa z nich stali skutoční kočovníci a postupne začali osídľovať iné úrodné oblasti Ukrajiny s cieľom nájsť ďalšiu obživu a pastviny pre svoje stáda. Prechádzajúc z miesta na miesto, získali nové vlastnosti, medzi inými aj bojovnosť, ktorá bola životne dôležitou vlastnosťou, aby si mohli novonájdené pastviny pred častými potýčkami s nepriateľmi ubrániť.

Okolo roku 3000 pred Kr. sa na ľavom brehu Dnepra objavil ľud tzv. jamovej kultúry a po nich prichádzali ďalšie kmene. Stále migrácie kmeňov z oblasti Kaspického mora boli pre toto rané obdobie dejín Ukrajiny charakteristické. Silnejšie kmene vytláčali slabšie a tie sa postupne dostávali na perifériu Eurázijskej stepi.

Medzi rokmi 1500 – 1000 pred Kr. sa človek naučil techniku jazdy na koni. Kimérijci – prví kočovní jazdci, ktorí prišli na ukrajinské územie, boli jej prvými po mene známymi obyvateľmi Ukrajiny v jej dejinách. Homér o nich vo svojej Odysei takto píše: „Zem na severnom pobreží Čierneho mora je zemou Kimérijcov.“ Toto Homérove svedectvo je pravdepodobne najstaršia písomná zmienka o Ukrajine. Ale nič viac, okrem názvu ľudí, ktorí obývali tieto územia, v tom čase pre Grékov známych ako „koniec sveta“ Homér nespomína. Veľa vedcov zastáva názor, že Kimérijci sa do oblasti Ukrajiny dostali z nižného Povolžia kočovným spôsobom cez pohoria Severného Kaukazu a okolo roku 1500 pred Kr. sa objavili na Ukrajine. Iní však vyvracajú hypotézu o migrácii a tvrdia, že Kimérijci boli pôvodným obyvateľstvom Ukrajiny. Pravda je však taká, že obývali medziriečie Dona a Dnestra do 7. storočia pred Kr. O niečo neskôr, v dôsledku tlaku iných kočovných kmeňov prichádzajúcich z východu, pobrali sa smerom k Malej Ázii.

Toto sú však len dve z mnohých hypotéz o zrode Kimérijcov. Vyčerpávajúca analýza všetkých možných zdrojov prinútila historikov k radu záverov:

• Kimérijci boli prví usadlíci na ukrajinskom území, ktorí prešli ku kočovnému spôsobu života.
• Kimérijci ovládali umenie jazdy na koni a ich vojsko sa skladalo z mnohých jazdcov.
• Vďaka kontaktom s majstrami kovu z oblasti Kaukazu začali na Ukrajine vyrábať železo.

Skýtski bojovníci

Skýti, ktorí sa začiatkom 7. storočia pred Kr. objavili v ukrajinskej stepi, neostali bez povšimnutia a v kronikách sa o nich píše:

„Hľa ide národ zo severnej strany... v ruke drží luk a krátke kopije, sú krutí! S nikým sa neotáľajú! Hlas ich kričí ako hukot vĺn mora. Skáču na koňoch vystrojení ako jeden... všetci sú to ľudia chrabrí... národ zďaleka, národ dávny... jazyk ktorého ty nevieš. On spáli tvoju úrodu a chlieb tvoj, zničí tvojich synov a dcéry, pozabíja kravy a ovce tvoje, zahubí vinohrady a mečom poškodí tvoje mestá, do ktorých ty vkladáš svoju dôveru.“

Skýtsky jazdec

Spustošiac mnoho krajín Blízkeho východu sa Skýti nakoniec usadili v stepiach na severnom pobreží Čierneho mora a na území Ukrajiny založili prvý veľký politický zväz – Skýtsky štát. V 5. storočí pr. Kr. ich navštívil Herodotos a takto opísal ich obyvateľstvo:

„Bez pochyby to boli indoeurópania, predstavitelia raných kočovných kmeňov, ktoré tisíce rokov vládli Eurázijskej stepi.“

Skýtske obyvateľstvo tiež rozdelil na Pacharov a Cárskych Skýtov. Aby v sebe rozvíjali vojenský inštinkt, mali vo zvyku piť krv prvého zavraždeného nepriateľa a vyrábať si z lebiek mŕtvych nepriateľov čaše okrášlené zlatom a striebrom. Boli oddanými priateľmi a priateľstvo si veľmi cenili. Svojim obchodným partnerom predávali predmety, ktorými sa neskôr stala Ukrajina vo svete známa: vosk, meď, kožušiny, otrokov za čo dostali víno a klenoty. Za dní Skýtov sa Ukrajina stala dôležitou, hoci vzdialenou časťou antickej civilizácie Stredozemia. Cez grécke kolónie na pobreží Čierneho mora mali kontakt na civilizáciu starovekých Grékov, ktorú si veľmi vážili. Kontakty so svetom Stredomoria však prinášali aj konflikty. V roku 513 pred Kr. vojská Peržanov obsadili územia dnešnej Ukrajiny. Ale aj voči taktike vypálenia zeme sa Skýti vedeli ubrániť. Na prelome 5. – 4. storočia pred Kr. si podmanili Trákov v oblasti Dunaja. Toto víťazstvo však bolo pre nich nepotrebné, pretože ich doviedlo až k vlastnému koncu. V roku 339 pred Kr. ich Filip Macedónsky v bitke porazil. Bol to začiatok konca Skýtov.

Boj Skýtov so Slovanmi

Približne po sto rokoch väčšinu skýtskeho obyvateľstva asimilovali Sarmati – druhý najmocnejší kmeň kočovníkov z východu. Iba niekoľkým z nich sa na Krymskom polostrove podarilo prežiť do 3. storočia.

V priebehu takmer 400 rokov (2. storočie pred Kr. – 2. storočie po Kr.) stepiam severného a východného pobrežia Čierneho mora vládli Sarmati, ktorí do tejto oblasti prišli od rieky Volga. Spočiatku sa pokojne zmiešavali so Skýtmi a Grékmi, ktorí žili na území severne od Čierneho mora. Časom však boli stále viac a viac agresívni a nakoniec si Skýtov podmanili. Keď ich však vojna nevedela uspokojiť Sarmati začali obchodovať. Ich karavany cestovali po ďalekých krajinách a odtiaľ do svojho hlavného mesta Tanais na rieke Don vozili čínsky hodváb, kaukazský kryštál a polodrahokamy z Iránu a Indie. Ako všetky kočovné kmene v ukrajinských stepiach, aj Sarmati boli výbojný kmeň so slabo rozvinutou zväzovou štruktúrou a častými bojmi medzi sarmatskými kmeňmi Jazigov, Roksolanov a Alanov. Každý z nich sa snažil ovládnuť ukrajinské územie. Keďže Ukrajina bola v tomto období v centre migračných procesov (Sťahovanie národov), Sarmati často súperili s inými kmeňmi, dokonca im aj odovzdávali moc. Poslednú porážku im uštedrili Huni, Germáni, Góti a Rimania v 2. storočí a skoncovali s ich existenciou.

Čoskoro Sarmatov na ukrajinskom území vymenili ďalšie kočovné kmene. Sarmati však boli posledným indoeurópskym národom, ktorý prišiel na územie Ukrajiny z východu. Po nich takmer na celé tisícročie Eurázijské stepi ovládli turecké národy.

Noví usadlíci neprichádzali na územie Ukrajiny iba stepou, ale aj po mori. Urobili tak aj Gréci, ktorí sa postupne usadzovali na pobrežiach Stredozemného, Egejského a Čierneho mora a kolonizovali ich zákutia. Podľa slov Platóna Gréci obsadili moria od Gibraltáru až po Kaukaz „ako žaby po daždi“. Na prelome 7. – 6. storočia pred Kr. založili mnoho miest v oblasti severného pobrežia Čierneho mora, ktoré vo 4. storočí pred Kr. zažili svoj najväčší rozmach (Olbia, Chersones, Feodosia, Tanais, Pantikapaion). Ich niekoľkoročný rozkvet však v 2. storočí pred Kr. vystriedali veľké ťažkosti. Zostrili sa sociálne štrajky medzi mestským obyvateľstvom, ktoré bolo prevažne zložené z bývalých otrokov a vrchnosťou miest. Navyše, posilnenie Ríma narušilo politickú rovnováhu vo svete starovekého Grécka.

V roku 68 pred Kr. Rímska ríša porazila posledného cára z dynastie Spartokidovcov Mitridata IV., ovládla pobrežie Čierneho mora a zničila tak Bosporský štát. Do určitej miery však vrátila gréckym mestám na území ukrajinského pobrežia ekonomickú a politickú stabilitu. Jednako v 1. storočí častejšie vpády Barbarov s cieľom oslabiť Rím sa v krátkom čase pričinili o zruinovanie gréckych miest na pobreží Čierneho mora. V roku 270 síce odolávali nájazdom Gótov, ale o sto rokov neskôr ich celkom zničili Huni.

Rozdelenie dejín Kyjevskej Rusi z pohľadu ruských historikov pozri v článku o dejinách Ruska v časti Rozdelenie dejín Kyjevskej Rusi podľa ruských historikov.

Obdobie veľkého rozmachu Kyjevskej Rusi ohraničujúce takmer sto rokov od vlády Olega (882) do smrti Sviatoslava I. Igoreviča v roku 972. Panovníci Staroruského štátu si v tomto období dobyli strategickú obchodnú Cestu zo Škandinávie do Grécka a podmanili si kočovné kmene žijúce v jej okolí, aby tak mohli dať základ budúcemu štátnemu útvaru na území východnej Európy – Kyjevskej Rusi.

Obdobie vlády Vladimíra I. Veľkého a Jaroslava I. Múdreho je charakteristické upevnením vlády Kyjeva nad podmanenými územiami a obyvateľmi, politickým vrcholom Staroruského štátu – jeho ekonomickým a kultúrnym rozmachom. Najdôležitejšími udalosťami tohto obdobia boli prijatie kresťanstva východného rítu a uzákonenie prvých zákonov Kyjevskej Rusi.

Posledné obdobie dejín Kyjevskej Rusi predstavuje neustály boj medzi kniežatami o trón Staroruského štátu, rastúce nebezpečenstvo nájazdov nomádskych kmeňov a stagnácia ekonomiky krajiny, ktoré sa najviac prejavilo za vlády Vladimíra II. Monomacha (1113 – 1125) a Mstislava Vladimiroviča (1125 – 1132). Po spustošnení Kyjeva Andrejom I. Bogoľubským v roku 1169 konečnú bodku za dejinami Kyjevskej Rusi urobili mongolo-tatárske kmene, ktoré v roku 1240 definitívne zastavili trvácnosť Staroruského štátu.

V polovici 9. storočia sa z oblasti Podnepria v hospodárskom, kultúrnom a politickom zmysle stala tichá zátoka. O približne 150 rokov neskôr sa však toto územie stalo srdcom Kyjevskej Rusi – silného politického zjednotenia, ktoré sa rýchlo obrátilo v jedno najrozvinutejších a ekonomicky prekvitajúcich spoločenstiev vtedajšej Európy. Aby sme pochopili, prečo je to tak, musíme vedieť, čo sa píše o pôvode a vzniku Kyjevskej Rusi v Povesti dávnych liet:

„V roku 852 sa začala volať [naša zem] – Ruskou zemou... V roku 859 Varjagovia, ktorí prišli spoza mora, začali vyberať daň od Čudov, Slovanov, Merov, Vesov a Krivičov. V roku 6370 (862) vyhnali Varjagov za more a začali si sami vládnuť. Nebolo medzi nimi pravdy, búrili sa medzi sebou a bojovali. I povedali si: „Nájdeme si knieža, ktoré by nám vládlo a súdilo nás podľa práva.“ Išli teda k Varjagom (k Rusom). Títo Varjagovia sa nazývali Rusmi, ako sa Švédi nazývajú Švédmi a iní Normanmi a Angličanmi a ešte iní Holanďanmi – tak i títo. I povedali Slovanom: „Zem naša je veľká a úrodná, ale poriadku v nej nieto. Prídite nám vládnuť.“ Zobrali teda troch bratov i prišli.“

Opierajúc sa o tento úryvok, rad nemeckých vedcov (Gottlieb Siegfried Bayer, Gerhard Friedrich Müller, August Ludwig von Schlözer), ktorí v 18. storočí slúžili na dvoroch Ruského impéria, rozvíjali tzv. normanskú teóriu vzniku ruského štátu . Podčiarknutie dôležitosti nemeckého vplyvu a prízvukovanie nespôsobilosti Slovanov založiť svoj vlastný štát, prinútili slávneho ruského vedca 18. storočia Michaila Vasilieviča Lomonosova napísať nemeckým vedcom odpoveď, v ktorej dokázal prvoradú úlohu Slovanov v založení Kyjevskej Rusi. Lomonosovo tvrdenie bolo tzv. antinormanskou koncepciou a bolo začiatkom sporov, ktoré dodnes trvajú. Na prelome 19. – 20. storočia však zvíťazila normanská teória, nakoľko ju podporovala väčšina západných a rad známych ruských historikov tohto obdobia.

V 30. rokoch 20. storočia sovietski učenci začali protiútok a normanskú teóriu vyhlásili za politicky škodlivú, pretože sa v nej odmieta spôsobilosť slovanských národov založiť nezávislý štát. Pri tom však brali ohľad na tendencie Nestora – autora letopisu Povesť dávnych liet z 11. storočia, – ktorý poukazoval na mnoho vnútorných rozporov medzi jeho rozprávaním a archeologickými vykopávkami, ktoré nepotvrdzovali širokú účasť Varjagov v Kyjevskej Rusi. Vychádzajúc z týchto poznatkov prišli k záveru, že Kyjevskú Rus založili východní Slovania.

V značnej miere tieto fakty prinútili konať aj lingvistov, ktorí si vytvorili svoju teóriu pôvodu slova Rus:

• Normanisti dokazujú že toto slovo pochádza od slova Ruotsi (goichi), ktorým Fíni nazývali Švédov. Navyše toto slovo má pôvod v starom švédskom slove gogig, čo v slovenčine znamená veslovať. Nakoľko Fíni udržiavajú veľmi úzke priateľské vzťahy so Švédmi a tiež Slovanmi, obyvatelia Fínska sa rozhodli, že tento názov (Ruotsi) budú používať pre oba národy – Švédov a Slovanov.
• V antinormanskej koncepcii sa slovo Rus spája s názvami riek Ros a Rusna v oblasti strednej Ukrajiny.
• Iná hypotéza hovorí, že existuje spojenie medzi týmto slovom a názvom nomádskeho kmeňa Roksolanov, ktorých názov pochádza z iránskeho slova gjoch (po slovensky: Svetlo).

Rusi vítajú Varjagov

Nakoľko sa javí, že tieto hypotézy sú nedostatočné, žiadna z nich nemala väčšiu podporu. Čo sa týka samotného slova „Rus“, ním zo začiatku nazývali Varjagov, potom územia Poľanov v strednej Ukrajine a časom aj Kyjevskú Rus. Ak sa však nepodarilo dosiahnuť konkrétny záver v otázke pôvodu slova Rus, tak neexistuje ani všeobecný pozitívny súhlas relatívne širšieho problému – vzťah vonkajšieho vplyvu Škandinávcov na faktory samostatnej slovanskej evolúcie v zrode a vývoji Kyjevskej Rusi. Výsledkom dlhotrvajúceho sporu je málo nových faktických údajov. Možno nevedomosť mnohých vedcov bola príčinou postupnej nutnosti hľadať kompromisné riešenie.

V súčasnosti sa tvrdí, a tým sa dosiahol aj konsenzus, že Škandinávci mali pomerne veľký vplyv na spoločnosť a kultúru východných Slovanov. Putujúc v neveľkých zoskupeniach podnikavých obchodníkov si Varjagovia rýchlo osvojovali východoslovanský jazyk a kultúru. Preto však, že ich bolo málo, sotva mohli vážnejšie ovplyvniť charakter života miestneho obyvateľstva. Ťažko však poprieť účasť, ba dokonca vedúcu rolu Varjagov v politickom živote Kyjevskej Rusi, berúc do úvahy, že všetci panovníci Kyjeva až do Sviatoslava II. vrátane ich družiny – mali škandinávske mená. Varjagovia hrali rolu katalyzátora politického rozvoja vďaka ktorému si alebo podriadili Slovanov a ich politickú organizáciu svojej, alebo boli pre nich hrozbou, ktorá Slovanov prinútila samostatne lepšie sa organizovať. Je však pravda, že v mnohých prípadoch záujmy východných Slovanov a Varjagov korešpondovali. Tento fakt sa do určitej miery podpísal na ohraničení vplyvu Chazarov na Slovanov, odporu vpádov na nomádske kmene a na zabezpečenie a ochranu dneperskej obchodnej cesty do Byzantskej ríše.

Preto je dosť opovážlivé tvrdiť, že vznik Kyjeva a Kyjevskej Rusi bolo zásluhou nejakej samostatnej etnickej skupiny (Slovania), ale výsledkom zložitej slovansko-škandinávskej spolupráce.

„Ešte rýchlejšie a rozhodnejšie sa rozvíjali udalostí, ktoré boli príčinou príchodu Škandinávcov na scénu dejín vtedajšieho sveta. Aby sme ich mohli pochopiť, musíme predovšetkým poznať životné podmienky a okolitú krajinu Švédska a Škandinávie 8. – 9. storočia, kde sa v tom čase rozmohol, z doteraz nezistených príčin, nevídaný demografický boom. Mnohí mladí Škandinávci, ktorí nenašli prijateľné podmienky na to, aby mohli vo svojej rodnej zemi aj naďalej ostať, sa poberali na lodiach hľadať svoj osud v cudzine. Podnikali pustošivé výpravy do krajín západnej Európy a usadzovali sa na podmanených územiach Anglicka, Francúzska, Talianska a Sicílie, kde zakladali svoje kráľovstvá a kniežatstvá. Iní zase preplávali Atlantický oceán a kolonizovali Island, Grónsko a, čo je veľmi pravdepodobné, dostali sa až k brehom severnej Ameriky. Tretia skupina Škandinávcov – tzv. Varjagovia – smerovali na juhovýchod a usadzovali sa na brehoch Baltského mora, pri Ladožskom jazere a neskôr aj v Novgorode a pri jazere Ilmen. V týchto oblastiach žili vo svojich usadlostiach – opevnených pevnostiach a remeselníckych dielňach, v ktorých bývali spolu so ženami a deťmi.“

Cesta zo Škandinávie do Grécka (fialová)

„Obchodom, ale mnohokrát i krádežou (a to najmä vtedy, keď získanie tovaru prvým spôsobom dosiahnuť nešlo), získavali kožušinu, med, vosk a otrokov. Často však chceli podstatne viac ako im miestni obyvatelia mohli dať. Preto začali pátrať po rôznych riečnych cestách vedúcich na juh a možnostiach ako sa dostať k mestám v Byzantskej ríši obývaným islamským obyvateľstvom. Za krátky čas si osvojili riečnu sieť a zistili, že s Baltského mora sa po Volge dostanú ku Kaspiku a odtiaľ cestou do Bagdadu. Neskôr vznikla dôležitejšia cesta – v letopisoch nazvaná ako tzv. Cesta zo Škandinávie do Grécka, – ktorá spájala sever s juhom a končila sa v Konštantínopole. Presídlenie Varjagov bolo teda otázkou času.“

Ako sa píše v Povesti dávnych liet „... v roku 862 dvaja Varjagovia – Askold a Dir – opustili ženu svojho kniežaťa Rurika a odplávali z Novgorodu so svojimi vojakmi dolu Dneprom ku Kyjevu a podmanili si miestne obyvateľstvo (Poľanov), ktoré im každoročne prinášalo daň. “

„Askold a Dir si očividne veľmi rýchlo prisvojili všetko bohatstvo, silu a slávu, pretože už v roku 860 spoločne s Poľanmi zaútočili na Konštantínopol. Čoskoro sa ich hrdinské činy rozniesli po celej krajine a dopočuli sa ich aj obyvatelia Novgorodu. Hoci knieža Rurik už dávno umrel a jeho syn Igor bol ešte mladý na to, aby vládol krajine, Oleg, ktorý zodpovedal za Igora kým nedosiahol vek plnoletosti, vzal so sebou manželku a Igora a odplával do Kyjeva. Po príchode sa snažil získať si zatiaľ obsadený panovnícky trón. Ľsťou vylákal za mesto Askolda a Dira, obvinil ich z uzurpovania moci a následne zavraždil. V roku 882 sa usadil v Kyjeve a vyhlásil toto mesto za „matku ruských miest“.“

Takto o príchode Varjagov do Kyjeva rozpráva kronikár Nestor. Výsledkom starostlivej analýzy textu, ktorou sa zaoberalo mnoho pokolení vedcov, sa vo výpovedi Nestora aj napriek najpravdepodobnejšej verzii príchodu Varjagov na územie Kyjevskej Rusi, ktorú nám podáva, nachádzajú mnohé chyby a nedopracované miesta.

Dnes sa historici čudujú, prečo sa meno takého mocného a múdreho panovníka akým Rurik bol ani raz nespomína v zdrojoch z jeho doby (9. storočie). Niektorí dokonca spochybňujú samotný fakt existencie Rurika a zaoberajú sa otázkou či sa v skutočnosti Askold a Dir mohol podriadiť Olegovi. Bol vôbec Oleg skutočne pokrvne spojený s Rurikom, alebo sa nám letopisec snaží priblížiť jeho pôvod a rodostrom? A ako objasniť, či náhodou regenstvo Olega netrvalo aj po dosiahnutí plnoletosti Igora?

Nakoľko však chýbajú relevantné a hodnoverné informácie, ktoré by dokumentovali vládu kniežaťa Olega aj v iných zdrojoch, ťažko je odlíšiť realitu od výmyslu v Nestorovej kronike vzniku Staroruského štátu.

Kyjev, ako aj väčšina veľkých miest sveta, vďačí sláve za svoju výhodnú geografickú polohu. Nachádza sa na strednom toku Dnepra a bol vždy tranzitným uzlom, ktorý spájal Čierne more s Baltským. Okolitá príroda – na severe lesy a na juhu stepi – už doredu určovala nemalý strategický význam mesta. Preto sa stal centrom bitiek, bojov a vzájomných vzťahov dvoch historických smerov.

Oleg I. pri kostiach svojho obľúbeného koňa

Podľa historikov už v 6. – 7. storočí Poľania na čele so svojim legendárnym vodcom Kijom vytvorili silný kmeňový zväz, ktorý vládol ostatným kmeňom a udržiaval úzke priateľské vzťahy s Byzantskou ríšou. Je však veľmi spochybniteľné to, či prví panovníci Kyjeva mali ponatie o štátnosti.

Ďalšou činnosťou kniežat Kyjevskej Rusi bol zber dane. Každoročne na jar, keď sa na rieke začali topiť ľady, obyvatelia Staroruského štátu posielali po nej panovníkovi daň. V Kyjeve ho potom nakladali do karaván a odvážali do Byzantskej ríše. Cestou si však museli dávať veľký pozor na časté hrozby kočovných kmeňov, ktoré sa snažili získať si čo i len kúsok z nazhromaždenej dane panovníka.

Oleg I. pribíja na bránu Konštantínopolu svoj erb

O prvom historicky dokázateľnom panovníkovi Staroruského štátu a Kyjeva sa vie veľmi málo. Dodnes nie je jasné, či patril k dynastii Rurikovcov, alebo bol samozvancom, ktorého letopisec Nestor po niekoľkých storočiach pripísal k tejto dynastii. Nedá však v žiadnom prípade pochybovať o tom, že Oleg bol talentovaným a odvážnym panovníkom. V roku 882 si aj s jeho obyvateľmi podmanil Kyjev a následne rozšíril svoju vládu (t. j. právo na zber dane) aj na okolité kmene Drevľanov.

Počas svojej vlády sa dostal do konfliktu s Chazarmi, ktorých vojsko porazil pri Kaspickom mori. Na vrchole svojej slávy v roku 911 na čele s vojskom napadol a vyplienil Konštantínopol. Počas svojej vlády (882 – 912) sa snažil o zjednotenie Kyjevskej Rusi s Novgorodom, a tak si podrobiť tieto dve hlavné časti na obchodnej ceste zo Škandinávie do Grécka.

Igor I. zbiera daň od Drevľanov

Vláda Igora I. (912 – 945) nebola až taká úspešná ako vláda jeho predchodcu Olega. Ako bolo u kyjevských panovníkov zvykom, aj on si od začiatku svojej vlády udržiaval kontakt s jemu podmanenými kmeňmi Drevľanov. Tí to však túto situáciu dlho nezniesli a spoločne s kmeňom Uličov proti svojmu panovníkovi povstali. Dlho trvalo Igorovi kým ich znova naučil poslušnosti platiť daň a kým mohol nadviazať na úspešnú expanzívnu politiku Olega I.

Keď v roku 941 uplynula 30 ročná mierová zmluva uzatvorená medzi Kyjevskou Rusou a Byzantskou ríšou v roku 911 po dobytí Konštantínopolu Olegom I., Igor mohol toto najbohatšie mesto východnej Európy znova dobyť. Bitka o Konštantínopol sa však preňho skončila fiaskom a panovník bol nútený z horiacich a potápajúcich sa lodí utiecť a v roku 944 podpísať mierovú zmluvu. Koncom toho roka sa opäť vzmohol a pokúsil sa hľadať expanzívne šťastie na východe krajiny. S veľkým ruským vojskom sa mu podarilo olúpiť mestá na pobreží Kaspického mora a víťazoslávne sa vrátiť späť do Kyjeva.

Igorovo kraľovanie sa však skončilo tak, ako sa aj začalo – povstaním Drevľanov.

Oľga I. prvá panovníčka Kyjevskej Rusi a Kyjeva

Autor Povesti dávnych liet bol bez pochyby priaznivo naklonený k prvej panovníčke Staroruského štátu Oľge I. (945 – 957) – žene Igora I. a regentke ich syna Sviatoslava I. Často ju opisoval ako krásnu, energickú a predovšetkým múdru panovníčku. Mnísi z kláštorov ju zasa za všetko štedro chválili, čo možno azda vysvetliť tým, že v roku 955 sa ako prvá panovníčka odhodlala prijať na území Kyjevskej Rusi kresťanstvo. Ale aj bez týchto komplimentov by bola Oľga I. slávnou kyjevskou kňažnou.

V časoch keď bola pomsta absolútnou morálnou povinnosťou, sa Oľga rýchlo a účinne pomstila Drevľanom za smrť svojho manžela. Na druhej strane si však uvedomovala, že bolo by potrebné zmeniť ľubovoľne a chaoticky ladený charakter zberu daní, ktorý bol príčinou smrti Igora I. Do dejín ruského národa sa preto zapísala ako prvá panovníčka, ktorá zreformovala poľnohospodárstvo Kyjevskej Rusi a reformou presne určila, z akých zemí sa má po akom čase zbierať určená daň. Samozrejme, dávala pozor aj na to, aby jej poddaní mali z čoho žiť a znova platiť daň.

Panovníčka veľmi často cestovala. Pred vojnovým konfliktom dávala prednosť diplomatickému vyriešeniu sporov. V roku 957 ho dokonca na rokovaniach s konštantínopolským imperátorom preľstila a už nikdy viac sa s ním na jeho požiadanie nestretla. Najmocnejší vladár vtedajšieho sveta sa cítil urazený. Mnohí letopisci tomuto faktu pripisujú veľkú dôležitosť, pretože to svedčalo o postupnom vzrastaní moci Kyjeva a Kyjevskej Rusi nad Konštantínopolom a Byzantskou ríšou.

Stretnutie Sviatoslava I. s byzantským imperátorom Jánom I. na brehu Dunaja

Odvážny a výbušný, priamočiary a surový, Sviatoslav I. Igorevič bol predovšetkým knieža-vojak, ktorý si počas svojej vlády (945/962 – 972) vyslúžil prezývku „kozák na tróne“ práve pre svoju vojnovú povahu. Jeho slovanské meno, škandinávska výchova a nomádsky spôsob života sa odzrkadlili v spoločenstve európskeho a ázijskeho začiatku. Jeho vláda symbolizovala vzrast skorých hrdinských dní v dejinách Kyjevskej Rusi.

V roku 964 ako 22 ročný začal vojnu na východe svojej krajiny, ktorej cieľom bolo podrobiť si východoslovanský kmeň Viatičov, žijúcich v okolí rieky Oka – v pôvodnej vlasti dnešných Rusov, ktorí tam majú svoj pôvod. Podrobenie si tohto východoslovanského kmeňa znamenalo pre Staroruský štát rozšírenie vplyvu na všetkých východných Slovanov a možnosť kolonizácie severovýchodných území, ktoré sú dodnes súčasťou Ruska.

Vyhratou bitkou proti Bulharom a Chazarom pri Volge zasa položil základy konca Chazarského chanátu. Porážkou Chazarov navyše Sviatoslav I. odstránil svojho súpera v hegemónii nad územím Eurázie, čím začal kontrolovať veľkú obchodnú cestu vedúcu po Volge a tiež sa pričinil o zastavenie nájazdov nomádskych kmeňov (Pečenehovia) na ukrajinské stepi.

V druhej polovici svojej vlády sa Sviatoslav I. celkom orientoval na oblasť Balkánskeho polostrova. V roku 968 súhlasil s pomocou v boji proti Petrovi I. na strane vojska Byzantskej ríše. Na čele obrovského vojska zničil svojich protivníkov a ovládol bohaté mestá na pobreží Dunaja. Panovníka tento kraj až natoľko očaril, že len nebezpeční Pečenehovia ho dokázali zalarmovať, aby sa vrátil späť do Kyjeva. Hneď ako však hrozba pominula, panovník, – ktorému odteraz patrili všetky územia od Volgy až k Dunaju, – sa rozhodol, že sa na Dunaj znova presťahuje a urobí si tam rezidenciu. Za svojho nástupcu v Kyjeve teda vymenoval svojho staršieho syna Jaropolka I. Sviatoslaviča, mladšieho syna Olega urobil panovníkom Drevľanov a najmladšieho Vladimíra I. Sviatoslaviča posadil na trón v Novgorode.

Keď sa byzantský imperátor dozvedel o svojom agresívnom západnom susedovi, vyhlásil mu vojnu a po dlhom odolávaní Sviatoslava I. ho prinútil vzdať sa. Krajinu Sviatoslava I. nečakane napadli Pečenehovia, ktorí ho zavraždili. Povesť dávnych liet tieto udalosti opisuje takto: „...chán Pečenehov prikázal z lebky Sviatoslava I. urobiť pohár.“ Tak sa skončili znamenité dni vlády Sviatoslava I. Igoreviča.

Pokrstenie Kyjevskej Rusi

Po smrti Sviatoslava I. sa na území Kyjevskej Rusi prvýkrát (z pochpiteľného dôvodu) objavili politické rozbroje medzi príslušníkmi dynastie Rurikovcov, nakoľko trón panovníka Staroruského štátu a Kyjeva bol prázdny. Medzi kandidátmi na trón vypukla občianska vojna, v ktorej Jaropolk I. zavraždil svojho brata Olega. Mladý Vladimír I., ktorý sa obával o svoj život a osud, zutekal z Novgorodu do Švédska, odkiaľ sa o niekoľko rokov neskôr vrátil a s početnou skupinou Varjagov v boji zabil brata Jaropolka I.

Roky vlády Vladimíra I. Veľkého (978/980 – 1015) boli pre Kyjevskú Rus niečím, čo dovtedy krajina vo svojich dejinách ešte nezažila. Hoci varjagské kniežatá od tohto momentu hľadeli na Rus iba ako na arénu ďalších možností na realizáciu expanzívnej politiky panovníkov Staroruského štátu, naopak, Vladimír I. vládol krajine oveľa konštruktívnejšie než jeho nasledovníci. Na rozdiel od svojich predchodcov, ktorí pokladali za dôležité rozširovanie svojho územia a zber daní, v centre pozornosti nového panovníka Kyjevskej Rusi bol predovšetkým blahobyt a prosperita krajiny, ktorý sa už za jeho vlády začal prejavovať. Postupne sa jeho krajina začala dvíhať z prachu vojen k lepším a trvácnejším hodnotám.

Udržiaval priateľské kontakty s okolitými štátmi (České kráľovstvo, Uhorsko, Poľsko) a snažil sa o prístup k čo možno najviac obchodným cestám, aby jeho krajina aj naďalej prekvitala.

Najväčšou zásluhou Vladimíra I. Veľkého bolo prijatie kresťanstva východného rítu v roku 988. Pochopil, že Kyjevská Rus svoju etapu tradičného pohanského náboženstva už prežila a začal sa zaoberať otázkou spresnenia charakteristiky obrazu duchovných, sociálnych a politických snáh vtedajšej spoločnosti Kyjevskej Rusi.

Vďaka jeho epochálnemu výberu bola Kyjevská Rus navždy spájaná s kresťanským Západom a nie z islamským Východom. Toto spojenie podmienilo jej nevídaný historický, spoločenský a politický rozvoj.

Jaroslav I. Múdry

Smrť Vladimíra I. Veľkého bola príčinou novej bratovražednej vojny dynastie Rurikovcov. Za podpory Poliakov starší syn Vladimíra I. – Sviatopolk I. – napadol svojich mladších bratov Sviatoslava I., Borisa a Gleba a zavraždil ich. Jeho druhý syn – Jaroslav I. Múdry z Novgorodu, – v roku 1019 s pomocou veľkého vojska Varjagov porazil Sviatopolkove vojská. Týmto víťazstvom však v Kyjevskej Rusi nedosiahol plnú moc a vládu. Navyše ho znova napadol jeho brat Mstislav. Aby predišli ďalšiemu spoločnému krviprelievaniu, dohodli sa na prerozdelení vlády v krajine. Jaroslav I. ostal v Novgorode a pod svoju vládu získal všetky územia od Dnepra a Mstislav začal vládnuť v Tmutrakanskom (990/1010 – 1036) a Černigovskom kniežatstve (1024 – 1036). Kyjev – pre oboch panovníkov dôležité mesto – nebolo nikoho. Po Mstislavovej smrti ho však do smrti svojej v roku 1054 obsadil Jaroslav I. Múdry a stal sa tak jediným vládcom Staroruského štátu.

Po období častých výmien kniežat na tróne Kyjevskej Rusi za 59 rokov vymenilo osem panovníkov, sa konečne pre Staroruský štát našiel vhodný panovník – Vladimír II. Monomach, – syn veľkokniežaťa Vsevoloda I. Jaroslaviča.

Ešte predtým ako sa dostal na trón na stretnutí kniežat Kyjevskej Rusi v Ľubeči pri Kyjeve v roku 1097 sa pokúšal zaviesť nový systém následníctva trónu, aby zamedzil bratovražedným vojnám. Nijaký kompromis však nedosiahol a čo sa týkalo samotného Kyjeva, ten tak či onak zostal jablkom sváru.

Ešte spred časov svojej vlády (1113 – 1125) si zasluhujú pozornosť boje proti Polovcom, z ktorých panovník porazil asi 200 oddielov a vodcov. Tieto bitky z rokov 1103, 1107 a 1111 sa do dejín Ruska a Ukrajiny zapísali zlatými písmenami. Dôkazom popularity Vladimíra II. Monomacha bol fakt, že po smrti Sviatoslava II. Jaroslaviča kyjevčania povstali a dožadovali sa, aby práve on zasadol na kyjevský trón, hoci nebol priamym následníkom. Až keď sa 60-ročný budúci panovník rozhodol postaviť na čelo Kyjevskej Rusi, vtedy sa povstanie vzbúrených kyjevčanov skončilo.

Za svojej vlády vynikal obrovskou autoritou, ktorá mu dovolila spojiť väčšinu roztratených ruských území do jedného celku. Žiaľ, od tých čias už na Rusi nikdy nepanovala taká jednota a súhlas ako za vlády Vladimíra II. Urobil aj niektoré zmeny v sociálnej oblasti, aby uspokojil nedostatky svojich poddaných. Dôkazom toho, ako seriózne bral panovník do úvahy spoločenské problémy, sú slová jeho rady, s ktorými sa obrátil na svojich synov tesne pred svojou smrťou.

Knieža Vladimír II. Monomach oddychuje po poľovačke na kraji lesa

„Najviac zo všetkého nezábudajte na chudobných... a nedávajte šancu silným, aby zvíťazili nad človekom – biednym smerdom

Načúval žiadostiam jeho ľudu a systematizoval ich povinnosti vo svojom kódexe práva vďaka čomu ešte väčšmi vzrástla jeho popularita u ľudí. Obnovil poriadok v Kyjeve, ktorý bol po povstaní jeho obyvateľov takmer v ruinách a získal si podporu bojarov a kupcov.

Koncepcia udržať roztrasené ruské územia v jednote však Vladimírovi Monomachovi dlho nevydržala. Po jeho smrti v roku 1125 sa ju podarilo udržať už len jeho synovi Mstislavovi Vladimirovičovi. Jeho smrť v roku 1132 určila koniec dní Kyjevskej Rusi – jednej veľkej etapy dejín Ruska a Ukrajiny, počas ktorých Kyjev hral hlavnú rolu centra ruských údelných kniežatstiev a území – a bola začiatkom politickej rozdrobenosti Staroruského štátu.

Po smrti Mstislava Vladimiroviča panovníci dynastie Rurikovcov, ktorí sa silou mocou snažili o zachovanie celistvosti územia Kyjevskej Rusi, už nemali toľko možností a podmienky na udržanie tak veľkého štátneho útvaru, akým Kyjevská Rus v 12. storočí bola. Navyše sa okrem politických problémov v krajine objavili aj iné aspekty rozpadu Kyjevskej Rusi. S víťazstvom princípu následníctva aký sa pokúšal zaviesť Vladimír II. Monomach (princíp prechodu vlády z otca na syna) nad systémom rotácie a prechodu vlády na prvorodeného syna po smrti panovníka aký zaviedol Jaroslav I. Múdry, sa čím ďalej tým viac hlbšie zakoreňovali rodinné putá panovníkov v jednotlivých kniežacích údeloch. Preto boli údelné kniežatá v bližšom vzťahu so svojím kniežatstvom, v ktorom videli svoju budúcnosť a nie z Kyjevom, o ktorého trón sa viedol medzi panovníkmi neustály boj.

Navyše so vznikom nových kniežatstiev, ktoré sa vytvorili po rozpade Kyjevskej Rusi sa obyvateľstvo a územie Kyjeva zmenšilo do takej miery, že nedokázalo čeliť expanzívnej politike údelných kniežatstiev, ktoré si čím ďalej tým viac ukrajovali z územia Kyjeva. Ani vtedy však mesto, napriek strate mnohých území, nestrácalo na kráse a s priľahlými územiami, ktoré jej zostali, sa začalo nazývať „Ruskou zemou“ v užšom zmysle slova. Kto dobyl Kyjev, nielenže mohol byť právom hrdý na svoje vysoké postavenie v dynastii Rurikovcov a mohol byť na jej samom vrchole, ale mohol byť hrdý aj na to, že vládne v meste, ktoré už dávno nazývali „Matkou ruských miest“.

Koncom 11. storočia funkcia a význam obchodnej cesty zo Škandinávie do Grécka, ktorá v mnohom pozitívne ovplyvnila rozvoj Kyjeva, začala postupne upadať, čo sa odrazilo na celkovej ekonomike Staroruského štátu. Podnikaví talianski kupci totiž Kyjev na svojich cestách do Byzantskej ríše, Malej Ázie, Blízkeho východu a krajín západnej Európy začali húfne obchádzať. Okrem toho ruské kniežatá, ktoré medzi sebou stále bojovali o kyjevský trón, ťažko ubránili hlavnú cestu popri Dnepri od nájazdov nomádskych kmeňov.

Všetky tieto udalosti, ktoré zostrovali vzťahy medzi nespokojnými kyjevčanmi a ich panovníkmi boli príčinou vzniku sociálnych nepokojov obyvateľstva a zrodom nezastaviteľného úpadku Kyjeva vo sfére politickej, ekonomickej a sociálnej.

Po samostatnom období prvého štátneho útvaru východných Slovanov – Kyjevskej Rusi – nastalo obdobie vlády, kedy sa na území Ukrajiny prejavil vplyv susedných krajín – Poľska a Litvy. Ukrajinské obyvateľstvo sa tak na niekoľko storočí ocitlo pod nevôľou iných národov a politickú samostatnosť a národnú hrdosť si muselo vybojovať. Tento boj o národné sebaurčenie sa stal a dodnes zostal jednou z najdôležitejších tém dejín Ukrajiny.

Prvým národom, ktorý prejavil záujem o ukrajinské územie boli Litovci, keď začiatkom 14. storočia knieža Mindaugas zaútočil na Bielorusko a následne jeho syn Algirdas v 40. rokoch 14. storočia aj na Ukrajinu. O dvadsať rokov neskôr sa mu podarilo podmniť si aj malé kniežatstvá v oblasti rieky Dneper a v roku 1362 aj Kyjev, čím jeho expanzívna politika dosiahla za jeho vlády absolútny vrchol. Litovské veľkokniežatstvo sa totiž v tomto období stalo najväčším štátom Európy, keď si podmanilo aj polovicu územia bývalej Kyjevskej Rusi.

Podľa niektorých ukrajinských historikov expanzívny krok litovských kniežat smerom na východ neznamenal zničenie Staroruského štátu a zabratie jeho územia cudzími kmeňovými zoskupeniami, ktoré pohltili Ukrajinu, lež naopak, bol jeho znovuzrodením, pretože litovské kniežatá na jeho území svojou taktikou vlády v mnohom pripomínali panovníkov z dynastie Rurikovcov. Dokázali sa prispôsobiť k miestnym tradíciám Bieloruska a Ukrajiny a na svojom novopripojenom území sa riadili heslom „Staré nezmeníš a nové nezavedieš.“ pričom zachovali úradný jazyk, ktorým bola ruština.

Ďalším národom, ktorý okupoval ukrajinské územia a snažil sa získať ich vplyv boli Poliaci na čele s Kazimírom III. Veľkým, ktorý sa na susednom území snažil obnoviť stredovekú poľskú monarchiu. Záujem na rozšírení svojej krajiny smerom na východ nemal iba poľský panovník, ale aj poľskí magnáti a katolícka cirkev, ktorí kráľa podporovali, pretože si chceli podmaniť dôležité obchodné cesty v Haliči. V spolupráci s Ľudovítom I. a na základe s ním uzatvoreného dohovoru ešte v roku 1339, ktorým sa obaja panovníci zaviazali spoločnými silami postupovať pri obsadzovaní územia Ukrajiny, sa mu to s ťažkosťami podarilo.

Hedviga I.

O územie Haliče však musel naďalej bojovať, pretože sa na neho vyrútili vojská litovského kniežaťa. Vojna medzi oboma kniežatmi sa skončila v roku 1366. Jej výsledkom bola poľská okupácia celej Haliče a časti Volyne, čím sa územie Poľska rozšírilo o vyše 52 000 km². Na základe dohovoru z roku 1339 medzi Ľudovítom I. a Kazimírom III. v roku 1370 po smrti poľského kráľa prešlo pod správu uhorského kráľa a od roku 1384 v ňom začala vládnuť Hedviga I. – dcéra Ľudovíta I., – ktorá dva roky po nástupe na trón definitívne pripojila Halič k Poľsku. Ihneď po jej pripojení stanovila nové podmienky medzi svojimi poddanými. Okrem ruštiny sa oficiálne mohla používať aj latinčina a pravoslávie bolo rímskym pápežom Benediktom XII. vymenené za katolicizmus.

Poľská anexia územia obývaného ukrajinským obyvateľstvom bola v konečnom dôsledku dôležitým bodom zvratu v dejinách oboch národov. Pre Poliakov totiž znamenala počiatok stálej orientácie smerom na východ na rozdiel od západnej, ktorá pretrvávala v skoršom období. Táto zmena mala za následok ďalekosiahlu zmenu politických a sociálno-ekonomických hľadísk v budúcom Poľsku.

Pre Ukrajincov zámena svojich kniežat za cudzích bola nielen jednoduchou zámenou čelných predstaviteľov krajiny, ale znamenala aj zoznámenie sa ukrajinských obyvateľov s novým náboženstvom a kultúrou. Bez ohľadu na pozitívne následky tejto symbiózy dvoch príslušníkov národov, neskoršie časy ukázali, že práve toto „zoznámenie sa s cudzím“ u Ukrajincov vyvolalo ostré náboženské, sociálne a etnické konflikty, ktoré sa najviac prejavili v nasledujúcich 600 rokoch vo všetkých oblastiach života ukrajinského obyvateľstva.

Erb Republiky Poľskej koruny a Litovského veľkokniežatstva

Obe krajiny – Poľsko a Litva – rýchlo pochopili, že ich spájajú spoločné záujmy. Nachádzali sa pod hrozbou agresívneho útoku a expanzívnych plánov rádu nemeckých rytierov, ktorí sa nachádzali v oblasti Baltského mora. Zoslabnuté litovské veľkokniežatstvo sa nedokázalo brániť nájazdom nemeckých rytierov zo severu a navyše zložitá situácia v Moskovskom kniežatstve, ktoré hrozilo vojenským vpádom na územie litovského veľkokniežatstva z východu, rýchlo zhoršovala jeho rast moci a prestíž.

Medzitým sa Poliaci, nespokojní s dynastickými zväzkami s Uhrami, snažili podmaniť si ďalšie ukrajinské územia a hľadali tak nové možnosti na uskutočnenie svojich plánov. V tomto momente poľskí magnáti navrhli neočakávanú ponuku – uzatvoriť úniu medzi Poľskom a Litvou a vydať poľskú kráľovnú Hedvigu I. za nového litovského veľkokniežaťa Jogaila.

Mapa Republiky Poľskej koruny a Litovského veľkokniežatstva

V roku 1385 došlo v malom bieloruskom meste k podpisu zmluvy a vzniku poľsko-litovskej únie. Litovské veľkoknieža si vzalo poľskú kráľovnú a bolo korunované za poľského kráľa. Spolu s ostatnými požiadavkami, o ktorých sa v zmluve pojednávalo, nový poľský kráľ vrátil litovskému obyvateľstvu katolicizmus a litovské a ukrajinské územia sa „na veky večné“ („на возрасты вечные“) pripojili k Poľsku. Hoci boli Litva a Poľsko medzi sebou spojené Krevskou úniou, litovská šľachta si dokázala popri Vladislavovi II. vychovať vlastného talentovaného panovníka Vytautasa, ktorý v roku 1392 prinútil poľského kráľa uznať jeho faktickú moc a vládu nad litovským veľkokniežatstvom čím si Litva zachovala vlastnú nezávislosť. Navyše knieža Vytautas začal podľa vzoru Algirdasa rozširovať územie litovského veľkokniežatstva smerom na východ, čím si získal mnohé srdcia Ukrajincov, ktorí mali záujem na opätovnom pripojení bývalých ruských území, pokorení Zlatej Hordy Tatárov a vybudovaní nových pevností, ktoré by ich uchránili pred nájazdmi kočovných kmeňov. Aj pri týchto odvážnych krokoch kniežaťa Vytautasa sa objavili určité problémy, s ktorými neboli Ukrajinci spokojní. S takotou politikou kniežaťa Vytautasa Ukrajinci nesúhlasili a búrili sa ďalej a v roku 1413, keď sa Vladislav II. s Vytautasom dohodli na zrovnoprávnení litovskej a poľskej šľachty, nepokoje ukrajinských bojarov vzrástli, pretože sa právom obávali zhoršenia vzťahov s litovskými šľachtickými kolegami. Navyše sa stupňovali nepokoje aj medzi prívržencami katolicizmu a pravoslávia, ktoré vznikli ešte v časoch uzatvárania Krevskej únie v roku 1385 a vyvrcholili po smrti kniežaťa Vytautasa v roku 1430.

Novým kniežaťom litovského veľkokniežatstva sa stal mladší brat Vytautasa Švidrigail, ktorý dal počas svojej vlády poľskému kráľovi jasne najavo, aké bude jeho smerovanie vlády, keď začal podporovať ukrajinských pravoslávnych veriacich. To sa poľskému kráľovi znepáčilo a Švidrigaila na tróne litovského veľkokniežatstva vymenil za Vytautasovho mladšieho brata Žigimantasa I., a boj sa mohol začať. Tábory sa rozdelili na dva – jedni podporovali Žigimantasa I. a druhí Švidrigaila, ktorý bol nakoniec v roku 1440 rukami litovskej šľachty zavraždený.

V polovici 15. storočia sa vzťahy medzi litovskou a ukrajinskou šľachtou znova zostrili, zvášť po tom, ako nové veľkoknieža Kazimiras Jogalaitis urobil niekoľko reformných krokov v oblasti centralizácie krajiny – Kyjev a Volyň sa podľa vzoru Poľska pretransformovali na obyčajné provincie s čím Ukrajinci absolútne nesúhlasili, pretože stratili samostatnosť na litovskom veľkokniežatstve. Týmto krokom litovského veľkokniežaťa sa prvky štátnosti Kyjevskej Rusi pomaly, ale isto začali vytrácať zo života obyvateľov jeho kniežatstva.

Portrét Ivana III. Veľkého

Expanzívna politika, ktorú Moskva v 15. storočí viedla, postupne nútila litovské veľkokniežatá hlbšie sa zamyslieť nad jej rizikami, ktoré sa v konečnom dôsledku objavili, keď po páde Konštantínopolu sa v doktríne Moskva vyhlásila za „tretí Rím“. Moskovské knieža Ivan III. Veľký sa od tejto chvíle vyhlásilo za „pána celej Rusi“ (po rusky: государь всей Руси) a o svojich zemiach povedal, že odteraz musia patriť Moskve.

Panovníka litovského veľkokniežatstva tieto vyjadrenia moskovského kniežaťa veľmi znepokojovali a rozhodol sa na moskovské knieža zaútočiť. Boj spečatený mierovou zmluvou sa mu stal nakoniec osudným, pretože po podpise dohovoru v roku 1503 stratil takmer tretinu svojho územia, na ktorom bolo vyše dvadsať jeho miest.

Zložité problémy litovského veľkokniežatstva neustávali ani po roku 1503. V časoch pomalého úpadku Zlatej Hordy sa jej kočovní členovia – Tatári, – ktorí osídľovali oblasti okolo Čierneho mora oddelili a na Krymskom polostrove si vytvorili svoj vlastný štát – Krymský chanát, – ktorému vládli panovníci z rodu Girejovcov. Ich expanzívne chúťky pokračovali smerom na pobrežie Krymského polostrova, kde si s pomocou osmanských Turkov podmanili talianske a grécke obchodné mestá. Osmanská ríša sa tak postupne rozšírila aj na územie Ukrajiny a získala si Krymský chanát. Jeho cháni si však dokázali zachovať svoju autonómiu, pretože podnikali lúpežné výpravy k pohraničnému obyvateľstvu ukrajinského územia a odtiaľ nosili lacnú pracovnú silu v podobe ukrajinských nevoľníkov, ktorých potom predávali do Konštantínopolu. Po krátkom čase nebezpečenstvo zo stepí opäť viselo nad ukrajinským ľudom, obývajúcim pohraničné oblasti Ukrajiny.

Lublinská únia

Na začiatku 16. storočia bolo jasné, že litovské veľkokniežatstvo bolo na pokraji úpadku. Vyvrcholením narastajúcej krízy bola vojna s Moskovským cárstvom v rokoch 1562 – 1570, po tom ako si Litva nedokázala ubrániť svoje územia pred nájazdmi Tatárov. Litva sa obrátila s pomocou na Poľsko, ktoré súhlasilo pod podmienkou, že oba štáty, ktorým doteraz vládol jeden monarcha, znova utvoria jeden zväz, a tak 1. júla 1569 podpísali na rokovaniach v poľskom Lubline zmluvu o vzniku lublilnskej únie.

Na jej základe vznikol Poľsko-litovský štát na čele s jedným kráľom, parlament, vlastné peniaze, daň a jednotnú zahraničnú politiku. Litovské veľkokniežatstvo si však do určitej miery zachovalo autonómiu, vlastné vojsko a súdy – stratilo však všetky ukrajinské územia, ktoré sa stali súčasťou Poľskej koruny.

Pre Ukrajincov bola lublinská únia veľkou udalosťou. Nehľadiac na svoje nedostatky, litovské veľkokniežatstvo pre nich bolo len príjemným umelým predĺžením svojho života. Ukrajinské kniežatá, hoci boli podriadené litovským, mali veľký vplyv v spoločenskej, ekonomickej, religiózenej a kultúrnej oblasti života. Ale osud, ktorý poslihol Halič – územie, ktoré sa ako prvé dostalo pod vládu Poľska – postihol aj ostatné ukrajinské územia, ktoré Poľsko od Litvy získalo a budúcnosť a ďalšie pretrvanie ukrajinského obyvateľstva ako jedného etnika boli spochybniteľné.

Územie Poľsko-litovského štátu v 17. storočí

Poľskí magnáti tak mali voľnú cestu ku kultúrnej asimilácii ukrajinskej šľachty vládnucim národom (Poľskom), čo bol dosiaľ nevídaný jav v dejinách Ukrajiny. Ukrajinci začali postupne strácať akúkoľvek možnosť prejaviť svoje záujmy, hoci boli na svojom vlastnom území.

Od momentu rozkolu pravoslávnej a katolíckej cirkvi v roku 1054 sa ideou opätovného zjednotenia zaoberali obe cirkvi. Na Ukrajine sa pokusy ich zjednotenia začali už v 13. storočí, ale prvý úspech - zjednotenie na Florentskom koncile v roku 1439 vydržalo len veľmi krátko. Predstavitelia pravoslávnej cirkvi sa zjednotenie obávali, pretože sa donievali, že by na území východnej Európy mohla prevládnuť Latinská cirkev. Poľskí rímskokatolíci sa snažili o úniu, dúfajúc, že im pomôže pri asimilácii ukrajinského pravoslávia a ďalšom rozmachu vplyvu poľského katolicizmu. Ukrajinských šľachticov do únie lanárili poľskí jezuiti a aj horlivý katolík Žigmund III., ktorý podporoval túto myšlienku.

Prvý krok k uzavretiu zjednotenia (únie) však spravili biskupi pravoslávnej cirkvi. V roku 1590 ľvovský pravoslávny biskup Gedeon Balaban, unavený neustálymi spormi a finančnými požiadavkami konštantínopolského patriarchu, otvoril otázku uzatvorenia únie s Rímom. Bol presvedčený, že katolicizmus vnesie do pravoslávia poriadok a disciplínu, zvýši prestíž biskupov a pravoslávnych veriacich zrovnoprávni s rímskokatolíckymi veriacimi Poľsko-litovského štátu. Navyše mali pravoslávni biskupi dostať výhody a miesta vo vplyvnom senáte katolíckych biskupov a byť s nimi zrovnoprávnení. Výraznou pohnútkou bola aj potreba spojenca proti silnejúcemu protestantskému tlaku. Povzbudení takýmito lákavými perspektívami sa zúčastnil niekoľkých tajných rokovaní s poľskými svetskými a cirkevnými predstaviteľmi a v júni v roku 1595 uzatvoril s Rímom úniu.

Kyjevský vojvodca Konstantin Ostrožskij sprvu podporoval myšlienku únie s Rímom, no neskôr od nej odstúpil. Nehnevalo ho len to, že únia bola uzatvorená, ale aj spôsob jej uzatvorenia. V roku 1596 sa v bieloruskom meste Brest zišla celá cirkevná špička krajiny. Od samého začiatku však delegáti snemu nemohli nájsť spoločnú reč, preto sa zhromaždenie rozčeslo na dve. Väčšina biskupov hlasovala za zjednotenie, dvaja biskupi a časť laikov ho naopak odmietli. Kyjevská metropolia sa rozdelila na dve časti – zjednotenú a nezjednotenú. Snaha o zjednotenie kresťanských cirkví sa skončila rozdrobením a miesto dvoch cirkví existovali tri – rímskokatolícka, gréckokatolícka (uniatská) a pravoslávna.

Bohdan Michajlovič Chmeľnickij

Poľská vláda a šľachta reagovali na rýchly rast kozáctva rozpačito. Len ťažko mohli pochopiť ako sa zo sloboných a na svojom pánovi nezávislých ľudí vytvorilo jednotné spoločenstvo. Veľmi často ich však za zvýšený plat a mnohé iné výhody nasadzovala do bojov proti Osmanskej ríši. Názory kráľa a magnátov na vzťah voči kozákom sa v mnohom líšili. Pre kráľa boli kozáci zdrojom skúseností, lacnou vojenskou silou a potenciálnou protiváhou rastúcej moci magnátov, pre ktorých symbolizovali schopnosť ubrániť hraničné oblasti Ukrajiny od nájazdov nepriateľov, a tak zostrenie týchto protikladov bolo len otázkou času. Ten čas prišiel v roku 1591, kedy na území Ukrajiny vypuklo prvé kozácke povstanie, v ktorom kozáci chceli pomstiť nespravodlivosť svojich pánov.

Povstanie, ktoré vypuklo na území Ukrajiny v roku 1648, bolo jednou z najväčších katakliziem v dejinách ukrajinského národa. Stretli sa v ňom najmocnejší feudáli a najnepokoriteľnejší národ – Ukrajinci. Arénou povstaleckých bojov sa stal Kyjev a jeho okolité oblasti. V tom čase to bol unikátny priestor na realizáciu a presadenie svojich záujmov, a to nielen pre Poľsko-litovský štát, ale aj pre celú Európu.

Prvé víťazstvá Bohdana Chmeľnického prišli 6. mája 1648. Odvtedy sa protivníci postupne pridávali na stranu víťaza, pretože videli, že proti jeho veľkej armáde nemajú šancu. V rukách Bohdana Chmeľnického postupne skončili najdôležitejší dôstojníci poľskej šľachty. Poliaci sa ocitli v nezávideniahodnej situácii, navyše im 1. júna 1648 umrel poľský kráľ Vladislav IV. Po celej krajine postupne vypukli ďalšie povstania, organizované miestnymi mešťanmi a roľníkmi, ktorí sa chceli pomstiť za útlak svojim pánom. Všetky tieto udalosti sa opisujú v jednom ukrajinskom letopise takto:

„...kdekoľvek sa nachádzala šľachta, jej služobníctvo, Židia – všetkých vraždili, nešetriac ženy ani ich deti, kradli majetok, vypaľovali kostoly a paláce. Nič nenechali a všetko spustošili.“

Za niekoľko mesiacov bola na Ukrajine zlikvidovaná celá poľská šľachta. Obzvlášť silný zásah do života spoločnosti utrpeli Židia, keď v rokoch 1648 – 1656 ich z ukrajinského územia vymizlo vyše desať tisíc, podľa niektorých historických prameňov dokonca až okolo pol milióna .

Začiatkom roka 1649 sa Bohdan Chmeľnický vrátil na čele víťazného vojska do Kyjeva. Ukrajinské duchovenstvo ho v meste vítalo ako „Mojžiša, ktorý oslobodil svoj národ z poľského otroctva“. Na jeseň toho roku – 18. septembra 1649 – bola v ukrajinskom meste Zborov podpísaná Zborovská mierová zmluva, ktorá zabezpečila práva a záujmy pravoslávnej cirkvi a kozákov, ktorým chcel hajtman dať šľachtické tituly a rozmiestniť ich po krajine. Na základe tejto zmluvy sa poľská vláda zaviazala amnestovať všetkých účastníkov povstania a Židia spolu s jezuitmi sa museli z Ukrajiny vysťahovať. Takto dohodnutá mierová zmluva, aj napriek tomu, že Bohdan Chmeľnický s ňou v niektorých bodoch nesúhlasil, bola schválená na mimoriadnom zjazde ukrajinského snemu v novembri 1649.

Bitka pri meste Beresteczko

Dňa 6. januára 1651 vypukla nová poľsko-ukrajinská vojna. (Dvojtýždňová vojna sa ale oficiálne začala 18. júna 1651). Bohdan Chmeľnický a jeho armáda však v nej boli porazení, a to vďaka chýbajúcej podpore Krymských Tatárov, ktorí v momente zlomu bitky sa z bojového poľa stiahli a odmietli svojmu vodcovi pomôcť. Svoje grandiózne víťazstvo v bitke Poliaci potvrdili na mierových rokovaniach v ukrajinskom meste Biala Čerkva. Mier bol podpísaný dňa 28. septembra 1651. Pre kozákov bol však tento mier menej výhodným, než ten, ktorý podpísali 18. septembra 1649. Poľská šľachta očakávala, že teraz podmienky mierovej zmluvy obe strany dodržia a s pomocou vojenskej sily sa znova začala usadzovať na ukrajinskom území. Tisíce Ukrajincov začali húfne utekať k východným hraniciam svojej krajiny do Moskovskej Rusi, aby si zachránili svoj život pred Poliakmi. Tu ich vrelo vítali, ba dokonca im dovolili založiť si vlastný štát – tzv. Slobodnú Ukrajinu – štát, rozkladajúci sa súčasnom území mesta Charkov a jeho oblasti.

Bohdan Chmeľnický sa však opätovne pozviechal a spolu s novým vojskom, ktoré bolo ustanovené na tajnej kozáckej rade v apríli roku 1652 v jeho rezidencii v Čigirine, zaútočil na Poliakov rozmiestnených pri moldavskej hranici a 1. mája 1652 ich porazili. Smrť svojich vojakov, ktorí zahynuli v bitke pri meste Beresteczko pomstili smrťou všetkých zajatých príslušníkov poľskej armády. Keď sa zvesť o víťazstve kozákov rozšírila po celej krajine, opäť vypukli aj protipoľské povstania. Kozácke vojská obsadili väčšiu časť územia, ktoré ovládali až do vypuknutia bitky pri meste Beresteczko. V tejto situácii sa však už ani Poliaci, ani Ukrajinci, unavení bojom, neodhodlali urobiť posledný, najdôležitejší, krok.

Aby malo povstanie úspech, musel sa jeho vodca orientovať na zahraničnú pomoc. Diplomatickou cestou si získal podporu Krymských Tatárov, keď ich pozval do zväzu s ukrajinskými kozákmi. Zväz však nemal úspech, nakoľko neriešil problémy vo vzťahoch medzi Ukrajinou a Poľsko-litovským štátom, ktoré Bohdana Chmeľnického trápili. Chcel totiž docieliť, aby ukrajinskí kozáci mali autonómiu v rámci Poľsko-litovského štátu, ktorú by dosiahol pomocou ich pretransformovania na jednotlivé rovnoprávne subjekty Poľsko-litovského štátu. No tvrdohlavosť poľskej šľachty, ktorá nechcela toto zrovnoprávnenie uznať, im v tom bránila. Bohdan Chmeľnický sa aj napriek tomu, že kandidátov na odstránenie poľskej šľachty z územia Ukrajiny bolo viac, obrátil na tureckého sultána a stal sa jeho vazalom. Nakoniec si ho však pod svoj patronát vzal moskovský cár Alexej I., a to na základe „pravoslávnej viery a svätej cirkvi Božej“. Prijatím tohto rozhodnutia sa obyvatelia Moskovskej Rusi nádejali, že sa Ukrajina stane akousi nárazníkovou zónou proti Osmanskej ríši, na ktorej by mohli rozšíriť svoj vplyv a že získajú niektoré územia, ktoré Poľsko-litovský štát od Ukrajiny v rokoch 1648 – 1651 získal.

Dňa 18. januára 1654 Bohdan Chmeľnický zvolal v Perejaslave pri Kyjeve Najvyššiu kozácku radu, na ktorej sa prijal konečný verdikt o osude Ukrajiny, ktorá prešla pod kompetencie ruského cára. Ešte v ten istý deň sa na miestnom mestskom námestí konali voľby na post potencionálneho kandidáta, ktorý by zastupoval Ukrajinu vo veciach politických a spoločenských. Spomedzi štyroch kandidátov (poľského kráľa, krymského chána, tureckého sultána a ruského cára), hajtman Bohdan Chmeľnický vybral ruského cára, s čím jeho ľud davovo súhlasil. Svoj výber následne potvrdil spoločnou prísahou v mestskom chráme. Tu sa však stalo niečo, s čím Bohdan Chmeľnický nepočítal. Podľa tradície, ktorá v Poľsku vládla, mali zložiť prísahu obe zainteresované strany. Ukrajinci zaprisahať vernosť cárovi, a cár zase národu a sľúbiť im, že ich bude pred Poliakmi brániť a vážiť si ich práva a privilégiá. Jeden z prisahajúcich odmietal v mene svojho monarchu prísahu zložiť, vraj preto, že na rozdiel od poľského kráľa je cár samodŕžavcom a neprisahá vernosť svojim poddaným. Nakoniec bola prísaha zložená aj bez neho a s oslavou v uliciach mesta sa mohlo začať. Po celej krajine sa šíril cárov príkaz prisahať vernosť jemu a jeho následíkom. Všetko toto nadšenie ľudu zhrnulo do seba slávnostné podpísanie Perejaslavskej dohody medzi Ukrajinou a Moskovskou Rusou, ktorá urobila vo svojich dejinách gigantický krok vpred na ceste za svojou územnou expanziou. Odo dňa podpisu dohody sa Ukrajina v dobrom aj v zlom stala súčasťou Ruska a jej osud bol s ním na nasledujúce desaťročia úzko spojený.

Švédski jazdci v bitke o Varšavu v roku 1656

Jedným z prvých dôsledkov dohovoru bola radikálna zmena politických zväzov v regióne. Odpoveďou Poliakov a Tatárov na podpis zmluvy medzi ruským cárom a Bohdanom Chmeľnickým bola nová vojna, ktorá vypukla začiatkom jari roku 1654, keď moskovské vojská sprevádzané veľkým kontingentom kozákov na čele s Vasilijom Zolotarenkom vstúpili na územie Bieloruska a zobrali Poliakom jeho väčšiu časť. Na jeseň toho roku sa hlavné boje presunuli do oblasti juhozápadnej Ukrajiny, kde Tatári, – neviazaní voči Ukrajincom nijakou politickou dohodou, – pokračovali v plienení krajiny.

Do boja proti poľskej armáde sa zapojili aj Švédi, ktorí chceli Bohdanovi Chmeľnickému pomôcť obnoviť Kyjevské kniežatstvo. V roku 1656, keď už bolo porážku Poľsko-litovského štátu cítiť vo vzduchu sa k Ukrajincom pridal aj Juraj I. Rákoci. Bohdan Chmeľnický mal v tomto momente v očiach všetkých Poliakov závideniahodnú situáciu, ktorú využil na napadnutie Poľska so zámerom rozdeliť ho. Jednou z jeho podmienok bol prechod všetkých ukrajinských území pod jeho vládu vrátane územia Haliče a Volyne. Stala sa však nečakaná udalosť. V roku 1656 vo Vilniuse uzavrel ruský cár s Poliakmi mier bez toho, aby o tom Ukrajinci vedeli! Z obavy, že Moskviti obetujú Poliakom ukrajinské záujmy, hajtman a kozácke plukovníci obvinili ruského cára z porušenia Perejaslavskej dohody. Ich delegáciu dokonca nechceli na rokovania pustiť. Bohdan Chmeľnický teda poslal svojmu spojencovi list, v ktorom porovnal správanie Švédov a Moskvitov:

„Švédi sú ľudia čestní: sľúbili nám priateľstvo a zväz, oni držia slovo. Cár však uzavrel s Poliakmi mierovú zmluvu a chce nás obetovať v ich rukách.“

Nič to však nepomohlo, naopak, na scénu dejín Ukrajiny prišlo ďalšie prekvapenie. Spoločný ukrajinsko-sedmohradský vojenský postup na Poľsko-litovský štát sa skončil fiaskom a z jeho porážky kozáci obvinili svojho hajtmana. Zvesť o porážke vojska sa dostala aj k Bohdanovi Chmeľnickému, ktorý 4. septembra 1657 ťažko chorý vo svojej rezidencii v Čigirine umrel.

Proces presadzovania štruktúr moci imperátora Ruského impéria sa na ukrajinských územiach začal ešte v 70. rokoch 18. storočia a svoju konečnú formu dostal o 50 rokov neskôr. Vtedy bola Ukrajina rozdelená na deväť gubernii, ktoré spolu tvorili tri veľké regióny – Ľavobrežnú Ukrajinu (Černihivská, Poltavská a Charkovská gubernia), Pravobrežnú Ukrajinu (Kyjevská, Volyňská a Podolská gubernia) a novoosídlený juh, ktorý bol kedysi domovinou záporožských kozákov a Krymského chanátu (Jekaterinoslavská, Chersonská a Krymská gubernia). Každá gubernia sa delila na okresy, ktoré zase spolčovali mestá a dediny.

Obdobie, v ktorom Mária Terézia a jej syn Jozef II. uskutočnili rad reforiem bolo pre ukrajinský národ veľmi prospešné a významné, nakoľko boli tieto reformy urobené v dobe, keď sa súčasťou Rakúsko-Uhorska stala Halič, ktorá bola obývaná Ukrajincami. Tí sa takýmto spôsobom pričlenili k monarchii Habsburgovcov práve v čase jej najväčšieho rozmachu.

Dôsledky vojny boli pre Ukrajincov veľmi ťažké. Počas celého jej priebehu totiž bolo celé územie Haliče, na ktorom sa usídlili pod paľbou neustáleho boja a najväčšieho krviprelievania na východnom fronte. Obyvatelia tejto oblasti museli znášať hrubosť ruských a rakúskych vojvodcov ako aj nimi postupné ničenie obydlí a vyvražďovanie obyvateľstva. Zároveň s fyzickými stratami vojna ešte viac prispela k zhoršeniu osudu a situácie Ukrajincov, nemajúcich svoj vlastný štát, ktorý by garantoval ich konkrétne záujmy. Množstvo ukrajinských vojakov bojovalo a zomieralo za obe impérie, ktoré po celý čas dokázali ignorovať ich národné záujmy a, navyše, aktívne sa snažili – a Ruské impérium toho bolo príkladom – zničiť ich národné hnutie.

Vojna sa pre ukrajinský národ začala v auguste roku 1914, keď bola v Ľvove všetkými ukrajinskými parlamentnými stranami založená Spoločná ukrajinská rada, ktorej cieľom bolo uchrániť ukrajinské obyvateľstvo od dôsledkov vojny. Na jej čele stál prorakúšan Kosťa Levickij, ktorý nabádal Ukrajincov, aby bojovali za konštitučné Rakúsko-Uhorsko na jeho strane proti Ruskému impériu a jeho samodŕžaviu slovami „víťazstvo Rakúsko-Uhorska bude aj vašim víťazstvom a čím viac si bude Rusko uvedomovať svoju porážku vo vojne, tým bližšie bude čas oslobodenia ukrajinského národa“. Na to všetci Ukrajinci začali húfne vstupovať do armády Rakúsko-Uhorska s nádejou, že sa jeho slová splnia.

Územie Haliče v rokoch 1722 – 1918

Ledva sa však Ukrajinci stihli spamätať, a museli pred ruskou armádou utekať do Viedne, pretože im Rusi zrovnali zo zemou východnú časť Haliče a zlomili odpor rakúsko-uhorskej armády. Z neúspechu obvinili Ukrajincov slúžiacich v armáde Rakúsko-Uhorska, ktorí zradili, tajne pomáhali Rusom a sympatizovali s nimi.

Situácia sa pre ukrajinské obyvateľstvo napokon nezlepšila, naopak, príslušníci rakúsko-uhorskj armády prenasledovali rusofilov a ruská armáda zase na oplátku ukrajinofilov. A to všetko pre obyčajné územie východnej Haliče. Zatvorili sa všetky ukrajinské kultúrne ustanovizne, prestali sa vydávať periodiká a zaviedli sa určité opatrenia na ohraničenie použitia ukrajinského jazka – naopak, ruština sa postupne etablovala do role úradného jazyka na Ukrajine. Obzvlášť masové ataky zažívala gréckokatolícka cirkev – symbol západoukrajinskej samobytnosti, – keď v Rusku skončilo tisíce gréckokatolíckych kňazov, ktorí boli nahradení pravoslávnymi, snažiacimi sa obrátiť ukrajinské obyvateľstvo na pravoslávnu vieru. Plány Ruského impéria však narušilo Rakúsko-Uhorsko, ktoré svojou armádou v máji 1915 zaútočilo na územie východnej Haliče. Ruská armáda však na ústupe ešte stihla vziať niekoľko skupín ukrajinského obyvateľstva ako rukojemníkov, na ktorých vo svojej krajine aj naďalej uskutočňovala politiku mazepizmu, ktorú ruský politik Pavel Miľukov označil za „európsky škandál“.

V roku 1916 po zatknutí ukrajinského dejateľa Michaila Gruševského, ktorý bol jedným z dôležitých členov Ukrajinského národného hnutia sa situácia ešte zhoršila. Ukrajinci v Ruskom impériu sa však nevzdávali a tajne rozbehli tlač ukrajinských kníh a novín. Okrem toho sa začalo dariť aj ukrajinským knižniciam a kníhkupectvám a v neposlednom rade aj organizácii Spoločnosť ukrajinských progresistov, ktorej cieľom bolo získať pre Ukrajinu autonómiu. Čím ďalej tým viac bolo cítiť, že Rakúsko-Uhorsko už nemá vo vojne veľa síl, a tak sa v máji 1915 otvorila cesta pre obnovenie činnosti Spoločnej ukrajinskej rady, ktorá keď videla, že o svoj osud bojujú aj iné menšie národy Rakúsko-Uhorska, tentoraz už smelšie stanovila svoje požiadavky v mene ukrajinského národa. Chcela dosieliť nezávislosť ruskej časti Ukrajiny, a tiež širokú autonómiu pre územie východnej Haliče a Bukoviny. V snahe toto všetko dosiahnuť sa rada v roku 1916 na znak protestu rozpustila a vo viedenskom parlamente svoje záujmy naďalej hájila v Ukrajinskom klube, ktorého predsedom sa stal Jevhen Petruševyč.

Začiatkom roka 1917 sa krajiny, bojujúce v prvej svetovej vojne ocitli na pokraji krachu. Ten sa obzvlášť prejavil v Ruskom impériu, kde sa všetka špina vojny vybúrila na prehnitom režime okradnutého cára Mikuláša II. Zo všetkých krajín, ktoré sa vojny zúčastnili, Ruské impérium stratilo vo vojne najviac ľudí – vyše osem miliónov ranených a zajatých vrátane Ukrajincov. Vojna prispela k ešte väčšej kríze v spoločnosti, v ktorej navyše zúril hlad, pretože mobilizáciou mužskej časti obyvateľstva sa znížila výroba produktov a priemyselných výrobkov a ceny rýchlo rástli. Obyvateľstvo Európy bolo v beznádejnej situácii.

Vojenská demonštrácia počas februárovej revolúcie

Beznádejnú situáciu sa pokúsila vyriešiť Februárová revolúcia, ktorá vypukla v Rusku v roku 1917. Bola to však skôr chaos než revolúcia. Začala sa dosť nevinne, keď 8. marca 1917 (podľa gregoriánskeho kalendára 23. februára 1917) petrohradskí robotníci vyhlásili štrajkovú pohotovosť kvôli nedostatku potravín. Obyvateľstvo mesta sa postupne pridávalo na stranu štrajkujúcich robotníkov a demonštrujúc s nimi im prejavilo solidaritu. Keď ruský cár Mikuláš II. videl, že demonštrácie sa rozmáhajú po celej krajine, rozhodol sa trónu Ruského impéria vzdať. Jeho ministri a úradníci sa od strachu rozutekali a armáda sa navzájom postrieľala. Za neuveriteľne krátky čas (štyri dni od začiatku revolúcie) sa cársky režim v Ruskom impériu rozpadol ako domček z karát.

Predstavitelia Dočasnej vlády ruskej štátnej dumy v roku 1917

Zvrhnúť cára z trónu bolo veľmi jednoduché, nájsť za neho náhradu, ktorú by akceptoval celý ruský národ bolo však nad mieru ťažké. Kandidáti, ktorí by nahradili cára v ďalšej etape ruských dejín a chopili sa politickej moci v krajine, boli dvaja – Dočasný výbor Štátnej dumy (po rusky: Временный комитет Государственной Думы для водворения порядка в Петрограде и для сношения с учреждениями и лицами, po slovensky: Dočasná vláda štátnej dumy pre ustanovenie poriadku v Petrohrade a styk s organizáciami a osobami), sformovaná s dočasných poslancov ruskej štátnej dumy, ktorá sa snažila vziať na svoje plecia vládu až do času, kým sa v Rusku nenájde stály politický predstaviteľ so svojou predstavou politiky v krajine a Petrohradská rada pracujúcich a armádnych poslancov. Ale stále spory medzi týmito dvoma orgánmi a vzájomné prekážky, ktoré si navzájom medzi sebou kládli, vnášali do tejto problematickej otázky týkajúcej sa dejín Ruska veľký otáznik.

Necelých sedem rokov vojen a občianskych nepokojov doviedli boľševikmi podrobené územia Ruského impéria do stavu totálneho kolapsu a zruinovali ich. Len na Ukrajine všetky si prvá svetová vojna ako aj občianska vojna vyžiadali vyše 1,5 milióna životov. Nedostatok potravinárskych produktov a materiálu na kúrenie spolu s rastúcou nezamestnanosťou prinútilo státisíce ľudí zanechať mestá a usídliť sa na dedinách. Továrenská výroba sa prakticky zastavila a na obyvateľstve bolo vidno, že ešte nie je pripravené na sociálne zmeny, aké sa snažili do jeho života etablovať boľševici.

Ale bez ohľadu na víťazstvo ani oni neboli v takej situácii, aby mohli presadiť a realizovať svoj premyslený plán. Smrť Vladimíra Iľjiča Lenina v roku 1924 vyvolala v komunistickej strane krízu, ktorá prehlbovala spory o smerovaní novovytvorenej ruskej spoločnosti. V takýchto podmienkach teda musela pracovať pozorne a svižne, ak svoj úmysel chcela zrealizovať do konca 20. rokov 20. storočia.

Vďaka vláde, ktorá ustúpila roľníkom a tiež vďaka sovietom, ktorí sa pokúšali získať si čo najväčšiu podporu u neruských národov, ukrajinskú istotu ako aj presvedčenie vo vlastné sily a snahu o opätovné prežitie znovuzrodenia ukrajinského národa v priebehu druhého desaťročia 20. storočia možno považovať za zlatý vek Ukrajincov za vlády sovietov.

Tabuľka gramotnosti ukrajinského obyvateľstva v rokoch 1917 a 1927

Bez prísľubu boľševikov vážiť si princíp sebaurčenia národov, výchovu národných sovietskych republík komunistická strana Sovietskeho zväzu ešte stále dostatočne nepodporovala neruské národy v Sovietskom zväze. Ten čas prišiel až v roku 1923.

Kampaň ukrajinizácie obyvateľstva sa rozšírila do všetkých oblastí života Ukrajinskej SSR. Najväčší vplyv mala na výchovu a vzdelávanie. Na rozdiel od padlého cárskeho režimu sa boľševici sústredili na oblasť školstva, kde jej dodnes vidno ich výsledky. Ich najväčšie úspechy sa odzrkadlili v oblasti likvidácie negramotnosti. Ukrajinčina bola postupne zavádzaná do dôstojníckych škôl, ba dokonca sa ju museli učiť aj príslušníci Červenej armády, nakoľko ich ukrajinský národ obvinil, že rusifikujú ukrajinské obyvateľstvo.

Portrét Stalina z roku 1912

Koncom 20. rokov 20. storočia boli boľševici pripravení zosilniť kurz výstavby komunistickej spoločnosti. Pod vedením Stalina zrušili Leninovu novú ekonomickú politiku a pokračovali v zavádzaní sociálno-ekonomických a politických zmien v spoločnosti, ktorá do dejín Ruska vošla pod názvom Druhá revolúcia v Rusku (po rusky: Вторая революция в России). No spolu s masovým pokrokom 30. rokov 20. storočia sa v ňom objavili aj niektoré tradičné aspekty ruskej politiky – centralizmus a samodŕžavie. Pre Ukrajincov tento katastrofický scenár predstavoval koniec všetkým pokusom vyhlásiť vlastnú cestu ku komunizmu. Ukrajina sa tak zase raz stala iba súčasťou niečoho veľkého a Ukrajinci, hoci o tom ešte nevedia, budú musieť za dosiahnutie cieľov boľševikov tak ako ešte nikdy predtým vo svojich dejinách draho zaplatiť, hoci si ich sami nestanovili.

Mŕtvoly vyhladovaných ľudí v uliciach Charkova roku 1933 (foto A. Wienerberger)

Hladomor na Ukrajine v rokoch 1932 – 1933 možno porovnať s holokaustom Židov a genocídou arménskeho obyvateľstva. Hoci západné krajiny o hladomore vedeli, z ich pozície, ktorú spoločne deklarovali v dokumente britského ministerstva zahraničných vecí, nemohli nič urobiť. Navyše mnohí západní intelektuáli v čase veľkej depresie pociťovali silné prosovietske sympatie a energicky vyvracali každú kritiku Sovietskeho zväzu, obzvlášť tú, ktorá sa týkala hladomoru: „Hanebným nebolo to, že ospravedlňovali činy sovietov, ale to, že o nich dokonca nechceli počuť a vidieť fakty na vlastné oči!“ Podľa odhadov zomrelo počas hladomoru 5 až 6 miliónov ľudí, existujú zdroje, ktoré uvádzajú až 10 miliónov ľudí. Hladomor ako tragédia, rozsah ktorej nemožno pochopiť, zanechal na obyvateľstve Ukrajiny hlboké sociálne, psychologické a demografické stopy, ktorých sa dodnes nezbavilo a vrhol čierny tieň na metódy a všetky dovtedajšie dosiahnuté ciele sovietskeho systému.

Ďalším úderom pre ukrajinské obyvateľstvo bola po hladomore 30. rokov 20. storočia centralizácia, koniec ukrajinizácie obyvateľstva a jeho postupná rusifikácia. Stalin od roku 1933 na Ukrajinu posielal tisíce ruských straníckych funkcionárov, aby v tejto oblasti posilnili politiku kolektivizácie a postupne medzi obyvateľstvo zaviedli ruštinu. Zároveň sa zveličovali všetky aspekty ruskej kultúry a podčiarkovala sa vedúca úloha Ruska v Sovietskom zväze. Toto všetko sa pritom dialo pod rúškom rozvoja internacionalizmu, proletárskej solidarity a „bratstva národov“. Na margo tohto všetkého Stalin v roku 1936 povedal:

„Obyvateľstvo národov Sovietskeho zväzu sa od základu zmenilo. Zmizol z neho vzájomný pocit nedôvery a namiesto toho sa rozvíjal pocit obojstranného priateľstva medzi ľudom, ktorý tak položil základ naozajstnej bratskej spolupráci národov v systéme jednotného zväzového štátu.“

V školách sa zaviedlo povinné vyučovanie ruského jazyka, zmenila sa ukrajinská azbuka, gramatika a slovníky sa priblížili k idealizovaným ruským. Používanie ruštiny sa na Ukrajine značne rozšírilo. Podobné zmeny nastali aj v tlači. Keď na Ukrajine v roku 1931 výchádzalo v ukrajinčine 90 % novín a 85 % časopisov, do roku 1940 ich percento pokleslo na 70 % a 45 %. V literatúre sa udomácnil princíp socialistického realizmu. Významní ukrajinskí básnici a spisovatelia sa rozvíjali pod vplyvom Sovietskeho zväzu. Situácia na konci 20. rokov 20. storočia, keď štátna moc podporovala politiku ukrajinizácie, bola presným opakom tej o desať rokov neskoršej, kedy vplyv Sovietskeho zväzu a ruskej kultúry nad Ukrajinou panoval.

Stalinova februárová revolúcia v roku 1917 príniesla do rýchlo sa rozvíjajúcich miest krajiny rozvoj priemyslu. Poľnohospodárstvo začalo postupne upadať a súkromné vlastníctvo v ňom bolo úplne zlikvidované. Tieto zmeny, a obzvlášť kolektivizácia, boli na Ukrajine sprevádzané neslýchaným násilím a cenou množstva ľudských obetí. Akékoľvek dobrá by sovietska modernizácia Ukrajine priniesla, možno bez sporu povedať, že tieto dobrá vyšli ukrajinský národ neskutočne draho.

Po prvej svetovej vojne sa na nedávnych územiach Ruského impéria vytvorili nové štáty východnej Európy. Princíp samourčenia národov, ktorí boľševici nasľubovali všetkým národom pod ich vedením bol húfne podporovaný, nie vždy sa však použil v správnom prípade, čoho výsledkom bolo, že nie každý národ dostal svoj nový štát. Menšinové národy sa preto začali búriť a sociálno-ekonomické problémy, ktoré trýznili tento región ešte z čias Ruského impéria iba prehlbovali napätú situáciu.

Ani sedemmiliónová menšina Ukrajincov to so svojím osudom nemala jednoduché. Ako jediná veľká menšina, ktorej obyvateľstvo bolo kedysi pričlenené k Habsburskej monarchii, si nedokázala utvoriť svoj vlastný štát. Väčšina Ukrajincov sa tak stali štátnymi príslušníkmi Poľska, Rumunska a Česko-Slovenska.

Mapa Ukrajiny v roku 1940

Od hroziacej druhej svetovej vojny, ktorá vypukla 1. septembra 1939 mohli Ukrajinci máločo na základe vývoja jej situácie stratiť. Obavy z rán stalinizmu a v západnej časti Ukrajiny zo strachu pred Poľskom, Rumunskom a Maďarskom mnoho Ukrajincov dúfalo, že akékoľvek zmeny vo svete – hoci aj vojna – prinesú zlepšenie podmienok ich existencie v nasledujúcej etape ich dejín. Stalo sa však to, čo Ukrajinci vôbec neočakávali. Vojna radikálne zmenila situáciu ukrajinského obyvateľstva a ich osud bol ešte horší ako predtým. Keď Adolf Hitler v septembri 1939 napadol Poľsko, na území Zakarpatskej Ukrajiny sa ešte viac prejavili represálie obyvateľstva, ktoré v tejto oblasti rozbehol sovietsky režim. Ale nemecké vojská Červenú armádu z územia Ukrajiny vyhnali a v krajine zaviedli nacistický režim, ktorý tu dosiahol svoj najväčší vrchol krutosti. Ukrajinci, ktorí sa zrazu ocitli medzi režimom nacizmu a stalinizmu, navyše zbavení vlastného štátu, ktorý by hájil ich záujmy, boli nechránení pred spustočením vojnou a politikou totalitných krajín, ktoré v nej bojovali.

Úlohu Ukrajiny a jej obyvateľstva v druhej svetovej vojne historici delia na dve etapy:

• Prvá etapa (1. september 1939 – 22. jún 1941) – napadnutie Poľska Nemeckom a okupácia východnej hranice Poľska vojskami Červenej armády.
• Druhá etapa (22. jún 1941 – jeseň 1944) – napadnutie ZSSR Nemeckom až po vyhnanie nemeckých vojsk z Ukrajiny. Počas celého tohto obdobia bolo Ukrajinci pod tlakom a vládou nacizmu.

Základnou črtou tejto etapy, ktorá sa týkala iba Ukrajincov v Zakarpatsku, bol prechod ich území pod vlastníctvo okupantov, predovšetkým sovietov. Spomedzi mnohých faktorov, ktoré zapríčinili vojnu, najdôležitejší význam mali dve diplomatické dohody, ktoré na Ukrajincov priamo vplývali. Keď 30. septembra 1938 západné krajiny na čele s Anglickom podpísali Mníchovskú dohodu, pokúšali sa zmierniť Hitlerove chúťky, dovolili mu rozčleniť Česko-Slovensko vrátane Zakarpatska. Ale miesto toho, aby mu vyhoveli, v nacistoch prebudili ďalšie chúťky k teritoriálnym úlovkom. Druhým dokumentom bol pakt Ribbentrop-Molotov – nacisticko-socialistický pakt, jeden z najčudesnejších v dejinách uzatvárania zmlúv, podpísaný 23. augusta 1939, na základe ktorého Sovietsky zväz rozšíril svoj vplyv na územia Zakarpatskej Ukrajiny. Keď Hitler dostal od Stalina garanciu neutrality Sovietskeho zväzu, napadnutím Poľska vyprovokoval druhú svetovú vojnu.

Dňa 22. júna 1941 nacistické Nemecko nečakane napadlo Sovietsky zväz. So stretom dvoch totalitárnych systémov sa začala vojna gigantických rozmerov a veľkej krutosti. Dôvera Stalina k Hitlerovi, že nenaruší nacisticko-sovietsky pakt sa zrazu rozpadla. Navyše generáli Josifa Vissarionoviča Stalina sa dopustili strategickej chyby, keď sa so svojimi veľkými vojskami ustanovili veľmi blízko hraníc, čím umožnili rýchlej tankovej divízii Nemcov ich obkľúčiť a poraziť. Nasledovala porážka Červenej armády za porážkou a Sovietsky zväz na chvíľu zachvátila panika, že sa každú chvíľu zrúti.

V septembri roku 1941 Nemci dokonca zvíťazili v rade bojov proti Červenej armáde, ktorých výsledkom bolo zajatie 650 000 vojakov sovietskej armády v Kyjeve. Za štyri mesiace od vpádu Nemecka do Sovietskeho zväzu Nemci okupovali takmer celú Ukrajinu. Do decembra roku 1941 mali pod kontrolou okolo 80 miliónov obyvateľov (42 % obyvateľov bývalého Sovietskeho zväzu) a ovládali väčšiu časť ekonomiky Sovietskeho zväzu. Okrem toho zajali aj 3,8 milióna sovietskych vojakov, z ktorých 1,3 milióna bolo Ukrajincov. Celý vývoj udalostí nasvedčoval tomu, ako ľahko sa Červená armáda dokázala postaviť k obrane sovietskeho systému.

Stalin preto použil proti Hitlerovi taktiku „vypálenia zeme“, ktorá podľa jeho slov mala „nepriateľovi neznesiteľne strpčiť život“. Všetky priemyselné podniky, ktoré by mohli Nemci v boji použiť na svoj víťazný postup vpred dal podpáliť a zrovnať so zemou. Aby pred Nemcami uchránil svoje priemyselné podniky Stalin ich vrátane pracovníkov a vedcov presťahoval na Ural a do oblasti strednej Ázie – tam, kam sa Nemci mohli len ťažko dostať. V ďalšej etape vývoja vojny sa tento krok masového sťahovania podnikov a ľudí ukázal ako múdry, pretože Stalin bol aj naďalej schopný odolávať v boji proti Nemcom.

Nacistický propagandistický plagát s ukrajinským nápisom Гітлер Визволитель (Hitler Vyzvolyteľ), čo v preklade znamená Hitler osloboditeľ

Podľa názoru historikov druhej svetovej vojny „zo všetkých východných území, ktoré obsadila Hitlerova Tretia ríša, bola bez pochyby najdôležitejšia Ukrajina. Ona bola najväčšou sovietskou republikou, ktorá sa nevyhla okupácii Nemeckom, a tiež bola najväčšou zásobárňou produktov a pracovnej sily, ktorá nemala seberovných.“ Nacistická vláda sa teda musela s touto cennou trofejou nejako vysporiadať, a tak vypracovala dva varianty. Prvý variant sa spájal s nacistickým ideológom Alfredom Rosenbergom, ktorý Ukrajincom ponúkol vlastný štát (ten však mali pripravený v Nemecku, pod ktorého nadvládou tam mali byť), ak ich budú podporovať v boji proti Červenej armáde. Druhý variant, preferovaný väčšinou nacistov, vôbec nebral do úvahy záujmy ukrajinského ľudu, práve naopak, deportoval ich do koncentračných táborov v Nemecku.

Keď nadišiel čas vyhlásenia nacistického režimu na Ukrajine, Adolf Hitler v tejto oblasti vybral svojho námestníka Ericha Kocha, známeho svojou krutosťou, netrpezlivosťou a nenávisťou k Slovanom. V auguste roku 1941 Hitler rozdelil územie Ukrajiny na jednotlivé administratívne oblasti. Najväčšiu z nich s hlavným mestom Rovno (tzv. Reichkomisariat) dostal do opatery práve Erich Koch. Územie Haliče Nemci pripojili k Poľsku a Bukovina a časť juhovýchodnej Ukrajiny vrátane Odesy sa stali súčasťou spojenca Nemecka – Rumunska – a utvorili oblasť Podnestersko. Iba oblasť okolo mesta Charkov bola pod správou nemeckej armády. Tieto kroky nemeckej vlády aj tak svedčili o presvedčení nacistického vedenia v tom, že „Ukrajina neexistuje... je to len geografické pomenovanie“.

Na prelome augusta a septembra roku 1941 Nemci uskutočnili ešte niekoľko krokov, ktoré sa hlboko odrazili na celom obyvateľstve Ukrajiny. Erich Koch totiž začal pracovať na svojej hlavnej úlohe a prikázal vyviesť celé ukrajinské poľnohospodárstvo, aby vraj zachránil kolchozy. Bolo to však isté ako za čias sovietov, lenže v inej forme a pod iným názvom. Preto iba takýmto spôsobom ide vysvetliť fakt, že 85 % všetkého vybavenia Nemecka (vrátane úrodnej pôdy) mali Nemci z okupovaného sovietskeho územia Ukrajiny. Protinacistické nálady však ešte viac vzrástli, keď sa Adolf Hitler rozhodol, že ukrajinské obyvateľstvo odvezie do svojej ríše, kde ho zamestná ako lacnú pracovnú silu.

Veľký morálny stimul, ktorý víťazstvom v druhej svetovej vojne boľševici dosiahli Stalinovi v jeho zámere ďalšieho rozvoja Sovietskeho zväzu nestačil. Bol presvedčený, že vojna sovietskej spoločnosti uštedrila vážny problém v jeho ideologickom smerovaní. Tých 70 miliónov sovietov, ktorí obývali zónu nemeckej okupácie, pracovali v Nemecku a dostali sa do jeho zajatia sa totiž zoznámilo so západným spôsobom života a bolo presvedčených, že taký Sovietsky zväz, aký chcel Stalin vybudovať – nechcú. Okrem toho anexiou územia Ukrajiny Sovietskym zväzom sa jeho súčasťou stalo aj mnoho ďalších ukrajinských občanov, ktorí sa na zlúčenie so sovietskou krajinou pozerali skepticky, alebo priamo nesúhlasili s jej ideológiou a smerovaním a politickým systémom v nej. Preto musel Stalin posilniť kontrolu medzi ukrajinským obyvateľstvom, aby ich presvedčil o správnosti svojho smerovania. Medzi skupinu ľudí, ktorí sa zasadzovali za väčšiu liberalizáciu Sovietskeho zväzu a jeho kultúry poslal v roku 1946 svoju blízku „pravú ruku“ – Andreja Ždanova, aby tam urobil poriadky.

Stalinizmus nakoniec pohltil všetky oblasti ukrajinského života – tak kultúru a náboženstvo ako aj literatúru a hudbu – a svoj vrchol dosiahol v roku 1951, keď autora básne „Milujte Ukrajinu!“ obvinili z nacionalizmu a prinútili ho verejne sa ospravedlniť. Takéto kroky sovietskej vlády sa však nekončili len pri obvineniach jednotlivých ľudí. Obeťami stalinizmu bolo aj mnoho Židov, ktorých sovieti prenasledovali a vraždili.

Keď však 5. marca 1953 veľký vodca Zväzu sovietskych socialistických republík Josif Vissarionovič Stalin umrel, Ukrajina a jej obyvateľstvo si vydýchla, pretože úmysel o zintenzívnení stalinistického režimu sovietom nevyšiel. Zakarpatským Ukrajincom sa smrťou Stalina otvoril iný svet, s ktorým mali iba malé skúsenosti z rokov 1939 – 1941. Pripojenie Ukrajiny k Sovietskemu zväzu pre nich znamenalo nový život a nové politické a kultúrne hodnoty v ňom.

Percentuálne vyjadrenie vydávania periodik a kníh v ukrajinskom jazyku v rokoch 1960 – 1980

Po smrti Stalina stálo vedenie Sovietskeho zväzu pred zložitým problémom ako zjednotiť vyše sto rôznych národov, keď každý z nich obýva v krajine vlastné územie, má svoju vlastnú kultúru, dejiny a ekonomické záujmy. Sovietski ideológovia poststalinského obdobia museli nájsť vhodný spôsob ako docieliť toto spojenie do jedného celku. Z tohto dôvodu vyvinuli niekoľko predstáv svojho smerovania:

• Rozkvet: v sovietskej vlasti všetky národy prežívajú nebývalý progres.
• Zblíženie: všetky národy od vzniku Sovietskeho zväzu sa majú časom zblížiť, aby utvorili nový typ spoločnosti – sovietsky národ.
• Rusifikácia (prispôsobenie): Keďže ruské obyvateľstvo v Sovietskom zväze počtom prevažovalo nad ostatnými národnosťami, Rusi navyše založili komunistickú stranu a boli autormi sovietskeho systému (stalinizmus), zaujímali viac pozícií v štátnom aparáte a ich jazyk sa stal základným komunikačným prostriedkom v Sovietskom zväze – hľadelo sa naňho ako na základ, ktorý drží Zväz sovietskych socialistických republík pohromade.

Počet Ukrajincov, ktorí označili ukrajinčinu za svoj rodný jazyk v rokoch 1959 a 1979

Sovietske vedenie si preto myslelo, že čím viac sa druhé národy Sovietskeho zväzu budú podobať Rusom, tým silnejšie bude cítiť vzájomné zblíženie a solidárnosť. Západní vedci a disidenti však pod skrytým pojmom – „rusifikácia neruských občanov“ – videli, že zblíženie, zjednotenie a sovietsky národ je niečo iné ako to pôvodne sovietske vedenie zamýšľalo.

Od 60. rokov 20. storočia sa začal prejavovať silný konzervativizmus brežnevovského krídla komunistickej strany. Obávajúc sa nečakaných zmien po smrti Stalina byrokratické vedenie Sovietskeho zväzu dúfalo, že sa jej podarí zachrániť ten systém, ktorý v krajine zaviedol Stalin – ale v o niečo mäkšej forme ako ju on prezentoval. Pre Ukrajincov to znamenalo, že nie Kyjev, ale Moskva bude v ich ďalšej etape vývinu histórie určovať smer.

Hoci sa sovietsky režim považoval za nezničiteľný, medzi obyvateľstvom rástli obavy o efektivitu a spôsob pozdvihnutia jeho životnej úrovne. V polovici 80. rokov 20. storočia bola preto zmena režimu v Sovietskom zväze viac ako potrebná a ostré debaty okolo kandidátov na odvážlivú zmenu celej sovietskej spoločnosti boli v tých dňoch veľmi aktuálne.

Michail Sergejevič Gorbačov v roku 2007

Po smrti Leonida Iľjiča Brežneva v roku 1982 bol za predsedu komunistickej strany zvolený Konstantin Černenko, ktorý rovnako nechcel dopustiť, aby boli v krajine uskutočnené významnejšie reformy. Černenko tak ako aj jeho mierne progresívnejší nasledovník Jurij Andropov v priebehu roka po nástupe do funkcie umrel. To bol signál, že vedenie strany potrebuje mladšiu, oveľa energickejšiu silu, ktorá by bola schopná potrebné reformy v krajine aj uskutočniť. Preto ÚV KSSZ na svojom zasadnutí v roku 1985 do funkcie svojho predsedu zvolil Michaila Sergejeviča Gorbačova. S jeho príchodom prišla aj nová generácia ľudí – prvých lídrov Sovietskeho zväzu po smrti Stalina v roku 1953, ktorí sa po jeho boku vypracovali na dôveryhodné osoby v krajine.

Ihneď po nástupe do funkcie začal Gorbačov propagovať prestavbu sovietskeho systému, no obzvlášť jej ekonomiky. Aby tento cieľ dosiahol, vyhlásil demokratický štýl vlády a postupne začal približovať myšlienky svojho režimu sovietskej spoločnosti, vyzývajúc svojich členov vlády k verejnej informovanosti vo veciach riadenia štátu a občanov k pluralizmu myslí v rámci socialistického výberu.

Ešte skôr než stihol Gorbačov svoje veľké plány so Sovietskym zväzom uskutočniť, Ukrajinu postihla jadrová katastrofa globálneho rozsahu. Dňa 26. apríla 1986 110 kilometrov severozápadne od Kyjeva vybuchol reaktor Černobyľskej atómovej elektrárne. Obrovská hustá rádioaktívna hmla, ešte väčšia ako po zhodení atómovej bomby na Hirošimu, zahalila okolie Černobyľu a neskôr sa rozšírila aj na juhovýchodné územie Bieloruska, Poľska a Škandinávie. Keď Moskva videla, že sa dôsledky výbuchu jadrovej elektrárne nedajú ukryť, požiadala o pomoc pri odstraňovaní následkov škody západné krajiny Európy. Dôsledkom celého nešťastia bolo vyše 35 000 mŕtvych ľudí a ani toto číslo podľa mnohých historikov nie je konečným. Vyše 135 000 Ukrajincov muselo navždy opustiť svoje domovy.

Keď Gorbačov po svojom nástupe do funkcie predsedu ÚV KSSZ začal uskutočňovať prestavbu režimu v Sovietskom zväze, v Moskve bolo jasné, že sa bez ohľadu na skepsu sovietskej spoločnosti snaží presadiť svoje reformy.

Nové myšlienky glasnosti sa ihneď začali objavovať vo väčšine periodik v krajine. Začalo sa otvorene hovoriť o kulte osobnosti Josifa Vissarionoviča Stalina a publikovali sa noví ruskí autori, ktorí zastávali čisto antisovietske názory. Tento boom „nového ducha“ sa však na Ukrajine prejavoval pomaly nakoľko vedúce posty v krajine zastávali prívrženci brežnevovského režimu. Aj napriek tomu sa široký ohlas politiky glasnosti prejavil v Ľvove – v hlavnom meste národne založených zakarpatských Ukrajincov. Tu sa zhromaždení disidenti a ich prívrženci v júni a júli roku 1988 uskutočnili niekoľko manifestácií, na ktorých otvorene demonštrovali proti utláčaniu ukrajinského národa. O mesiac neskôr ich však KGB začala svojským spôsobom zatýkať. Organizátorov manifestácií obvinila z „protisovietskej činnosti“ a niektorých z nich zatkla.

V septembri a októbri roku 1990 sa zdvihla rozsiahla vlna demonštrácii za samostatnosť Ukrajiny. Keď bol 24. októbra 1990 z Ústavy Sovietskeho zväzu vypustený článok o vedúcej úlohe komunistickej strany, prestal v krajine existovať sovietsky systém. Zmena v politickom systéme krajiny priniesla zblíženie s Ruskom, ale zároveň s konfliktom kvôli polostrovu Krym priniesla aj politickú nestabilitu. Po pokuse o vojenský prevrat v Sovietskom zväze v auguste roku 1991 Ukrajina vyhlásila 24. augusta 1991 bez ohľadu na ďalší osud Sovietskeho zväzu svoju samostatnosť.

Leonid Kučma

Dňa 1. decembra 1991 bol s počtom 61,6 % právoplatných hlasov voličov do funkcie prvého prezidenta Ukrajiny zvolený Leonid Kravčuk. Jeho ekonomickú politiku však Ukrajinci veľmi často kritizovali, pretože nezabraňoval korupcii v privatizácii štátneho priemyslu. Za jeho vlády (1992 – 1994) na Ukrajine vzrástla inflácia na svetové maximum – 10 000 %. Milióny pôžičiek, ktoré si ukrajinská vláda vzala doslova krachli, štát nestíhal vyplácať mzdy robotníkom ani učiteľom.

Obyvateľstvo krajiny bolo jej vývojom a napätými vzťahmi s Ruskou federáciou šokované. Ľudia z priemyselnejšej časti Ukrajiny, kde obyvateľstvo hovorilo prevažne rusky sa preto rozhodli, že v nasledujúcich voľbách podporia proruského kandidáta Leonida Kučmu, ktorý niekoľkými sloganmi o boji proti korupcii, reštrukturalizácii ukrajinskej ekonomiky a väčšej integrácii s Ruskou federáciou si získal srdcia i hlasy celého ukrajinského národa a vo voľbách v roku 1994 dokázal poraziť svojho protikandidáta Leonida Kravčuka, ktorý získal len 45,1 %.

Kariéra druhého prezidenta Ukrajiny sa začala rozbiehať pomaly v roku 1993, keď sa v septembri vzdal funkcie ukrajinského premiéra a vo voľbách o rok neskôr (1994) kandidoval na post hlavy štátu. Po nástupe do funkcie (19. júl 1994) zvýšil ekonomický rating krajiny obnovením ekonomických vzťahov s Ruskou federáciou a trhovou reformou. Krajine sa začalo dariť a keď po piatich rokoch nastal čas, aby si Ukrajinci znova zvolili svojho prezidenta, do tohto úradu, v ktorom zotrval do 23. januára 2005, sa v roku 1999 dostal druhýkrát.

Jeho posledných päť rokov prezidentovania však bolo poznačených kontroverznými nahrávkami s pravdepodobným vrahom novinára Georgija Gongadzeho, ktorého zavraždili v septembri roku 2000. Tieto informácie, ktoré vyniesol na povrch ukrajinský opozičný politik Alexander Moroz sa v konečnom dôsledku pre Leonida Kučmu stali osudnými. V ďalších prezidentských voľbách na post hlavy štátu už nekandidoval. Na tomto poste ho 23. januára 2005 nahradil Viktor Juščenko.

Symbol Oranžovej revolúcie a solidarity s hnutím Viktora Juščenka na Ukrajine

Vyústením prvej politickej krízy, ktorá Ukrajinu zasiahla v roku 2004 bola tzv. Oranžová revolúcia (po ukrajinsky: Помаранчева революція, Майдан), ktorá vypukla 22. novembra 2004 po vyhlásení výsledkov prvého kola prezidentských volieb Ústrednou volebnou komisiou Ukrajiny, na základe ktorých vyhral Juščenkov protikandidát Viktor Janukovyč. Výsledkom revolúcie bolo opätovné hlasovanie za prezidentských kandidátov v druhom kole, ktoré vyhral opozičný kandidát Viktor Juščenko. Po vyhlásení druhého kola ukrajinský parlament inicioval zmenu ústavy Ukrajiny, ktorej cieľom bolo znížiť úroveň významu sporných prezidentských volieb v krajine. Táto zmena ústavy vošla do ukrajinských dejín ako konštitučná reforma.

Zmena úradujúcej elity Ukrajiny, ktorá v krajine počas revolúcie vládla, radikálne zmenila smerovanie krajiny v jej nasledujúcom období dejín a dala tak vážny dôvod jej pozorovateľom na otvorenie témy tzv. farebných revolúcií, ktoré sa začali zmenou vlád v Srbsku, pokračovali v Gruzínsku, na Ukrajine a Kirgizsku.

Začiatkom roka 2006 na Ukrajine vyvrcholil po udalostiach roku 2004 druhý vážny problém. Päťdesiat päť poslancov národnej rady Ukrajiny sa vzdalo svojho mandátu v ukrajinskom parlamente, čím následne nemohol ďalej fungovať. Príčinou konfliktu bol vtedajší dlhodobý spor medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou o dodávkach ropy a zemného plynu na Ukrajinu tiahnúci sa z prelomu rokov 2005 a 2006. Rusko chcelo, aby Ukrajina za dodávky týchto dvoch komodít zaplatila viac, s čím nebolo spokojné ukrajinské vedenie. Toto zvýšenie cien sa však napokon prejavilo aj na svetovom trhu cien a obchodovania s čiernym zlatom.

Konflikt bol formálne uzatvorený v noci z 3. na 4. januára 2006 podpisom dohody, z ktorou súhlasili obe strany. Ukrajinský parlament však využil túto dohodu na štrajk. Vláda Jurija Jechanurova bola paralyzovaná a neskôr sa celkom rozpadla, hoci s menšinou dokázala vládnuť do 25. júla 2006, kedy ju Viktor Juščenko rozpustil a vymenoval novú.

Júlia Tymošenková

Nová vláda, ktorá vzišla z politickej krízy roku 2006 sa udržala pri moci sotva rok. Vnútropolitická kríza, ktorá vypukla dlhodobým bojom o moc medzi prezidentom Viktorom Juščenkom a premiérom Viktorom Janukovyčom, vyvrcholila 2. apríla 2007, keď prezident vydal príkaz o predčasnom ukončení mandátu národnej rady Ukrajiny a na 27. mája 2007 vypísal termín predčasných volieb.

Medzitým však parlament vyhlásil prezidentov príkaz za nezákonný a o deň neskôr (3. apríl 2008) ho postúpil na prešetrenie ústavnému súdu. Dňa 25. apríla 2007 preto Viktor Juščenko podpísal nový príkaz na rozpustenie parlamentu a predčasné voľby presunul na koniec júna. Začiatkom mája 2007 sa obe strany stretli na vzájomných rokovania, ktoré trvali tri týždne. Ani po tomto čase však nedospeli ku vzájomnej dohode a kompromisu, čím sa situácia koncom mája znova zostrila. Hroziacemu ozbrojenému konfliktu oboch strán – ohlásenému na 24. – 26. mája 2007 – sa však podarilo predísť. V noci z 26. na 27. mája 2007 sa po 12 hodinách rokovania dospelo k trojstrannej dohode, ktorá sa stala základom príkazu č. 497/2007 prezidenta Ukrajiny zo dňa 5. júna 2007 o predčasných voľbách do ukrajinského parlamentu.

Tie sa konali 30. septembra 2007. Na základe ich výsledkov sa do parlamentu dostalo päť strán. Socialistická strana Ukrajiny, ktorá prešla z „oranžovej koalície“ na stranu Strany regiónov a z ktorej vzišiel vtedajší premiér Viktor Janukovyč sa do parlamentu nedostala. Blok Júlie Tymošenkovej a strana Naša Ukrajina dostali v parlamente zo 450 kresiel 228 mandátov. Dňa 29. novembra 2007 opätovne spoločne vytvorili „oranžovú koalíciu“ a 18. decembra toho roku na druhýkrát za premiéra Ukrajiny zvolili Júliu Tymošenkovú a vláda Viktora Janukovyča sa vzdala svojho mandátu.

Ani táto zmena však nepriniesla želaný výsledok. Opozícia blokovala prácu parlamentu, ktorý naďalej nebol uznášaniaschopný a za prvé tri mesiace svojej vlády dokázal prijať iba tri zákony! V určitých otázkach na danú problematiku prezident ani premiérka nedokázali nájsť spoločnú reč. Časť ukrajinských politológov a politikov túto patovú situáciu v ukrajinskej politike považovalo za pokračovanie krízy ukrajinského parlamentu, ktorá môže krajinu doviesť k štrajku vlády, ba dokonca k ďalším predčasným voľbám.

V polovičke septembra 2008 vyvrcholila na Ukrajine už v poradí tretia politická kríza. Nezabránila tomu ani desaťdňová lehota, v ktorej mohli obe strany sporu krízu prekonať. Jej výsledkom bol teda rozpad vlády premiérky Júlie Tymošenkovej. Kríza bola vyústením sporov medzi prezidentom Viktorom Juščenkom a ukrajinskou premiérkou. Ukrajinský prezident vyhlásil termín predčasných volieb na Ukrajine na 7. decembra 2008. Júlia Tymošenková v nastávajúcich predčasných voľbách vidí prezidentovu snahu o jej zosadenie z postu premiéra Ukrajiny . Nepriamo to potvrdzujú aj slová prezidenta, ktorý pri ohlasovaní rozpustenia parlamentu povedal, že demokratickú koalíciu ako sa na Ukrajine nazývalo spojenie Viktora Juščenka a Júlie Tymošenkovej, zničila práve premiérka, a to údajne len pre svoje osobné (prezidentské) ambície. Tymošenková navrhla, aby sa súčasné predčasné parlamentné voľby spojili s prezidentskými, pričom naznačila, že by kandidovala. Moscow Times pripomínajú, že Juščenko odišiel z deväť mesiacov trvajúcej koalície po tom, ako sa Tymošenková spojila s opozíciou a poločne prijali rad zákonov, ktoré prezidentovi obmedzujú právomoci. Juščenko taktiež tvrdo kritizoval Rusko za zásah v Gruzínsku a Tymošenková to neurobila, bola zdržanlivá. Zároveň vyzvala na vyvážené vzťahy z Ruskom.

Ukrajinské voľby si všímajú aj poľské noviny Dziennik. Podľa nich v zložení parlamentu zrejme ani po predčasných voľbách nebudú veľké zmeny. Zároveň citujú ukrajinské zdroje, podľa ktorých sa na hlasovaní zúčastní nová strana Blok Viktora Juščenka s prezidentom na čele. Jeho hlavným cieľom bude vojna proti Bloku Júlie Tymošenkovej o elektroreaktor v západnej a centrálnej časti Ukrajiny. Denník sa odvoláva na zdroje z kancelárie prezidenta, ktorý chce na západe Ukrajiny využiť na boj proti Tymošenkovej všetko čo by ju mohlo oslabiť. Bude apelovať na vlastenectvo, vstup do Severoatlantickej aliancie a na boj proti ruke Kremľa. Noviny citujú aj ukrajinského politológa Iľka Kučeriva, ktorý tvrdí, že Juščenko nemal inú možnosť než vypísať voľby. Podľa neho sa všetci politici na Ukrajine, vrátane prezidenta Juščenka, dostali do slepej uličky a nie sú schopní dohodnúť sa. Preto zdôraznil, že nové voľby sú lepšie, ako neustále urážky čo je podľa neho tá dobrá stránka celej situácie. Zlá je, že Ukrajinci si uvedomili v akom nedokonalom štáte žijú. Politológ tvrdí, že príčinou predčasných volieb je najmä konflikt medzi Juščenkom a Tymošenkovou o to kto vlastne vládne. Ak sa podľa neho neplní ústava a keď sa nestanoví kto hrá prvé husle, či prezident alebo premiér, konflikty sa budú opakovať.

Obe výrazné tváre ukrajinskej politiky, razantná Júlia Tymošenková s nevinne pôsobiacim dievčenským vrkočom a bojovne zjazvený Viktor Juščenko, ktorý sa zotavil po ťažkej chorobe, podľa niektorých ale po otrávení nepriateľmi, sú v podstate jediné, ktoré sa dávajú do súvislosti s predčasnými ukrajinskými voľbami. Iní politici akoby sa vytratili . Nová deliaca čiara ukrajinskej politiky sa však už neťahá medzi tradične interpretovaným proruským a prozápadným táborom. Rivalmi nastávajúceho politického zápasu sú tvrdo prozápadný Viktor Juščenko a mierne prozápadná Júlia Tymošenková, ktorá v posledných mesiacoch – a najmä po vojenskom zásahu Moskvy v Gruzínsku – presadzuje, ako sama hovorí, vyváženú politiku medzi Ruskom a Západom. Opozičného Viktora Janukovyča, ktorý zastáva záujmy početnej ruskojazyčnej menšiny na Ukrajine nateraz médiá ignorujú, čo však neznamená, že je marginálny. Naopak, jeho preferencie sú stále vysoké a jeho skutočná sila sa môže ukázať práve po voľbách. Mimochodom sily expremiéra Janukovyča a premiérky Tymošenkovej sú podľa prieskumov vyrovnané. Juščenkovo zoskupenie za nimi výrazne zaostáva. Bezprostredným vyhroteným vzťahom medzi prezidentom a premiérkou sa stal vpád ruských vojsk do Gruzínska. Viktor Juščenko reagoval mimoriadne ostro – odsúdil zásah Moskvy – a vyhlásil, že tieto udalosti sú hrozbou aj pre Ukrajinu.

Kroky premiérky po roztržke však boli neočakávané. V parlamente sa spojila so svojím dovtedajším úhlavným nepriateľom – proruskými silami – a zákonom obmedzila prezidentovi právomoci. Zároveň naznačila, že by chcela doterajší prezidentský systém vlády na Ukrajine zmeniť na parlamentný. Pred týmto krokom však varoval napríklad aj bývalý ukrajinský prezident Leonid Kučma. Podľa neho by parlamentný systém Ukrajinu ešte viac zdestabilizoval a označil ho za nevhodný na ukrajinské pomery. Juščenkova reakcia potom postupne viedla k vyhláseniu predčasných parlamentných volieb. Bloky oboch lídrov dávajú politológovia do súvislosti najmä s dôležitejšími prezidentskými voľbami v roku 2010, na ktorých sa očakáva súboj práve Viktora Juščenka a Júlie Tymošenkovej. Súčasný prezident už obvinil svoju potencionálnu súperku, že sa politikou ústretovejšou k Moskve usiluje o podporu Ruska. V komplikovanej situácii na Ukrajine vidí Viktor Juščenko tzv. ruskú ruku, ktorá by mohla Júliu Tymošenkovú ako prezidentskú kandidátku podporiť. Rusko však momentálnu situáciu na Ukrajine pokojne pozoruje a nevyjadruje sa k nej. Ukrajinu ale súčasne viní z vojenskej podpory Gruzínska a konfliktov v Abcházsku a Južnom Osetsku. Moskva označuje dodávky ukrajinských zbraní do Tbilisi za nelegálne a žiada ich vyšetrenie. Všetky ruské obvinenia smerujú predovšetkým k Viktorovi Juščenkovi ako spojencovi gruzínskeho prezidenta Michaila Saakašviliho. Podľa pozorovateľov však permanentná nestabilita v regióne vyhovuje práve asertívnemu Rusku. Veď pokračujúca destabilizácia Ukrajiny je popri mocenskom boji medzi prezidentom Viktorom Juščenkom a premiérkou Júliou Tymošenkovou, výraznou črtou nástávajúcich parlamentných volieb aj keď tie sú len predohorou k neskorším dôležitejším prezidentským.

Dňa 16. decembra 2008 bola v ukrajinskom parlamente sformovaná vládnuca koalícia. Jej súčasťou sa stali politické bloky Júlie Tymošenkovej a Vladimira Litvina a proprezidentská frakcia Naša Ukrajina-Narodná domobrana. Vznik novej aliancie je začiatkom konca dlhotrvajúcej parlamentnej krízy, ktorá v krajine vládne od polovice septembra 2008. Na druhej strane vznik aliancie zabránil súčasnému prezidentovi Viktorovi Juščenkovi vyhlásiť v krajine predčasné voľby a Júlii Tymošenkovej zase umožnil zachovať si post premiéra Ukrajiny. Podľa slov prezidenta Viktora Juščenka je to „začiatok cesty k politickému outsiderstvu“. Súčasne práve na „koalícii troch“ a predsedovi vlády teraz leží celá zodpovednosť za situáciu v ukrajinskej ekonomike a dopad svetovej finančnej krízy v krajine. Predsedovia troch vládnych strán podpísali text zmluvy vzniku trojkoalície (tzv. Národný rozvoj, stabilita a poriadok), ktorým sa zaviazali nemeniť tie ustanovenia ukrajinskej ustavy, ktoré sa týkajú prerozdelenia moci prezidenta a parlamentu a zároveň potvrdili ochotu Ukrajiny vstúpiť do Európskej únie a NATO.

Prezidentské voľby v roku 2010 vyhral V. F. Janukovyč, keď získal 48 % hlasov[1]. Strana regiónov tak získala post predsedu parlamentu, premiéra aj prezidenta. Za transparentné a čestné voľby označili pozorovatelia, medzi nimi aj OBSE. Janukovyč presadzoval okrem normalizácie vzťahov s Ruskom aj priblíženie krajiny so západom.[2] K podpisu asociačnej dohody o vstupe do Európskej únie malo dôjsť na summite Východnho partnerstva v novembri 2013. 21. novembra 2013 na summite vo Vilniuse však ukrajinský prezident Janukovyč odmietol pokračovať so slovami, že by takéto jednanie bolo pre Ukrajinu zatiaľ nevýhodné. Zdroje sa zhodujú na tom, že k takémuto kroku pristúpil v dôsledku tlaku vyvíjaného Ruskom.[3]

22. novembra 2013 došlo v hlavnom meste Kyjeve k prvej vlne demonštrácii, ktoré vyvrcholili pod označením Euromajdan pred Vianocami 2013. Na hlavnom Kyjevskom Námestí nezávislosti sa stretlo podľa odhadov až 200 000 ľudí, ktorí prišli vyjadriť nesúhlas so zastavením procesu zbližovania krajiny so západom. V januári 2014 v Kyjeve spustili na protestujúcich neznáme ozbrojené zložky streľbu a došlo tiež k stratám na životoch ako na strane protestujúcich tak i na strane polície a jednotiek ministerstva vnútra.[4] Po tom čo agresívne zrážky prerástli de neúnosných rozmerov bol prezident Janukovyč parlamentom 22. februára 2014 odvolaný a následne utiekol z krajiny. Za neštandardných okolností bol parlamentom zvolený za dočasného prezidenta O. V. Turčynov, predsedom vlády sa stal pralamentom zvolený A. P. Jaceňuk.

Vnútorná nestabilita krajiny podnietila Ruských predstaviteľov k obsadeniu polostrova Krym, ktorú vykonali s ich podporou proruskí ozbrojenci bez viditeľných vojenských označení. Obsadenie Krymu si vyžiadalo minimálne obete na životoch. 6. marca 2014 sa o odtrhnutí Krymu od Ukrajiny jednohlasne vyslovil Krymský parlament, 16. marca toto rozhodnutie potvrdilo viacerými stranami kritizované referendum.[5] Následne Krymský parlament 17. marca vyhlásil Krym za nezávislý zvrchovaný štát s názvom Republika Krym a požiadal o vstup do Ruskej federáce.

Na Ukrajine sa medzitým 25. mája 2014 uskutočnili prezidentské voľby. V prvom kole ich vyhral oligarcha Petro Porošenko.[6]

Krátko po zvrhnutí prezidenta Janukovyča vo februári vypukli v rusky hovoriacich oblastiach na východe Ukrajiny proruské protesty, ktoré neskôr prerástli do ozbrojeného konfliktu s vládnymi silami. Tzv. separatisti vyhlásili v Doneckej a Luhanskej oblasti dve samostatné ľudové republiky, ktoré označili ako tzv. Novorusko. Od polovice apríla 2014, kedy sa boje začali si do 10. augusta podľa správ pozorovateľov OSN boje vyžidali asi 2086 mŕtvých a 5000 zranených.[7] V dôsledku bojov do polovice augusta opustilo svoje domovy na východe Ukrajiny vyše 800 až 850 000 ľudí.[8] Veľká časť z nich smerovala do Ruska. Počas bojov bol nad územím separatistov 17. júla 2014 bol pravdepodobne zostrelený civilný Boeing 777 spoločnosti Malaysia Airlines letiaci z Amsterdamu do Kuala Lumpur (Let Malaysia Airlines 17). Okolnosti pádu lietadla sú dodnes predmetom vyšetrovania. Incident si vyžiadal životy 298 cestujúcich a členov posádky. Spolu s ozbrojeným konfliktom sa rozhorela aj intenzívna informačná a propagandistická vojna. 5. septembra 2014 v Bieloruskom Minsku podpísali predstavitelia separatistov a Ukrajiny dohodu o prímerí.[9] Napriek faktu, že obe strany neprestali v plnej miere s bojovými operáciami, ich tempo aj rozsah sa výrazne zmiernili. Došlo tiež k výmene zajatcov. Cez zimu 2014/2015 sa boje medzi povstalcami a ukrajinskými jednotkami rozhoreli vo veľkej miere znovu do pôvodného rozsahu. Kvôli eskalácii konfliktu začali obe stranu znovu rokovať o prímerí. K dohode napokon došlo 12. februára opäť v Minsku. Prímerie má platiť od polnoci 15. februára.[10]