Ukrajinská sovietska socialistická republika

Boľševickí komisári na Ukrajine, cca 1919

V dňoch 24. a 25. decembra 1917 sa konal v Charkove prvý Všeukrajinský zjazd sovietov, ktorý vyhlásil Ukrajinu sovietskou republikou. Zjazd rozhodol o budúcom vytvorení federácie s Ruskou sovietskou republikou (RSR). Potom bolo na ukrajinskom území vyhlásených niekoľko sovietskych aj nesocialistických štátnych útvarov: Ukrajinská ľudová republika sovietov, Donecko-krivorožská sovietska republika, Odeská sovietska republika, Ukrajinská ľudová republika a Západoukrajinská ľudová republika. V marci 1918 sa všetky sovietske republiky zlúčili do Ukrajinskej sovietskej republiky s hlavným mestom v Charkove. Tá vstúpila do Ruskej federatívnej sovietskej republiky (RFSR), ktorá sa vyhlásila federáciou sovietskych národných republík. Ukrajinskú sovietsku republiku v apríli 1918 obsadili nemecké vojská, čím zanikla. Po porážke nemeckých vojsk sovietskymi bola 10. marca 1919 vyhlásená nezávislá Ukrajinská socialistická sovietska republika (USSR). Nový štát musel čeliť poľskej invázii, a preto podpísal v decembri 1920 s Ruskou socialistickou federatívnou sovietskou republikou zmluvu o utvorení vojenskej a hospodárskej únie, podľa ktorej oba štáty vytvorili päť spoločných ľudových komisariátov (ministerstiev). Počas chaotických vojnových časov v rámci USSR krátko existovali autonómna Besarábska SSR (máj až september 1919) a Haličská SSR (júl až september 1920). Boje sa skončili v marci 1921 podpísaním Rižskej mierovej zmluvy, ktorá stanovila definitívnu hranicu medzi Poľskom a sovietskymi republikami.

Obete hladomoru v Charkove, 1933

Dňa 30. decembra 1922 podpísala Ukrajinská SSR Zmluvu o vytvorení ZSSR, čím sa stala spolu s Ruskou SFSR, Bieloruskou SSR a Zakaukazskou SFSR zakladajúcim členom Sovietskeho zväzu. Po zvyšok dvadsiatych rokov nasledovalo obdobie ukrajinizácie. Rozvinulo sa ukrajinské školstvo, vznikli ukrajinské univerzity a bolo podporované ukrajinskojazyčné oficiálne umenie. Sovietske vedenie sa držalo hesla „národný obsah sovietskou formou“. Politika sovietskej komunistickej strany sa však razantne zmenila na konci dvadsiatych rokov, kedy bola Komunistická strana Ukrajiny obvinená z „nacionalistickej úchylky“. Nasledujúcim čistkám padlo za obeť nielen mnoho ukrajinských politikov, ale aj spisovateľov, intelektuálov a ďalších popredných osobností verejného života. Katastrofická stalinská politika násilnej kolektivizácie spolu s veľkými suchami a prednostným zásobovaním priemyselných centier vyvolala na Ukrajine v rokoch 1932 až 1933 masový hladomor, ktorému padlo za obeť podľa odhadov 2,6 až 6 miliónov ľudí (niektoré zdroje uvádzajú 8-12 miliónov) . Počas stalinského teroru v 30. rokoch sa na Ukrajine uskutočnila industrializácia spojená so vznikom najvýznamnejších priemyselných centier krajiny. Po podpísaní Paktu Ribbentrop-Molotov došlo k rozsiahlym územným zmenám. Sovietsky zväz v septembri 1939 anektoval späť východnú časť Poľska, kde žila ukrajinská a bieloruská väčšina. Toto územie získalo Poľsko počas svojej vojny so ZSSR v rokoch 1919 až 1921, známej ako poľsko-boľševická vojna. K Ukrajinskej SSR bola pripojená západná časť Ukrajiny. V auguste 1940 bolo Rumunsko nútené pod hrozbou ultimáta vydať Sovietskemu zväzu Severnú Bukovinu a Besarábiu, ktoré boli až na severnú časť Besarábie pripojené k sovietskej Ukrajine. Z Ukrajinskej SSR sa naopak vyčlenila väčšina územia Moldavskej ASSR (dnešné Podnestersko), ktoré bolo pripojené k novovytvorenej Moldavskej SSR.

Po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom dňa 22. júna 1941 územie Ukrajinskej SSR postupne obsadili nemecké vojská. Na východe krajiny sa utvorilo silné partizánske hnutie, v západnej časti mali silnú pozíciu ukrajinské nacionalistické kruhy, ktoré videli v spolupráci s okupantmi základ pre vznik samostatného štátu. To však Adolf Hitler nezamýšľal a ukrajinské územie bolo správne rozdelené na západnú (Distrikt Halič v rámci Generálneho gouvernementu) a východnú časť (Ríšsky komisariát Ukrajina). Na Ukrajine bol zavedený tvrdý okupačný režim. Systematicky bolo vyvražďované židovské obyvateľstvo a boľševickí funkcionári. Druhá svetová vojna spôsobila krajine nesmierne škody. Červená armáda získala nad územím Ukrajinskej SSR znovu kontrolu v rokoch 1943 a 1944.

Námestie víťazstva v Kyjeve, 1985

Po vojne bola k Ukrajinskej SSR pripojená ako Zakarpatská oblasť do toho času oficiálne česko-slovenská Podkarpatská Rus. Ukrajinská SSR sa stala zakladajúcim členom OSN a tiež tu získala samostatné zastúpenie, ktoré z ostatných zväzových republík mala iba Bieloruská SSR. V rokoch 1946 – 1947 postihol Ukrajinu ďalší hladomor, ktorý ale nedosiahol takého rozsahu ako hladomor v 30. rokoch. V rokoch 1948 – 1950 sa v západnej časti krajiny uskutočnila kolektivizácia. Až do päťdesiatych rokov na západe krajiny pôsobili partizánske oddiely Ukrajinskej povstaleckej armády bojujúce proti sovietskej vláde. Dňa 19. februára 1954 pri príležitosti tristého výročia Perejaslavskej rady, príklonu Ukrajiny k Ruskej ríši, bol z iniciatívy Nikitu Chruščova pripojený Krym k Ukrajinskej SSR. Dôvodom boli blízke ekonomické vzťahy Krymskej oblasti s Ukrajinskou SSR. V päťdesiatych rokoch sa pokračovalo v predvojnovej politike rusifikácie, ktorá sa zmiernila počas obdobia „oteplenia“ v šesťdesiatych rokoch. Trend sa potom prudko zmenil v roku 1972, kedy bola uzavretá väčšina ukrajinských škôl a zároveň bolo zatknutých niekoľko desiatok popredných predstaviteľov ukrajinskej inteligencie. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch pokračovala silná industrializácia a urbanizácia, predovšetkým vo východnej časti krajiny, bola vybudovaná kaskáda priehrad na Dnepri. Dňa 26. apríla 1986 došlo k havárii v Černobyľskej jadrovej elektrárni V. I. Lenina. Táto katastrofa spôsobila silné zamorenie oblasti na ukrajinsko-bieloruskom pohraničí. Oblasť v okruhu 30 kilometrov bola presídlená.

Prvou disidentskou skupinou, ktorá sa výraznejšie prejavila bol Ukrajinský robotnícky spolok, ktorý požadoval vystúpenie Ukrajiny zo ZSSR. V roku 1961 sa začal v Ľvove proces s členmi organizácie. Súd vyniesol tvrdé tresty, hoci podľa Ústavy ZSSR mala každá zväzová republika právo zo ZSSR vystúpiť. V roku 1976 vytvorila skupina intelektuálov Ukrajinský helsinský výbor, ktorý požadoval dodržiavanie ľudských práv, ku ktorým sa Sovietsky zväz zaviazal podpísaním Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe. Skupina bola KGB zlikvidovaná pred Letnými olympijskými hrami v Moskve v roku 1980. Rozsiahlejšie neformálne politické a kultúrne organizácie začali vznikať v období perestrojky na konci osemdesiatych rokov, kedy bolo tiež rehabilitované značné množstvo obetí stalinských čistiek.

Dav prihliada vztýčeniu ukrajinskej modro-žltej vlajky v Kyjeve v blízkosti mestskej rady, 1990

V marci 1989 sa uskutočnili prvé slobodné voľby do Najvyššieho sovietu Ukrajinskej SSR, ktorého predsedom bol potom zvolený Leonid Kravčuk. Dňa 16. júla 1990 vydal Najvyšší soviet Deklaráciu o suverenite Ukrajinskej SSR. V reakcii na moskovský puč vyhlásil Najvyšší soviet dňa 24. augusta 1991 samostatný štát. Dňa 1. decembra toho istého roku sa uskutočnilo referendum, v ktorom sa 90,3% voličov vyslovilo za samostatnosť (v Referende o zachovaní ZSSR, ktoré sa uskutočnilo 17. marca 1991, sa 70,2% Ukrajincov vyslovilo pre zachovanie zväzu). Súčasne sa konali prezidentské voľby, v ktorých bol zvolený prvým prezidentom Ukrajiny Leonid Kravčuk, ktorý 8. decembra 1991 podpísal spolu so zástupcami Bieloruskej republiky a Ruskej SFSR Bielovežskú dohodu, ktorou fakticky zanikol Zväz sovietskych socialistických republík.