Alexandr Vasilievič Suvorov

Počas Sedemročnej vojny (od roku 1759) sa po prvýkrát zúčastnil bojových operácií, ktoré viedlo Rusko proti Prusku. Prvé roky vojny sa však ako dôstojník ubytovacej služby nachádzal v tyle. Vtedy bojoval ako nižší dôstojník pri Kunersdorfe. 12. augusta 1760 sa zúčastnil obsadzovania Berlína. Od roku 1761 velil kozáckemu oddielu, ktorý spolupracoval s jednotkou P. A. Rumianceva, ktorá obsadila Kolberg. V roku 1762 sa však na ruský cársky trón dostal Peter III., ktorý bol obdivovateľom Fridricha II. Rusko okamžite zastavilo svoje vojenské operácie namierené proti Prusku, a tým sa vzdalo všetkých ťažko nadobudnutých víťazstiev.

Alexander Suvorov bol v tom istom roku povýšený na plukovníka a poverený velením Astrachánskeho pešieho pluku. O rok neskôr bol poverený velením Suzdaľského granátnického pluku. Tam v rokoch 1764 až 1765 napísal knihu Plukovné zriadenie, ktorá bola akýmsi poriadkom, ktorý obsahoval základné poučky a pravidlá pre výchovu, výcvik a bojovú prípravu vojakov. V roku 1768 získal hodnosť brigadiera.

V rokoch 1768 – 1772 bojoval vo vojne na podporu Stanislava Poniatowského, ktorý bol poľským bábkovým kráľom a zároveň milencom cárovnej Kataríny II. 3. novembra 1768 Suvorov v bitke pri Orechovom porazil bratov Jozefa a Kazimíra Pułaských. Následne ruské vojská obsadili Krakov. Suvorov za zásluhy v Poľsku získal hodnosť generálmajora, ako aj vysoké vyznamenanie – Kríž Sv. Juraja. Už onedlho však musel proti Poliakom zasiahnuť znovu. 23. mája 1771 porazil konfederantov pod vedením francúzskeho generála Dumourieza v bitke pri Lanskorne. Túto bitku vyhral vďaka netradičnému nasadeniu kozáckeho ľahkého jazdectva, ktoré napriek tomu, že bolo niekoľkonásobne slabšie, prinútilo nepriateľa ustúpiť. V noci z 22. na 23. septembra 1771 opäť porazil konfederantov na čele s Michalom Oginskim v bitke o Stolvice. Následne 23. apríla 1772 sa po jeho skvele vykonanom útoku vzdali poslední povstalci v Krakovskej pevnosti Wawel. Boli to poslední poľskí vlastenci, ktorí vzdorovali intervencii po prvom delení Poľska (dohody boli podpísané 6. februára v Peterburgu a 19. februára vo Viedni). Ku cti môže Suvorovovi slúžiť to, že s porazenými povstalcami nakladal humánne a po ich prísľube, že už nebudú jeho vojskám klásť odpor (ten neraz porušili), ich odzbrojil a prepustil.

V roku 1773 sa Alexandrovi Vasilievičovi podarilo dosiahnuť prevelenie na Balkán, kde opäť slúžil pod vedením maršala Rumjanceva. Táto vojna prebiehala s prestávkami od roku 1768 až do roku 1774. 21. mája a 28. júna 1773 vypátral a porazil Turkov, v apríli sa mu navyše podarilo obsadiť pevnosť Turtukaj. Zaujímavé je, že za samostatnosť, ktorej bol príkladom, ho maršal Rumjancev postavil pred vojnový tribunál. Ten ho odsúdil na trest smrti, vtedy však prozreteľne zasiahla Katarína II. a oslobodila ho známym výrokom: „Víťazov nesúdia.“

14. septembra 1773 pri obrane Hirsova odrazil silný útok tureckej armády, čím prakticky zastavil jej postup. 19. júna 1774 spolu s generálom Kamenským v bitke pri Kozoluži porazil 40-tisícovú tureckú armádu. Za tento úspech bol povýšený na generálmajora. Pre Osmanskú ríšu to boli veľké porážky, ktoré vyústili odstúpením Azova (ktorý stratil Peter Veľký) a Kerčského polostrova, čím Rusko získalo prístup k Čiernemu moru.

V auguste 1774 bol Suvorov poverený vedením trestných oddielov, ktoré mali potlačiť povstanie kozákov pod vedením jajického vzbúrenca Jemeľjana Pugačova. Kozákov však porazili iné ruské vojská neďaleko Caricynu a tí potom sami Pugačova vydali cárovnej, to všetko ešte predtým, ako stihol dôjsť na bojisko. V rokoch 1776 až 1783 sa Suvorov naďalej nachádzal v južnom Rusku. V roku 1777 porazil Krymského chána Droleg Gíreja, čím definitívne Krym pričlenil k Rusku. Potláčal povstania na Kaukaze a bojoval proti odbojným Nogajcom.

V rokoch 1785 až 1787 velil Vladimirskej, Peterburgskej a Kremenčugskej divízii. Po začiatku druhej Rusko-tureckej vojny v roku 1787 bol poverený obranou Chersonsko-Kinburnskej oblasti. Tam 12. októbra 1787 v Kinburnskej bitke znovu porazil turecké vojská, ktoré sa tam vyloďovali. Boje pokračovali obliehaním Očakova a 1. augusta 1789 Fokšanskou bitkou, v ktorej porazil armádu Mehmeda pašu. Ďalšia bitka sa odohrala 3. októbra pri rieke Rimnici. V bitke pri Rimnici bola Osmanská 100-tisícová armáda pod vedením Josuf pašu porazená Suvorovými rusko-rakúskymi vojskami, ktoré sčítali iba na 18 000 mužov. Po bitke zostalo z armády Josuf pašovi iba 15 000 vojakov. Pri bojoch bol Suvorov niekoľkokrát ranený. Toho roku Turci utrpeli ešte jednu porážku, keď admirál Ušakov porazil ich flotilu pri Fidonisi.

Onedlho bol Suvorov poverený cárskym obľúbencom, generálom Grigorijom Potemkinom, viesť útok na obrovskú pevnosť Izmajil, postavenú podľa moderných fortifikačných trendov francúzskymi projektantmi. Suvorov k pevnosti prišiel 13. decembra 1790. Po príchode a prieskume bojiska začal pripravovať svojich vojakov na útok. Okrem iného vojaci cvične útočili na makety vysokých opevnení. Veliteľovi obliehanej pevnosti s 35-tisícovou posádkou Suvorov niekoľko dní pred útokom prezieravo navrhol kapitulovať, ten mu však výsmešne odpovedal, že: „Skôr sa nebesá zrútia na zem, než sa podarí obsadiť Izmajil.“ 22. decembra 1790 o 5:30 ráno ruské jednotky, ktoré ani neboli v početnej výhode, zaútočili pod rúškom tmy na opevnenia Izmajila. Alexandr Suvorov bol, ako vždy, medzi svojimi vojakmi v útoku. Už o ôsmej hodine boli všetky opevnenia v rukách útočiacich vojsk. Tvrdé boje ďalej pokračovali v uliciach mesta do 16. hodiny. 26 000 tureckých vojakov padlo, 9 000 bolo zajatých, mnohí z nich na následky zranení neskôr zomreli. Straty Rusov boli nižšie: 4000 padlých a 6000 ranených. Pri krvavých bojoch v uliciach ruské vojská pobili i 10 000 obyvateľov mesta. Pád tejto pevnosti vyvolal v Európe silný ohlas. Veliteľom Izmajilu sa stal jeden zo Suvorových generálov, Michail Kutuzov. 9. januára 1792 sa vojna skončila podpísaním mieru v Jasách.

Bitka pri Maciejowiciach roku 1794

Po vojnách proti Osmanskej ríši bol v roku 1791 prevelený do Fínska, krajiny kde kedysi začínal svoju kariéru v rámci Semionovského pluku. Teraz však bolo jeho úlohou opevniť hranice krajiny proti prípadnému útoku Švédska. V rokoch 1792 až 1794 velil jednotkám na juhu Ruska, ale len do chvíle kedy ho znepokojená Katarína II. nevyslala opäť do Poľska, kde sa začalo Kościuszkove povstanie. Po bitke pri Terespole 18. septembra 1794, 10. októbra porazil povstalcov pri Maciejowiciach, o niekoľko dní zaútočil na povstalcov v predmestí Varšavy Prage a porazil ich nesúrodé vojská. Pri tom bolo pobitých asi 20 000 obyvateľov mesta, údajne kvôli vyčíňaniu kozákov. Iné pramene však potvrdzujú, že obyvatelia boli popravení na výstrahu na príkaz samotného Suvorova. Po týchto víťazstvách bol povýšený na maršala. Do roku 1796 velil vojskám v Poľsku a na Ukrajine, kde mal štáb v meste Tuľčin. V tomto období napísal svoju najznámejšiu knihu o vojenskej vede Umenie zvíťaziť.

Po smrti Kataríny II. na ruský trón nastúpil jej syn Pavol I., vášnivý obdivovateľ pruského kráľa Fridricha II. Ten začal zavádzať do ruskej armády Fridrichove vojenské metódy, a tak spor so Suvorovom, ktorý ich považoval za nedostatočne efektívne, nedal na seba dlho čakať. Pavol zaviedol pre vojsko nové nepraktické uniformy, výcvik vojska sa začal viac sústrediť na prehliadky, než na boj. Nové poriadky napríklad spôsobovali to, že vojaci museli viac dbať o svoje pudrované parochne než o svoje zbrane. Suvorov sa onedlho dostal do nemilosti cárskych kruhov, keďže pokračoval vo výcviku vlastnými metódami. Pri tom sa obhajoval tým, že: „...Rusi Prusov vždy porážali, prečo by teda mali preberať ich vojenské praktiky?“ Ani to mu však nepomohlo, keďže bol 6. februára 1797 uvoľnený na cárov príkaz z armády. Uchýlil sa na svoje panstvo v dedinke Končanskoje blízko mesta Boroviči v Novgorodskej oblasti, kde v ústraní nažíval až do roku 1799.

Suvorov so svojím vojskom pri prechode Alpami – Obraz V.I. Surikova

Veľká francúzska revolúcia v tých rokoch vystrašila väčšinu vtedajších európskych mocností. Vznikla koalícia Anglicka, Rakúska, Osmanskej ríše, Sicílskeho kráľovstva a Ruska. Napoleon Bonaparte v tej dobe úspešne vzdoroval tejto koalícii a obsadil v ťažení v rokoch 1796 – 1797 prakticky celé Taliansko. Na naliehanie svojich rakúskych spojencov bol Pavol I. nútený maršala Suvorova opäť menovať hlavným veliteľom ruských vojsk v severnom Taliansku. Jeho hlavnou úlohou bolo zadržať nástup Napoleonových generálov. Suvorov bol v tej dobe jedným z mála vojvodcov, ktorí pochopili novátorské prvky skrývajúce sa v pozadí úspechov francúzskej armády, a hľadal proti nim účinné opatrenia. „Generál Vpred“, ako ho Rakúšania pre jeho obľubu útočnej taktiky, najmä boja na bodáky, nazývali, odmietol rakúske vojnové plány, zakladajúce sa na zdĺhavom manévrovacom spôsobe boja, a sám viedol ruské a rakúske vojská, keď zvíťazili 27. apríla 1799 v bitke pri rieke Adda nad Francúzmi, zatiaľ čo sa Napoleon venoval svojim dobrodružstvám v Egypte. Následne 29. apríla 1799 obsadili Miláno, čo znamenalo likvidáciu všetkých Napoleonovi naklonených štátikov v severnom Taliansku. 19. júna porazil v trojdennej bitke pri Trebii francúzskeho generála Macdonalda. Na posledný odpor sa zmohli francúzske a miestne sily 15. augusta v bitke pri rieke Novi, ale i tu ich Suvorov vehementne zdolal. V tomto boji padol i francúzsky generál Joubert. Sardínsky kráľ udelil Suvorovovi titul talianskeho šľachtica. Po sérii víťazstiev mienil Suvorov pokračovať vo svojom postupe až do Francúzska. To mu však spojenci nedovolili a vyslali jeho ruské vojská do Švajčiarska, kde sa mal stretnúť s oddielmi generála Alexandra Rimského-Korsakova. Koncom leta, 31. augusta 1799, sa jeho armáda pohla cez alpské priesmyky podľa Hannibalovho vzoru do Švajčiarska. Medzitým boli oddiely Korsakova generálom Massénom porazené pri Zürichu. Suvorovove vojská cestou prišli o väčšinu koní, diel aj trénu. Bez dostatočných zásob a výstroja vojsk, v neznámom horskom teréne, za dažďa, obklopený nepriateľskou presilou sa prebojoval cez Svätogotthardský priesmyk. Horskou cestou, v hlbokom snehu za veľkých útrap prostých vojakov previedol svoje vojsko do Mouttskej doliny, kde sa stretli so zvyškami vojsk Korsakova. Následne sa prebojoval cez viacnásobnú presilu Francúzov a 2 407 m vysokým horským chrbtom ustúpil do údolia Rýna, do Vorarlberska, kde so značne oslabenou armádou prezimoval. Generál Masséna vtedy vyhlásil, že by obetoval 20 svojich víťazstiev za takýto čin.

Suvorov bol ešte koncom roku 1799 menovaný generalissimom ruskej armády. V tej istej dobe sa však vypukli v protifrancúzskej koalícii nezhody medzi Ruskom a Rakúskom. Tie mali základ v tom, že Rakúšania prakticky vôbec nepomáhali ruským vojskám, ktoré vlastne bojovali na ich územiach a v ich záujmoch. Rusko z koalície čoskoro vystúpilo a Suvorov sa vrátil späť do vlasti. Pri tom prechádzali jeho vojská aj cez slovenské územie. Bolo to už druhýkrát, keďže tadiaľ prechádzali aj cestou do Talianska.

Po návrate domov ho cár privítal veľmi chladne, bál sa totiž jeho popularity. Onedlho zase upadol do nemilosti, boli mu odobraté vojenské hodnosti a bol poslaný na odpočinok. Suvorov v tomto období ochorel, čiastočne sa na tom podpísali i následky vypätia pri prechode Álp. Jeden z najväčších vojvodcov a možno jediný, ktorý sa vo svojej dobe mohol porovnávať s Napoleonom, zomrel v Moskve 18. mája 1800. Pochovaný bol v chráme Alexandra Nevského.[2] Nový cár Alexander I. mu dal o rok postaviť pomník vo forme sochy mladého boha vojny Marsa na Maratovom poli v Peterburgu.

• „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku.“
• „Guľka je hlupák, bodák to je chlapík!“
• „Šetri guľku v hlavni, traja naskočia – prvého zapichni, druhého zastreľ, tretiemu bodákom smrť!“

Suvorov zavrhoval vo svojej dobe bežne používanú lineárnu taktiku, pre jej slabé manévrovacie schopnosti. Rozvíjal taktiku kordónov a kolón, čiže voľnejších zoskupení, ktorú uplatňovali najmä francúzske vojská počas revolúcie. O jeho kvalitách hovorí i fakt, že bojoval v 60 bitkách, z ktorých ani jednu neprehral, a to i napriek tomu, že mnohé z nich viedol s vojskom rovnako silným alebo dokonca slabším ako nepriateľ.

Alexander Suvorov bol vojvodca, ktorý svojich vojakov viedol z prvej línie. Jeho taktika dávala dôraz na vyvinutie maximálnej bojovej aktivity v jednotlivých bitkách, s cieľom úplne zničiť vojenské sily nepriateľa v boji. Základom bolo správne vyhodnotenie situácie, na ktoré musela nadväzovať okamžitá rýchlo prevedená reakcia. Rýchlosť bola v jeho doktríne dôležitý faktor. Za najdôležitejšiu bojovú činnosť považoval útok na najslabšie miesto nepriateľa vedený bez zaváhania, rozhodne, priamo na cieľ. Bitku podľa neho mohol totiž vyhrať iba útok. V záverečných fázach boja preferoval najmä zničujúci bodákový útok, bolo to spôsobené do určitej miery i tým, že strelné zbrane v tej dobe neboli stále dosť účinné. No nezavrhoval ani obranu či ústup, ak je v danej situácii nutný pre zachovanie vlastných vojsk, najmä pri napadnutí silnejším nepriateľom. Vojská sústreďoval v prvom rade na dôležitých úsekoch a smeroch.

Veľkú pozornosť venoval svojim vojskám, ktoré sa zdokonaľovali aj v dobách mieru počas častých cvičení a vzdelávania. Snažil sa o čo najrealistickejší výcvik, ktorý bol zameraný predovšetkým na mužstvo pochádzajúce z roľníckeho prostredia.[1] Vďaka tomu dosiahol na tú dobú veľkú vytrvalosť vojska pri dlhých pochodoch, čo sa mu vyplatilo napríklad v talianskej kampani. Pri výcviku vojaka dával dôraz na jeho individualitu, pretože tvrdil, že strojcom víťazstva je práve každý jeden jeho vojak. Suvorov odmietal vtedajší klasický vojenský dril, pri ktorom na cvičisku vojaci hodiny opakovali tie isté pohyby zbraňami, z ktorých väčšinu využili nanajvýš pri vojenských prehliadkach. Keďže žil iba pre armádu a neustále prejavoval záujem o svojich vojakov, načúval ich hlasom a potrebám, delil sa s nimi o príkoria vojenského remesla medzi bojmi, získal si ich nesmiernu dôveru a priateľstvo. Je zaujímavé, že rovnaké alebo prinajmenšom podobné prvky využíval i Napoleon Bonaparte. Následníkmi Alexandra Suvorova sa v cárskej armáde stali M. I. Kutuzov a P. I. Bagration, ktorí boli strojcami Napoleonovej porážky v Rusku v rokoch 1812 až 1813.