Severná vojna
Severná vojna alebo Veľká severná vojna bol ozbrojený konflikt, ktorý v rokoch 1700 až 1721 prebiehal medzi severnou alianciou, tvorenou Ruským impériom, Dánskom, Nórskom a Saskom a ďalšími krajinami, proti Švédsku, ktorého cieľom bolo vybojovanie nadvlády v Baltskom mori. Vojna sa skončila porážkou Švédska v roku 1721 a nárastom moci Ruska v oblasti. Bola fakticky začiatkom zásahov Ruska do politickej situácie v Európe.
Rusko sa pod vedením Petra I. snažilo obmedziť moc Švédska, ktoré bolo v tej dobe najväčšou severskou veľmocou. Na stranu Ruska sa pridalo aj Poľsko, Sasko a Dánsko a vytvorili tzv. severný spolok. Švédsko však vstúpilo do vojny skôr ako Rusko, očakávalo a porazilo ruskú armádu v bitke pri Narve v roku 1700.
Švédsko následne pokračovalo v bojoch proti Poľsku a Dánsku. Peter I. Veľký začal v tomto období v Rusku uskutočňovať ďalekosiahle reformy nielen armády, ale aj spoločenského života. V roku 1708 po vyradení Poľska vpadli švédske vojská do Ruska. Ich ťaženie sa však nevyvíjalo celkom podľa ich predstáv a v bitke pri Poltave boli Švédi porazení. Švédsky kráľ Karol XII. bol nútený utiecť do Osmanskej ríše. Následne sa do vojny zapojila i Osmanská ríša. Karol sa do Švédska vrátil až o päť rokov neskôr. Významnou námornou bitkou bola bitka pri myse Hangö (dnes: Hanko vo Fínsku), známa viac ako bitka o Gangut roku 1714, v ktorej ruské námorníctvo zvíťazilo.
Severná vojna sa skončila v roku 1721 tzv. Nyštadtským mierom (= mier z Uusikaupunki), ktorý zo švédskej strany dojednala Karolova sestra Ulrika Leonora, ktorý znamenal výrazné posilnenie ruského postavenia v severnej Európe. Vďaka mierovej zmluve získalo Livónsko, Estónsko, Ingriu, Kexhol a časť Fínska. Taktiež získalo prístup k Baltskému moru, na brehu ktorého začalo už v roku 1703 so stavbou Sankt Peterburgu - ruského okna do Európy. Získalo tak podstatne väčšie možnosti obchodného a komunikačného styku so západnou Európou.
