Dejiny Bulharska

Stúpajúci rozvoj miestnych spoločenstiev pokračoval aj v bronzovej dobe, kedy pravdepodobne prebiehali aj základné etapy etnogenézy antického obyvateľstva na východe Balkánu – Trákov. Archeologické výskumy preukazujú posilnené kontakty s kultúrnymi centrami bronzovej doby ako sú Trója a Mykény a možno nie je náhodný fakt, že sa o Trákoch dozvedáme najskôr z Homérovej Iliady, ktorá ich opisuje ako spojencov a pravdepodobne súkmeňovcov Trójanov. Najimpozantnejšia pamiatka z neskorej bronzovej doby je Zlatý poklad z Vlčieho trnu (po bulharsky: Вълчетрънско златно съкровище), ktorý sa skladá z trinástich masívnych zlatých nádob na rituálne využívanie.

Koncom bronzovej doby a počas ranej železnej doby sa definitívne vytvorilo aj trácke kultúrne spoločenstvo, ktorého reprezentanti obývali rozsiahle priestranstvá vo východnej polovici Balkánskeho polostrova, Karpatskú oblasť a severozápadnú Malú Áziu. Starogrécky autori poukazujú aj na niektoré základné kmeňové skupiny tejto oblasti:

• Odrysovia a Besovia – v geografickej oblasti Trácia;
• Mýzi, Géti a Tribaldovia – v dnešnom severnom Bulharsku a východnom Srbsku;
• Dáci – na severe Dunaja;
• Tinovia a Vitinovia – na brehoch Mramorového mora.

Etnická a kmeňová konsolidácia viedla k vzniku aj prvého rozsiahleho tráckeho štátu – Odryského kráľovstva koncom 6. storočia pred Kr., ktorého zakladateľom bol cár Teres. Jeho rozvoj prebiehal na pozadí gréckej kolonizácie na pobrežiach Bieleho a Čierneho mora a Trácie a pokusoch Perzie ovládnuť Balkánsky polostrov. Odryské cárstvo sa premenilo na dôležitý faktor v histórii juhovýchodnej Európy počas vlád cárov Sitalka (445 – 424 pred Kr.) a Kotisa I. (383 – 359 pred Kr.), ktorí sa snažili ovládnuť Bospor a Dardanely a mať aktívny vplyv na osud gréckych polisov. Od polovice 4. storočia pred Kr. na Balkánskom polostrove začala žiariť hviezda Macedónie, ktorej vládcovia Filip II. a Alexander Veľký vnucovali svoju hegemóniu v regióne a premieňali Macedóniu v ozajstnú svetovú silu, rozprestierajúc helenistickú civilizáciu až po brehy rieky Indus. Macedónske cárstvo prenikalo aj na územie Trákov, pričom najdôležitejším centrom bolo novozaložené mesto Filipopolis (Plovdiv) na rieke Marica. Ale vo vnútrozemí krajiny si zachovávali svoju nezávislosť odryskí, tribalskí a gétski vládcovia, ktorí úspešne odolávali novým dobyvateľom.

Od 2. storočia pred Kr. v Stredozemí a na Balkáne sa základným činiteľom stával Rím. Rimania zlomili moc Macedónie, pokorili Grékov a upriamili pohľad aj na územie Trákov. Jej úplne pokorenie sa udialo v polovici 1. storočia pred Kr., keď cisár Caligula anektoval autonómne Trácke kráľovstvo a vytvoril rímske provincie Trácia a dolná Moesia. Za vlády cisára Trajána (2. storočie) boli pokorení aj Dáci severne od Dunaja, kde vznikla provincia Dácia. Takto sa na Balkánskom polostrove začala šíriť rímska civilizácia. Jej vplyv bol veľmi citeľný najmä v severných a západných teritóriách dnešného Bulharska, kde prenikala latinčina. Pri Čiernom mori a na územiach južne od Balkánu sa zachoval helenistický charakter a v horských oblastiach uspelo aj neasimilované trácke obyvateľstvo, známi pod názvom Besovia. Aj do dnešnej doby sú pozostatky rímskych miest Nikopolis ad Istrum, Raciaria, Nove a iné dôkazom bohatej neskoroantickej kultúry v týchto krajoch.

Tráci nezanechali svoju písomnosť, ale stopy ich civilizácie sú jedným z najväčších bohatstiev zachovaných na bulharskom území. Skvosty svetového významu sú Kazanlacká hrobka (po bulharsky: Казанлъшко гробище) zo 4. storočia pred Kr., chrámové komplexy v Perperikone a Staroseli, Panagjurský zlatý poklad (po bulharsky: Панагюрско златно съкровище) a strieborné poklady z Letnice a Rogozenu, spojené s vládnucim domom Tribalov. S tráckou kultúrou sa spájajú aj niektoré mýty, nám známe prostredníctvom Grékov ako tie o Dionýzovi a Orfeovi. Tráckeho pôvodu bol aj vodca otrokov Spartakus, ktorého povstanie v 1. storočí pred Kr. položil dočasne na kolená dokonca aj vládcu sveta – Rím.

V období 4. – 6. storočia sa Balkánsky polostrov stal arénou vpádov barbarských kmeňov, ktoré pustošili provincie novo vzniknutej východnej Rímskej ríše (Byzantskej ríše). Veľmi dôležitý historický význam polostrova však zohrávali migrácie južnoslovanských kmeňov, ktoré od polovice 6. storočia do prvej štvrtiny 7. storočia začali osídľovať značnú časť územia Balkánu. Juhovýchodná vetva Slovanov, rozdelená na množstvo kmeňových kniežatstiev, osídľovala staroveké oblasti Moesia, Trácia a Macedónsko, asimilujúc postupne miestne obyvateľstvo. Títo juhovýchodní Slovania sa aj pokúsili ovládnuť kľúčovú byzantskú pevnosť Solún, predstavujúcu najdôležitejšie centrum ríše po hlavnom meste Konštantínopole.

Ešte v 5. – 6. storočí do juhovýchodnej a strednej Európe prenikali aj starovekí Prabulhari. V súčasnosti sa predpokladá ich príslušnosť k altajskému pôvodu. V každom prípade odhaľujeme etnonymum "Bulhari" (t. j. Prabulhari) už od 4. storočia na jednom veľkom území od Talianska a Panónie po južný Kaukaz a po horný tok riek Volga a Kama.

Prabulhari (Protobulhari) boli národ tureckého pôvodu žijúci v 5. storočí v stepiach juhovýchodnej Európy, v časti pobrežia Čierneho mora a na Kryme. Z nich sa oddelili dva etnické kmene – Kotrágovia a Utigurovia. Časom sa Protobulhari presunuli k Dunaju a Byzantskej ríši. Byzantskí cisári ich priťahovali kvôli ich bojom s Gótmi, ktorí sa snažili ovládnuť Balkánsky polostrov. V roku 551 kmene Kotrágov vtrhli do Trácie a dostali sa až na juh k brehu Egejského a na západ Jadranského mora, kde začali podnikať vpády na územie Byzantskej ríše. V tom istom období východná vetva Bulharov (Utigurovia) využitím podpory Konštantínopolu sformovala konfederáciu, ktorá bojovala proti tureckým kmeňom ohrozujúcim ich územie. V 7. storočí Chazari odrazili útok tohto kmeňa na územie dnešnej Besarábie a Dobrudže, odkiaľ Utigurovia podnikali vojenské vpády do Byzantskej ríše.

Zrod bulharského štátu v roku 681 je priamym dôsledkom politických, demografických a sociálnych procesov, ktoré sa udiali na Balkánskom polostrove v období sťahovania národov.

V roku 679 kmene Utigurov pod vedením chána Asparucha (680 – 700) prekročili Dunaj a na územiach v oblasti Ongal získaných v bitke proti Byzantskej ríši (v rokoch 680 – 681) založili svoj štát Dunajské Bulharsko alebo prvá bulharská ríša alebo prvé bulharské kráľovstvo (po bulharsky: Дунавска България, Славянобългарска държава, Първо българско царство), ktorého hlavným mestom sa stala Pliska na území dnešného severovýchodného Bulharska.

Hranice štátu sa rozprestierali od dolného toku Dunaja až do balkánskeho pohoria Stará Planina. Ustanovené boli na základe dohody uzatvorenej v roku 681 medzi bulharským chánom Asparuchom a byzantským cisárom Konštantínom IV. Jeho následník Justinián II. (685 – 695 a 705 – 711) sa znova snažil získať späť bývalé územia Byzantskej ríše, bol však neúspešný.

Vojenský neúspech Justiniána II. vzbudzoval v Konštantínopole obavy, a tak cisár skončil vo väzení. Podarilo sa mu však z neho ujsť. Za pomoci síl kmeňov Bulharov a Slovanov na čele následníkom Asparucha – Tervelom (700 – 721) – Justinián II. porazil svojich nepriateľov a vrátil sa na trón Byzantskej ríše. Na znak vďaky daroval Tervelovi niekoľko území a uznal nezávislosť prvej bulharskej ríše. Samotný panovník ho nazval cézarom (kráľom). V neskoršom období sa Byzantská ríša znova pokúšala obsadiť bulharské územia, ale Tervel aj túto bitku vyhral. V roku 716 bola medzi ním a Justinánom II. uzatvorená mierová zmluva, ktorá potvrdila nezávislosť prvej bulharskej ríše.

V 9. storočí bulharské kmene prijali kultúru a jazyk obyvateľstva slovanských kmeňov žijúcich v tom čase na tomto území. Dôsledkom miešania oboch znakov vzniklo etnické spoločenstvo – Bulhari. Proces etnogenézy sa ukončil iba v 10. storočí. Stanúc sa slovanskou etnickou skupinou, Bulhari sa naučili od Slovanov hospodárstvu a od Tatárov prevzali vojenskú organizáciu, ktorá sa delila na vyššiu (bojari, šľachtici) a nižšiu (bagaíni).

V 7. – 8. storočí viedli Bulhari vojny proti rôznym kmeňom Slovanov v Byzantskej ríši. Mnohé slovanské kmene boli preto nútené emigrovať do Malej Ázie. Aby upevnili hranicu prvej bulharskej ríše, bulharskí panovníci pozývali na svoje územie veľké skupiny arménskeho a sýrskeho obyvateľstva.

Počas vlády chána Kruma (803 – 814) sa v prvej bulharskej ríši upevnila štátna moc. Bulharská armáda sa stala hrozbou pre nezávislosť Byzantskej ríše. V roku 809 Krumove vojská obsadili Sofiu. O dva roky neskôr (811) bol v boji proti Byzantskej ríši zavraždený cisár Nikefor I. Genik (802 – 811) a v roku 813 Bulhari obsadili Adrianopolis (dnešné Edirne). Za vlády chána Kruma sa bulharské územie rozšírilo smerom na západ až k hraniciam Franskej ríše Novopripojené územia dostali názov Banát. Následník chána Kruma – chán Omurtag (814 – 831) – porazil slovanské kmene Braničevcov a Timočanov a rozšíril hranice svojho územia smerom na severozápad. K územiu boli pripojené mestá Sirmium a Singidunum (dnešný Belehrad). Takto vyzeralo Bulharsko do roku 1018. Syn chána Omurtaga – Malamir (831 – 836) – upevnil hranice a na území svojho štátu začal rozširovať kresťanstvo.

Nový štát, ktorý vznikol v roku 681, spojil Asparuchových Bulharov (Utigurov) a susedných Slovanov (najmä tzv. Sedem slovanských kmeňov). Ešte za Asparucha a jeho nástupcu Tervela (700 – 721) sa Bulharsko premenilo na dôležitý politický faktor v juhovýchodnej Európe. Chán Tervel sa aktívne zúčastňoval na byzantských bratovražedných vojnách, za ktoré dostal aj titul ceasar od cisára Justiniána II. a v roku 718 sa pričinil o porážku Arabov pri Konštantínopole, s ktorou Bulhari a Byzantínci zastavili islamský prienik do Európy z juhovýchodu.

Po období nebezpečnej politickej krízy s nejasnými príčinami v 8. storočí, keď krajina bola takmer zničená Byzantskou ríšou, bulharský štát obnovil svoje pozície za vlády Kruma (803 – 814) a Omurtaga (814 – 831). Ovládnuté boli rozsiahle územia na severe Dunaja (ktoré byzantskí autori nazývajú tzv. Zadunajské Bulharsko), čím sa bulharský politický vplyv pociťoval dokonca v strednej Európe. Rozhodujúca výhra chána Kruma nad byzantským cisárom Nikeforom I. Genikom v roku 811 viedla k upevneniu bulharskej moci aj v Trácii. V prvej polovici 9. storočia súčasťou bulharského štátu sa stali mestá Serdika (Sofia) a Filipopolis (Plovdiv), a chán Presjan (836 – 852) rozšíril bulharskú moc do Macedónska, Kosova a Rodopsko-Bielomorského regiónu. Reformy vládcov Kruma a Omurtaga viedli aj k vytvoreniu centralizovaného štátneho zriadenia, ktoré vystriedalo kmeňovo-feudálne štruktúry a vytvorilo predpoklady pre formovanie jednotnej slovanobulharskej národnosti.

Bulharsko počas vlády Simeona I.

V roku 865 bolo cárom Borisom I. (852 – 889) oficiálne prijaté kresťanstvo na území Bulharska. Zo začiatku sa Boris I. obrátil na rímskeho pápeža, aby on uznal samostatnosť bulharského patriarchu a obdaril bulharské duchovenstvo rôznymi titulmi. Ale v roku 870 nezávislosť bulharskej cirkvi uznal byzantský cisár, čo spôsobilo upevnenie vzťahov medzi Byzantskou ríšou a Bulharskom. Pozícia kresťanstva sa v Bulharsku upevnila po príchode svätých Klimenta a Nauma a ďalších žiakov Cyrila a Metoda, ktorí boli v roku 886 vyhnaní z Veľkej Moravy. Tí dali základ rozvoju slovanskej literatúry na území Bulharska. Syn Borisa I. – Vladimír (889 – 893) – sa neúspešne pokúšal zakázať rozširovanie kresťanstva a obnoviť pohanstvo. Cár Boris I., ktorý zvyšok života prežil v monastieri, nechal Vladimíra zvrhnúť a oslepiť a vymenoval na trón svojho tretieho syna – Simeona (893 – 927).

Simeon, ktorý študoval v Konštantínopole sa pokladá za najväčšieho panovníka zo všetkých bulharských panovníkov. Celý svoj život sa snažil pokoriť Konštantínopol a počas neho niekoľkokrát (v rokoch 894, 896, 904, 913 a 920 – 924) bojoval proti Byzantskej ríši. Výsledkom týchto bitiek bolo postupné rozšírenie územia bulharskej ríše smerom od Jadranského na západe až k Čiernemu moru na východe. Medzi riekami Lim a Ibar založil vazalský štát Srbov, ktorí sa niekoľko rokov po jeho smrti od Bulharska oddelili. V roku 895 Byzantská ríša uzatvorila spojenectvo s Maďarmi, aby tak mohla oslabiť prvú bulharskú ríšu. V roku 927 sa cár Simeon I. vyhlásil za „Cára Bulharov a Grékov“ a povýšil bulharské arcibiskupstvo na patriarchát. Počas jeho vlády fungovali na bulharskom území dve veľké centrá vzdelanosti a slovanskej literatúry – Preslav a Ochrid. Do bulharskej redakcie staroslovienčiny boli preložené byzantské bohoslužobné, teologické a právnické knihy a vznikli prvé súdnické zákony Bulharska. Do dejín Bulharska sa toto obdobie zapísalo pod názvom „Zlatý vek bulharskej literatúry“ (po bulharsky: Златен век на българската книжовност).

V polovici 9. storočia Bulharsko prežívalo historický obrat spojený s panovaním kniežaťa Borisa I. (852 – 889). Pre isté okolnosti, spojené, ako s vnútropolitickými, tak aj so zahraničnopolitickými príčinami, sa tento bulharský vládca odhodlal pre smelý krok. V roku 864 prijal kresťanstvo, spolu so svojim dvorom, a zaviedol nové náboženstvo v krajine, a to pod tlakom a s podporou byzantského cisára Michala III. Bulharský panovník však využil rozpory medzi Rímskou cirkvou a konštantínopolským patriarchátom, spojené s tzv. fotiovskou schizmou z polovice 9. storočia. Na koncile v Konštantínopole (869 – 870) sa rozhodlo o založení Bulharského arcibiskupstva, ktoré sa stalo časťou konštantínopolskej cirkvi, ale dostalo rozsiahlu autonómiu. Prvý bulharský arcibiskup Josif (Stefan) zriadil svoje sídlo v Pliske. V druhej polovici 9. storočia žiaci slovanských apoštolov Cyrila a Metoda – Kliment Ochridský, Naum, Angelár a iní rozširovali slovanskú abecedu hlaholiku, písomníctvo a vzdelanosť v krajine. Neskôr tu bola vytvorená aj cyrilika, ktorá postupne nahradila hlaholiku. Hlavnými centrami šírenia slovanskej kresťanskej kultúry a staroslovienskeho literárneho jazyka sa stali Pliska (neskôr Preslav) a na juhozápadných bulharských územiach Ochrid, kde vznikla škola pod vedením svätého Klimenta Ochridského. Pokresťančenie a slovanizácia bulharskej kultúry z tejto doby prispela aj k definitívnemu formovaniu stredovekej slovanobulharskej národnosti.

Úplné víťazstvo kresťanstva nastalo v roku 893, keď Preslavský koncil vyhlásil za knieža tretieho syna kniežaťa Borisa I., Simeona (893 – 927), vychovaného v kresťanskom duchu v známej konštantínopolskej Magnaure a za nové hlavné mesto vyhlásil Preslav. Nový bulharský panovník však podnikal aktívne vojenské akcie proti Byzantskej ríši, keď niekoľkokrát obsadil Konštantínopol a neskrýval snahu vytvoriť jednu spoločnú rozsiahlu Východnú ríšu Bulharov a Byzantíncov, na čele s bulharskou dynastiou. Vyhlásil sa za cára a hlava Bulharskej cirkvi bola vyhlásená za patriarchu. Bulharský štát zahŕňal značnú časť územia Balkánskeho polostrova. Bulharský vládca viedol úspešné vojny so Srbmi a s Maďarmi, ktorí boli spojencami Byzantskej ríše. Paralelne s maximálnym územným rozšírením prvá bulharská ríša prežívala aj „Zlatý vek bulharskej kultúry“ (po bulharsky: Златен век на българската книжовност), ktorej centrami boli Preslav a Ochrid, kde pracovali významní učenci ako Kliment Ochridský, Konštantín Preslavský, Naum Ochridský, Čiernorizec Chrabr, Ján Exarcha. Preslav sa premenil v ozajstné panovnícke hlavné mesto, ktoré sa snažilo dobehnúť pompéznosť Konštantínopolu a v okolitých monastieroch prekypovala oživená kultúrna, literárna a umelecká činnosť. Stopy žiarivej kultúry prvého bulharského štátu je možné vidieť aj dnes v Pliske, Preslave, Ochride (dnešné Severné Macedónsko).

Po smrti cára Simeona I. (927) nastúpil na trón jeho syn Peter I. (927 – 969). Bol to prvý bulharský panovník, uznaný Byzantskou ríšou za cára a stal sa prototypom cára – svätca. Za jeho vlády pokračoval kultúrny rozkvet krajiny aj vďaka tomu, že krajina žila skoro celú dobu jeho panovania v mieri. V tomto období žil aj veľký bulharský svätec – mních a pustovník prepodobný Ján Rilský (Joan Rilski), ktorý sa neskôr stal patrónom a ochrancom Bulharskej ríše. V krajine sa však začala šíriť heretická sekta bogomilov (tzv. heréza popa Bogomila), ktorí hlásali rovnoprávnosť, zároveň však ľud vyzývali k neposlušnosti k štátnej moci a odsudzovali vojenský a cirkevný systém bulharskej ríše. Popri bogomiloch, ktorí rozdelili duchovnú jednotu Bulharska, bola krajina vystavená aj útokom maďarských kmeňov, ktorí už osídľovali Panóniu.

Macedónski Slovania sa niekoľkokrát pokúšali uskutočniť povstanie a srbskému panovníkovi sa podarilo vyhnať zo svojej krajiny tamojších Bulharov a poslať ich späť odkiaľ prišli.

Ku koncu vlády Petra I., Byzantská ríša, ktorá do tohto momentu bola prinútená platiť daň mocnému susedovi, zmenila svoju politiku. Vďaka jej vplyvu v roku 968 vojská ruského kniežaťa Sviatoslava I. prenikli cez Dunaj a na krátky čas sa usadili na bulharskom území. Kniežaťu sa podarilo zmocniť sa Velikého Preslavu a zajať Petrovho nástupcu, cára Borisa II. (970 – 972).

Túto situáciu šikovne využil byzantský cisár Ján I. Cimiskes, ktorý v roku 971 vyhnal Rusov z Balkánskeho polostrova a ovládol Veliki Preslav a východné hranice bulharskej ríše.

Následníkom Petra I. bol Boris II. (970 – 972). V prvom roku jeho vlády ruské knieža Sviatoslav I. znova napadol jeho krajinu. Preto musel zakročiť aj byzantský cisár, aby si chránil svoje územie. V roku 972 porazil armádu kniežaťa Sviatoslava. Toto víťazstvo otvorilo cestu Byzantskej ríši do Bulharska. Teraz mohol byzantský cisár vyhlásiť bulharské územie za provinciu Byzantskej ríše a zrušiť bulharský patriarchát.

Byzantskej ríši sa však podarilo upevniť svoju moc iba vo východnej časti bulharskej ríše. Západné oblasti (tzv. Západobulharská ríša) s hlavným mestom v Sofii a potom v Ochride, v ktorých sa sformovalo nové centrum odporu, boli aj naďalej nezávislé štáty na čele s cárom Romanom a s vlastným patriarchom. Samuil (997 – 1014), šľachtic z rodu Šišmanovcov, upevnil tento štát a stal sa jeho panovníkom. V roku 1014 boli jeho vojská porazené v bitke pri rieke Belasica armádou cisára Basileia II., nazývaného Bulharobijec. Na jeho príkaz bolo zajatých 14 000 ľudí[1]. Od tohto okamihu ďalej boli dni prvej bulharskej ríše spočítané a definitívne padlo pod byzantskú nadvládu v roku 1018. V roku 1021 byzantská armáda obsadila mesto Srem, poslednú pevnosť nezávislej prvej bulharskej ríše.

V 11. – 12. storočí na území bulharskej ríše vládol námestník byzantského cisára, ktorý sa veľmi nevyznal v miestnej situácii. Keď sa však vplyv medzi byzantskými feudálmi začali šíriť za hranice ríše a jeho severná hranica bola otvorená pre akýkoľvek vpád nepriateľa, v krajine vypukli povstania.

Cisár – podmaniteľ Basileios II. Bulharobijca dal spočiatku značnú autonómiu podmanením bulharským územiam, kde vznikli oblasti Bulgaria a Paristrion. Zachovaná bola aj autonómna Ochridská cirkev, ktorá bola ponížená z patriarchátu na arcibiskupstvo. Lenže nástupcovia Basilea II. eliminovali daňové a administratívne privilégiá podmanených Bulharov. Toto vyprovokovalo dve silné povstania proti byzantskej moci – povstanie Petra Deljana v rokoch 1040 – 1041 a povstanie Goergiho Vojtecha a Konstantina Bodina v roku 1072. Obe vzbury sa skončili neúspechom a bulharské územia sa stali arénou útokov Pečenehov, Kumánov a Normanov, ktorých slabnúca Byzantská ríša nebola schopná zastaviť.

Druhá bulharská ríša alebo druhé bulharské kráľovstvo (po bulharsky: Второ българско царство) bola založené v 12. storočí bratmi a bulharskými šľachticmi Petrom I. (1185 – 1197) a Asenom I. (1189 – 1195). Obaja cári úspešne pokračovali protibyzantskej politike a od Uhorska znovu prinavrátil pre Bulharsko oblasti Belehradu a Braničeva. Koncom 12. storočia spojené uhorské, srbské a normanské vojská vpadli do Byzantskej ríše a obsadili Sofiu. Po obsadení sa obyvateľstvo bulharskej ríše muselo vysporiadať s hroziacou nadvládou Byzantskej ríše. V roku 1186 za pomoci Vlachov a Kumánov sa Bulharom podarilo odvrátiť štát spod hroziaceho nebezpečenstva. O rok neskôr (1187) musela Byzantská ríša podpísať s Bulharskom mierovú zmluvu a uznať jej nezávislosť. Cára Asena I. spolu s jeho bratom Petrom I. korunovali vo Velikom Tărnove ako „cára Bulharov a Vlachov“. Cár Peter I. sídlil v Preslavi a vládol vo východnej oblasti bulharskej ríše.

Panovníci rokovali s pápežom Inocentom III. o súhlase vytvorenia únie s rímskou cirkvou, ktorá musela v zámene uznať bulharský štát a cirkev. Napriek uzavretiu únie medzi Velikim Tărnovom a Rímom v roku 1204, sa Bulharsku nepodarilo dohodnúť s novými panovníkmi Konštantínopolu – latinskými rytiermi zo 4. križiackej výpravy, ktorí založili krátkodobé Latinské cisárstvo na Bospore. Dospelo sa k vojne, v ktorej kulminujúcim bodom bola Odrinská bitka v roku 1205, v ktorej boli Latinčania porazení a ich cisár Balduin I. padol do bulharského zajatia a zomrel vo väzení v hlavnom meste Bulharska.

V roku 1197 však bol cár Peter I. zavraždený jeho nespokojnou šľachtou. Cár Asen I. umrel o dva roky skôr (1195). Následníkom sa stal ich mladší brat Kalojan (1197 – 1207), ktorý si úspešne počínal v boji proti Uhorsku a nadviazal vzťahy s rímskym pápežom. Po ňom ho na tróne vystriedal Boril (1207 – 1218) a Ivan Asen II. (1218 – 1241).

Počas vlády Ivana Asena II. sa situácia v Bulharsku značne zlepšila. Bulharsko prežívalo druhé obdobie nesporného politického, hospodárskeho a kultúrneho vzostupu. Cár sa delil so svojím územím so šľachtou a jeho pôdu obrábali slobodní roľníci. Nastal rozvoj obchodu a boli nadviazané nové obchodné vzťahy s Talianskom (Benátky, Janov). Cár si vážil umenie, architektúru a literatúru. Po tom ako v roku 1230 Bulhari pri meste Klokotnica vyhrali bitku proti panovníkovi Epirského štátu (hlavné mesto Solún), územie druhej bulharskej ríše siahalo od Belehradu až na sever Grécka po mesto Epir a od Čierneho na východe do Jadranského mora na západe. Navyše sa k územiu štátu pripojili aj Macedónsko a časť Albánska. Po porážke epirského panovníka jeho vplyv v Srbsku upadol a jeho príbuzný Radoslav bol nútený vzdať sa srbského trónu a nástupníckych práv v prospech Vladislava, zaťa Ivana Asena II. Vladislav sa pokúšal zorganizovať koalíciu balkánskych Slovanov, ktorá mala zaútočiť proti Byzantskej ríši. Ivan Asen II. umrel počas vpádu Tatárov na Balkánsky polostrov, ktorí prinútili miestnych obyvateľstvo platiť daň ich chánovi. V roku 1235 bola zrušená únia s Rímom a bol obnovený bulharský pravoslávny patriarchát, ktorého centrom sa tentoraz stalo Veliko Tărnovo. Súčasne bolo zachované aj ochridské a bulharské arcibiskupstvo, ale jeho klérus už bol predovšetkým grécky. Asen I. si tak na krátke obdobie zabezpečil bulharskú hegemóniu na juhovýchode Európy.

Po smrti Ivana Asena II. a nasledujúcom osmanskému útoku na Balkáne, bulharská ríša začala smerovať k pomalému úpadku. Jeho následníkom sa nedarilo zachovať celistvosť svojho štátu a zvyšujúci sa vplyv feudálov v niektorých provinciách. Nad krajinou visela hrozba Zlatej hordy, ktorá kontrolovala veľkú časť východnej a juhovýchodnej Európy. Bulharsko za vlády cára Michala I. Asena (1246 – 1256) stratilo územie Macedónska v prospech Byzantskej ríše. V roku 1256 napadol Srbsko, kde jeho vojská prenikli až k rieke Lim na západe krajiny, ale nepodarilo sa im toto územie pripojiť k bulharskej ríši. Cár Michal I. Asen bol chladnokrvne zavraždený svojim bratrancom Kalimanom II. (1256 – 1257). Rozpad druhej bulharskej ríše pokračoval. Tatári, Gréci a Maďari sa pokúšali získať mocenský vplyv v krajine pre svojich ľudí. Pád krajiny nemohli zastaviť ani cár Ivajlo (1277 – 1280) ani Ivan III. Asen (1279 – 1280).

Dočasné opätovné vzmáhanie prišlo pri dynastii Terterovcov (1280 – 1321), keď bulharská ríša prežívala dočasnú stabilizáciu a zosilňujúci sa politický separatizmus bol dočasne skrotený. Synovi Juraja I. Tertera – Todorovi Svetoslavovi (1300 – 1321) – sa podarilo situáciu v krajine dať do poriadku, keď z nej vyhnal zvyšky tatárskych vojsk. Jeho syn Juraj II. Terteres (1321 – 1322) nezanechal po sebe žiadneho potomka, a tak sa po jeho smrti novým panovníkom druhej bulharskej ríše stal Michail III. Asen (1323 – 1330), zať srbského kráľa Milutina.

V roku 1280 Kumán Juraj II. Terteres (1280 – 1292) sa stal najvyšším panovníkom v krajine. Uskutočnil niekoľko vojenských pochodov proti Tatárom a nadviazal priateľské vzťahy so srbským kráľom Milutinom. V roku 1292 panovníka prinútila šľachta ujsť do Byzantskej ríše, kde skončil vo väzení. Medzitým sa v bulharskej ríši strhla vzájomná bitka o to, kto bude v krajine vládnuť. Srbský kráľ Milutin získal okolie mesta Braničevo a Vidin.

Lenže počas vládnutia poslednej bulharskej cárskej dynastie Šišmanovcov sa negatívne tendencie prehlbovali. Za pomoci Byzantskej ríše Bulharsko napadlo Srbsko, ale v roku 1380 bola bulharská armáda pri Belbuždi porazená a cár Michail III. Asen zabitý. Od tých čias sa do Bulharska usilovali vniknúť a získať si trón srbskí králi. Macedónsko sa dostalo pod vplyv Srbska. Po smrti cára Michaila III. Asena na krátke obdobie v krajine vládla jeho žena. V roku 1331 sa k moci dostal cár Ivan Alexander (1331 – 1371), ktorý podporoval politiku Srbska. Jeho sestra Elena sa vydala za kráľa Dušana, mocného panovníka Srbska.

Následník Michaila Šišmana, Ivan Alexander (1331 – 1371) dokázal udržať fikciu o jednote krajiny a Veliko Tărnovo prežívalo posledné žiarivé obdobie, spojené s činnosťou Tărnovskej literárnej školy (po bulharsky: Търновска книжовна школа), ktorej predstaviteľmi boli významní prívrženci hésychazmu – Teodosij Tărnovski, Patriarcha Evtimij Tărnovski a ich žiaci Grigorij Camblak, Konstantin Kostenečki a i. Existujú aj veľkolepé pamiatky z obdobia 13. – 14. storočia sústredené v stredovekom hlavnom meste Veliko Tărnovo (Carevec, Tărnovská Svätá hora), Zemenský monastier, Bojanský chrám pri Sofii, čiernomorské mestá Nesebăr a Sozopol, Melnik a iné.

Počas vlády Ivana Alexandra bulharský štát niekoľkokrát napadli turecké vojská. Cár rozdelil Bulharsko na dva štáty (Vidinské kráľovstvo a Tărnovské kráľovstvo), v ktorých za panovníkov ustanovil svojich synov – Ivana III. Šišmana (1371 – 1396) vo vidinskom a Ivana Sracimira (1356 – 1396) v tărnovskom. Severovýchodná oblasť bulharského štátu (Dobrudža) sa stala nezávislým štátom. V tom čase keď územie cára Ivana Sracimira bolo stále napádané útokmi Maďarov, Ivan Šišman bol nútený zase bojovať proti vplyvu Osmanskej ríše, ktorá chcela vtrhnúť na územie jeho štátu a ďalej na Balkánsky polostrov. Oslabenie druhej bulharskej ríše mali tiež na svedomí časté vnútorné boje medzi náboženskými sektami. Medzi nimi najvýznamnejším činovníkom bulharskej kultúry 14. sotorčia bol Teodor Tărnovský, ktorý na území ríše šíril pravoslávie.

V roku 1388 Osmanská ríša vtrhla na severné územie Bulharska a v roku 1393 napadla Veliko Tărnovo, v tom čase hlavné mesto Bulharska. Cár Ivan Šišman padol v Plovdive do zajatia, kde v roku 1396 umrel. O rok neskôr (1394) turecké vojská okupovali severovýchodnú časť Bulharska a v roku 1396 Vidinské cárstvo. Touto okupáciou Osmanskej ríše sa skončila 211 ročná existencia druhého bulharského cárstva. Väčšina bulharského obyvateľstva odišla do ruských kniežatstiev, Rumunska a Srbska. V 15. storočí turecko-uhorské vojská podnikali časté vpády na bulharské územie, ktoré mali za následok veľké straty na strane miestneho obyvateľstva. Krajina zostala vyplienená.

Po tom ako turecký sultán oficiálne uznal patriarchu Konštantínopolu za jediného duchovného predstaviteľa všetkých kresťanov v jeho impériu bulharská cirkev sa celkom podriadila gréckej. Grécki kňazi obsadili všetky vyššie cirkevné posty a v krajine začali pogréčtovať bulharské obyvateľstvo. Bulharské duchovenstvo bolo zbavené peňazí, a omše sa museli konať podľa pravidiel gréckej cirkvi a v gréckom jazyku. Z monastierov a škôl grécki kňazi urobili centrá gréckej osvety. Rúcali sa bulharské knižnice s bulharskými knihami vrátane najväčšej knižnice tărnovskeho patriarchátu. V krajine platil všeobecný zákaz používania cyriliky a bulharského jazyka. Oficiálnym jazykom v Bulharsku sa v tomto období stala gréčtina. Bulharské bohoslužby sa konali iba v monastieroch[2][3].

V prvej polovici 15. storočia sa Bulhari aktívne zúčastnili na niektorých protiosmanských akciách. Tak začiatkom storočia v severozápadných oblastiach zúrilo povstanie, vedené kniežatami Konstantinom a Fružinom – poslednými predstaviteľmi Šišmanovskej dynastie. V rokoch 1443 – 1444 sa bulharský dobrovoľníci zúčastnili aj veľkolepej križiackej výpravy poľsko-uhorského kráľa Ladislava IV. Jagelovského (Bulharmi nazývaný Varnenčik) a uhorským palatínom a vojvodom Transylvánie Jánom Huňadym. Táto výprava sa však skončila porážkou pri Varne (10. november 1444) a na stáročia pochovala nádeje o oslobodení spod cudzej nadvlády. Víťazstvá kresťanských koalícií od polovice 16. storočia však prebudili tieto nádeje. Koncom 16. storočia vypuklo Prvé tărnovské povstanie a v priebehu Veľkej vojny medzi Svätým spolkom a Osmanskou ríšou (1683 – 1699) postupne vypuklo Druhé tărnovské povstanie (1686) a Čiprovské povstanie (1688) Bulharov-katolíkov. Obe povstania boli potlačené Osmanskou ríšou a veľká časť bulharského katolíckeho obyvateľstva sa presťahovala do Banátu, kde aj dodnes žijú ich potomkovia.

Od polovice a najmä od konca 18. storočia sa rusko-osmanský konflikt, ktorý predstavoval veľmi dôležitú časť formujúcej sa východnej otázky, vyostroval. Bulharské obyvateľstvo očakávalo pomoc od rovnako veriaceho, pravoslávneho Ruska, a dokonca vytvorilo mýtus o Dedovi Ivanovi, mocnom pravoslávnom cárovi Ruska, ktorý pomôže Bulharom zbaviť sa cudzej nadvlády. Bulharskí dobrovoľníci sa v rusko-tureckých vojnách v rokoch 1806 – 1812 a 1828 – 1829 a tiež v oslobodzujúcich povstaniach Grékov a Srbov v prvej polovici 19. storočia pridali na stranu Rusov.

Osmanské víťazstvo sa ukázalo byť krokom späť vo vývine bulharského národa. Stratil stredovekú štátnosť a ocitol sa v rámci formujúcej sa Osmanskej ríše, kde vládol islam. Veľká časť východopravoslávnych Bulharov sa stala tzv. rajou (zlým človekom), uvalenou daňami a poplatkami. Časť bulharského obyvateľstva prijala toto náboženstvo dobrovoľne alebo donútením. Pravoslávne náboženstvo nebolo zakázané, ale kresťania boli podrobení radom obmedzení a ponižujúcim nariadeniam, ktoré vytvárali podmienky pre náboženskú diskrimináciu v ríši, napriek teoretickým predpokladom o prípustnosti kresťanského vierovyznania. Bulhari boli zbavení aristokracie, duchovnej elity a dokonca aj samostatnej cirkevnej organizácie. Tărnovský patriarchát bol zredukovaný na obyčajné arcibiskupstvo a odovzdané pod moc patriarchu v Konštantínopole, ktorý sa od druhej polovice 15. storočia stal hlavou pravoslávneho tzv. rum millet (termín, ktorým Turci nazývali celé pravoslávne obyvateľstvo ríše). Ochridské bulharské arcibiskupstvo bolo v polovici 18. storočia tiež zlikvidované, čím boli vymazané posledné spomienky na bulharskú stredovekú kultúrnu a štátnu nezávislosť.

Počas rusko-tureckej vojny v roku 1828 vzniklo bulharské národnooslobodzovacie hnutie. Na jeho čele stáli významní kultúrni činitelia bulharského národa, ktorí boli podporovaní bulharským ľudom – roľníkmi (po bulharsky: чорбаджия), obchodníkmi a remeselníkmi (po bulharsky: еснаф). Veľkou pomocou pre bulharský národ boli bulharskí emigranti v Rusku a na západe. Osmanská ríša musela v roku 1835 urýchlene riešiť otázku otvorenia bulharských škôl. Počet základných škôl o desať rokov neskôr (1845) dosahoval už 21 (dve v mestách a 19 na dedinách). Samostatnú bulharskú cirkev, ktorú grécka neuznala, museli Turci uznať v roku 1870. Po tomto akte sa už mohla rozširovať aj za hranice Bulharska. Keď sa určovali hranice po oslobodení Bulharska spod nadvlády Osmanskej ríše v roku 1876, sa hranice dosahu bulharskej cirkvi brali do úvahy.

Bez ohľadu na to, že bulharské národné povstania boli potlačené, po celej krajine vznikali oddiely partizánov, ktorí sa pomstili Turkom. V 20. rokoch 19. storočia Bulhari pomáhali Grékom v boji za získanie nezávislosti od Osmanskej ríše. V roku 1869 v Rumunsku vznikol Bulharský centrálny revolučný výbor (po bulharsky: Български централен революционен комитет), ktorého vplyv sa po Bulharsku veľmi rýchlo šíril.

Od začiatku 18. storočia súbežne s procesmi oslabovania osmanskej centrálnej moci na bulharských územiach bolo badať nové ekonomické, sociálne a demografické javy. Na svojich niekdajších stredovekých hraniciach mali Bulhari postupnú prevahu nad moslimami. Vznikli ekonomicky dynamické obchodo-remeseľnícke mestečká ako Panagjurište, Koprivštica, Kotel, Gabrovo a Bansko, kde sa vytvorila nová zámožná mestská spoločenská vrstva, ktorá sa orientovala k lepšiemu vzdelaniu a vyššiemu životnému štandardu. V niektorých väčších centrách sa táto spoločenská vrstva nechala strhnúť gréckou kultúrou a jazykom a bola prezývaná „grékomani“, ale neskôr sa sformovalo aj jedno čulejšie bulharské národné jadro. V roku 1761 v bulharskom monastieri Zograf v Atone bola rehoľným kňazom Pajsijom Chilendarským (Bulharmi nazývaným Otec Pajsij) napísaná História slovansko-bulharská ktorá sa neskôr premenila na zástavu rodiaceho sa bulharského moderného nacionalizmu. Jeden z jeho prívržencov, pokračovateľov a šíriteľov ducha nezávislosti Bulharska bol aj biskup Sofronij Vračanský, ktorý vytvoril aj jednu z prvých národno-osloboditeľských organizácií s centrom v autonómnom Valašskom kniežatstve (tzv. Bukureštský politický kruh).

V roku 1876 vypuklo masové povstanie proti Osmanskej ríši, v bulharských dejinách známe pod názvom Aprílové povstanie. Zle ozbrojené a slabo zorganizované bolo rýchlo potlačené. Predstavitelia veľkých štátov, ktorí sa zúčastnili konferencie v Konštantínopole, sa u tureckého sultána dožadovali uznania práv bulharského obyvateľstva. Sultán to však rázne odmietol. Rusko, ktoré bolo vždy hlavným nepriateľom Osmanskej ríše, vtrhlo na Balkánsky polostrov a porazilo armádu Osmanskej ríše a oslobodilo Bulharsko spod jej nadvlády.

Dňa 3. marca 1878 Osmanská ríša musela podpísať Sanstefanskú mierovú zmluvu, podľa ktorej Bulharsko vyhlásilo autonómne kniežatstvo. Jeho súčasťou sa stala väčšia časť Macedónska a Trácka. Európske štáty, obávajúce sa rozšírenia vplyvu Ruska na Balkánskom polostrove, zvolali Berlínsky kongres, na ktorom prepracovali požiadavky zo záveru Sanstefanskej mierovej zmluvy. Tie boli znova zhrnuté v tzv. Berlínskom traktáte. Na základe tohto dokumentu bola na území severného Bulharska (oblasť od rieky Dunaj až po pohorie Stará planina) vyhlásená autonómia a južné Bulharsko (oblasť Východnej Rumélie) bolo pod vládou tureckého sultána, ale malo administratívnu autonómiu. Bulharský národ neuznal rozhodnutia Berlínskeho kongresu a masovo proti nim protestoval. Na Balkáne sa sformovali výbory Jednota, ktorých cieľom bolo koordinovať boj za národnostné zjednotenie.

Vo Velikom Tărnove bola 22. februára 1879 bola prijatá Tărnovská ústava. Špeciálna Európska komisia vypracovala aj tzv. Organické stanovy (podobné ústave) za autonómnu oblasť Východná Rumélia s centrom v Plovdive. Bulharský parlament 29. apríla 1879 na bulharský trón vymenoval princa Alexandra I. (1879 – 1886). Zo začiatku jeho vlády kládol dôraz na konzervatívnu politiku krajiny a za pomoci Ruska urobil v rokoch 1881 – 1883 zmeny v Tărnovskej ústave[4]. Neskôr však uzákonil konštitučnú vládu a snažil sa stavať Rusku na odpor.

Zvrat nastal začiatkom roka 1885, keď bol v kniežatstve obnovený ústavný poriadok a vo Východnej Rumélii bol založený Bulharský tajný revolučný centrálny výbor (po bulharsky: Български таен централен революционен комитет) na čele so Zacharim Stojanovom a Dimitărom Rizovom, ktorá plánovala povstanie v Macedónsku a zjednotenie Východnej Rumélie s kniežatstvom.

Dňa 18. septembra 1885 (6. september 1885 starý štýl) sa územie Východnej Rumélie a Bulharska zjednotilo. Nespokojné s týmto aktom, bolo Rusko, ktoré odsunulo svojich dôstojníkov od bulharských a rumélijských ozbrojených síl a prerušilo diplomatické vzťahy s Bulharskom. Veľká Británia a ostané Veľké sily však podľa svojho uváženia zjednotenie krajiny podporili a Carihrad bol prinútený s Bulharskom rokovať a podpísať tzv. Topchanenski akt, ktorým bolo uznané faktické zjednotenie. Z balkánskych susedov Bulharska najostrejšie reagovalo Srbsko, ktoré malo strach zo zväčšovania sa Bulharska. O dva mesiace neskôr (november 1885) mu vyhlásilo vojnu, ktorú však v pri meste Slivnica Bulharsko vyhralo. Za účasti Ruska a Rakúsko-Uhorska bola 3. marca 1886 podpísaná Bukureštská mierová zmluva. Srbsko v nej uznalo existujúce hranice a zjednotenie Bulharska. Dňa 7. septembra 1886 knieža Alexander I. náhle zmenil kurz svojej politiky a prešiel na stranu liberálov. Pod tlakom Ruska bol cár nútený opustiť bulharský trón. Po dlhých rozhovoroch sa jeho následníkom stal Ferdinand I. (1887 – 1918), hoci ho Rusko nechcela dlho uznať. Politiku v krajine na začiatku jeho vlády mal v rukách Stefan Stambolov, ktorý spolupracoval so západnými krajinami. K Osmanskej ríši a Rusku mal skôr chladnejší vzťah. Ale to, čo ho pripravilo o post premiéra v krajine bola jeho tvrdá domáca politika, kvôli ktorej musel v roku 1894 odstúpiť. Obyvatelia krajiny ho dokonca zavraždili. Cár Ferdinand I. bol v roku 1896 nútený vzťah k Rusku prehodnotiť. K moci sa po páde Stambolovej vlády dostal Konstantin Stoilov, ktorého vláda vedúca k postupnej normalizácii politického života v krajine a upokojeniu vášní z obdobia oslobodenia pretrvala do roku 1889.

Činnosť národnoosloboditeľských organizácii, ktoré vznikli v 80. rokoch 19. storočia zhoršovala vzťah medzi Bulharskom a Osmanskou ríšou, Gréckom, Rumunskom a Srbskom, ktorí mali svoje požiadavky v Macedónsku. Vrcholom národoosloboditeľského úsilia macedónskych Bulharov bolo Ilindensko-preobraženské povstanie, ktoré vypuklo v roku 1903. Bolo však potlačené osmanskou vládou, a Severné Macedónsko a Odrinsko sa stali arénou konfliktov medzi čatami VMRO a gréckymi a srbskými ozbrojenými čatami, ktoré sa pričinili o zruinovanie miestneho obyvateľstva.

Dňa 22. septembra 1908, po tom ako Rakúsko-Uhorsko obsadilo Bosnu a Hercegovinu, Bulharsko vyhlásilo úplnú nezávislosť od Osmanskej ríše. Ferdinand I. sa stal bulharským cárom.

Oslabenie moci Osmanskej ríše na Balkánskom polostrove a želanie oslobodiť „podriadených bratov“ vyprovokovalo Bulharsko a Srbsko (neskôr sa k nim pridalo aj Grécko a Čierna Hora) k vzniku Balkánskeho zväzu v roku 1912, ktorého cieľom bolo rozdeliť európsku časť Osmanskej ríše a oslobodiť vojenskou cestou kresťanské obyvateľstvo európskeho Turecka. Bulharsko sa snažilo ovládnuť veľkú časť Osmanskej ríše na Balkánskom polostrove. Členovia zväzu, využijúc vnútornú krízu v ríši, ktorá vznikla po jej porazení v Taliansko-tureckej vojne v rokoch 1911 – 1912, ju v októbri 1912 napadli. Vypukla Prvá balkánska vojna. Čoskoro vojská Osmanskej ríše utrpeli v boji porážku a podľa Londýnskej mierovej zmluvy, podpísanej 30. apríla 1913, boli prinútené vzdať sa svojich území na západe Osmanskej ríše.

Balkánske štáty sa však medzi sebou nemohli dohodnúť na tom, ako si rozdelia získané územia Osmanskej ríše, navyše Srbsko a Grécko nechcelo odsunúť svoje vojská z Macedónska. Srbi a Gréci chceli, aby sa dodržal princíp faktickej okupácie, s ktorým Bulharsko nesúhlasilo, pretože by značná časť jeho obyvateľstva zostala pod srbskou a gréckou nadvládou. Napätie rástlo a pomaly sa schyľovalo k ďalšej vojne, ktorá do bulharských dejín vošla pod názvom Spojenecká vojna (po bulharsky: Междусъюзническа война). Vojna vypukla 16. júna 1913 a bulharské vojská v nej napadli srbské a grécke pozície. Boli však neúspešné. V noci z 29. júna 1913 – 30. júna 1913 bulharská armáda nečakane napadla tieto vojská v Macedónsku. Odpoveďou na bulharský akt bol vznik antibulharskej koalície, ktorú utvorila Osmanská ríša a Rumunsko. Bulharská armáda bola porazená a Bulharsko stratilo väčšinu územia svojej krajiny. Podľa Bukureštskej mierovej zmluvy uzatvorenej 10. augusta 1913 si celé územie Macedónska rozdelili Srbsko a Grécko a oblasť južnej Dobruže pripadla Rumunsku. Okrem území v Macedónsku si Srbsko pripojilo oblasť Bosilgradu a Caribrodu. Mesto Adrianopolis s okolím bolo na základe Konštantinopolskej mierovej zmluvy z 29. septembra 1913 vrátené Osmanskej ríši. Desaťtisíce bulharských utečencov utiekli do krajiny z území, ktoré ostali pod srbskou, gréckou, rumunskou a tureckou nadvládou. Vytvoril sa obraz tzv. Prvej národnej katastrofy[5]. Takýto bol výsledok Balkánskych vojen, v ktorých Bulharsko stratilo veľké územia.

Prehlbujúca sa konfrontácia medzi Dohodou a Trojspolkom viedla k vypuknutiu prvej svetovej vojny. Počas nej sa krajinu snažili na svoju stranu získať Grécko ale aj západné štáty. Bulharsko sa nevedelo rozhodnúť koho uprednostniť. V septembri roku 1915 bola situácia v krajine viac výhodná pre západné štáty, pretože sa k moci dostala vláda Vasila Radoslavova, s ktorou uzatvorili spojenectvo. Dňa 15. októbra 1915 bola bulharská armáda v pozícii spojenca západných štátov a napadla Srbsko a Rumunsko. Bulharské vojská sa aktívne zúčastnili na ich porážke a zaujali pozície na Solúnskom a Seretskom fronte proti silám Dohody, ktoré sa usadili v Grécku a Besarábii. Postupne sa prevaha vo vojne načrtávala v prospech Dohody. Bulharská ekonomika sa zrútila pod tlakom ťažkých vojenských podmienok a bulharská armáda bola odkázaná bojovať proti mnohokrát lepšie ozbrojeným a viacpočetným protivníkom na Solúnskom fronte. V krajine sa k moci dostal kabinet kompromisofilských strán (t. j. prívržencov Dohody), ktorý hľadal spôsob ako vystúpiť z vojny. V septembri roku 1918 vojská Dohody prerazili Solúnsky front pri Dobrom poli v Macedónsku a bulharská obrana bola porazená. Búriaci sa vojaci, vedení opozičnými lídrami Alexandrom Stambolijskym a Rajkom Daskalovom vyhlásili Bulharsko za republiku a pokúsili sa prevziať moc. Tento pokus, známy ako Vojenské povstanie neuspel, ale cár Ferdinand I. bol prinútený abdikovať v prospech svojho syna Borisa III. (1918 – 1943).

Bez ohľadu na rad vyhratých bitiek proti srbskému obyvateľstvu a spojenými rumunsko-ruskými vojskami, vzťah síl na frontoch sa zmenil v prospech spojencov. Dňa 29. septembra 1918 muselo Bulharsko uzatvoriť Solúnske prímerie so štátmi Dohody a prijalo fakt, že bude nimi okupované.

Dôsledky prvej svetovej vojny sa v nasledujúcom období na Bulharsku veľmi jasne prejavili v tzv. druhej národnej katastrofe[6]. Krajina bola troma vojnami, z ktorých dve za päť rokov prehrala unavená a demoralizovaná. Bulharský ľud už neveril buržoáznym stranám, ktoré určovali politiku krajiny od roku 1878. Tieto strany bojovali za vznik Veľkého Bulharska, snažiac sa obnoviť hranice, ktoré boli dočasne ustanovené v roku 1878. Vojaci a roľníci, ktorí sa vracali z vojny sa snažili o vznik Radomírskej republiky a o obsadenie Sofie, ale ich pokus bol potlačený. Dňa 3. októbra 1918 cár Ferdinand I. abdikoval na post cára Bulharska a prenechal trón svojmu synovi Borisovi III. (1918 – 1943) a Alexader Stambolijski, ktorého cár Ferdinand I. v roku 1915 uvrhol do väzenia, založil masové roľnícke hnutie – Bulharský národný poľnohospodársky zväz (po bulharsky: Български земеделски народен съюз, БЗНС), s ktorou vyhral parlamentné voľby a stal sa premiérom Bulharska. Podpísal dohodu so štátmi Trojdohody, podľa ktorého sa Bulharsko vzdalo územia Západnej Trácie a stratilo tak východ k Egejskému moru. Toto územie získalo Grécko. Okrem tejto oblasti Bulharsko stratilo aj iné pohraničné oblasti, ktorých sa zrieklo v prospech Juhoslávie. Krajina tiež musela platiť reparácie z obdobia vojen a znížiť počet svojich vojakov na 33 000.

Ale politika, ktorú Alexader Stambolijski viedol si rýchlo našla medzi obyvateľmi svojich mnoho odporcov. Medzi nimi bolo aj okolo pol milióna emigrantov z oblastí, ktoré Bulharsko stratilo po roku 1913. Práve oni boli na ťarchu v tom čase 6 000 000 agrárnemu Bulharsku, ktoré Stambolijského strana nedokázala uživiť. Ľudia sa dožadovali takej politiky, ktorá by im vrátila späť pôdu, domy a rodiny. V júni 1923 vláda Alexadra Stambolijského bola po niekoľkých dňoch krvavých bitiek zvrhnutá Vnútornou macedónskou revolučnou organizáciou[7] (po bulharsky: Вътрешна македонска революционна организация). Alexader Stambolijski bol 9. júna 1923 brutálne zavraždený. V septembri 1923 vypuklo povstanie komunistov (tzv. Septembrové povstanie), ktorí chceli vytvoriť jednotnú frontu s BNPZ. Bolo však potlačené a komunistická strana sa ocitla mimo zákona.

V rokoch 1923 – 1931 bulharskému parlamentu predsedal premiér Alexander Cankov (do roku 1926) a Macedónec Andrejom Ljapčevom. Vojenské sily VMRO vládli v krajine, ktorá bola politicky nejednotná. Táto nejednotnosť, ktorá bola neskôr výsledkom krvipreliatia, sa dokonca objavila aj v samotnej strane. Obeťou atentátu sa stal Todor Alexandrov, ktorého zavraždili pre jeho antikomunistickú politiku. VMRO presedlalo na umiernenú politiku na čele s Alexandrom Protogerovom, ktorý podporoval Balkánsky zväz otvárajúci cesty k riešeniu macedónskeho problému a extrémistickému krídlu Ivana Michajlova, ktorý zastával ideu Veľkého Bulharska. Po jeho zavraždení v roku 1928 sa Michajlovove pozície vo VMRO upevnili. Stovky členov tejto organizácie však boli postupne ničení použitím gangsterských metód. Nakoniec sa aj celá VMRO sama rozpadla. V roku 1934 sa ocitla mimo zákona a Ivan Michajlov musel z Bulharska ujsť.

Vzťahy Bulharska s Juhosláviou a Gréckom boli čím ďalej tým viac napäté, pretože tu mala krajina rozmiestnených agentov VMRO. Počas jedného z častých pohraničných incidentov, ktoré sa odohrávali na bulharsko-gréckej hranici v októbri roku 1925, Gréci prenikli do pohoria Pirin, čo pre Bulharov znamenalo isté nebezpečenstvo vypuknutia vojny s Gréckom. Bulharsko sa pred Ligou národov bránilo tým, že Grécko porušilo bulharské hranice. Grécko muselo teda ustúpiť a svoj úmysel zopakovať inokedy. V rokoch 1926 a 1928 Liga národov ponúkla Bulharsku finančnú pomoc pre utečencov, obete zemetrasení a na stabilizáciu štátnych financií.

V roku 1931 sa po voľbách v Bulharsku utvorila koalícia Národného bloku, ktorej súčasťou bolo päť strán: demokratická, národno-liberálna, radikálna a na dve časti rozdelený BPNZ. Predsedom tejto vlády bol najprv Alexander Malinov, neskôr Nikola Mušanov. Obaja predsedovia vlád sa snažili zastaviť prehlbujúcu sa ekonomickú krízu v krajine, ktorá bola výsledok prehratých vojen v roku 1913 a 1918. Boli však neúspešní. Na túto ekonomickú krízu navyše vplývala aj celosvetová ekonomická kríza v roku 1929. V krajine nebolo dostatok nerastných surovín, a tak sa priemysel nemohol dostatočne rozvíjať. Zahraniční hospodárski obchodní partneri Bulharska utrpeli veľké straty, pretože 90 % export poľnohospodárskych výrobkov z nej bol príčinou zníženia cien a druhu tejto produkcie v partnerských krajinách Bulharska na polovicu. Na dedinách aj v mestách sa zvýšila nezamestnanosť a dlhy krajiny rýchlo narastali.

Zahraničná politika Bulharska sa v tomto období znova orientovala na zblíženie sa s Juhosláviou a postupné obnovenie vzťahov s Rumunskom a Gréckom. Toto obnovenie vzťahov so susednými krajinami zaručilo Bulharsku účasť na Balkánskej konferencii v rokoch 1931 – 1933. V decembri toho roku (1933) cár Boris III. a premiér Nikola Mušanov oficiálne navštívili Juhosláviu. Keď sa Hitler dostal k moci nad krajinami juhovýchodnej Európy visel mrak hrozby fašizmu. Preto vo februári 1934 Grécko, Rumunsko, Turecko a Juhoslávia vstúpili do zväzu, v bulharských dejinách známeho ako Balkánsky zväz (po bulharsky: Балканска антанта), ktorým sa garantovala nedotknuteľnosť hraníc.

Ekonomická kríza a izolácia Bulharska si vyžadovala uskutočnenie dôležitých reforiem. Organizátorom diskusií na túto tému sa stal politický krúžok Zvon (po bulharsky: Звено). Dňa 19. mája 1934 krúžok pod vedením Kimona Georgieva a Tajného vojenského zväzu na čele s Damianom Velčevom uskutočnili štátny prevrat, zvrhli vládu premiéra Mušanova a v krajine ustanovili autoritatívny režim. Národná rada bola rozpustená, činnosť politických strán zakázaná, všade sa zavádzala cenzúra. Vzťahy s Juhosláviou sa znormalizovali, ale, nadviazali sa aj nové – s Veľkou Britániou, Francúzskom a ZSSR.

Vláda pochopila, že monarchia, ktorá mala vzťahy s Nemeckom a Talianskom (v roku 1930 sa cár Boris III. oženil s dcérou talianskeho kráľa), by mohla zničiť krajinu. Preto chceli založiť republiku. Už v roku 1935 sa však cárovi podarilo zbaviť vládu moci a nastoliť autoritatívny režim za pomoci jemu poddajných ľudí akými boli Penčo Zlatev, Andrej Tošev, Bogdan Filov a diplomat Georgi Koseivanov. Cár Boris III. pokračoval v politike zblíženia sa s Juhosláviou a v roku 1937 s ňou podpísal zmluvu (tzv. Zmluva o večnom priateľstve). Zároveň sa upevnili vzťahy s Nemeckom a Talianskom. Rozvoj a rozšírenie nemecko-bulharského obchodu upevnilo závislosť Bulharska na Nemecku. V marci roku 1938 cár Boris III. podpísal s Nemeckom tajnú zmluvu o dodávke nových zbraní a v júli toho roku bol Balkánsky zväz v Solúne prezbrojený bulharskou armádou.

Cár sa chcel zaručiť vnútornou podporou svojho režimu a v roku 1938 uskutočnil voľby. Nakoľko však boli politické strany aj naďalej zakázané, ich kandidáti mohli prezentovať svoje vlastné programy. Prívrženci opozičných strán však boli značne oslabení, pretože nemali podporu u poslancov BPNZ a komunistickej strany, ktorých vylúčili z parlamentu. O dva roky neskôr (1940), v predčasných voľbách, sa do parlamentu dostalo z opozičných poslancov iba niekoľko.

Po Mníchovskej konferencii v septembri roku 1938, na ktorej sa prehodnocovali politické hranice východnej Európy, sa cár Boris III. obrátil na Hitlera s pomocou, aby mu vrátil oblasť južnej Dobrudže, ktorú Bulharsko stratilo v roku 1913. Hitler, pamätajúc na zachovanie pokoja na Balkánskom polostrove, aby sa nenarušili ekonomické zdroje Nemecka, prosbu odmietol. Cár Boris III. sa pokúsil lavírovať medzi západnými demokraciami, fašistickou osou a ZSSR, ktoré sa premenilo na nebezpečnú silu. Táto pozícia čakania a neutrality sa zachovala aj po vypuknutí druhej svetovej vojny a priniesla svoje ovocie. Keď v roku 1939 vypukla, Bulharsko vyhlásilo neutralitu. Jej vzťahy s Nemeckom a Talianskom sa však aj naďalej upevňovali. Po tom ako Rumunsko s odobrením Nemecka ustúpilo oblasť Besarábie Sovietskemu zväzu, Hitler za podpory ZSSR a Veľkej Británie vrátil v septembri 1940 na základe Krajovskej dohody oblasť južnej Dobrudže Bulharsku. V krajine sa tento akt prezentoval ako zásluha Hitlera a Mussoliniho. Sovietsky zväz ponúkol Bulharsku pakt vzájomnej pomoci a podpory územných nárokov v Grécku a Turecku. Cár Boris III. si však už dávno vybral svoj smer a odklonil sa od ponuky ZSSR. Porážka Juhoslávie a Grécka Wehrmachtom viedla ku konečnému zaviazaniu sa Bulharska silám Osi. Dňa 1. marca 1941 sa k Osi Rím – Berlín – Tokio krajina oficiálne pripojila. Bulharské vojská dostali právo okupovať Bielomorie, Vardarské Macedónsko a časti východného Srbska, ktoré sa považovali, že sú osídlené alebo boli osídlené etnickými Bulharmi. Nemecké vojská, ktoré mali napadnúť Grécko boli na území Rumunska pripravené na začiatok operácie (tzv. operácia Marica) a vstúpili na územia Bulharska.

Politické problémy, spojené s budovaním a uznávaním nových demokratických síl, nedokázali zabrániť zmene orientácie bulharskej zahraničnej politiky od Východného bloku k európskym inštitúciám. Bulharsko sa stáva členom Rady Európy (7. máj 1992), 1. februára 1995 asociovaným členom Európskej únie a 6. apríla 1996 sa zapája do programu NATO Partnerstvo za mier. Dôkladné prepracovanie legislatívy vytvára zákonné možnosti pre potvrdenie parlamentnej demokracie a trhovej ekonomiky.

Na začiatku roku 2001 sa z exilu do vlasti vracia bývalý bulharský cár Simeon II. a šikovne využíva situáciu. Zakladá novú liberálnu politickú formáciu Národné hnutie Simeon II. (po bulharsky: Национално движение Симеон II.). Jeho vpád do predvolebného Bulharska zastihol nepripravených všetkých politikov, politológov, monarchistov, republikánov a dokonca aj samotného Simeona. Júl 2001 priniesol vo voľbách jeho víťazstvo. Obyvateľstvu krajiny dal sľub, že za 800 dní citeľne zlepší materiálnu situáciu Bulharov. Jeho vláda je v poradí druhou vládou obdobia prechodu, ktorá dokončila svoj mandát. No zároveň je aj prvou, ktorá sa po sklamaní z nesplnených sľubov opäť stáva atraktívnou pre bulharského voliča.

Zadosťučineniu sa dostáva aj Bulharskej socialistickej strane. Politická umiernenosť jej nového lídra, ktorým sa stal Georgi Părvanov dokázala prekonať krízu v strane a výsledkom jeho politickej činnosti je jeho zvolenie za prezidenta roku 2001.

V parlamentných voľbách v roku 2005 jeho strana s nepatrnou prevahou víťazí. Po náročných rokovaniach je zostavená koaličná vláda vedená mladým lídrom Sergejom Staniševom. Trojkoalíciu, ktorá zabezpečuje parlamentnú väčšinu kabinetu, tvoria BSP, Národné hnutie Simeon II. a Sociálna demokratická strana. Rozdrobené pravicové sily sa snažia o zjednotenie v predvečer prezidentských volieb, naplánovaných na október 2006. Ale voľby opäť vyhráva prezident Georgi Părvanov, podporovaný BSP.

Bulharská republika sa 2. apríla 2004 stáva plnoprávnym členom NATO, končia sa i vstupné rozhovory o jej pričlenení k Európskej únii a 25. apríla 2005 podpisuje príslušnú dohodu o vstupe Bulharska do Európskej únie. Bulhari očakávajú svoj oficiálny vstup do únie, ktorý sa 1. januára 2007 stáva skutočnosťou.