Dejiny Maďarska

Maďari boli kočovné kmene ugrofínského pôvodu, ktoré sa tiesnili v tzv. Starej vlasti (Atelkuz) Pečenehovia, a preto prenikli pod vedením náčelníka Arpáda koncom 9. storočia do Karpatskej kotliny. Živili sa väčšinou kočovným chovom dobytka, predovšetkým viedli koristnícke vojny. Dobytok nemohol v tunajších chladnejších podmienkach zostať po celý rok na pastvinách. Preto ho pred zimou porazili (niektoré kusy pomrzli), ale zásoby mäsa do jari nevydržali a kočovní Maďari nemali dosť obilia. Preto vymáhali naturálne dávky od domáceho, poľnohospodárskeho obyvateľstva a predovšetkým viedli koristnícke vojny. Jedna výprava za druhou smerovala na územie Bavorska a Veľkomoravskej ríše.

Začiatkom 10. storočia zanikla Veľkomoravská ríša a náčelník Arpád sa potom stal pánom časti Podunajskej nížiny. Po upevnení moci podnikal ďalšie výboje, a to aj do značne vzdialených krajín (Balkán, Byzancia, Francúzsko).

Roku 955 boli Maďari katastrofálne porazení v bitke pri Lechu vojskami východofranského kráľa Ota I. Veľkého s prispením českých oddielov kniežaťa Boleslava I. Potom začali prechádzať k usadlému spôsobu života.

Koncom 10. storočia si náčelník Gejza z Arpádovho rodu podriadil (alebo tiež odstránil) ostatných maďarských vodcov a vytvoril jednotné uhorské kniežatstvo. Jeho hlavným mestom sa stal Ostrihom. Krátko pred svojou smrťou sa nechal Gejza pokrstiť. Jeho syn Štefan I. (vládol 997 – 1038) bol v roku 1000 korunovaný so súhlasom pápeža aj cisára za uhorského kráľa. Potom nechal zriadiť v Ostrihome arcibiskupstvo. Oboje bol nevídaný úspech, ak uvážime, ako dlho čakali na podobné povýšenie české krajiny. Štefan bol neskôr vyhlásený za svätého.

O Uhorsku podrobnejšie pozri Uhorsko.

Mapa historických uhorských žúp

Uhorské kráľovstvo bolo v 11. – 15. storočí jedným z najrozľahlejších a najmocnejších štátov strednej a juhovýchodnej Európy. Popri vlastných Uhrách, ktorých súčasťou bolo Slovensko, zahŕňalo Chorvátsko (personálna únia 1102), Sedmohradsko (dnes súčasť Rumunska) a časť srbského územia vrátane Belehradu. K sľubnému hospodárskemu rozvoju krajiny prispievali bohaté náleziská zlata a striebra, ktoré sa ťažilo v Banskej Štiavnici, Banskej Bystrici a v Kremnici. Tu sa tiež razili preslávené uhorské zlaté dukáty.

Uhorskí králi často súperili s českými panovníkmi. Po vymretí Arpádovcov (1301) sa Přemyslovci dokonca nakrátko ujali v Uhorsku vlády. Koncom 14. storočia sa uhorským kráľom stal vďaka vydarenej dynastickej politike Karola IV. jeho mladší syn Žigmund Luxemburský (vládol 1387 – 1437). Jeho vláda bola vcelku úspešná. Kráľovstvo v tej dobe však ohrozili prvýkrát Turci.

Rozsah moci Přemyslovcov na prelome 13. a 14. storočia

Za panovania maloletého Žigmundovho vnuka Ladislava Pohrobka (vládol 1444 – 1457) sa stal správcom Uhier mocný magnát János Hunyady. Usiloval predovšetkým o to, aby zabezpečil krajinu pred tureckým nebezpečenstvom. Turkom pripravil niekoľko porážok a ubránil pred nimi významnú pohraničná pevnosť Belehrad. Po Ladislavovej predčasnej smrti si v Uhorsku zvolili za kráľa Hunyadyho syna Mateja Korvína (vládol 1457 – 1490), ktorý sa stal jedným z najvýznamnejších uhorských panovníkov. Jeho ctižiadostivé plány, zamerané na dosiahnutie vlády v českom kráľovstve a dokonca aj cisárskej korunovácie, ho však odvádzali od stále naliehavejšie potreby čeliť stupňujúcim sa tureckým útokom.

Po smrti Mateja Korvína sa v roku 1490 stal uhorským kráľom český panovník Vladislav Jagelovský. Vladislav aj jeho syn Ľudovít Jagelovský potom trávili viac času práve v Uhorsku. Nedlhú vládu Jagelovcov ukončila smrť českého a uhorského kráľa Ľudovíta v bitke pri Moháči v roku 1526.

Po bitke pri Moháči (1526) vypukla občianska vojna (1527 – 1538) medzi Habsburgovcami (Ferdinandom I.) a sedmohradským vojvodom Jánom Zápoľským.

V roku 1541 Uhorsko stratilo početné územia: územie od Belehradu po Budapešť pripadlo Osmanskej ríši, z východnej časti sa stalo Sedmohradsko – takmer nezávislý štát, ktorý bol vazalom Osmanskej ríše – A zvyšné územie, teda (Horné Uhorsko, Burgenland, západné Chorvátsko a západný pruh dnešného Maďarska) s jadrom na území dnešného Slovenska pod názvom "Kráľovské Uhorsko"pripadlo Habsburgovcom. Rozdelenie Uhorska na jednotlivé celky sa menilo v súvislosti s tým, ako sa vyvíjali jednotlivé strety medzi Osmanmi a Habsburgovcami, eventuálne Sedmohradskom. Až až ku koncu 17. storočia sa začala osmanská časť Uhorska zmenšovať.

K opätovnému zjednoteniu Uhorska došlo roku 1691 (pripojením Sedmohradska), resp. 1699 Karlovickým mierom, resp. roku 1718 dobytím posledných území v juhovýchodnom Maďarsku od Turkov. Uhorské kráľovstvo bolo spojené personálnou úniou s českým kráľovstvom a dedičnými habsburskými krajinami.

O uhorskej revolúcii podrobnejšie pozri Uhorská revolúcia.

Sándor Petőfi recituje Nemzeti dal (Národná pieseň) 15. marca 1848 pri vystúpení ľudu v Pešti

Rakúska monarchia sa pomaly začala stávať neudržateľnou v stave, v akom bola. V marci 1848 vypuklo v Budapešti, pod vplyvom februárovej revolúcie vo Francúzsku, povstanie. Tu sa prvýkrát objavila jasne formulovaná požiadavka na vydanie ústavy, vzhľadom na to, že sa revolúcia rozšírila aj do Viedne a ďalších miest bola vydaná aprílová ústava, ďalej bola zrušená cenzúra, bol nútený odstúpiť z politického výslnia Metternich a bol vykonaný rad ďalších ústupkov. V máji došlo k ďalšiemu povstaniu, počas neho vláda zaviedla všeobecné a tajné volebné právo, zrušila aprílovú ústavu a zvolala ústavný snem. Ten neskôr zrušil poddanstvo. Vykonané reformy však neboli dostatočné a preto vypuklo v októbri ďalšie povstanie, počas ktorého bola vláda aj ústavodarné zhromaždenie nútené opustiť Viedeň a presídliť na Moravu, bola povolaná armáda, ktorá dobyla Viedeň. Dňa 2. decembra 1848 bol donútený Ferdinand V. abdikovať.

Abdikáciou Ferdinanda V. sa stal novým cisárom František Jozef I., čo situáciu v krajine upokojilo, roku 1849 bola vydaná tzv. Oktrojovaná ústava. Táto ústava bola zrušená k 1. januáru 1852. Kľúčovou postavou prvých rokov vlády Františka Jozefa I. bol Alexander Bach, po ktorom je toto obdobie nazývané Bachov absolutizmus. Ten je spojený s radom reforiem, ktoré mali za cieľ zmodernizovať Habsburskú monarchiu. Najskôr došlo k zrušeniu cechových obmedzení, čo umožnilo rozvoj priemyslu. Táto zmena viedla k zakladaniu tzv. Živnostenských komôr, ktoré fungovali na moderných princípoch. Rozvoj priemyslu však vyžadoval ďalšie zmeny a už v roku 1856 sa ukázalo ako nevyhnutné zmeniť úverovú a finančnú politiku, čo vyvolalo vznik banky Creditanstalt.

Vnútorná situácia monarchie nebola stabilizovaná a okrem finančných problémov sa začínala výraznejšie otvárať aj národnostná problematika, čo viedlo cisára k vydaniu tzv. Októbrového diplomu (20. októbra 1860), kde bolo prisľúbené riešenie tejto problematiky novou ústavou. Ústava bola vydaná vo februári 1861, ale nesplnila očakávania do nej vkladané a došlo k nespokojnosti prakticky všetkých národností okrem Nemcov. Na najsilnejší odpor narazila nová ústava v Uhorsku, ktoré požadovalo návrat ústavy z roku 1848. Nakoniec Maďari presadili dualistickú koncepciu štátu (často býva užívaný termín Rakúsko-Uhorsko), ktorý podľa ústavy z decembra 1867, mal spoločnú osobu panovníka, zahraničnú politiku, armádu a financie (tzv. Rakúsko-uhorské vyrovnanie). V ďalších otázkach existovala značná suverenita týchto dvoch národov. Každých desať rokov dochádzalo k stanoveniu pomeru financovania spoločných výdavkov, čo viedlo k pomerne ostrým sporom.

Európa v roku 1914.

Po roku 1910 sa celkovo stupňovalo napätie v celej Európe, 28. júna 1914 spáchali srbskí študenti v Bosne úspešný atentát na Františka Ferdinanda d'Este. Rakúsko-Uhorsko potom vyhlasilo Srbsku ultimátum a zaistilo si pre prípadnú vojnu podporu Nemecka. Srbsko požiadavky rakúskeho ultimáta takmer úplne prijalo, ale keďže neboli prijaté úplne, prerušilo Rakúsko-Uhorsko rokovania (23. júla) a vyhlásilo čiastočnú mobilizáciu a potom (28. júla) i vojnu. Týmto vyhlásením začala prvá svetová vojna, pri ktorej sa dostala do konfliktu prakticky celá Európa.

V Rakúsko-Uhorsku sa v priebehu vojny prejavili všetky jeho problémy. Jedným z najväčších problémov bola národná nejednotnosť a zlá ekonomická situácia, vojna Rakúsko-Uhorsko vyčerpávala viac ako iné krajiny a to sa bolo nútené orientovať čoraz viac na Nemecko, čo vzbudzovalo nevôľu u nenemeckých národov monarchie. Po smrti Františka Jozefa I. (21. novembra 1916), nastúpil na trón Karol I., jeho politika však nedokázala nájsť cestu k novým národným snahám. V už zúfalej situácii sa pokúsil vyhlásiť 16. októbra 1918 federáciu, ešte v priebehu októbra sa začalo Rakúsko-Uhorsko rozpadať a 1. novembra zbavil Karol I. uhorskú vládu prísahy vernosti.

História novodobého Maďarska sa začala písať dňa 16. novembra 1918, kedy bola vyhlásená Prvá maďarská republika. Ako nástupnícky štát Uhorska stratilo Maďarsko po prvej svetovej vojne celých 71,5% územia bývalých Uhier, vrátane radu oblastí s väčšinovou maďarskou populáciou. Táto situácia predstavovala pre Maďarov traumu porovnateľnú s tým, čo Česi pociťovali o 20 rokov neskôr po Mníchovskej dohode. Tento fakt v medzivojnovej dobe určoval vzťahy Maďarska k susedným krajinám s maďarskými menšinami a významne ich ovplyvňuje aj dnes.

O maďarskej republike rád podrobnejšie pozri Maďarská republika rád.

Ľavé krídlo sociálnej demokracie vytvorilo dňa 20. novembra 1918 Maďarskú stranu komunistov, ktoré získavalo mnoho stúpencov hlavne medzi robotníckym obyvateľstvom, nezamestnanými a odzbrojenými vojakmi. Pod vplyvom revolúcie v Rusku došlo aj v Maďarskej demokratickej republike k ďalšej revolúcii, ktorej výsledkom bolo vyhlásenie Maďarskej republiky rád dňa 21. marca 1919. MRR pod vedením komunistov Bélu Kuna zaviedla v krajine diktatúru proletariátu a revolučný teror s likvidáciou odporcov. Nespokojné s týmto vývojom vystúpili proti MRR štáty Malej dohody a začali spoločnú ofenzívu (Rumunské kráľovstvo 16. apríla, ČSR 27. apríla). Maďarská Červená armáda prešla dňa 20. mája do protiútoku a obsadila územia južného Slovenska, kde vytvorila 16. júna Slovenskú republiku rád. V júni po výmene vedenia čs. vojska (nástup plk. Šnejdárka) bola Maďarská Červená armáda zastavená a na základe ultimáta Dohody uzavreté prímerie. Maďari následne ustúpili za demarkačnú čiaru a Komunistickú diktatúru potom ukončila intervencia vojsk Rumunského kráľovstva. Začiatkom novembra sa rumunské vojská stiahli späť na svoje územie a 16. novembra 1919 vstúpil na čele národnej armády do Budapešti bývalý admirál námorníctva Rakúsko-Uhorskej armády Miklós Horthy.

Situácia bola stabilizovaná 1. marca 1920, kedy parlament vyhlásil Maďarské kráľovstvo, jeho regentom sa stal Miklós Horthy.

O maďarskom kráľovstve pozri Maďarské kráľovstvo.

Územný rozsah Maďarského kráľovstva počas druhej svetovej vojny:

██ Mađarské územie po roku 1918

██ Územia získané v rokoch 1938 – 1941

Dňa 4. júna 1920 bola podpísaná Trianonská zmluva, ktorou boli stanovené nové hranice Maďarska ako nástupníckeho štátu Uhorska. 71,5% pôvodného územia Uhorska pripadlo susedným štátom Maďarského kráľovstva. Ekonomická a hospodárska situácia krajiny sa zhoršila. Po Mníchovskej dohode 29. septembra 1938 získalo Maďarské kráľovstvo v novembri 1938 južnú časť Slovenska, obývanú sčasti Maďarmi, a časť Podkarpatskej Rusi, ktorú v marci 1939 zabralo celú. V 1940 získalo Maďarské kráľovstvo späť časť územia Sedmohradska (Transylvánia), ktoré bolo pred prvou svetovou vojnou súčasťou Uhorska.

Miklós Horthy

Počas druhej svetovej vojny stálo Maďarské kráľovstvo na strane nacistického Nemecka, keďže chcelo získať späť väčšinu územia stratených Trianonskú zmluvou. Pravdaže začiatku vojny, teda útoku Tretej ríše na Poľsko, sa Maďarské kráľovstvo nezúčastnilo, naopak, prijalo na svoje územie viac ako 100 000 utečencov z Poľska. Plnohodnotným členom Osy sa Maďarské kráľovstvo stalo až v apríli 1941. Následne sa vojensky podieľalo spolu s Nemeckom a Bulharskom na vpáde do Juhoslávie (na protest proti tomu spáchal maďarský predseda vlády Pál Teleki samovraždu). V roku 1944 už bolo Nemecko a jeho spojenci vrátane Maďarského kráľovstva v hlbokej defenzíve a Červená armáda začala priamo ohrozovať východnú hranicu Maďarska. Horthy bol pozvaný na vyjednávanie do Klessheimu (dnes Rakúsko), kde bol Nemcami dočasne zajatý, aby nemohol vydať rozkaz k odporu. Wehrmacht napokon obsadil Maďarské kráľovstvo (tzv. Operácia Margarethe).

Keď Horthy vyhlásil prímerie so Spojencami o deň skôr, než bolo tajne dohodnuté, t. j. 15. októbra 1944, reagovali na to nacisti únosom jeho syna a Horthy bol nútený svoje vyhlásenie vziať späť. Následne mu bola odobratá moc regenta Maďarského kráľovstva a bol prevezený do Nemecka. Hlavou štátu sa stal vodca Šípových krížov Ferenc Szálasi, ktorý v ten istý deň (16. októbra) menoval Vládu národnej jednoty.

V období od 29. októbra 1944 do 13. februára 1945, známom ako Budapeštianska operácia, obsadili vojská ZSSR a Rumunska hlavné mesto Budapešť, väčšinu územia Maďarska a časť južného Slovenska. Vodca Ferenc Szálasi utiekol na západ a bol zajatý americkými vojakmi, ktorí ho vrátili späť do Maďarského kráľovstva. Tu bol súdený za zločiny proti štátu, proti ľudskosti a vojnové zločiny. Dňa 12. marca 1946 popravený. V januári 1946 začalo vysídlenie nemeckého obyvateľstva z Maďarska. Pôvodne mala byť vysídlená celá menšina čítajúca asi 500 000 osôb, ale nakoniec sa vysídľovaniu dotklo asi 220 000 obyvateľov.[4]

Existencia novodobého Maďarského kráľovstva končí s vyhlásením Druhej Maďarskej republiky dňa 1. februára 1946. Štátna suverenita bola následne obnovená mierovou zmluvou z 10. februára 1947, územný rozsah štátu sa vrátil do podoby podľa Trianonskej zmluvy. Keďže bolo Maďarsko oslobodené sovietskou Červenou armádou, odohrával sa povojnový vývoj v plnej réžii Sovietskeho zväzu.

O maďarskej ľudovej republike pozri Maďarská ľudová republika.

Pre socialistický vývoj krajiny malo význam zlúčenie Maďarskej komunistickej strany a Sociálnodemokratickej strany Maďarska v Maďarskú stranu pracujúcich. Dňa 15. augusta 1949 bola vyhlásená Maďarská ľudová republika a 20. augusta Národné zhromaždenie prijalo zákon o novej ústave.

Maďarské povstanie

O maďarskom povstaní pozri Maďarské povstanie.

Vlajka s vystrihnutým štátnym znakom obsahujúcim červenú hviezdu sa stala symbolom povstania

Premiér Imre Nagy reprezentoval prvý – aj keď voči Moskve ešte ohľaduplný – pokus o väčšiu samostatnosť v novej vláde z roku 1953. Ale v roku 1955 verejne hovoril o "možnosti Maďarska prijať štatút neutrality podľa rakúskeho vzoru", než bola jeho vláda zvrhnutá promoskovskou Mátyása Rákosiho.

Na jeseň 1956 rastúce protikomunistické cítenie vyústilo do zmeny vlády, ktorá vyhlásila nezávislosť od ZSSR. Prve boje Maďarov s vojskami sovietskej okupačnej mocnosti trvali od 23. do 28. októbra 1956, kedy Moskva zdanlivo pristúpila na požiadavky novej maďarskej vlády. Za necelé tri týždne bolo povstanie potlačené v bojoch prebiehajúcich od 4. do 10. novembra sovietskymi vojskami, od 1. novembra posilnenými inváznymi jednotkami. Nakoniec však ďalší z povojnových pokusov o oslobodenie z komunistickej nadvlády zmietli sovietske tanky.

Zákulisné šarvátky medzi moskovskými a reformnými držiteľmi komunistickej moci trvali aj po potlačení reformného úsilia Nagyovej vlády – od tzv. topenia v Moskve po Stalinovej smrti v roku 1953 do nútenej Nagyovej rezignácie v apríli 1955.

Pád komunizmu

O páde komunizmu podrobnejšie pozri Pád komunizmu v Maďarsku.

Na jar 1989 bol János Kádár uvoľnený zo všetkých svojich funkcií. Dňa 16. júna, presne po 31 rokoch od popravy, sa v Budapešti na Hősök tere za účasti 300 000 ľudí konal jedenásťhodinový pohreb Imre Nagya a ďalších zavraždených vodcov, vrátane prázdnej rakvy symbolizujúcej všetkých neznámych bojovníkov z povstania 1956. Na tomto pohrebe vystúpil neskorší premiér, v tom čase mladý vysokoškolský študent Viktor Orbán (Fidesz) so svojím prejavom, v ktorom otvorene vyhlásil, že je potrebné rokovať o stiahnutí sovietskych vojsk z Maďarska a skoncovať s komunizmom. Za svoje slová zožal búrlivý potlesk. Tento akt sa stal symbolom svitania novej maďarskej éry.[6][7] János Kádár krátko na to dňa 6. júla zomrel, v rovnaký deň, kedy bol oficiálne rehabilitovaný Imre Nagy, ktorého nechal v roku 1958 popraviť.

Medzi júnom a septembrom 1989 sa zišli zástupcovia MSZMP s opozíciou Okrúhleho stola a dňa 18. septembra podpísali dohodu, v ktorej zdôraznili svoje odhodlanie vytvoriť právne a politické podmienky prechodu k pluralitnej demokracii a k vláde práva a prekonať dlhotrvajúcu spoločensko-hospodársku krízu. 7. októbra sa, z iniciatívy reformných komunistov, z MSZMP vytvorila nová strana – Magyar Szocialista Párt.

Následne došlo k spísaniu dočasnej ústavy. Zmena ústavy bola uzákonená 23. októbra 1989 v deň výročia začiatku protikomunistického Maďarského povstania z roku 1956. Toho istého dňa bol predseda parlamentu Mátyás Szűrös zvolený dočasným prezidentom a na pravé poludnie z balkóna Országház slávnostne vyhlásil Maďarskú republiku (Tretia Maďarská republika).[8] Krátko potom bola z budovy parlamentu odstránená červená hviezda.

Prvé slobodné voľby sa konali 25. marca 1990, v ktorých jasne zvíťazilo pravicové Magyar demokrat Fórum so ziskom 164 mandátov. Na druhom mieste skončil takisto pravicový SZDSZ so ziskom 93 mandátov a na treťom mieste tiež pravicové FKgP so 44 kreslami. Ľavicová MSZP skončila až štvrtá a len so 33 mandátmi. 2. mája 1990 sa Úradu prezidenta republiky ujal Árpád Göncz a 16. mája sa predsedom vlády stal József Antall. Prvým krokom jeho demokratickej vlády bolo prijatie súčasného štátneho znaku dňa 3. júla 1990. Posledné vojská Sovietskeho zväzu opúšťajú Maďarsko dňa 19. júna 1991.

Országház je symbolom demokratického Maďarska

V prvých demokratických voľbách na jar 1990 zvíťazilo so 164 mandátmi liberálne MDF a spoločne s KDNP utvorilo vládu. Voľby tak jasne potvrdili odvrat od ľavicovej MSZP. Prvým demokratickým prezidentom sa stal Árpád Göncz. Nová vláda sa snažila vtisnúť Maďarsku nový národný charakter, kládla dôraz na tradičné demokratické a kresťanské hodnoty. Desať dní pred rozpustením Varšavskej zmluvy, t. j. 15. februára 1991, uzavreli vtedajší ČSFR, Poľsko a Maďarsko v maďarskom Višegráde zmluvu o vzájomnej spolupráci, známu dnes ako Vyšehradská štvorka. Ďalej potom v júni 1991 opustili vojská Sovietskeho zväzu územie Maďarskej republiky. Aj napriek počiatočným úspechom sa vláda neskôr dostávala do problémov. Ekonomická situácia krajiny sa začala čoraz viac zhoršovať. To nahrávalo vtedajším opozičným stranám predovšetkým MSZP, ktorá tak vo voľbách 1994 zvíťazila s nečakaným ziskom 209 kresiel. MSZP tak získala nadpolovičnú väčšinu v parlamente, ale rozhodla sa vládnuť spoločne so SZDSZ, ktorí získali 69 kresiel. MDF, so ziskom iba 38 kresiel, sa presunulo do opozície. Novým premiérom sa stal Gyula Horn. Vláda chcela predovšetkým za pomoci úsporných opatrení stabilizovať ekonomiku a znížiť deficit štátneho rozpočtu. Došlo k prepusteniu štátnych zamestnancov a regulácii miezd, čo vyvolalo odpor odborárov.

Vo voľbách 1998 zvíťazil konzervatívny Fidesz so ziskom 148 kresiel a odsunul MSZP, ktorá získala 134 kresiel, na druhé miesto. Fidesz vytvoril koaličnú vládu spoločne s FKgP a MDF. Premiérom sa stal predseda Fidesz Viktor Orbán. Pod jeho vedením vstúpilo Maďarsko, spoločne s Českom a Poľskom, roku 1999 do vojensko-politického zoskupenia NATO. Po celú dobu vlády Fidesz sa úspešne rozvíjala ekonomika, znížila sa nezamestnanosť a vzrástli potreby obyvateľstva. Maďarsko sa dostalo o krôčik bližšie k vstupu do Európskej únie. V roku 2000 prevzal Ferenc Mádl po Árpádovi Gönczovi úrad prezidenta republiky.

Gyurcsányho vláda a rok 2006

V ďalších voľbách 2002 už však zvíťazila Magyar Szocialista Párt a kreslo predsedu vlády obsadil Péter Medgyessy, ktorého v roku 2004 vystriedal Ferenc Gyurcsány. Fidesz sa na čele s Viktorom Orbánom vrátil do opozície. Kde stále zostáva aj po voľbách 2006.

Po priebehu relatívne úspešných reforiem a kladného referenda sa Maďarsko stalo v roku 2004 členom EÚ. V roku 2005 bol prezidentom zvolený László Sólyom. MSZP obhájila svoje víťazstvo aj v voľbách 2006, kde porazila najväčšieho protikandidáta Fidesz o 26 mandátov (MSZP získala 190,Fidesz 164).

Ferenc Gyurcsány (MSZP)

Ale krátko po týchto voľbách sa 17. septembra 2006 dostali na verejnosť audionahrávky z neverejného Gyurcsányho povolebného príhovoru k poslancom Maďarskej socialistickej strany, kde sa Gyurcsány veľmi emotívne a vulgárne vyjadruje o minulej vláde svojej strany – ("Žiadna európska krajina neurobila niečo tak hlúpeho ako my "," Evidentne sme v minulom roku a pol či dvoch rokoch klamali "," Maďarsko sa podarilo udržať nad vodou jedine vďaka božej prozreteľnosti, množstvu peňazí vo svetovom hospodárstve a stovkám podvodov "[9]) a vyzýva k ekonomickým reformám. V reakcii na zverejnenie nahrávky prebiehali v Maďarsku spočiatku masové demonštrácie (desaťtisíce demonštrantov), ​​niekedy aj násilné, ktorých účastníci požadovali Gyurcsányho rezignáciu.

Demonštrácií sa vedľa opozičnej strany Fidesz a demonštrujúcich Maďarov vrátane celebrít zúčastnili aj maďarskí nacionalisti. V uliciach viseli Arpádovské červeno-biele vlajky. Nespokojnosť s ľavicovou vládou nepriamo dáva na popularite nacionalistickej skupine tzv. "Maďarskej garde". Jej členovia volajú po znovu získaní územia, ktoré pred zmluvou v Trianone patrilo k Maďarsku (de facto k Uhorsku). Okrem demonštrácií, prebehlo v rokoch 2006 a 2007 tiež niekoľko štrajkov požadujúcich väčšinou vyššie platy (napr. Trojdňový štrajk železničiarov MÁV). Týmto ťažkostiam pridala na sile tiež finančná kríza, ktorá na jeseň roku 2008 silne zasiahla maďarskú ekonomiku. Dňa 16. decembra 2008 mestský súd v Budapešti rozpustil polovojenskú organizáciu – Maďarskú gardu.[10]

Kríza 2009

Dňa 21. marca 2009 Ferenc Gyurcsány oznámil na zjazde svojej Magyar Szocialista Párt, že chce podať demisiu. "Počul som, že som prekážkou pri spolupráci na potrebných zmenách, pre stabilnú vládnu väčšinu a zodpovedné správanie opozície" vyhlásil na zjazde MSZP. Gyurcsány chce týmto krokom umožniť zostavenie novej vlády s novým predsedom a pomôcť tak k presadeniu dôležitých reforiem a škrtom v štátnom rozpočte.[11][12] Ako vhodnými kandidátmi boli na post predsedu vlády navrhnutí György Surányi, Ferenc Glatz a András Vértes.[13] Keďže vládna MSZP vedie menšinovú vládu, bude sa musieť na kandidátovi dohodnúť s opozíciou, a to najmä s bývalým koaličným partnerom SZDSZ. Predseda SZDSZ Gábor Fodor dňa 23. marca v rozhlase vyhlásil, "že z troch kandidátov je pre nich prijateľný György Surányi."[14] Jeho kandidatúru následne dňa 25. marca SZDSZ podporil. Obe strany tak držia spoločne v parlamente absolútnu väčšinu, preto mal Surányi výraznú šancu stať sa ďalším maďarským premiérom. Naproti tomu prezident László Sólyom vyhlásil, že najlepšou cestou pre recesiou postihnutej Maďarsko by boli predčasné voľby. Tie požaduje aj predseda najsilnejšej opozičnej strany Fidesz Viktor Orbán, pre ktorého je György Surányi ako premiér takisto neprijateľný.[15] Následne dňa 26. marca 2009 György Surányi oznámil, že sa o post ministerského predsedu uchádzať nebude. Keďže už 24. marca uviedol, že sa funkcie premiéra ujme len vtedy, keď bude mať podporu všetkých parlamentných strán, a tú nemá.[16] Odstpující premiér Ferenc Gyurcsány oznámil dňa 28. marca aj svoj odstup z funkcie predsedu svojej Magyar Szocialista Párt.[17]

Gordon Bajnai

Dňa 29. marca padol od MSZP ďalší návrh na obsadenie premiérskej funkcie. Na miesto Ferenca Gyurcsánya navrhli ministra národného rozvoja a hospodárstva Gordona Bajnaia a požiadali svojich parlamentných spojencov, aby ich voľbu podporili. Gyurcsány však odmietol nomináciu Bajnaia potvrdiť.[18] Koaličná strana SZDSZ následne jeho kandidatúru o deň neskôr podporila. Gordon Bajnai mal dve podmienky pre prijatie nominácie – získanie podpory opozičného SZDSZ a písomnú dohodu medzi MSZP a SZDSZ, že budú podporovať ním vedený kabinet aj v dobe, "kedy budú musieť byť prijaté ťažké rozhodnutia".[19] Chce zostaviť vládu odborníkov, ktorí by dokázali riešiť ťaživú ekonomickú situáciu krajiny. Bajnai upozornil, že splnenie jeho programu si vyžaduje obete, odriekania a dotkne sa každej maďarskej rodiny. "Bude to bolieť, ale bude to mať výsledky".[20] Do úradu premiéra bol zvolený dňa 14. apríla Gordon Bajnai, hlasovalo pre neho 204 z 385 poslancov predovšetkým zo MSZP a SZDSZ.[21] Očakáva sa, že povedie úradnícku vládu až do termínu riadnych volieb na jar 2010. Popularita vládnej Maďarskej socialistickej strany sa vtedy pohybovala na historicky najhoršej úrovni od vzniku strany.[22] Jasným favoritom parlamentných volieb, ktoré sa konali v nasledujúcom roku, bol Orbánov Fidesz, ktorý mal trikrát vyššie preferencie než vládna MSZP.

Rast popularity Fideszu a Viktora Orbána sa prejavil počas volieb do Európskeho parlamentu, kedy Fidesz (v koalícii s KDNP) získal 16 mandátov a vtedajšia vládna MSZP len 4 mandáty. Do parlamentu sa tiež dostala krajne pravicová strana Jobbik s 3 mandátmi a liberálno konzervatívne MDF obhájilo svoj 1 mandát.[23][24]

• Maďarsko pred príchodom Maďarov
• Vznik Uhier (896 – 1000)
• Uhorské kráľovstvo (1000 – 1526)
• Uhorsko v rámci Habsburskej monarchie, Rakúskeho cisárstva a Rakúska-Uhorska (1526 – 1918)
• Prvá Maďarská republika (1918 – 1919)
• Maďarská republika rád (1919)
• Maďarské kráľovstvo (1920 – 1946)
• Druhá Maďarská republika (1946 – 1949)
• Maďarská ľudová republika (1949 – 1989)
• Tretia Maďarská republika – Maďarská republika 1989 – 2011

1. HONZÁK, František; NEŠKUDLA, Bořek; PEČENKA, Marek a kol.. Evropa v proměnách staletí. Praha : LIBRI, 1992. Ďalej len [Honzák]. ISBN 80-85983-30-3. (po česky)
2. KONTLER, László. Dějiny Maďarska. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2008 (2. vydanie). ISBN 978-80-7106-616-3. Kapitola 7. HLEDÁNÍ IDENTITY (1918-1945), s. 316 – 317. (po česky)
3. PRAŽÁK, Richard. Stručná historie států - MAĎARSKO. Praha : Nakladatelství Libri, 2005. ISBN 80-7277-269-4. Kapitola Od Trianonu do konce 2. světové války - Ve víru revolucí a za tzv. Benthlenovy éry, s. 91. (po česky)
4. KOSSERT, Andreas. Chladná vlast : historie odsunutých Němců po roce 1945. Brno : Host, 2011. 473 s. Ďalej len Chladná vlast. ISBN 978-80-7294-414-9. S. 43.
5. Chladná vlast, s. 44.
6. Pád komunismu v Maďarsku - Pohřeb Imré Nagye. Studená.válka.cz. Dostupné online. (po česky)
7. HEBBERT, Charles; RICHARDSON, Dan. Budapešť. Brno : Nakladatelství JOTA, 2004. ISBN 80-7217-278-6. Kapitola Hősök tere a okolí, s. 109. (po česky)
8. KONTLER, László. Dějiny Maďarska. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2008 (2. vydání). ISBN 978-80-7106-616-3. Kapitola 8. Utopie a jejich fiaska (1945-1989), s. 420 – 425. (po česky)
9. http://lidovky.zpravy.cz/madarsky-premier-lhal-odhalila-nahravka-f0j-/ln_zahranici.asp?c=A060918_204048_ln_zahranici_fho
10. http://www.novinky.cz/clanek/156944-budapestsky-soud-rozpustil-madarskou-gardu.html
11. Maďarsko v krizi: Premiér oznámil, že chce rezignovať. Aktualne.cz, 21. 03 2009. Dostupné online. (po česky)
12. Maďarský premiér Gyurcsány oznámil rezignáciu. Novinky.cz, 21. 03 2009. Dostupné online. (po česky)
13. Maďarská vládna strana navrhuje kabinet odborníkov. Novinky.cz, 23. 03 2009. Dostupné online. (po česky)
14. Maďarsko má z krízy vyviesť bývalý guvernér centrálnej banky. Idnes.cz, 25. 03 2009. Dostupné online. (po česky)
15. Maďarsko môže viesť muž, ktorý zemi z krízy už raz pomohol. Ihned.cz, 25. 03 2009. Dostupné online. (po česky)
16. Maďarsko stále nemá meno budúceho premiéra, Surányi post odmietol. Idnes.cz, 26. 03 2009. Dostupné online. (po česky)
17. Gyurcsány odchádza i z vedenia maďarských socialistov. CT24.cz, 28. 03 2009. Dostupné online. (po česky)
18. Maďarskí socialisti navrhujú do premiérskeho kresla Gordona Bajnaia. CT24.cz, 29. 03 2009. Dostupné online. (po česky)
19. Maďarsko má kandidáta na premiéra. Euroskop.cz, 30. 03 2009. Dostupné online. (po česky)
20. Gyurcsányho má nahradiť v čele maďarskej vlády Gordon Bajnai. Novinky.cz, 30. 03 2009. Dostupné online. (po česky)
21. Maďarským premiérom sa stal Gordon Bajnai, má krajinu vyviesť z krízy. Idnes.cz, 14. 04 2009. Dostupné online. (po česky)
22. Maďarský premiér Gyurcsány oznámil rezignáciu. Novinky.cz, 21. 03 2009. Dostupné online. (po česky)
23. 2009 Európai Parlamenti Választások [online]. valasztas.hu. Dostupné online. (po maďarsky)
24. AZ EURÓPAI PARLAMENT TAGJAINAK VÁLASZTÁSA 2009. június 7. [online]. valasztas.hu. Dostupné online. (po maďarsky)

• ILLÉS, Béla. Země vykoupená. Praha : Naše Vojsko, 1956. 577 s.
• IRMANOVÁ, Eva. Maďarsko v éře sovětizace. Ústí nad Labem : Albis international, 2008. 384 s. ISBN 978-80-86971-99-5.
• KONTLER, László. Dějiny Maďarska. 2. vyd. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2008. 613 s. ISBN 978-80-7106-616-3.
• KŘEN, Jan. Dvě století střední Evropy. Vyd. 1. Praha : Argo, 2005. 1109 s. (Dějiny Evropy; zv. 8.) ISBN 80-7203-612-2.
• PRAŽÁK, Richard. Dějiny Uher a Maďarska v datech. Praha : Libri, 2010. 536 s. ISBN 978-80-7277-391-6.
• PRAŽÁK, Richard. Maďarsko. Praha : Libri, 2005. 141 s. ISBN 80-7277-269-4.

• Maďarsko
• Maďari
• Uhorsko
• Zoznam prezidentov Maďarska
• Zoznam premiérov Maďarska
• Zoznam významných udalostí dejín Maďarska

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dejiny Maďarska

• Magyarország képes történelmi kronológiája (po maďarsky)
• Uhorské dejiny (po česky)
• Cestovateľský sprievodca - História Maďarska (po česky)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dějiny Maďarska na českej Wikipédii.