Alexander I. (Rusko)

Narodil sa v Petrohrade ako prvý syn budúceho ruského cára Pavla I. Petroviča. Jeho matkou bola Mária Feodorová (Sofia Dorotea z Württembergu), no vychovávať ho mala Katarína Veľká, jeho stará mama, ktorá Pavla I. vonkoncom neobľubovala a tiež nechcela pripustiť, aby práve on pripravoval Alexandra na jeho budúcu kariéru cára. S týmto krokom však Pavol I. nesúhlasil, čo viedlo ku vzájomným nezhodám a odporu medzi ním a Katarínou. Alexander však predsa len vyrastal u Kataríny. Katarína neskôr osobne vybrala švajčiarskeho jakobínskeho filozofa Frédérica-César de La Harpeho, ktorý mal za úlohu vymodelovať z Alexandra osobnosť a poskytnúť mu rozsiahle vzdelanie. Mladý Alexander sa naučil vynikajúco anglicky, oboznámil sa s európskou kultúrou, históriou a princípmi politiky. Nakoľko sa ale La Harpe zameriaval najmä na teoretickú rovinu vzdelávania, nepripravil Alexandra na krutú realitu, kde sa musí ukázať v očiach ľudu ako silný a efektívny vládca. Istý čas Alexander strávil v armáde pri vojsku v meste Gatčina, v tomto období ohluchol na ľavé ucho.

9. októbra 1793 sa Alexander oženil s mladou princeznou Lízou z Badenu (Elizabeta Alexejevová). Ich manželstvo bolo šťastné. 29. mája 1799 sa im narodila dcéra Maria a 16. novembra 1806 Elizabeta. Obe dcéry však umreli vo veľmi mladom veku. Cár mal ešte ďalších nelegitímnych 9 dcér. Alexander dostal od svojej starej matky pri príležitosti sobáša dokonca Alexandrov palác, čím mu prejavila náklonnosť a prednosť pred jej synom Pavlom pri voľbe následníka ruského trónu. Ale skôr než Alexandra označila za svojho nástupcu zomrela 6. novembra 1796.

Pavol I., syn Kataríny Veľkej, sa po jej smrti okamžite chopil moci a prijal niekoľko nových zákonov na odbúranie režimu a jej politiky, ktorú považoval za chybnú. Svojím konaním rýchlo pobúril ruský ľud a obzvlášť šľachtu. V noci 11. marca 1801 sa stal Pavol I. obeťou vraždy. Za vraždou stáli Pavlovi odporcovia a nespokojná šľachta. Miera prispenia samotného Alexandra je polemická. Pravdepodobne na vražde nespolupracoval, nie je ani jasné či o jej príprave vopred vedel.

23. marca Alexander I. zasadol na trón. V priebehu mesiaca vrátil na svoje miesta všetkých Pavlom uvoľnených úradníkov a ministrov, zrušil zákaz dovozu tovarov vrátane kníh a notových zápisov. Čoskoro sa okolo neho vytvoril vplyvná skupina tzv. „mladých kamarátov“ (P.A. Stroganov, V.P. Kočubej, A.A. Čartryjskij a N.N. Novosilicov), ktorých vplyv na chod štátu od roku 1801 výrazne rástol. Jeho korunovácia sa slávnostne odohrala v Kremli 15. septembra 1801.

Na trón nastúpil v rušnej dobe intervencií proti Francúzskej revolúcii. Ruský ľud očakával reformy a vyriešenie otázky nevoľníctva. Prvou významnou reformou bola premena kolégií na ministerstvá uskutočnená 8. septembra 1802. Uskutočnil niekoľko pozemkových reforiem, umožnil vlastníctvo pôdy kupcom, mešťanom a štátnym presídlencom. Uskutočnil aj školskú reformu, vďaka ktorým boli vytvorené univerzity v Kazani a Charkove. Veľký význam pri reformách v rokoch 1808 – 1812 mal Alexandrov poradca M.M. Speranskij, ktorý sa podieľal na reorganizácii ministerstiev, vytvorení Štátnej rady a uskutočnení finančnej reformy.

Na zahranično-politickej scéne najprv váhal. Vstúpil do spojenectva s Veľkou Britániou, neskôr spolupracoval s Pruskom a snažil sa o udržanie priateľskej atmosféry s Francúzskom. S Francúzskom uzavrel cár tajnú dohodu, aby si zabezpečil vplyv v Európe, no práve táto dohoda sa skončila pravým opakom. Na čele Francúzska stál vtedy Napoleon I. Bonaparte, ktorého sprvu obdivoval no neskôr svoj postoj zmenil a videl v ňom obyčajného sebeckého tyrana. Tým sa stala akákoľvek náklonnosť medzi Ruskom a Francúzskom takmer nemožná. V roku 1805 vznikla nová protifrancúzska koalícia.

Alexander sa od 9. septembra 1805 venoval riadeniu armády. Aj keď bol formálnym veliteľom armády skúsený generál M.I. Kutuzov, všetky jeho rozhodnutia musel odobriť cár. Počas bitky pri Slavkove Alexander nepočúvol rady Kutuzova a spolu s rakúskym cisárom Františkom II. nariadili útok svojich spojených vojsk, ktorý ale Napoleon šikovne rozdrvil. Dva dni po bitke 4. decembra 1805 bolo medzi Francúzskom a Ruskom uzavreté prímerie a ruské vojská opustili rakúske územie. Po bitke pri Slavkove odmietol navrhnutý rad sv. Juraja.

V septembri 1806 sa začala vojna medzi Francúzskom a Pruskom. Alexander Francúzsku vyhlásil v novembri vojnu a neskôr v marci cez Rigu a Mitavu prišiel Prusom na pomoc. Sám do diania bojových operácií nezasahoval v takej miere ako predtým. Armáda grófa von Bennigsena však bola nakoniec Napoleonom porazená. 7. júla 1807 s Francúzmi uzavrel Tilsitský mier. Rusko bolo okrem iného nútené uznať teritoriálne zmeny v Európe, sprostredkovať mierové rokovanie medzi Spojeným kráľovstvom a Francúzskom, ale aj vyviesť svoje vojská z Valašska a Moldavska. Tieto územia Rusi získali v októbri 1806. Neochota odstúpiť tieto územia Osmanskej ríši mala za následok podpísanie tajnej dohody 30. septembra 1808, na základe ktorej si mohlo Rusko ponechať Moldavsko i Valašsko, ale zaviazalo sa postupovať spoločne s Francúzskom proti Spojenému kráľovstvu.

Medzi oboma krajinami však narastala nevraživosť, Napoleon sa vyhrážal nárokmi na obnovenie Poľska, Rusi neplnili kontinentálnu blokádu. Obe krajiny sa tak začali pripravovať na vojnu. 24. júna 1812 francúzska La Grande Armée prekročila ruské hranice. Ruská, početne slabšia armáda, pred Francúzmi ustupovala. Alexander však nebol ochotný vydať Napoleonovi Moskvu a tak prikázal brániť obranné postavenia pri Borodine. V bitke pri Borodine však Rusi utrpeli ťažké straty, ale bojisko usporiadane opustili. Napoleon vstúpil do Moskvy, ktorá však do rána nasledujúceho dňa vyhorela. V ďalších bitkách sa však Rusom podarilo francúzske vojská zastaviť a prinútiť k ústupu, ktorý sa zmenil na útek.

Alexander sa podieľal na prípravách plánu prenasledovania ustupujúcich Francúzov Európskymi krajinami. 31. marca 1814 na čele svojich vojsk vstúpil do Paríža. Bol jedným z hlavných účastníkov Viedenského kongresu.

Po skončení vojen sa opäť pokúšal o reformy. V rámci boja proti korupcii menoval do mnohých významných funkcií cudzincov, kvôli čomu stratil väčšinu svojich priaznivcov a celkovú podporu. Počas tohto obdobia sa stal krstným otcom anglickej kráľovnej Viktórie. 16. augusta 1823 vydal tajný manifest, v ktorom navrhol za svojho následníka namiesto predpokladaného brata Konstantina, mladšieho Nikolaja Pavloviča.

Počas cesty do mesta Taganrog prechladol a na následky choroby 1. decembra 1825 v meste zomrel.