Dejiny Nemecka

Počiatok reformácie sa datuje na 31. októbra 1517, kedy Martin Luther zverejnil na dverách kostola vo Wittenbergu 95 téz, v ktorých sa vyslovil proti odpustkom a iným nešvárom v cirkvi. O štyri roky neskôr bol za to z cirkvi vylúčený, ale reformácia sa v tej dobe už nezadržateľne šírila Nemeckom.

V roku 1519 sa stal cisárom Karol V., za ktorého panovania sa habsburská ríša povzniesla na najväčšiu svetovú mocnosť. Zahraničnopoliticky sa zaplietol do dlhotrvajúceho konfliktu s Osmanmi a s Francúzskom, podporovaným pápežom. Tým bolo oslabené Karolovo postavenie v ríši, ktorý sa tak nemohol účinne postaviť šíreniu reformácie. Luther, ukrývajúci sa na hrade Wartburg, zatiaľ do nemčiny preložil Bibliu, čo spolu s Gutenbergovým vynálezom kníhtlače v polovici 15. storočia položilo základy zrodu moderného Nemecka.

Martin Luther, nemecký reformátor

Cisárov brat, Ferdinand I., chcel skoncovať s toleranciou luteránov, proti čomu ale protestovali evanjelické kniežatá. Od tohto okamihu sa preto pre nich užíval názov protestanti. V roku 1524 vypukla vo Švábsku, Fransku a Durínsku sedliacka vojna, podporovaná kázaniami reformovaných duchovných a namierené proti vládnucim kniežatám a vrchnosti. Toto povstanie, v ktorom sa angažoval aj teológ Thomas Müntzer, bolo však ríšskymi kniežatami čoskoro potlačené.

Pod tlakom reformácie pristúpila rímskokatolícka cirkev k začatiu protireformácie. Hlavným jej nositeľom bol predovšetkým Ignác z Loyoly a ním založený jezuitský rád, ktorý sa ľahko etabloval v južnom Nemecku a čoskoro zaujal vedúcu úlohu v procese rekatolizácie. Stredné a severné Nemecko bolo v tejto dobe už úplne protestantské, zatiaľ čo juh a západ zostával naďalej prevažne katolícky. Prvý ozbrojený konflikt medzi katolíkmi vedenými cisárom a protestantmi združenými v tzv. šmalkaldskej lige vypukol v rokoch 1546 až 1547. Katolíci síce v zvíťazili, ale augsburským mierom z roku 1555 bol cisár nútený uznať protestantstvo (Cuius regio, eius religio). Tento neúspech primäl o rok neskôr Karola V. abdikovať v prospech Ferdinanda I. Habsburské dŕžavy v Nemecku boli týmto oddelené od Španielska, ktoré pripadlo Karolovmu synovi, Filipovi II.

V roku 1608 sa protestantské kniežatá zjednotili v tzv. protestantskej únii, do jej čela sa postavil Fridrich Falcký. Na to odpovedali katolíci o rok neskôr vytvorením katolíckej ligy, vedenej bavorským vojvodom Maximiliánom I.

Rozbuškou tridsaťročnej vojny sa stala tretia pražská defenestrácia v roku 1618 a následné povstanie protestantských českých stavov proti cisárovi. Českým kráľom bol zvolený Fridrich Falcký, načo vojsko cisára Ferdinanda II. vtiahlo do Čiech. Potom, čo bolo vojsko českých stavov rozhodne porazené v bitke na Bielej hore v roku 1620, bol Fridrich vyhnaný z krajiny a do roku 1623 stratil aj Falcko.

Keď dánsky kráľ Kristián IV. prenikol v roku 1625 do severného Nemecka, vstúpila vojna do svojej ďalšej fázy. Ale už v ďalšom roku Kristián podľahol cisárskemu vojsku, ktorému velil český šľachtic Albrecht z Valdštejna. Katolíci potom obsadili Pomoransko, Meklenbursko a Jutsko. Zdalo sa, že vojna skončila presvedčivým víťazstvom katolíkov a cisár preto v roku 1629 vydal tzv. reštitučný edikt.

V roku 1630 sa švédsky kráľ Gustáv II. Adolf zapojil do vojnového diania a podporil tak upadajúcu protestantskú vec. Dva roky nato padol v bitke pri Lützene, švédske vojská však aj potom zostali kľúčovým mocenským faktorom v severnom a strednom Nemecku. Aby vytlačil Švédov z nemeckej pôdy, uzavrel cisár v roku 1635 v Prahe mier so saským kniežaťom. V tom istom roku však do vojny vstúpilo na strane Švédska Francúzsko, ale ani jedna z bojujúcich strán nedokázala rozhodnúť boj vo svoj prospech. Nemecko sa tak stalo hlavným dejiskom konfliktu medzi Francúzskom a Habsburgovcami o vedúcu úlohu v Európe. Vojna viedla k rozsiahlemu vydrancovaniu Nemecka a celej strednej Európy, ktorej počet obyvateľov poklesol oproti predvojnovému stavu takmer na polovicu.

Tridsaťročná vojna skončila až v roku 1648 uzavretím Vestfálskeho mieru. Výsledkom bolo odstúpenie časti Lotrinska a Alsaska Francúzsku, zatiaľ čo Švédsko dostalo niektoré územia v severnom Nemecku. Zároveň sa Holandsko a Švajčiarsko oficiálne oddelili od Svätej ríše rímskej. Autorita cisára v ríši ešte viac upadla posilnením takmer nezávislého postavenia ríšskych kniežat a potvrdením augsburského mieru.

Mapa v roku 1705

Zjednotením Brandenburska a pruského vojvodstva za vlády veľkého kurfirsta, Fridricha Viliama I., započal v roku 1640 rozmach Brandenburska-Pruska, ktoré sa tak domohlo k postaveniu najvplyvnejšieho nemeckého kniežatstva. V roku 1701 sa kurfirst Fridrich III. prehlásil ako Fridrich I. „kráľom v Prusku“. Jeho nástupca Fridrich Viliam I. významne posilnil pruskú armádu a založil vysoko centralizovaný štát.

Medzitým francúzsky kráľ Ľudovít XIV. dobyl ďalšie časti Alsaska a v rokoch 1688 až 1697 prenikol dokonca do Porýnia. Ľudovít ťažil predovšetkým zo zaneprázdnenosti cisára vojnu s osmanskými Turkami, ktorí neustále ohrozovali Rakúsko. V roku 1683 boli Turci vďaka zásahu poľského kráľa Jana Sobieskeho a niektorých nemeckých kniežat porazení pri Viedni. Následne Turci stratili vládu nad Uhorskom, ktoré bolo dobyté cisárskymi vojskami a vzápätí sa stalo novým miestom pre kolonizáciu nemeckých osadníkov. Habsburské Rakúsko sa tak vyvinulo v skutočnú európsku veľmoc.

Voľbou saského kurfirsta Fridricha Augusta I. poľským kráľom v roku 1697 vznikla personálna únia medzi Poľskom a Saskom, ktorá pretrvávala až do roku 1763. Podobne medzi Veľkou Britániou a Hannoverskom existovala personálna únia medzi rokmi 1714 až 1837.

Vymretím rakúskych Habsburgovcov viedlo k vojne o rakúske dedičstvo v rokoch 1740 až 1748, v ktorej Mária Terézia úspešne obhájila svoj nárok na vládu. Avšak po porážke v sedemročnej vojne bola s konečnou platnosťou prinútená vzdať sa Sliezska v prospech pruského kráľa Fridricha II. Veľkého. Mierom z Hubertsburgu z roku 1763 medzi Rakúskom, Pruskom a Ruskom sa Prusko zaradilo medzi najmocnejšie európske štáty, čím začalo obdobie vzájomného súperenia medzi Pruskom a Rakúskom o vedúcu pozíciu v Nemecku.

V druhej polovici 18. storočia sa aj cez odpor šľachty presadil v Prusku a Rakúsku nový štýl vlády – „Osvietenský absolutizmus“. Vládca vystupoval ako prvý služobník štátu. Za Fridricha II. a Jozefa II. došlo v týchto štátoch k vzostupu hospodárstva a k prijatiu nových moderných zákonov, ktoré zakazovali mučenie a zlepšovali spoločenské postavenie židov. Súčasne bol zahájený proces oslobodenia nevoľníkov. Podporovaný bol aj rozvoj školstva.

Po porážke vo veľkej severnej vojne v roku 1721 stratilo Švédsko prakticky všetky svoje územia v Nemecku a svoje veľmocenské postavenie prepustilo expandujúcemu Rusku Petra Veľkého. V rokoch 1772 až 1795 si Prusko, Rusko a Rakúsko rozdelili Poľsko, čo viedlo k viac než storočnej trvajúcej poľskej rezistencii voči nemeckému a ruskému útlaku.

Po vypuknutí veľkej francúzskej revolúcie vypovedala koalícia Pruska a Rakúska v roku 1792 Francúzsku vojnu. Po počiatočných úspechoch utrpela v septembri toho istého roku porážku v bitke pri Valme. Podľa bazilejského mieru musela ríša prenechať Francúzsku všetky nemecké územia na ľavom brehu Rýna. Do roku 1809 nasledovali ďalšie štyri koaličné vojny s Francúzskom.

V roku 1799 uchopil vo Francúzsku vládu Napoleon Bonaparte. V roku 1803 boli z jeho iniciatívy zrušené takmer všetky cirkevné a menšie nemecké svetské štáty, rovnako ako väčšina slobodných miest. Súčasne Napoleon povýšil Bavorsko, Sasko a Württemberg na kráľovstvo.

V roku 1805 podľahlo Rakúsko Napoleonovi v "bitke troch cisárov" pri Slavkove. Následne muselo odstúpiť svoje severotalianske územia a tiež Vorarlbersko a Tirolsko. Keď sa v ďalšom roku 16 nemeckých kniežat spojilo do Rýnskeho spolku, ktorý bol pod ochranou Napoleona, vzdal sa František II. (od roku 1804 cisár František I. Rakúsky) koruny nemeckého cisára. Svätá ríša rímska teda 6. augusta 1806 formálne zanikla. Habsbursko-lotrinskej dynastii patril od tohto momentu až do roku 1918 iba titul rakúskych cisárov.

Potom, čo francúzske revolučné vojsko zvíťazilo nad pruskou armádou pri Jene, bol v roku 1807 podpísaný Tylžský mier, v ktorom Prusko stratilo v prospech novovytvoreného varšavského veľkovojvodstva veľkú časť územia získaného pri delení Poľska. Súčasne sa muselo vzdať všetkých svojich teritórií na západ od rieky Labe. Taktiež bolo potlačené povstanie v Tirolsku, vedené Andreasom Hoferom.

V porazenom Prusku bola v rokoch 1807 až 1812 realizovaná séria reforiem, zahŕňajúcich uvoľnenie mestskej samosprávy, zrušenie nevoľníctva a zrovnoprávnenie židov. Súčasne pruskí generáli Scharnhorst a Gneisenau vykonali rozsiahlu reorganizáciu armády. Po Napoleonovej porážke v Rusku v roku 1812 Prusko povstalo a po bitke národov pri Lipsku v októbri 1813 Nemecko konečne striaslo francúzsku nadvládu. Rýnsky spolok bol ihneď potom rozpustený. Oslobodzovacia vojna proti Francúzom výrazne prispela k vzrastu nemeckého národného sebauvedomenia.

Na začiatku roka 1814 vtiahli spojenecké vojská do Paríža. Napoleon Bonaparte bol síce zosadený a prinútený odísť do vyhnanstva na ostrov Elba, ale už v ďalšom roku sa opäť zmocnil vlády. V bitke pri Waterloo 18. júna 1815 mu však britské a pruské vojská vedené vojvodom z Wellingtonu a von Blücherom uštedrili definitívnu porážku.

Marcová revolúcia v Berlíne

Po Napoleonovom páde v roku 1814 sa európski štátnici a politici zišli na viedenskom kongrese. Cieľom bola reorganizácia európskych záležitostí, v čom mal hlavné slovo knieža Metternich. Medzi hlavné politické princípy prijaté na viedenskom kongrese prináležali reštaurácia, legitimita a vzájomná súdržnosť európskych panovníckych rodov s cieľom potlačiť akýchkoľvek revolučné a nacionalistické idey. Na dosiahnutie tohto účelu sa Rakúsko, Prusko a Rusko spojili v tzv. svätej aliancii. Miesto zaniknutej Svätej ríše rímskej bol založený Nemecký spolok (Deutscher Bund), ktorý predstavoval voľnú úniu 39 štátov (na čele s Rakúskom), disponujúci spolkovým snemom schádzajúcim sa vo Frankfurte nad Mohanom.

V roku 1817 usporiadali študentské spolky (Bursáci, nemecky Burschenschaften), inšpirované liberálnymi a vlasteneckými myšlienkami a túžiaci po zjednotení Nemecka, slávnosť na hrade Wartburg. Svoj vrchol dosiahlo študentské hnutie na hambašskej slávnosti v máji 1832. V roku 1819 zvolal knieža Metternich konferenciu do Karlových Varov, na ktorej Rakúsko, Prusko a niekoľko ďalších nemeckých štátov prijalo tzv. karlovarské uznesenia. Nimi bola zavedená cenzúra a univerzity boli postavené pod štátny dohľad. Uznesenia súčasne zakotvili "prenasledovanie demagógov", ktoré bolo namierené proti jednotlivcom, obvineným zo šírenia revolučných a nacionalistických myšlienok.

V roku 1834 bola vytvorená colná únia (Zollverein), do ktorej sa zapojilo Prusko a väčšina nemeckých štátov, okrem Rakúska. Rýchlo sa presadzujúca industrializácia a dynamický rast železničnej siete prispeli v tejto dobe k prenikavému hospodárskemu rozmachu Nemecka.

Rastúca nespokojnosť so sociálnym a predovšetkým politickým usporiadaním, nastoleným viedenským kongresom, viedla v marci 1848 k vypuknutiu revolúcie takmer v celom Nemecku. V máji toho istého roku sa vo Frankfurte zišlo nemecké národné zhromaždenie, aby tu vypracovalo nemeckú ústavu a určilo budúce hranice nemeckého národného štátu. Najprv bolo preferované tzv. Veľkonemecké riešenie, pretože ale poslanci z Rakúska trvali na zahrnutí celého územia habsburskej ríše, bol nakoniec zvolený tzv. malonemecký variant (bez Rakúska).

28. marca 1849 bola vyhotovená ústava, ktorá predpokladala vznik spolkového štátu s centrálnou vládou, na čele s cisárom a ríšskym snemom ako ústredným legislatívnym orgánom. Revolúcia roku 1848 napriek tomu skončila neúspechom, pretože pruský kráľ Fridrich Viliam IV. odmietol prijať cisársku korunu z rúk revolucionárov, načo bolo zhromaždenie vo Frankfurte rozpustené a všetky povstania potlačené vojenskou silou.

Vyhlásenie nemeckého cisárstva v Zrkadlovej sále vo Versailles 18. januára 1871.

Po zdolaní revolúcie zaviedla konzervatívna frakcia tvrdé policajné opatrenia proti liberálnej opozícii. Okrem začiatku 60. rokov došlo k uvoľneniu pomerov. V Nemecku vznikli v tomto období nové politické strany a odborové hnutia, ako napríklad predchodkyňa terajšej Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD).

V roku 1862 bol pruským ministerským predsedom menovaný konzervatívny a reakcionársky Otto von Bismarck. O dva roky neskôr vyvrcholili spory o Šlezvicko-Holštajnsko medzi Pruskom a Dánskom dánsko-nemeckou vojnou, v ktorej Prusko, na ktorého stranu sa pripojilo taktiež Rakúsko, Dánsko porazilo. To bolo potom nútené odstúpiť obe krajiny víťazom. Spoločná správa Šlezvicko-Holštajnska však viedla k vzrastu napätia medzi Rakúskom a Pruskom.

Z Bismarckovho podnetu preto v roku 1866 vypukla Rakúsko-pruská vojna. Prusi, ktorým velil Helmuth von Moltke, dosiahli v tejto vojne drvivého víťazstva v bitke pri Sadovej. Nemecký spolok následne zanikol a na jeho miesto nastúpila Severonemecká konfederácia – vojenská aliancia štátov severného a stredného Nemecka – v ktorej využívalo vedúcu pozíciu Prusko. Tým bolo Rakúsko definitívne vylúčené z Nemecka. Štáty južného Nemecka si zachovali svoju nezávislosť iba na nátlak Francúzska.

Nezhody medzi Francúzskom a Nemeckom ohľadom možného nástupníctva nemeckého kandidáta na španielsky kráľovský trón prerástli v roku 1870 do prusko-francúzskej vojny. Na stranu Pruska sa pridali všetky ostatné nemecké štáty, načo Prusi vpadli do Francúzska. Po niekoľkých týždňoch bojov francúzska armáda, vedená cisárom Napoleonom III., kapitulovala v Sedane. Medzitým v Paríži vznikla nová republikánska vláda, odhodlaná pokračovať v boji. Ale po páde obliehaného Paríža v januári 1871 bolo Francúzsko nútené prijať mier: Nemecku muselo odstúpiť územie Alsaska a Lotrinska, čím bolo zasiate semeno ďalších budúcich konfliktov medzi oboma krajinami.

Ešte počas obliehania Paríža sa nemeckí princovia zhromaždili v Zrkadlovej sále Versailleského paláca a 18. januára 1871 tu vyhlásili pruského kráľa Viliama I. "nemeckým cisárom". Tým bola založená Nemecká ríša, pozostávajúca z 25 štátov, a Otto von Bismarck bol ustanovený ríšskym kancelárom.

Nemecká ríša

Kancelár Otto von Bismarck

Ríšska ústava z roku 1871 zdôrazňovala monarchistickú povahu štátu. Budúcnosť Nemecka mala byť teda rozhodujúcim spôsobom závislá na osobe cisára. Silné postavenie bolo priradené Prusku, na ktoré v novom štáte pripadali dve tretiny rozlohy a obyvateľstva.

Bismarckova domáca politika bola charakterizovaná jeho bojom proti nepriateľom pruského protestantského štátu. V tzv. kultúrnom boji (Kulturkampf) sa viac-menej bezúspešne snažil obmedziť vplyv katolícke cirkvi a jej politického krídla, strany Centrum. Po atentáte socialistov na cisára Vilhelma v roku 1878 využil ríšsky kancelár súhlasu verejnosti k postaveniu sociálnej demokracie a jej tlače mimo zákon. Súčasne sa ale snažil pôsobiť proti radikalizácii pracovníkov zavedením sociálneho a nemocenského poistenia.

Zahranično-politicky bolo Bismarckovou prioritou zachovanie rovnováhy veľmocí. Nemecko sa po víťazstve nad Francúzskom stalo najsilnejším štátom na kontinente, čo ale vzbudilo obavy svojich susedov. Aby zabránil spojeniu ostatných mocností proti Nemecku, vybudoval Bismarck svoju obratnú diplomaciu spojenecký systém, ktorého cieľom bolo udržať Francúzsko, túžiace po revanši za stratu Alsaska a Lotrinska, v izolácii. V roku 1873 bola zjednaná dohoda medzi Nemeckom, Ruskom a Rakúsko-Uhorskom. Šesť rokov nato vytvoril Bismarck dvojspolok s Rakúsko-Uhorskom pre prípad útoku Ruska, ktoré nebolo spokojné s výsledkami berlínskeho kongresu. Pripojením Talianska k tomuto spojenectvu vznikol v roku 1882 trojspolok.

Cisár Viliam I.

Bismarck sa veľmi dlho zdráhal pristúpiť na požiadavky korunného princa Viliama II., ktorý chcel z Nemecka urobiť svetovú veľmoc nabitím vlastných kolónií. Ríšsky kancelár tak chcel predísť zbytočnému vyhroteniu napätia medzi európskymi veľmocami a zachovať bezpečnosť Nemecka. Keď sa však v rokoch 1880 až 1885 javila zahraničná situácia priaznivejšia, Bismarck v tejto záležitosti ustúpil.

V roku 1888 zomrel cisár Viliam I. Jeho smrteľne chorý syn Fridrich III. vládol iba 99 dní. Po ňom nastúpil na trón jeho 29 ročný ambiciózny syn, Viliam II. Politické a osobné rozpory medzi Bismarckom a novým cisárom, ktorý chcel byť „svojim vlastným kancelárom“ zapríčinili v roku 1890 Bismarckov pád.

Po Bismarckovej rezignácii Viliam II. prehlásil, že bude pokračovať v zahraničnej politike bývalého kancelára. Aj keď zmluva s Ruskom nebola obnovená, vzniklo medzi Ruskom a Francúzskom spojenectvo, ktoré bolo otvorene namierené proti trojspolku. Jeho súdržnosť navyše oslabovali vzájomné rozpory medzi Rakúskom a Talianskom. Nemecká koloniálna expanzia vo východnej Ázii (Kiautschou), a v Tichomorí (Mariány, Karolíny, Samoa) priviedla krajinu do diplomatického stretu s Veľkou Britániou, Ruskom, Japonskom a USA.

Na ochranu nemeckých zámorských kolónií a obchodu začal v roku 1898 admirál Tirpitz program výstavby nemeckého vojnového loďstva (Kriegsmarine). To však predstavovalo priamu hrozbu britskej námornej hegemóniu, čo vo svojom dôsledku zamedzilo akejkoľvek možnosti dohody medzi Nemeckom a Veľkou Britániou. Tá v roku 1904 uzavrela „srdečnú dohodu“ (Entente cordiale) s Francúzskom. Keď sa k nim tri roky potom pripojilo aj Rusko, ocitlo sa Nemecko v úplnej medzinárodnej izolácii.

Imperialistická mocenská politika a rozhodné sledovanie národných záujmov viedlo v roku 1914 k vypuknutiu prvej svetovej vojny. Jej príčinou bola nemecko-francúzska nenávisť, obťažne spolužitie národov v mnohonárodnostnom Rakúsko-Uhorsku, ruská agresívna politika na Balkáne a unáhlené stanovovanie ultimát a vykonávanie mobilizácií (v dôsledku mylného presvedčenia, že eventuálna vojna bude krátka). Po boku Nemecka bojovalo Rakúsko-Uhorsko, Bulharsko a Osmanská ríša proti Francúzsku, Veľkej Británii, Rusku, Taliansku a mnoho ďalším menším štátom (Belgicko, Srbsko atď.). Boje zasiahli okrem európskeho kontinentu tiež aj Blízky východ a nemecké kolónie v zámorí.

Na západe bojovalo Nemecko vo vyčerpávajúcej zákopovej a opotrebovávacej vojne s mnohými krvavými bitkami (bitka o Verdun). Po rýchlom postupe Belgickom boli nemecké armády v septembri 1914 zastavené v bitke na Marne východne od Paríža. Na východe sa aj cez počiatočný nástup Rusov podarilo nemeckým vojskám, ktorím velili Paul von Hindenburg a Erich Ludendorff, obkľúčiť a zničiť veľké časti ruských armád, ktoré prenikli do Východného Pruska. Nemci a Rakúšania potom dosiahli mnoho menších úspechov, ktoré privodili zrútenie Ruska v roku 1917. Britská námorná blokáda v Severnom mori mala ničivý efekt na nemecké vojnové hospodárstvo a zásobovanie civilného obyvateľstva. Vstup USA do vojny v apríli 1917, nasledujúci po nemeckom vyhlásení neobmedzenej ponorkovej vojny, značí rozhodujúci bod obratu vo vývoji vojny v neprospech Nemecka.

Na konci októbra 1918 nemeckí námorníci v Kieli odmietli vyplávať na svoju poslednú bojovú misiu vo vojne, ktorá bola vtedy už očividne prehraná. Vzbura sa počas niekoľko málo dní rozšírila po celom Nemecku. Cisár Viliam II. bol 4. novembra prinútený abdikovať, a potom sa odobral do exilu v Holandsku. V ten istý deň bol v Reichstagu vyhlásený vznik nemeckej republiky. 11. novembra 1918 bolo v Compiègne podpísané prímerie, čím sa prvá svetová vojna skončila.

Nemecké štáty za čias Weimarskej republiky, na modro je vyznačený Slobodný štát Prusko.

Novembrová revolúcia v roku 1918 urobila z Nemecka parlamentnú demokraciu. V januári 1919 bolo zvolené národné zhromaždenie, ktoré sa však nezišlo v tedy nepokojnom Berlíne, ale v meste Weimar. V auguste toho istého roku tu bola schválená tzv. weimarská ústava.

Vo francúzskom Versailles medzitým prebiehala mierová konferencia, jej výsledkom bola Versaillská zmluva podpísaná 28. júna 1919. Nemecko sa v nej muselo vzdať Alsaska a Lotrinska, územie okolo miest Eupen a Malmedy, Severného Šlezvicka, Hlučínska a mesta Memel. Obnovené Poľsko dostalo Poznaňsko, Západné Prusko a časť Horného Sliezska. Všetky nemecké kolónie boli odovzdané víťazným spojencom. Porýnie bolo demilitarizované a priemyselne významné Sársko bolo na ďalších 15 rokov zverené do správy Spoločnosti národov. Nemecko a jeho spojenci prijali plnú zodpovednosť za rozpútanie vojny a boli nútení zaviazať sa k plateniu vojnových reparácií.

Tieto ponižujúce mierové podmienky roznietili vlnu nevôle po celej zemi, čím bol nový demokratický režim vážne oslabený. Všeobecnú nespokojnosť s Versaillskou zmluvou využil v roku 1920 extrémne pravicový politik Wolfgang Kapp, ktorý na čele jednotiek Freikorps vstúpil do Berlína a vyhlásil sa ríšskym kancelárom. Kappov puč bol však už po niekoľkých dňoch zdolaný.

Ekonomicky sa Nemecko už od konca vojny potýkalo s vysokou infláciou, čo mu znemožňovalo uhradiť vojnové reparácie. Nemecká vláda vyzvala občanov v Porúrí na uplatnenie pasívnej rezistencie. Tým však uštedrila ranu nemeckému hospodárstvu. V nasledujúcich mesiacoch preto v zemi prepukla hyperinflácia neskutočných rozmerov. V tomto ovzduší ekonomickej a politickej nestability sa v novembri 1923 vojnový hrdina Erich Ludendorff a vodca novej extrémnej pravicovej strany nacionálnych socialistov (NSDAP), Adolf Hitler, neúspešne pokúsili urobiť v Mníchove prevrat (Pivný puč).

Krach na newyorskej burze v roku 1929 však znamenal počiatok veľkej hospodárskej kríze, ktorej drvivý dopad pocítilo tiež aj Nemecko. Hospodárska situácia krajiny rýchlo upadala. V zime 1932 – 1933 činil počet nezamestnaných viac než 6 000 000. Vzrastajúce vnútorné napätie pripravilo živnú pôdu pre rozmach rôznych extrémistických hnutí, predovšetkým komunistov (KPD) a nacionálnych socialistov (NSDAP).

V parlamentných voľbách v júli 1932 získala NSDAP 37,4 % hlasov, čo z nej spravilo najväčšiu politickú silu v krajine. Spoločne s KPD disponovali teraz nacisti v Reichstagu nadpolovičnú väčšinu poslaneckých mandátov. NSDAP vďačila za svoj úspech hlavne mladým ľuďom, ktorí neboli schopní nájsť pracovné uplatnenie. Podporu nacistom prejavovala tiež aj nižšia stredná trieda, ktorých pripravila hyperinflácia v 20. rokoch o úspory, vidiecke obyvateľstvo a veľká časť z masy nezamestnaných. V januári 1933 vyvinuli pravicoví politici na čele s bývalým kancelárom Franzom von Papenom nátlak na Hindenburga, ktorý následne 30. januára 1933 vymenoval Adolfa Hitlera nemeckým kancelárom.

Hitlerovým nástupom k moci začala etapa nacionálne socialistického uchopenia moci.

Führer Adolf Hitler

Zásadným krokom na ceste Nemecka k premene na totalitný štát bolo zglajchšaltovanie („usmernenie“) celého politického a správneho aparátu a všetkých oblastí hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho života. Všetky ostatné politické strany sa buď zlúčili s NSDAP alebo boli zakázané.

Už pred uchopením moci prejavovali nacisti nenávisť k rôznym etnikám, obzvlášť voči Židom. Diskriminácia a perzekúcia Židov boli začaté v apríli 1933 vypudením židovských úradníkov zo štátnej správy. V septembri 1935 schválil ríšsky snem tzv. norimberské rasové zákony namierené proti židom. 9. novembra 1938 zinscenovali nacisti „krištáľovú noc“ – pogrom, počas neho zhorelo v Nemecku značné množstvo synagóg.

Brána do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau

Ekonomické opatrenia ako napríklad výstavba diaľničnej siete, ktorá bola pripravená už predchádzajúcimi vládami, odstránila nezamestnanosť. Vojnové prípravy zabezpečili hospodárske oživenie.

V roku 1935 bolo Sársko opäť integrované do nemeckej ríše. V tom istom roku bola znovu zavedená branná povinnosť. Hitler následne obnovil nemeckú vojenskou silu, čím bola síce flagrantne porušená Versailleska zmluva, Francúzsko a Veľká Británia sa obmedzili na protesty. Keď o niekoľko mesiacov neskôr Wehrmacht remilitarizoval Porýnie (1936), západné mocnosti proti tomu nijak nezakročili. V auguste 1936 sa konali v Berlíne olympijské hry, ktoré sa ukázali byť ďalším veľkolepým propagandistickým úspechom nacistického režimu.

Po ustanovení „osi Berlín-Rím“ s Mussolinim a po podpísaní paktu proti Kominterne s Japonskom sa Hitler cítil byť dosť silný na to, aby prešiel v zahraničnej politike do ofenzívy. 12. marca 1938 vpochodoval Wehrmacht do Rakúska.

Po Rakúsku obrátil Hitler svoj zrak na Česko-Slovensko, kde sa 3,3 miliónová menšina sudetských Nemcov dožadovala autonómie. V septembri 1938 sa Hitler, Benito Mussolini, Neville Chamberlain a Édouard Daladier dohodli na konferencii v Mníchove na odstúpení česko-slovenského pohraničia Nemecku. Šesť mesiacov po Mníchove, 15. marca 1939, využil rozpory medzi Čechmi a Slovákmi ako zámienku na obsadenie zvyšku Česko-Slovenska a k jeho premene v Protektorát Čechy a Morava. V tom istom mesiaci obsadili nemecké vojska prístav Klaipėda v Litve. Západná politika appeasementu tak stroskotala.

Adolf Hitler v ríšskom sneme v závere poľského ťaženia 6. októbra 1939

Ruiny Berlína po 2. svetovej vojne

Hitlerova vláda sa pripravila na inváziu do Poľska podpisom paktu Ribbentrop-Molotov a naplánovala falošný poľský útok. 1. septembra 1939 nemecký Wehrmacht zahájil inváziu a neskôr spoločne so sovietskou červenou armádou Poľsko obsadili. Spojené kráľovstvo a Francúzsko reagovali na inváziu vyhlásením vojny Nemecku, čím začala druhá svetová vojna.[1]

22. júla 1940 podpísalo Francúzsko s Nemeckom prímerie potom, čo nacistické vojská obsadili väčšinu z Francúzska. Briti nemecké útoky z roku 1940 úspešne odrazili v bojoch, ktoré sú známe ako bitka o Britániu a pokračovali v boji proti mocnosťami Osi. 22. júna 1941 Nemecko vypovedalo pakt o neútoční a napadlo Sovietsky zväz. Útok v priebehu roku 1941 síce Sovietsky zväz veľmi vážne ohrozil a spôsobil mu katastrofické vojenské, hospodárske a ľudské straty, no nacistom sa nepodarilo svojho nepriateľa na rozhodujúcich miestach poraziť (Moskva aj Leningrad zostali pod sovietskou kontrolou). V tejto dobe malo Nemecko a ďalšie mocnosti Osi pod kontrolou väčšinu Európy a severnej Afriky. Na začiatku roku 1943 začali nemecké vojska po porážke v bitke o Stalingrad ustupovať zo Sovietskeho zväzu, čo je považované za bod obratu vo vojne.[1]

Šance Nemecka na vybojovanie rovnováhy na východnom fronte boli neúspechom operácie Zitadelle pri Kursku v lete 1943 stratené. Nepodarilo sa im ani udržať líniu na Dnepri. V septembri 1943 sa vzdal nemecký spojenec Talianske kráľovstvo a bolo treba mnoho ďalších nemeckých vojakov k obrane proti spojeneckým silám v Taliansku. Vylodením v Normandii sa otvoril západný front. V rovnakej dobe utrpeli nemecké vojská katastrofickú porážku v Bielorusku a boli postupne vytlačené zo sovietskeho územia. Počas bojov v Ardenách sa Hitler neúspešne pokúsil zastaviť postup západných spojencov. Od začiatku roku 1945 počas sovietskeho postupu od Visly k Odre ako postupom západných spojencov cez Rýn začali spojenci prenikať na územie Nemecka. V tej dobe bola zlikvidovaná aj nemecká enkláva vo Východnom Prusku. V nadväznosti na Hilterovu samovraždu a bitku o Berlín sa Nemecko 8. mája 1945 vzdalo.[2] Vojna bola najkrvavejším konfliktom v histórii ľudstva a v Európe spôsobila smrť asi 40 miliónom ľudí.[3] Straty nemeckej armády boli medzi 3 250 000 a 5 300 000 vojakov,[4]a bolo zabitých približne 2 milióny nemeckých civilistov.[5]

Nemeckí nacisti rozpútali štátom uskutočňované prenasledovanie a hromadné vyvražďovanie židovského obyvateľstva, neskôr známe ako Holokaust. Padlo za obeť asi šesť miliónov Židov v Nemecku a okupovaných krajinách. Vyvražďovanie postihlo aj 220 000 až 1 500 000 Rómov, 275 000 osôb s mentálnym alebo zdravotným postihnutím v rámci Program T-4, tisíce jehovistov, homosexuálov a stovky tisíc predstaviteľov politickej a náboženskej opozície.[6] Bolo zabitých cca šesť miliónov Ukrajincov a Poliakov a odhaduje sa cez 2,8 milióna sovietskych vojnových zajatcov.

Prehra vo vojne pre Nemecko vyústila v územné straty a vysídlenie miliónov etnických Nemcov zo skorších východných území Nemecka a tiež aj skôr okupovaných území. Nemecko, rovnako ako mnoho krajín, ktoré obsadilo,[7]utrpelo masové znásilňovanie[8]a v dôsledku bombardovania počas vojny zničených miest a kultúrnych dedičstiev. Po druhej svetovej vojne boli zadržaní vrcholní nacisti súdení za vojnové zločiny a genocídu v Norimberskom procese.[9]

Mapa Nemecka, rok 1947, štyri okupačné zóny, časti Nemecka obsadené Poľskom a Sovietskym zväzom a Sársko

Po druhej svetovej vojne bolo Nemecko rozdelené do štyroch okupačných zón, sovietskej, americkej, britskej a francúzskej. Hlavné mesto Berlín bolo rozdelené do štyroch sektorov. Každá z okupačných mocností uskutočňovala vo svojej okupačnej zóne (a sektore) vlastné predstavy, ako naložiť s porazeným Nemeckom. Územie na východ od Odry a Nisy dal Sovietsky zväz pod správu Poľsku, čo USA, Spojené kráľovstvo a Francúzsko uznali až dodatočne. Východné Prusko pripadlo Sovietskemu zväzu. Pre tento okamih v dejinách Nemecka sa vžil termín „nultá hodina“. Spor medzi Spojenými štátmi, Spojeným kráľovstvom a Francúzskom na jednej strane a Sovietskym zväzom na strane druhej o uskutočnení menovej reformy zo starej ríšskej marky na novú marku, ktorá nakoniec prebehla oddelene v západných okupačných zónach a zóne sovietskej, urýchlil vznik dvoch nemeckých štátov – Západné Nemecko a Nemecká demokratická republika. Dňa 23. mája 1949 vyhlásil v západných okupačných zónach predseda Parlamentnej rady Konrad Adenauer Základný zákon (Grundgesetz), ktorý vstúpil do platnosti ako ústava Nemeckej spolkovej republiky. Aby zostala otázka zjednotenia Nemecka naďalej otvorená, nepoužil sa termín „ústava“. To malo podtrhnúť provizórny charakter tohto štátoprávneho útvaru.

S prípravami na logistické postupy na území obsadeného Nemecka sa započalo v druhej polovici roku 1944. K tomu patrila aj ekonomická stránka. Sekundárne bolo možné platiť doposiaľ Ríšskou markou, tá však vzhľadom k prílišnému nacionálne-socialistickému charakteru nebola dobrým riešením. V roku 1948 sa situácia vyriešila prekolkovaním a pretlačením predvojnových a prednacistických (pred rokom 1933) bankoviek. Primárne riešenie však bolo vyrobiť nenáročné bankovky.

Americký typ bankovky je bez pomlčky v číslovači sérií, ruský je s pomlčkou (oba obrázky).

50 Mariek 1944, ZSSR
1000 Mariek 1944, ZSSR

Nemecká spolková republiku, Nemecká demokratická republika a Západný Berlín

Nemecká spolková republika smerovala svojou zahraničnou politikou k integrácii do západného spojeneckého a hospodárskeho systému. V roku 1955 získala Nemecká spolková republika postavenie suverénneho štátu a stala sa členom Severoatlantickej aliancie (NATO) a Západoeurópskej únie. Niektoré podmienky víťazných mocností, ktoré obmedzovali nemeckú suverenitu a vyplývali z Parížskej zmluvy (23. októbra 1954), boli zrušené až 3. októbra 1990. V roku 1961 NDR postavila Berlínsky múr, ktorý sa stal symbolom rozdelenia Nemecka.

Hospodársky rozvoj a vývoj sociálne-tržného hospodárstva prebiehali počas 50. rokov na západe veľmi úspešne.

Až nová “východná politika” (Ostpolitik), o ktorú sa zaslúžil spolkový minister zahraničia a neskorší kancelár Willy Brandt (SPD), viedla koncom šesťdesiatych rokov a na počiatku sedemdesiatych k postupnému uvoľňovaniu napätia medzi Nemeckou spolkovou republikou a Nemeckou demokratickou republikou. V nasledujúcom období sa normalizovali vzťahy s krajinami východného bloku, s Česko-Slovenskom 11. mája 1973 Pražskou zmluvou.

Oba nemecké štáty boli v roku 1973 prijaté do OSN a v roku 1974 spolu nadviazali diplomatické styky. Po nástupe Michaila Gorbačova a jeho politiky “glasnosti” v roku 1985 bol odštartovaný proces rozpadu východného bloku a zjednotenie Nemecka.

Zmluvou z 1. júla 1990 o vytvorení menovej, hospodárskej a sociálnej únie medzi oboma nemeckými štátmi bola splnená dôležitá vnútorná podmienka pre znovuzjednotenia Nemecka. Dňa 3. októbra 1990 pristúpila Nemecká demokratická republika k Nemeckej spolkovej republike (podľa odstavca 23 Základného zákona). Zahranično-politické podmienky znovuzjednotenia boli vyriešené 12. septembra 1990 v Moskve na konferencii “dva plus štyri”, na ktorej sa zišli ministri zahraničia Spojených štátov, Sovietskeho zväzu, Veľkej Británie, Francúzska a oboch Nemeckých štátov. Na konferencii sa Nemecko zaviazalo rešpektovať nemecko-poľskú hranicu na Odre a Lužickej Nise a od víťazných mocností obdržalo neobmedzenú štátnu suverenitu, s výnimkou vlastníctva a vývoja zbraní hromadného ničenia.

Hospodárska obnova piatich nových spolkových zemí na východe Nemecka, ktoré vznikli na území bývalej NDR, prebieha vďaka mohutnej finančnej pomoci západných spolkových zemí a EÚ.

Zahranično-politickou prioritou zjednoteného Nemecka zostáva pokračovanie procesu európskej integrácie, spolupráca s medzinárodnými organizáciami (vrátane nasadenia Bundeswehru pri mierových misiách) a snaha o stále členstvo v Rade bezpečnosti OSN.

Mimo vnútropolitických problémov vyvolaných znovuzjednotením sa Nemecko potýka so stále zvyšujúcou sa nezamestnanosťou, nízkou pôrodnosťou a z toho vyplývajúcim úbytkom a starnutím obyvateľstva, problematickým začleňovaním prisťahovalcov do spoločnosti a pravicovým i ľavicovým extrémizmom. Nemecko je zakladajúcim členom Európskej únie.