Dejiny Moldavska

Za predkov moldavského národa sa považujú Valasi, ktorí sa etnicki sformovali z dáckeho obyvateľstva, obývajúceho oba brehy Dunaja. Valasi žili predovšetkým v rodových spoločenstvách. Na čele týchto spoločenstiev bola rada, ktorú tvorili bohatí roľníci a knieža, ktoré malo hlavnú moc, i keď spočiatku len obmedzenú na vojnový stav v spoločenstve. Jeho kompetencie sa však neskôr zošírili a moc sa dedila z pokolenia na pokolenie.

Prvé politické útvary Valachov, ktoré predchádzali moldavskému kniežatstvu v určitých obdobiach dejín Moldavska spojenému s Kyjevskou Rusou, vznikali vo forme kniežatstiev a vojvodstiev. Po období krátkej nadvlády mongolo-tatárskych kmeňov (13. storočie) a Uhrov (14. storočie) prvé takéto kniežatstvo vzniklo v roku 1352, keď ho v oblasti rieky Moldava založil so svojou skupinou Valachov knieža Bohdan I.. O jeho nezávislosť však musel bojovať až do roku 1365, keď na slobodnom území siahajúcom až od oblasti spod Karpát až k južným hraniciam Čierneho mora založil hlavné mesto Siret.

Územie moldavského kniežatstva (oranžová) koncom 16. storočia.

Územie moldavského kniežatstva (oranžová) v rokoch 1793 - 1812.

Prví moldavskí panovníci nosili titul vojvoda a od začiatku 15. storočia - despota. Prvým panovníkom, kto nosil tento titul bol Alexander Dobrý (1400 - 1432). Jeho moc bola formálne neohraničená: podpisoval listiny a zmluvy s ostatnými predstaviteľmi okolitých štátov a bol sudcom. Nezaobišiel sa však bez pomoci bojarov, bez ktorých účasti sa neriešil žiaden z problémov zahraničnej a domácej politiky moldavského kniežatstva.

Jeho neskorší nástupca despota Petru III. Aron bol na jeseň roku 1455 prinútený platiť tureckému sultánovi daň - na 23 rokov. Túto povinnosť zrušil až najznámejší moldavský panovník Štefan III. Veľký (1457 - 1504), ktorý svojho predchodcu zosadil z trónu. Sultán sa však odhodlal moldavského panovníka podriadiť si silou, Štefan III. ho však v bitke pri rieke Vasluja porazil. Podpisom zmluvy a svadobným zväzkom syna veľkokniežaťa Ruského impéria Ivana III. Veľkého a dcéry Štefana III. Veľkého sa počas jeho vlády upevnili zahraničnopolitické vzťahy moldavského kniežatstva a Ruského impéria.

Začiatkom 16. storočia sa moldavské kniežatstvo dostalo pod nadvládu Osmanskej ríše a znova muselo platiť daň (tzv. charadž). Moladvského panovníka na trón schvaľoval turecký sultán. Na znak vernosti mu posielali svojich synov a príbuzných, ktorí sa v Istanbule zdržiavali ako rukojemníci. V priebehu 16. - 17. storočia sa na tróne moldavského kniežatstva vystriedalo vyše 50 panovníkov. Ústredná moc bola slabá, v krajine vládla bojarská oligarchia - predstavitelia 75 najplyvnejších šľachtických rodín.

Roľníci, ktorí boli ešte v 15. storočí formálne slobodní, v druhej polovici 17. storočia už boli závislí na bojaroch. Podľa nového pravidla, všetci roľníci, ktorí na pôde bojara odpracovali 12 rokov sa automaticky stávali nevoľníkmi.

Počas vlády Vasilija Lupu (1634 - 1653) vznikli prvé moldavské zákony. Takto formulované trestné právo obsiahnuté v zákonoch fungovalo od ich vzniku roku 1646 až do polovice 18. storočia. Niektoré jeho ustanovenia vydržali dokonca až do prvej polovice 19. storočia, pokým na území Besarábie nezačali platiť zákony Ruského impéria.

Vo februári roku 1654 despota Gheorghe Ştefan poslal do Moskvy k cárovi svojho posla s úpenlivou prosbou, aby vzal moldavské kniežatstvo pod svoj patronát a pričlenil ho k ruským poddaným. O tejto otázke sa začalo rokovať o dva roky neskôr (1656); ostala však neuzatvorená, pretože Ruské impérium sa v tom čase zmietalo vo vojnovom konflikte so Švédskom. Avšak samotný fakt, že moldavský panovník vôbec požiadal ruského o rokovanie, vyvolal u tureckého sultána negatívnu reakciu, ktorej výsledkom bolo marcové okamžité zvrhnutie moldavského panovníka z trónu.

V roku 1711 sa Dimitrie Cantemir s ruským cárom Petrom I. Veľkým dohodol na vazalskom vzťahu moldavského a ruského panovníka; navyše, ruský panovník prisľúbil obnoviť hranice moldavského kniežatstva spred tureckého jarma. Spoločný postup ruskej a moldavskej armády proti Osmanom sa však skončil neúspechom a plán vazalského vzťahu moldavského kniežatstva k ruskému nevyšiel.

Mapa oblasti Besarábia.

Spojenie moldavských území do jedného s Ruským impériom neznamenalo opätovné vytvorenie moldavskej štátnosti. Jeho územie bolo rozdelené na niekoľko administratívnych jednotiek. Osobitý právny štatút mala iba Besarábia, kde žila väčšina moldavského obyvateľstva. V prvých rokoch po pripojení sa k Rusku sa zachoval starý systém vlády v oblasti, ktorý vyhovoval moldavským bojarom. Za základe prijatých Pravidiel dočasnej vlády v Besarábii z roku 1813, na čele vlády v tejto oblasti stál gubernátor a oblastná vláda.

V roku 1816 bola na území Besarábie ustanovená funkcia námestníka a o dva roky neskôr (1818) Najvyššia rada zložená z jedenastich členov a krajský súd s dvoma komorami - trestnou a občianskou. Trestný súd sa riadil podľa ruských a občiansky súd podľa moldavských zákonov. V roku 1828 po prijatí Úradu pre vládu v Besarabskej oblasti, bol na tomto území zavedený celoruský administratívny systém vlády. Na úradoch sa prestala používať moldavčina a od roku 1873 sa z Besarábie stala Besarabská gubernia. Po jej vzniku sa sem presídlilo mnoho obyvateľov zo zahraničia (Bulhari, Gagauzi, Nemci) ako aj z ukrajinských gubernií. Utekali sem aj roľníci, ktorí sa chceli úchrániť pred nevoľníctvom. Tu totiž mali vynikajúce prírodné podmienky a nevládol tu až taký krutý feudálny útlak.

Moldavské územia boli vždy určené na poľnohospodársku činnosť. Chov dobytka však postupne predstihol pestovanie obilných kultúr a v polovici 19. storočia dosiahol svoj vrchol, keď sa ním v krajine zaoberala väčina ľudí. Priemysel sa rozvíjal pomaly, ale aj napriek tomu tu vznikli podmienky pre ťažbu soli, lov a spracovanie rýb.

V roku 1818 boli moldavskí bojari zrovnoprávnení s ruskou šľachtou, caranom sa to nepodarilo, a tak i naďalej ostávali o krok vzad pred ich kolegami nevoľníkmi v Ruskom impériu. Boli však vyhlásení za tzv. slobodných poľnohospodárov a za používanie panských a rehoľných výhod museli pracovať na panskom a platiť obrok. Malí roľníci menej záviseli na feudáloch a vypĺňali funkciu tzv. daňových roľníkov. Reforma poľnohospodárstva, ktorá v tejto oblasti prebehla v roku 1864 pozitívne vplývala na rozvoj kapitalistických foriem výroby, farmárčenia a prenajímania pôdy. Besarábia sa stala jednou z gubernií obchodnej a obilnej ekonomiky, ktorá rýchlym tempom posúvala dopredu rozvoj vinohradníctva, ovocinárstva a výroby tabaku. Významnú úlohu v ekonomike gubernie mal obchod.

V roku 1820 sa v Kišiňove rozprúdila revolučná propaganda. Mesto sa stalo jedným z centrov revolučného hnutia v Ruskom impériu. Dekabristi tu medzi vojakmi šírili propagandu a chystali ich k ozbrojenému povstaniu. Aby bola propaganda úspešná rebelovia využili založenie slobodomurárskej lóže „Ovídius“ v roku 1821 a nadviazali užší kontakt s tajným politickým spolkom gréckych povstalcov Filiki Eteria, ktorý pracoval v oblasti Besarábie. Výsledkom dekabristického snaženia sa bolo vypuknutie povstania v štyroch zo šiestich plukov 16. divízie, ktoré však bolo rýchlo potlačené a hlavní aktéri povstania zatknutí.

Územie Moldavska (oranžová) v rokoch 1856 - 1859.

Ďalšou udalosťou, ktorá ovpyvnila politickú a spoločenskú situáciu v Moldavsku bola revolúcia v Rusku v rokoch 1905 - 1907. Dňa 21. augusta 1905 v Kišiňove vypukol celospoločenský politický štrajk, ktorý na druhý deň prerástol do demonštrácie a skončil sa ozbrojeným stretom pracujúcich s armádou a políciou. V októbri 1905 sa do celonárodného štrajku v Ruskom impériu zapojili aj štrajkujúci železničiari z Kišiňova, Bălți a Tiraspolu, kníhtlačiari a pracovníci mnohých dielní v celej krajine. Nepokoje zasiahli aj roľníkov, armádu a námorníkov. V januári roku 1906 vypuklo v meste Komrat roľnícke povstanie, ktoré však bolo s pomocou armády rýchlo potlačené. Národno-osloboditeľské hnutie zvyšovalo svoju aktivitu, tlačili sa noviny v moldavskom jazyku a naskytla sa potreba vyučovať deti v rodnej reči.

Agrárna reforma Stolypina zasiahla aj Besarábiu. Za šesť rokov (1907 - 1913) sa až 11 810 roľníckych družstiev Besarabskej gubernie oddelilo a vytvorilo samostatné súkromné vlastníctvo. Začalo sa veľké sťahovanie roľníkov do oblasti Sibíri a do Kazachstanu, kde odišlo vyše 60 000 poľnohospodárov.

V rokoch prvej svetovej vojny sa v Moldavsku rýchlym tempom rozvíjala stavba železníc, ktorú si vyžiadal postup frontu Červenej armády. V tom čase začalo poľnohospodárstvo upadať, pretože schopná mužská časť obyvateľstva bola povolávaná do armády a na poliach nebolo toho, kto by pracoval. So začiatkom vojny sa zaktivizovalo aj roľnícke hnutie.

V prvých dňoch Februárovej revolúcie v roku 1917 sa v Moldavsku vytvorili orgány dočasnej vlády. Dňa 6. marca 1917 vznikli Rady pracujúcich a armádnych poslancov. V októbri toho roku vznikol krajský národný parlament (Sfatul Ţării), ktorý vyhlásil autonómiu Moldavska a následne 2. decembra 1917 aj Moldavskú demokratickú republiku. Na základe zmluvy krajského národného parlamentu na územie Besarábie vnikli rumunské vojská. Na konferencii v Odese v dňoch 10. - 23. decembra 1917 bolo prijaté rozhodnutie o zmene kurzu v Moldavsku čoho výsledkom bolo ustanovenie moci sovietov v krajine. Odpoveďou RSFSR na vstup rumunskej armády do Besarábie bolo prerušenie diplomatických vzťahov s Rumunskom a vpád Červenej armády do tejto oblasti.

Konflikt však rozdelil modlavské územie. Dňa 9. apríla 1918 Sfatul Ţării nepatrnou väčšinou hlasov prijal rozhodnutie o pripojení Moldavskej demokratickej republiky s Rumunskom, na území ľavobrežného Podnesterska však bola v období rokov 1919 - 1921 ustanovená vláda sovietov. Na treťom zasadnutí Celonárodného ukrajinského výkonného výboru ôsmeho funkčného obdobia parlamentu bol prijatý zákon o vytvorení autonómnej Moldavskej sovietskej socialistickej republiky. Súčasťou tejto republiky bolo 11 oblastí na ľavej strane rieky Dneper a za hlavné mesto republiky bolo vyhlásené mesto Balta (od roku 1929 Tiraspol).

Čoskoro sa v krajine začal šíriť priemysel, predovšetkým potravinársky a strojársky. Súkromné vlástníctvo bolo znárodnené a v období rokov 1929 - 1931 bola vykonaná celoplošná kolektivizácia roľníckych družstiev.

V druhej polovici 30. rokov 20. storočia bolo vedenie Moldavskej ASSR a tiež mnoho jej obyvateľov vystavených stalinským represáliám. V máji roku 1937 boli zbavení svojich povolaní a následné zatýkaní aj členovia vlády, stranícki, komsomoľskí a sovietski pracujúci. Všetkých ich obvinili z vlastizrady a špionáže v prospech Rumunska.

V dňoch 26. - 27. júna 1940 vláda Sovietskeho zväzu poslala svojim rumunským kolegom dve svoje požiadavky na navrátenie Besarábie a územné nároky na severnú Bukovinu Sovietskemu zväzu ako odplatu „za hromadnú škodu, ktorú Sovietsky zväz a jeho obyvateľstvo utrpeli v Besarábii počas 22 ročnej rumunskej okupácie tejto oblasti“. Na druhý deň (28. jún 1940) rumunská armáda tieto uzemia opustila a Sovietsky zväz mohol ďalej uskutočňovať svoje plány a rozširovať svoj vplyv v tejto časti Európy.

Dňa 2. augusta 1940 Najvyšší Soviet ZSSR prijal Zákon o vytvorení Moldavskej SSR. Šesť z deviatich okresov Besarábie a šesť zo štrnástich oblastí bývalej Moldavskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky sa stali súčasťou Moldavskej sovietskej socialistickej republiky. Ostatné územia boli súčasťou Ukrajinskej SSR. K nim sa na základe rozhodnutia Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR pripojilo ďalších 8 oblastí Moldavskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky.

Na prelome júla a augusta roku 1941 bolo územie Moldavskej SSR plne okupované fašistickými vojskami. Východné oblasti krajiny boli súčasťou tzv. gubernie Besarábia a západné zase Transnistrie. Na rozdiel od Transnistrie, ktorú oddali hitlerovské vojská Rumunskému kráľovstvu do dočasnej opatery, Besarábia a Bukovina boli vyhlásené za časť Rumunska. Dňa 17. marca 1944 vojská druhého ukrajinského frontu prešli k Dnepru a dosiahli hranicu Moldavkej SSR. O takmer týždeň neskôr (25. marec 1944) obsadili viac ako 100 usadlostí v oblasti Besarábie. Ich kolegovia z tretieho frontu v polovici apríla 1944 (12. apríl) obsadili Tiraspol.

Po druhej svetovej vojne v rokoch 1946 - 1947 vypuklo v Moldavsku veľké sucho, čo malo za následok veľmi nízku úrodu klasových kultúr a tráv. Stalinský systém povinných dodávok obilia z Moldavska však prinútil miestne stranícke i sovietske orgány pokračovať splnení plánu vývozu obilia pre potreby Sovietskeho zväzu, čo malo za následok vypuknutie masového hladomoru v krajine a smrť obyvateľov. Spojenecká vláda ihneď pomohla Moldavskej republike a dodala do krajiny chýbajúce potraviny a zrno. Toto však situáciu v nijakom prípade nezlepšilo, pretože moldavské zásobovanie ZSSR obilím aj naďalej pokračovalo a túto pomoc obyvateľom krajiny narúšalo. Z rôznych príčin tak v krajine v tomto období umrelo 150 00 - 300 000 ľudí.

V roku 1949 v Moldavsku prebehla masová kolektivizácia poľnohospodárstva sprevádzaná vyhostením bohatých roľníkov.

V roku 1988 vznikli v krajine dve opozičné skupiny: demokratické hnutie, ktoré podporovalo ideu perestrojky a hudobno-literárny spolok Alexeja Matejeviča. Dňa 20. mája 1988 vznikol Národný front Moldavska, ktorý sa zasadzoval za autonómiu republiky. Za bezprostrednej účasti týchto organizácii sa v lete roku 1989 konali mnohé manifestácie pod heslom „Moldavsko Moldavcom!“, na ktorých sa demonštranti dožadovali samostatnosti Moldavska, zrušenia paktu medzi Joachimom von Ribbentropom a Viačeslavom Michajlovičom Molotovom z roku 1939 a priznania štatútu oficiálneho jazyka moldavčine. Odpoveďou na tieto požiadavky bol organizačný zjazd hnutia Unitate, ktorý sa konal 8. júla 1989.

Dňa 2. augusta 1990 bolo na druhom mimoriadnom zasadaní pracujúcich Podnesterska, ktorí sa nechceli odtrhnúť od Sovietskeho zväzu, prijaté rozhodnutie o vzniku Podnesterskej SSR, tú však Moldavská SSR odmietla akceptovať.

Dňa 23. mája 1991 bola Moldavská SSR premenovaná na Moldavskú republiku a v auguste toho roku (27. august) vyhlásil jej parlament deklaráciu o nezávislosti. Od konca roka 1991 do polovice roka 1992 provládne ozbrojené zložky sa bez úspechu pokúšali prevziať kontrolu nad územím, ktoré sa zasadzvalo za autonómiu Podnesterska. Táto udalosť zasiahla takmer celé Bendery a prerástla do ozbrojeného konfliktu, výsledkom ktorého na konci roku 1992 bolo stovky mŕtvych ľudí. Po podpísaní prímeria sa začali rokovania o budúcnosti tejto časti Moldavska.

Nové voľby v Moldavsku, ktoré sa konali 27. februára 1994 sa naplno prejavili na politickom živote v štáte. Väčšinovej vláde agrárnikov sa

Bývalý moldavský prezident Vladimir Voronin.

podarilo dosiahnuť politický konsenzus a postupne tak preorientovať domácu a zahraničnú politiku. Štátna moc podpísala dohodu s Gagauzskom. Územie na základe jej podpisu získalo autonómiu, ktorú 23. decembra 1994 potvrdil moldavský parlament. Na regionálnom hlasovaní Gagauzov v roku 1995 boli ustanovené oficiálne hranice Gagauzska. Autonómia získala mnohé práva: garanciu miestnej samosprávy a parlamentu (Halc Toplosu) a uznanie gagauzčiny ako úradného jazyka, ktorý sa tak zaradil pred moldavský a ruský jazyk, prezidenta voleného tajnou voľbou na obdobie štyroch rokov a súdy.

Koncom roka 1998 v Moldavsku vypukla kríza. Intenzita zahraničného obchodu po devalvácii ruského rubľa (17. august 1998) v Ruskej federácii s touto krajinou prudko klesla a znížila sa aj priemyselná výroba a HDP (v porovnaní s rokom 1997 z 10 % na 7 %). Devalvovala aj moldavská mena, v dôsledku čoho vzrástli ceny potravín o 20 % - 40 %. Východisko z tejto krízy našla moldavská vláda v sprísnení disciplíny a zmene orientácie zahraničného obchodu na krajiny Spoločenstva nezávislých štátov, Blízkeho východu a Číny. Moldavský prezident sa pokúsil počas referenda, ktoré sa konalo 23. mája 1999 posilniť prezidentské právomoci, čím zmenil niektoré články moldavskej ústavy z roku 1994. Tento podnet sa však nestretol s väčšinovou podporou poslancov parlamentu.

Dňa 25. februára 2001 sa v krajine konali predčasné voľby, ktoré vyhrala komunistická strana. Začiatkom apríla toho roku (4. apríl 2001) bol ich líder Vladimir Voronin do funkcie prezidenta krajiny prvýkrát. O štyri roky neskôr (6. marec 2005) sa knali nové voľby do moldavského parlamentu; prezidentské voľby pred Gheorgi Ducom, ktorý zaostal o 75 poslaneckých hlasov za Vladimirom Voroninom znova vyhral staronový prezident. Ten bol do svojej funkcie výkonu druhého prezidentského mandátu inaugurovaný 7. apríla 2005.

1. ^  Takíto roľníci (nazývaní večinovia) si odpracovali na statku feudála vopred dohodnutý počet dní, svojmu pánovi platili naturálny a peňažný obrok. Ich zemepáni ich mohli slobodne predávať.
2. ^  Od toho istého roku boli moldavskí bojari zbavení práva voľby vlastných moldavských panovníkov. Miesto nich turecká vláda každé tri roky určovala, kto z gréckej aristokracie bude vládnuť moldavskému ľudu. Títo grécki vladári (tzv. fanarioti) vládli v moldavskom kniežatstve vyše 100 rokov. Počas ich vlády nemali právo vlastniť armádu a nemohli viesť zahraničnú politiku v krajine, navyše museli každoročne posielať daň tureckému sultánovi.
3. ^  Počas rusko-tureckej vojny v rokoch 1877 - 1878 sa na území Moldavska vytvorili dobrovoľné pluky na boj proti Turkom, vrátane bulharskej dobrovoľníckej armády. V Kišiňove vznikla Spoločnosť bratov Červeného kríža, ktorá pre Bulharsko pripravovala maltézskych rytierov. (Na konci vojny sa územie Besarábie aj s niektorými prístavnými mestami na Dunaji stalo súčasťou Ruského impéria.)
4. ^  Územie Besarábie bolo rozdelené na 9 ţinutov a v každom z nich gubernátor menoval námestníka z moldavských bojarov.
5. ^  V roku 1868 ich zastihla reforma. Podľa zákona zo dňa 14. júla 1868 im bola určená gáža 2,9 % pôdy do rodinného užívania. Pre štátnych roľníkov a kolonistov boli určené špeciálne reformy z rokov 1869 a 1871, podľa ktorých mali nárok na 0,8 % - 0,11 % pôdy na človeka. Ak dostali menej, mohli sa u svojho zemepána vykúpiť.
6. ^  Celková poľnohospodárska reforma nastala v Besarábii v roku 1864. Roľníci tu dostali pôdu do dedičného užívania, bolo jej však menej (0,3 % - 0,5 %) ako v ruských guberniách. Táto reforma zostala v platnosti aj po pričlenení tejto oblasti k Ruskému impériu v roku 1878.
7. ^  Na základe povolania do armády museli roľníci vyplatiť štátu daň za pôdu a postupne prichádzali o všetok svoj dobytok, ktorý im štát znárodnil.
8. ^  Prvý celomoldavký zjazd sovietov (19. - 23. apríla 1925) prijal ústavu, ktorá určovala štátne zriadenie republiky, manifest K moldavskému národu a zvolil aj Ústredný výkonný výbor Moldavskej ASSR. Krajina sa tak zapojila do systému štátnych orgánov Zväzu sovietskych socialistických republík.
9. ^  Na základe príkazu Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR zo dňa 15. augusta 1940 boli v oblasti Besarábie znárodnené banky, železnice a námorná doprava, mestská hromadná doprava, spoje, priemyselné podniky, elektrárne a iné. Na území 6 okresov bývalej Modlavskej ASSR bolo znárodnených vyše 500 priemyselných podnikov.
10. ^  V období rokov 1941 – 1944 fungovalo na území Moldavska takmer 80 fašistických organizáci a skupín. Takmer všetky však boli do začiatku roka 1944 zlikvidované. V lete toho roku sa však vytvorilo partizánske hnutie, ktoré sa podieľalo na príprave Iaşsko-Kišinevskej operácie. Tá sa začala 20. augusta 1944 a skončila sa oslobodením Kišiňova - 24. augusta 1944. Za desať dní bolo zlikvidovaných celkovo 22 nemeckých divízii.
11. ^  Najvyšší soviet Moldavskej sovietskej socialistickej republiky dňa 31. augusta 1989 vyhlásil moldavčinu za oficiálny jazyk v politickej, ekonomickej, sociálnej a kultúrnej sfére. Ruština sa stala jazykom medzinárodnej komunikácie. Prijatý bol aj zákon o opätovnej latinizácii moldavského jazyka.
12. ^  Konflikt v Podnestersku zostril polarizáciu moldavskej spoločnosti a prispel k zníženiu popularity moldavského parlamentu. Rast nepriazne k poslancom zakonodárneho zboru, ktorých počet v koalícii sa neustále ich prechodom do opozície zmenšoval dospel k tomu, že po rozpustení parlamentu sa 27. februára 1994 v Moldavsku konali nové voľby, ktoré zmenili smerovanie politického kurzu v krajine. Moldavsko sa vzdalo ideí zjednotenia sa s Rumunskom, ktorými sa krajina zaoberala v ranom vývoji svojho samostatného rozvoja. Prorumunsky ladené národné strany stratili podporu obyvateľstva a tým aj svoj politický vplyv v krajine.
13. ^  Dňa 29. júla 1994 moldavský parlament prijal novú ústavu. Tento dokument odrážal moldavskú orientáciu novej politickej väčšiny. Zmienky o rumunskom národe a jazyku, ktoré charakterizovali prvotné návrhy ústavy zmizli a boli zamenené moldavčinou a Moldavcami. Ústava tiež potvrdila neutralitu Moldavskej republiky v medzinárodných vzťahoch. Štatút Podnesterska sa podrobnejšie na rokovaniach o tejto téme nerozoberal, bolo však skonštatované, že mestám na ľavom brehu rieky Dnester môže moldavská vláda ponúknuť osobitnú formu a podmienku autonómie. Zmluva o potvrdení autonómie vznikla až v roku 1996, keď sa na nej dohodli vlády Moldavskej republiky a Podnesterska.
14. ^  V marci a apríli roku 1995 však vypukli protesty zo strany skupín študentov. Moldavský prezident preto zaviedol šesťmesačné moratórium, počas ktorého sa mala vyrišiť pálčivá jazyková otázka prejednávaná špeciálnou jazykovou komisiou. V tom čase (v rokoch 1994 a 1995) parlament dvakrát odmietol návrh uznať rumunský jazyk za štátny jazyk Moldavskej republiky. Ten sa podaril schváliť novému moldavskému parlamentu až v roku 1998.
15. ^  Na voľbách sa zúčastnilo 747 členov pozorovacích misií z OBSE, Európskej únie a parlamentu Rady Európy a tiež vyše 2500 miestnych. Ruským pozorovateľom bol do krajiny prístup zamietnutý.

• Dejiny Rumunska a Moldavska (po rusky)
• Mapa moldavského kniežatstva za vlády Štefana III. Veľkého (po anglicky)

• История Молдавской ССР с древнейших времен до наших дней. Кишинев, 1982.
• Советская Молдавия: Энциклопедия. Кишинев, 1982.
• Страницы истории Советской Молдавии. Кишинев, 1990.
• К вопросу о Гагаузской автономии. Кишинев, 1990.
• Неделчук В. Республика Молдова. Кишинев, 1992.
• Республика Молдова в 1989–1991 гг. Взгляд со стороны. Кишинев, 1992.
• Бессарабский вопрос и образование Приднестровской Молдавской Республики. Сборник официальных документов. Тирасполь, 1993.
• Остапенко Л. В., Субботина И. А.: Русские в Молдавии: проблемы занятости и миграции. Москва, 1996.
• Бессарабия на перекрестке европейской дипломатии. Документы и материалы. Москва, 1996.
• Непризнанная Республика. Очерки. Документы. Хроника, тт. 1–2. Москва, 1997.