Moskovský kremeľ
Moskovský kremeľ alebo Kremeľ (rus. кремль), je stredoveká mestská pevnosť v Moskve.
| Kremlin and Red Square, Moscow* | |
|---|---|
| Lokalita Svetového dedičstva UNESCO | |
 | |
| Moskovský kremeľ | |
| Štát |  |
| Typ | kultúrna pamiatka |
| Kritériá | i, ii, iv, vi |
| Identifikačné č. | 545 |
| Región** | Lokality Svetového dedičstva v Európe |
| História zápisu | |
| Zápis | 1990 (14. zasadnutie) |
| * Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva. ** Klasifikované regióny podľa UNESCO. | |
Vonkajšie steny moskovského Kremľa sú z pálených tehál, sú vysoké 5 až 17 metrov, dlhé vyše 2 km a posilnené 20 vežami. Vnútri sa nachádzajú najvýznamnejšie ruské kostoly, napríklad chrám Nanebovzatia panny Márie z 15. storočia, „Blagoveščenskij sobor“ (chrám Zvestovania Panny Márie) a Archanjelský chrám (chrám Michala archanjela) s hrobkami cárov. Okrem týchto a ďalších kostolov sú v Kremli významné paláce, napríklad „Boľšoj Kremľovskij dvorec“, dokončený v roku 1849 a „Teriemskij dvorec“ so súkromnými komnatami cárov. V niekoľkých palácoch sú vystavené poklady ruskej ríše, zhromaždené v priebehu storočí. V súčasnosti je moskovský Kremeľ oficiálnym sídlom prezidenta Ruskej federácie a od roku 1966 múzeom.
Dejiny
„Borovický vrch“, miesto, kde je dnešný Kremeľ postavený, bol obývaný Slovanmi už od druhého tisícročia pred naším letopočtom. Pôvodnú mestskú pevnosť založil jeden z pôvodných kmeňov, žijúcich na území dnešného Ruska, kmeň Viatičov (Вятичи) v 11. storočí na mieste, kde sa rieka Neglinnaja vlieva do rieky Moskvy. Slovania v tejto dobe obývali predovšetkým juhozápadnú časť vrchu, ako to potvrdili nálezy sovietskych archeológov.
Ďalšie rozsiahle rozšírenie, v tejto dobe ešte „Moskovského gradu“, spravil knieža Jurij Dolgorukij v roku 1156. Prvé písomné doklady o použití slova kremeľ pre túto pevnosť sú z roku 1331. Kremeľ bol v roku 1339 vyplienený pri nájazdoch Mongolov.
Sídlo ruských panovníkov
.JPG.webp)
Prvé správy o kamenných stavbách v Kremli pochádzajú z prvej polovici 14. storočia, potom čo metropolita Peter presunul svoje sídlo z Kyjeva do Moskvy. V tomto období, na príkaz Ivana Kalitu, začali vznikať v Kremli viaceré chrámy, ako hlavný, v ktorom boli neskôr korunovaní ruskí cári, bol postavený Chrám Zosnutia presvätej Bohorodičky (Uspenskij sobor), po rusky Успенский собор, založený v roku 1327 a výrazne prestavaný a rekonštruovaný v 15. storočí. Väčšina z týchto chrámov bola postavená v rusko-byzantskom architektonickom slohu (s jednou centrálnou a s niekoľkými po obvodoch rozmiestnenými zlatými kupolami) z vápenca. Ide hlavne o chrámy, ako napr. Archanjelský chrám, Chrám Zvestovania (Moskva), Chrám uloženia rúcha presvätej Bohorodičky, Zvonica Ivana Veľkého a iné sakrálne stavby.
Z vápenca bol tiež postavený masívny kamenný obvodový múr, ktorý nahradil pôvodom drevený, za vlády Dmitrija Donského v rokoch 1366 - 1368. Tento múr mal chrániť Kremeľ pred nájazdmi Tatárov, predovšetkým chána Toktamysha. Po smrti Dmitrija jeho poručník, metropolita Alexis založil kláštor Zjavenia (archanjela Michaela) (Чудов монастырь) na konci 14. storočia. Dmitriovmu synovi Vasilovi sa podarilo dojednať mier s Tatármi a mohol pokračovať vo výstavbe chrámov, príkladom bol chrám Zvestovania panny Marie (Благовещенский собор), na výstavbe sa podieľali Teofan Grek, Andrej Rubľov alebo Prokor, z roku 1405.
Veľké prestavby od 15. storočia
Ivan III. si v roku 1475 po zjednotení Ruska uvedomil, že jeho sídlo, Kremeľ, nie je vhodné pre panovníka jeho rozmerov v takej podobe, ako sa nachádzal. V tejto dobe vápencové obvodové múry boli v rozpadávajúcom sa stave a aj ďalšie budovy bolo treba opraviť. Ruskí stavitelia, ktorých cár Ivan pozval, najprv dokázali opraviť múry, ale nedokázali si poradiť s projektom takých rozmerov, akým bola celková prestavba múrov alebo oprava chrámu Nanebovzatia, ich pokusy skončili iba zrútením niektorých chrámových stien. Keď Ivan zistil, že nemá dostatočne kvalifikovaných projektantov v Rusku, poslal po architektov do Talianska.
V roku 1475 prišiel prvý taliansky architekt Aristotele Fioravanti, ktorého získal Ivan vďaka podpore metropolitu Filipa na rekonštrukcii chrámu Nanebovzatia. Na želanie Ivana bol vzorom tejto stavby chrám Nanebovzatia vo Vladimíre. Chrám je postavený v rusko-byzantskom slohu, podľa umiestnenej veľkej centrálnej zlatej kupoly a štyroch menších umiestnených v rohoch, Fioravanti zaviedol do stavebného postupu veľa inovačných prvkov. Vložil do základov mohutné dubové koly, použil železné klenbové spojovníky a pre stavbu kupoly použil tehly namiesto kameňa.
Medzi rokmi 1485 - 1516 prebiehala generálna prestavba pevnostných múrov talianskymi pevnostnými špecialistami, napríklad Pietro Antonio Solari, ktorý sa preslávil rekonštrukciou hlavnej vstupnej Spasskej veže Frolovskej veže v roku 1491, na základoch pôvodne postavenej Vasilijom Jermolinom. Táto prestavba prebiehala v duchu, v Taliansku už zastaraného pevnostného staviteľstva quattrocenta, pri ktorej bol vápenec nahradený pálenými tehlami a múry dostali výrazné cimburie v podobe lastovičích chvostov, ozdobné vežičky boli pridané až v 17. storočí. Tieto nové múry sa viacmenej zachovali dodnes, ich dĺžka je 2 235 m, výška kolíše medzi 8 až 19 m a šírka je v rozmedzí 3 až 6 m.
Pozri aj
Externé odkazy
Iné projekty
| | |